Kornel Hájek – prvý slovenský moderný operný režisér

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Dňa 22. októbra t. r. si pripomenieme nedožité deväťdesiate piate narodeniny slovenského moderného operného režiséra Kornela Hájka (narodil sa v Kružlovskej Hute v okrese Bardejov, zomrel 8. marca 1968 v Košiciach), ktorý debutoval ako režisér v opere Slovenského národného divadla a potom dlhé roky pôsobil v Štátnom divadle v Košiciach. Hájek vynikal osobitým zmyslom pre výtvarné cítenie, svetelné efekty a funkčnosť masových scén.

Kornel Hájek lásku a hlboký vzťah k hudbe nadobudol v rodinnom prostredí, keďže jeho otec bol učiteľom i organistom, zberateľom ľudových piesní a organizátorom miestnych speváckych súborov. V rodnej dedine, po presťahovaní v Zborove, organizoval rozmanité kultúrne aktivity, pri ktorých mu ochotne vypomáhal aj jeho syn. Po absolvovaní gymnázia sa Hájek rozhodol pre štúdium hudobnej vedy a estetiky na FFUK v Bratislave (1939 – 1944). Ako referent, potom ako prednosta na divadelnom oddelení Povereníctva školstva a kultúry (1945 – 1947) sa podieľal na vypracúvaní a organizovaní prvého divadelného štatútu, bol členom správneho zboru SND, zúčastnil sa na otváraní Novej scény ND a organizoval mnohé kultúrne aktivity. V rokoch 1947 – 1949 bol asistentom réžie v Slovenskom národnom divadle. V rokoch 1949 – 1968 pôsobil ako operný režisér (s výnimkou sezóny 1952 – 1953, keď musel z divadla odísť), v období 1949 – 1952 aj ako dramaturg a v rokoch 1962 – 1967 aj šéf opery Štátneho divadla v Košiciach.

Ch. Gounod: Faust a Margaréta, Štátne divadlo Košice, 1958, Anton Matejček (Mefisto), foto: Mária Litavská (archív DÚ)

Ch. Gounod: Faust a Margaréta, Štátne divadlo Košice, 1958,
Anton Matejček (Mefisto),
foto: Mária Litavská (archív DÚ)

Na poste asistenta opernej réžie v SND najčastejšie spolupracoval s Bohušom Vilímom, Jiřím Fiedlerom a Karlom Jernekom. Prvou Hájkovou samostatnou prácou boli dve jednoaktovky Zuzankino tajomstvo od E. Wolfa-Ferrariho a V studni V. Blodka (1949, v spolupráci so scénografom Ladislavom Vychodilom), ktoré „slovenská zainteresovaná verejnosť prijala s nevšednou pozornosťou.“ (Hoza, Štefan. Ja svoje srdce dám … 2, Slovenský spisovateľ Bratislava, 1989, s. 192.)

Na pozvanie Janka Borodáča odišiel Kornel Hájek do Košíc, kde režíroval celý dlhý rad opier i baletov. Štýl jeho prvých réžií bol prevažne realistický, ale napr. v inscenácii Gounodovho Fausta a Margaréty (1950) bol zreteľný vplyv expresionistických koncepcií Fiedlera a Jerneka. V prvej sezóne naštudoval ešte Únos zo serailu W. A. Mozarta (1949) a Pucciniho operu Gianni Schicchi (1950), v ďalšej sezóne Verdiho opery Traviata (1950, obnov. 1958),  Aida (1951) a Snehulienku N. Rimského-Korsakova (1951). Ako dramaturg začal presadzovať český repertoár a