Dnes je: nedeľa, 19. 8. 2018, meniny má: Lýdia, zajtra: Anabela

Kópia histórie ako exhibičná pocta

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Dejiny si treba pripomínať. Vzdávať hold géniom v oblasti výtvarného umenia je absolútnou samozrejmosťou vo svetových galériách a múzeách. Divadlo však nie je múzeum a divadelné archívy bežných ľudí obzvlášť nevzrušujú. Jedným zo spôsobov ako zachovať tradíciu a to pôvodné v rámci baletu a tanca, je oživiť ju, vytiahnuť z prachu depozitov, pokúsiť sa o „rekonštrukciu“, skopírovať minulé a preniesť ducha doby na javisko. S rizikami nepochopenia, odmietnutia, alebo s dúfaním v akceptáciu. Kamenné divadlá, okrem súčasného repertoáru a spektra tanečných štýlov, majú takmer za povinnosť (misiu?!) uvádzať klasiku. Aj nebaletný divák pri troche kultivovanosti vie, čo je Labutie jazero, Spiaca krásavicaLuskáčik, už menej, čo je Esmeralda. Aj nebaletný divák pri troche kultivovanosti tuší, kto je P. I. Čajkovskij, ale zrejme mu menej rezonuje meno Mariusa Ivanoviča Petipu. Balety v podobe, ako ich poznáme musel niekto postaviť, urobiť choreografiu, vymyslieť krokové variácie, tanečné formácie.

Balet SND si presne v deň 11. marca 2018 pripomenul 200. výročie narodenia velikána, jedného z najvýznamnejších osobností klasického baletu, ktorý vytvoril pre Petrohradský imperiálny baletný súbor vyše 50 baletov a štýl ballet à grand spectacle, do ktorého patrí aj Esmeralda, rovnako ako Korzár, ktorý bol uvedený v SND pred tromi rokmi v choreografii a réžii Vasilija Medvedeva Stanislava Feča. Rovnaký tím prišiel aj teraz, aby doslova preniesol históriu do našej súčasnosti. Esmeralda na hudbu Cesare Pugniho a libreto Julesa Perrota Victora Huga v choreografii spomínaných tvorcov podľa Mariusa Petipu a v hudobnom naštudovaní Alexandra Anissimova (dirigenti Alexander Anissimov, Dušan Štefánek) na scéne Alyony Pikalovej a v kostýmoch Jeleny Zajcevy (masky Juraj Steiner) má za cieľ „presťahovať“ na repertoár Baletu SND nielen titul, ale aj celé baletné a vizuálne znenie z Boľšovo Teatra z Moskvy. Prezentovať na jednej strane ruskú výpravnosť a francúzsku noblesu z dejín baletu, na druhej strane produkciu, ktorá spája vrcholnú tanečnú techniku, dramatický príbeh, veľkolepý vizuálny efekt, charakterové tance a ktorá svojou okázalosťou bola predvojom hollywoodskych projektov súčasnosti zrejme nie je ľahký počin. Avšak, ako formuloval riaditeľ Baletu SND Jozef Dolinský na tlačovej konferencii: „musíme byť atraktívni“.

C. Pugni, V. Medvedev: Esmeralda, Balet SND, 2018,
Raphael Schuster (Clopin), Katarína Kaanová (Megera),
foto: Peter Brenkus

Esmeralda je titul, ktorý sme ešte nemali možnosť vidieť v Bratislave, autori sa striktne pridŕžajú archívnych podkladov, ktorým predchádzal aj výskum v zahraničí, zároveň sa snažili aplikovať na dnešok úroveň súčasnej techniky klasického baletu. Na javisku SND a teda exaktne zadefinované vyskytla presná kópia z Boľšovo Teatra z Moskvy – rovnaká scéna je zapožičaná a z baletu Štátnej opery v Berlíne sú odkúpené kostýmy, ktoré boli navrhnuté z pôvodnej Esmeraldy v Petrohrade. Prvýkrát bola v tejto podobe Esmeralda uvedená v Moskve v roku 2009 (tento fakt zaručuje dielu exkluzivitu), čomu však predchádzal výskum v Moskve, Petrohrade aj Harvarde v snahe zachovať štruktúru imperiálneho baletu. Produkcia bola ako živé vysielanie prenášaná do 400 kín na celom svete a podľa slov Stanislava Feča, Vasilij Medvedev ovláda „umenie rekonštrukcie Petipových diel“, ktoré dokáže prispôsobiť súčasnosti tak, aby nevznikla eklektika a zároveň prispôsobenie pôsobilo prirodzene, respektíve na nerozoznanie od pôvodného. Modernejšie verzie (predovšetkým na akcentáciu postavy Quasimoda) sa vo svete objavili, v SND moskovská verzia je ojedinelá, pôvodná, s koncentráciou na postavu Esmeraldy. Tvorcovia priznali, že nebolo jednoduché skoordinovať sedemnásť národností a rôznych kultúr v súbore Baletu SND, (rovnako ako aj komparz, ženský operný zbor, žiakov Tanečného konzervatória a tanečnej prípravky SND) aby tancovali v klasickom ruskom štýle, ale vďaka flexibilite tanečníkov a ich tanečnej úrovni je finálny tvar pozoruhodný.

Zatiaľ čo román Viktora Huga Chrám Matky Božej v Paríži, ktorý je podkladom k libretu končí tragicky, Petipa uzatvára príbeh happy endom. Ambíciou tvorcov bolo však predovšetkým prezentovať Grand Ballet, dodržať epochu, štýl, to pôvodné a klasické. Prvé dejstvo predstavuje charakterové tance, zbory, balerínu, načrtne príbeh, v druhom ide viac o pompéznosť klasiky, dekorácie, dej absentuje, jedná sa o čistý klasický tanec (Grand pas, divertissement), jeho krásu, gráciu a noblesu, zatiaľ čo 3. dejstvo sa vracia k charakterovým tancom, kde je nutné gestom (pantomímou) vyjadriť emóciu. Tento typ gestického tancovania bol podľa slov Stanislava Feča najťažší pre mladú generáciu, ktorá zároveň ma väčší problém stotožniť sa s postavou, nakoľko ide o generáciu, ktorá nečíta v súčasnosti historické romány. Esmeralda v pôvodnej podobe je nielen ambíciou zachovať históriu, ale je aj lakmusovým papierikom úrovne baletného súboru. Esmeralda má tri dejstvá, päť obrazov a dve prestávky, resp. je v trvaní troch hodín a desiatich minút. Napriek, možno pre bežného diváka v odstrašujúcej dĺžke, je rozložená logicky (príbehovo aj vizuálne) tak, aby bola kontinuálne plynúca a stráviteľná. Nie som bežný divák, nuž netrúfam si odhadnúť mieru stráviteľnosti, ako napokon vždy, to ukáže čas.

C. Pugni, V. Medvedev: Esmeralda, Balet SND, 2018,
scéna z 2. dejstva,
foto: Peter Brenkus

Scéna (Alyona Pikalova) podľa pôvodnej verzie pôsobí masívne, mohutne (napriek „papierovosti“ kulís) v prvom dejstve ju tvoria architektonické objekty vidieckej francúzskej architektúry (na prvý dojem prudko pripomína scénu z bratislavskej inscenácie baletu Márna opatrnosť uvedenom v roku 1992), interiér izby Esmeraldy s krbom profiluje tiež vizuálnu monštruóznosť a aj zjavnú popisnosť, keď situuje na rímsu krbu písmena mena svojho milého Phoebusa. Sekvencie medzi obrazmi v prvom dejstve ešte na skúške odznievali aj na proscéniu pred spustenou oponou, ale táto pasáž bola na premiére vypustená. Druhé dejstvo je umiestnené do interiéru gotického chrámu vo všetkej veľkorysosti, čo sloh tohto obdobia poskytuje, od vysokých vitrážových okien, cez architektonické detaily klenieb až po nábytok a sošných rytierov a jazdcov v zbroji. Tretie dejstvo ukazuje katedrálu v špecifickom uhle – pohľad na ostrov Cité od hotela de Ville, od Place de Greves, miesta popravy. Scénografka sa čo najviac približuje zdroju aj v používaní a rozmiestnení rekvizít. Tým boli dve inscenácie Esmeraldy Mariusa Petipu, z moskovského veľkého divadla z roku 1856 a z petrohradského Mariinského divadla z roku 1899. V Petrohrade tvorcovia čerpali inšpiráciu zo zachovaných originálnych modelov v divadelnom múzeu. Hoci v súčasnosti pôsobí scéna monštruózne, ťažkopádne, zbytočne robustne a okázalo, je však (pokiaľ možno) verným dokladom pôvodnej verzie, odkazom dejín rovnako ako historický obraz visiaci na stene v múzeu. A hoci táto okázalá výpravnosť nie je kompatibilná s mojim osobným vkusom, vnímam ju ako zachovanie ducha doby a tradície v zmysle záchrany dejinných počinov. V tejto historizujúcej rovine (a v jej chápaní) je aj pre dnešok akceptovateľná.

Kostýmy (Jelena Zajceva) odkúpené zo Štátnej opery v Berlíne, vychádzajú z pôvodnej verzie Esmeraldy v Petrohrade. Strihovo, v štýle a detailoch sa snaží sledovať dobu, farebnosť je prekvapivo striedma, príjemná a výtvarne pôsobí kultivovaným dojmom. Výnimkou v rámci výrazu sú jednotlivé kostýmy postáv Helois de Gon (výrazný okázalý červený kostým), alebo kostým postavy Quasimoda, ktorý ho vlastne vskutku definuje (aj s príznačným hrbom a krívaním) a pomáha mu zviditeľniť postavu vzhľadom na minimalistické tanečné vstupy limitované viac menej pantomímou. Týmto figúrkam (vzhľadom na málo pohybu) akoby mal kostým vizuálne pomôcť. Esmeralda a jej priateľky (Cigánky) sú odeté noblesnejšie ako by sa z pozície ich spoločenského statusu očakávalo, akoby boli súčasťou šľachty, hoci ich postavenie ich k tomu neoprávňuje, kostým ich tam vizuálne a nelogicky implantuje. Úskalím celého stylingu sú použité parochne (masky Juraj Steiner) v prípade pánov (akoby kúpené cez internet na lacný karneval) a predovšetkým vizáž kňaza Frolla. Claude Frollo nemá v balete veľa tanečného priestoru, je odkázaný na svoje graciózne tanečné gesto a teatrálnu pantomímu, v čom mu vizuál žiaľ viac poškodil, než pomohol.

C. Pugni, V. Medvedev: Esmeralda, Balet SND, 2018,
Andrej Szabo (Frollo), Martin Radošinský (Quasimodo),
foto: Peter Brenkus

Príbeh zvodnej cigánky, ktorá opantala Paríž a pánov (Pierre Gringoire, Phoebus, Claude Frollo, Quasimodo), príbeh hlbokých vnútorných poryvov jednotlivých postáv románu Viktora Huga Chrám Matky Božej v Paríži snáď nie je nutné ani predstavovať, napokon je len dramatickým vodítkom, ktorý spája tento Grand ballet, v ktorom predovšetkým nejde ani tak o dej, ako o prezentáciu klasickej baletnej bravúry. Choreografi Vasilij Medvedev (v jednej osobe aj režisér predstavenia a tvorca svetelného dizajnu spolu s Martinom Račkom) a Stanislav Fečo naštudovali toto dielo spolu s baletnými majstrami Norou Gallovičovou, Cosminou Zahariou, Máriou Kupcovou a Nikoletou Stehlíkovou. Adaptáciu notového materiálu a hudobný aranžmán bol v rukách Jaroslava KonečnéhoPetra Hanzela, zbormajster Pavel Procházka pripravil ženský zbor Opery SND. Za realizáciu projektu je zodpovedný Peter Antalík. Tandem Medvedev/Fečo uviedol v balete SND už dve inscenácie Onegin (2011) a Korzár (2015).

Esmeralde, respektíve géniovi Mariusovi Petipovi je venovaná aj výstavaFrancúzska noblesa a ruská veľkoleposť/Marius Petipa na slovenských baletných scénach“, ktorú pripravil Divadelný ústav v spolupráci so SND. Výstava zachytáva prehľad minulých aj súčasných baletných inscenácií na dvoch slovenských baletných scénach, ktoré vznikli na základe jeho choreografií. Autorkami výstavy sú Eva Gajdošová, dramaturgička Baletu SND a Monika Čertezni z Divadelného ústavu. (pozn. red.: viac o výstave sme písali TU…)

Esmeralda, ako bolo spomenuté, je v prvom rade ukážkou techniky klasického baletu. Ponúka dve hlavné ženské a dve veľké mužské postavy a vďaka Pas de deux Diane a Acteon je príležitosťou pre tretí pár, ako uviedol Medvedev. Druhé dejstvo je unikátne v tom, že sú v ňom zahrnuté tri vrcholné známe kusy v rámci samostatného celku. Má byť oslavou Petipovho majstrovstva v jeho variáciách, krokových väzbách a ansámbloch. Tanečník a choreograf Marius Petipa, nazývaný „otcom ruského baletu“, Francúz, ktorého život a kariéra sú späté s Ruskom, vytvoril obrovské baletné dedičstvo žijúce dodnes, čo definuje aj bulletin.

C. Pugni, V. Medvedev: Esmeralda, Balet SND, 2018,
Olga Chelpanova (Esmeralda),
foto: Peter Brenkus

Nedá mi nespomenúť domáce verzie v Balete SND – slávny príbeh Viktora Huga zinscenoval v roku 1982 Karol Tóth pod názvom Zvonár z Notre Dame a Libor Vaculík uviedol svoju pôvodnú verziu inscenácie Zvonár z Chrámu Matky Božej v Paríži v roku 2001.

V prvom dejstve sa začína odvíjať príbeh krásnej cigánky Esmeraldy, dejová línia je naznačená, dožijeme sa veľa popisnosti, pantomímy aj veselých zborov, ale napriek trochu nudným popisným pasážam vychádzajúcich zo stredovekého divadla je príbeh ľahko čitateľný. Nosné sú však sóla a duety v Esmeraldinej izbe, ako hlavne v druhom dejstve prezentácia všetkých troch párov.

Na prvej premiére sa predstavila Olga Chelpanova (Esmeralda), dievčensky skromne pôsobiaca tanečnica, u ktorej som vo výraze spočiatku postrádala cigánsky temperament a dravosť, ale jej Esmeralda je tanečne mimoriadne krehká, technicky dokonalá, vo výraze dramaticky smutná, zraniteľná a ubolene pri zrade lásky presvedčivá. Register emócií od zaľúbenia do Phoebusa, cez súcit k Pierrovi, odpor k Frollovi, až po empatiu ku Quasimodovi kreovala prirodzene a žensky. Predovšetkým však podala fascinujúci tanečný výkon so všetkými nuansami baletnej techniky. Erina Akatsuka je teatrálnejšia a živelnejšia, dravo a temperamentne obsiahla tanečné party, svoju Esmeraldu trochu herecky prehráva, ale suverénne tancovanie kompenzuje výraz, je pružná, svižná a v sólach i duetách presvedčivá.

C. Pugni, V. Medvedev: Esmeralda, Balet SND, 2018,
Igor Leushin (Phoebus), Erina Akatsuka (Esmeralda),
foto: Peter Brenkus

Pierre Gringoire v interpretácií Artemyja Pyzhova je mimoriadne chlapčenský, hravý, trochu teatrálny až miestami infantilný. Tancuje suverénne, priam nežne, tentoraz nemá možnosť prezentovať svoje polonahé svalnaté telo, ale musí sa spoľahnúť na presné gesto, suverénny skok a hereckú etudu. Jeho prejav bol svieži a tanečný výkon sebaistý. Alternuje sa s Viacheslavom Krutom, ktorý na jednej strane tancuje s mimoriadnou ľahkosťou a mimovoľnou gráciou, na strane druhej nepociťuje potrebu byť satirický a postavu karikovať, vystačí si s prirodzenou komediálnosťou a mladistvým šarmom, netlačí sa zbytočne do extrémnej hereckej ambície.

Rovnako mladý, ale aj svieži, sympatický a charizmatický je Konstantin Korotkov v postave Phoebusa, ktorý graciózne zatancuje partnerinu s Chelpakovou aj s Rudenko a zároveň neostáva nič dlžný výrazu indiferentného šľachtica, ako aj úprimne zaľúbeného mladíka do Esmeraldy. Je technicky zdatný, noblesný, adekvátne výrazový a dekoratívny zároveň. Alternuje ho Igor Leushin, ktorý ako ďalší mladý talent nemá problémy s technikou, svojho Phoebusa chápe trochu nesmelo chlapčensky a miestami alibisticky. Tam, kde má byť odhodlaný, vytasí svoje tanečné aj výrazové zbrane. Je to nevtieravý, trochu nerozhodný sympaťák, zatiaľ čo Korotkov pôsobí ako trošku prefíkaný šľachtic, čo má za ušami.

Fleur de Lys v prevedení Marie Rudenko je technicky koncentrovaná, disciplinovaná, bez emočných nuansov, chápe postavu viac ako prezentačnú záležitosť klasiky, než hlbších pocitových rovín. Jej postava aj pri snahe o dramatickú akciu pôsobí sterilne. Luana Brunetti zatancovala svoju úlohu reprezentatívne, do akcie vniesla aj viac drámy, ale obom dámam chýbala presvedčivosť v emóciách.

Tanečne v rámci postavy nevyužitá, ale herecky kompenzačná je Helois de Gron Viktórii Árvovej v jej dôstojnosti aj divadelnosti.

C. Pugni, V. Medvedev: Esmeralda, Balet SND, 2018,
Romina Kolodziej (Diana),
foto: Peter Brenkus

Diana Rominy Kolodziej žiaľ postráda antické fluidum grácie, jej technický výkon je sústredený, ale príznačná noblesa sa z neho stráca, jej Diana pôsobí plocho, trochu nervne a neosobne, hoci tanečnému výkonu sa nedá nič zvlášť vyčítať. V druhej alternácii sa ukázala dravá, briskná, mimoriadne optimistická a uvoľnená Tatum Shoptaugh, ktorá to na javisku „rozbalila“ temperamentom, technikou aj herectvom.

Kontrastne ku Kolodziej Acteon Yukiho Kaminaku je snaživý a dravý vo výraze, ale predovšetkým v skoku, odhodlane, ambiciózne a technicky nástojčivo odprezentuje svoju postavu do dokonalosti. V rámci skokových variácií jednoznačne ohúril publikum, hoci v celom kontexte vyznel jeho počin mierne nekompaktne. Dansaran Vandanov pôsobil stoickejšie, stabilnejšie aj vyrovnanejšie. Obe alternácie Diany a Acteona, ktorí akoby vizuálne „vypadli“ z alegorického gobelínu, ocenilo publikum frenetickým potleskom.

Pre úplnosť mi nedá nespomenúť aj Cigánky (Klaudia Görözdös, Silvia Nájdená, Viktoria Zinovieva, Chelsea Andrejic, ako aj Ilinca Ducin), ktoré pôsobia technicky disciplinovane, vo výraze dievčensky hravé, mladistvé, zľahka rozkošnícky koketné.

C. Pugni, V. Medvedev: Esmeralda, Balet SND, 2018,
Olga Chelpanova (Esmeralda), Juraj Žilinčár (Quasimodo),
foto: Peter Brenkus

V balete sa objavia dve figúrky, ktoré výrazne ovplyvňujú a posúvajú dej, ale z hľadiska tancovania nemajú náležitý priestor. Sú to skôr herecké – pantomimické roly, ktoré musia byť zvládnuté tak, aby sme si ich všimli. Juraj Žilinčár v úlohe Quasimoda je herecky presvedčivý, pohybovo bravúrne zvládne aj povestný hrb a krívanie znetvoreného zvonára. Žilinčár je typ tanečníka, ktorý aj pri malej pohybovej ploche zaujme a divák si ho pamätá. Martin Radošinský v alternácii pôsobí uspokojivo, menej výrazne však zarezonuje v tom najvyprofilovanejšom momente – pri oslave Dňa bláznov, ktorý sa dal využiť.

Claude Frollo dostal vysokú urastenú postavu Andreja Szaba skrytú pod splývavou sutanou. Tiež je to figúrka, ktorá hýbe dejom napriek tomu, že sa na javisku málo hýbe. Szabóa zachraňujú veľké gestá, lineárne kĺzavé presuny, občas však preženie snaživo teatrálny výraz pričom mu nešťastne zvolená vizáž pri jeho hereckých nuansách, žiaľ, nepomohla. Gesto má však veľkorysé, elegantné a pre neho už príznačné. Podarilo sa mu vyprofilovať aj Frollovu desivosť povahy, konania a vnútorného prežívania. Zatiaľ čo je Szabó pantomimicky nástojčivý, Alieksai Kavaleuvski prežíva viac postavu v sebe, gestá používa úspornejšie, postavu sa snaží vykreovať skôr mimikou a tým pádom pôsobí nenápadnejšie. Možno by to chcelo zvoliť akýsi stred, u jedného Frolla ubrať, u druhého pridať.

C. Pugni, V. Medvedev: Esmeralda, Balet SND, 2018,
Katarína Kaanová (Megera), Viacheslav Krut (Gringoire),
foto: Peter Brenkus

Spomeniem ešte v rámci menších postáv Katarínu Kaanovú v úlohe Megery a Raphaela Schustera v Clopinovi, ktorí obaja tancujú a tvária sa prirodzene, Kaanová prináša aj svoju povestnú charizmu a šarm. To, čo Szabó nemal možnosť roztancovať vo Frollovi na prvej premiére si kompenzuje na druhej po boku Viktórie Šimončíkovej. Obaja poňali svoje postavy priam rozšafne a zatiaľ čo si Clopina z prvej premiéry takmer nepamätáme, ten z druhej nám nedovolí zabudnúť.

Žobráci Seiru Nagahori, Arthur Sai, Jonatan Lujan a Martin Kreml, napriek temperamentnejším sekvenciám a presunom po javisku nezanechávajú zvlášť výraznú stopu ani v príbehu, ani v tanci. Druhá premiéra im poskytla viac voľnosti a na výkonoch to bolo aj cítiť. Trochu satiricky opäť pôsobia parochne, ktoré ich postavy nechtiac karikujú.

Zbor Baletu SND sa hemží v rozšafnom veseliacom sa nasadení , najviac ocenenia mu treba prisúdiť v druhom dejstve. V deji sa objaví aj už nie veľmi tradične používaný komparz, žiaci TK Evy Jaczovej v Bratislave, Baletná prípravka SND s tými najmenšími, ženský zbor Opery SND a všetky tieto zložky napomáhajú vytvárať veľkorysý obrázok veľkej spektakulárnej produkcie. Druhá premiéra pôsobila (celkom prirodzene) uvoľnenejšie a akoby plynula s rozpustilejším nasadením. Zatiaľ čo prvá bola odrazom vážnejšej kultivovanosti, druhá mala v sebe väčšiu živočíšnosť.

C. Pugni, V. Medvedev: Esmeralda, Balet SND, 2018,
foto: Peter Brenkus

Priznám sa, hoci milujem baletnú klasiku, na Esmeraldu som sa nejak výnimočne netešila. Po zdvihnutí opony sa moje očakávania gýču naplnili a po jej záverečnom spustení som svoje pocity bola nútená trochu prehodnotiť. Nie je to titul, ktorý by poskytol akúsi divadelnú katarziu v rámci fabuly, netreba pri ňom výrazne rozmýšľať, je to však pôsobivá exhibícia baletnej technickej dokonalosti, ktorá dokáže svojou estetikou zaujať. Azda má aj atribúty (výpravnosť, veľké gestá, okázalé scény) na masovú úspešnosť, aj keď emočne nemá šance zasiahnuť. Esmeraldu z Boľšovo Teatra treba brať ako historickú fresku, noblesnú poctu Petipovi, exhibičný projekt sólistov a súboru baletu SND a predovšetkým ako dejinný odkaz v duchu zachovania tradície. V tejto podobe s akceptáciou všetkých spomenutých faktov je možné toto prevedenie brať ako kópiu baletného skvostu, ako stredoveký obraz vytiahnutý zo zaprášeného depozitu a zavesený v prestížnej svetovej galérii. Nemusí sa nám všetkým na prvý šup páčiť, ale uvedomujeme si, že má svoju historickú hodnotu. Esmeralde v SND sa nedá nič závažné vyčítať, dá sa logicky akceptovať a prijať v prezentovanej podobe s akcentom na techniku. Už len ostáva dúfať, aby za viac ako tri hodiny diváka neomrzela, hoci asi u väčšiny nebaletného publika to jej okázalá výpravnosť zrejme zachráni.

Autor: Barbara Brathová

písané z premiér 11. a 14. 3. 2018

Vasilij Medvedev, Cesare Pugni: Esmeralda
Balet SND
Premiéra 11. a 14. marca 2018

Inscenácia vznikla v spolupráci s Petipa Heritage Fund St. Petersburg, Veľkým divadlom v Moskve a so spoločnosťou Grishko v Prahe.

inscenačný tím

Choreografia a réžia: Vasilij Medvedev, Stanislav Fečo
Scéna: Alyona Pikalova
Kostýmy: Jelena Zajceva
Masky: Juraj Steiner
Hudobné naštudovanie: Alexander Anissimov
Dirigenti: Alexander Anissimov, Dušan Štefánek
Zbormajster: Pavel Procházka

osoby a obsadenie

Esmeralda: Olga Chelpanova, Erina Akatsuka
Pierre Gringoire: Artemyj Pyzhov, Viacheslav Krut
Phoebus: Konstantin Korotkov, Igor Leushin
Fleur de Lys: Maria Rudenko, Luana Brunetti
Helois de Gon: Viktória Árvová
Diana a Acteon: Romina Kołodziej, Tatum Shoptaugh, Yuki Kaminaka, Artemyj Pyzhov
Diana a Beranger (priateľky Fleur de Lys): Alexandra Shalimova, Tatum Shoptaugh, Viola Mariner, Silvia Najdená,
Albert, Florent (priatelia Phoeba): Adrian Szelle, Glen Lambrecht, Igor Leushin, Damián Šimko
Claude Frollo: Andrej Szabo, Alieksai Kavaleuvski
Quasimodo: Juraj Žilinčiar, Martin Radošinský
Cigánky: Klaudia Görözdös, Silvia Nájdená, Ilinca Ducin, Viktoria Zinovieva,
Viola Mariner, Alexandra Shalimova, Luana Brunetti, Chelsea Andrejic
Clopin: Raphael Schuster, Andrej Szabo, Jonatan Lujan
Megera: Katarína Kaanová, Anna Vágnerová, Viktória Šimončíková
Sudca: František Šulek, Martin Radošinský
Žobráci: Seiru Nagahori, Arthur Sai, Jonatan Lujan, Martin Kreml, Kristián Achberger
Sviatok bláznov: Sakura Shojima, Sumire Shojima, Chiaki Honda, Isa Ichikawa, Alexandra Shalimova, Margaux Bortoluzzi, Valéria Stašková, Katarína Košíková, Seiru Nagahori, Dansaran Vandanov, Evgenii Korsakov, Jean-Michel Reuter, Kristián Achberger, Damián Šimko, Glen Lamrecht

Spoluúčinkuje orchester a ženský zbor Opery SND, žiaci tanečného konzervatória Evy Jaczovej a Baletná prípravka SND.

www.snd.sk


Ak vás tento článok zaujal a chceli by ste byť informovaní o novinkách na webe Opera Slovakia, prihláste sa na odber pravidelného týždenného newslettera.

Operné gala 2018
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Barbara Brathová

baletná kritička a publicistka, členka Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár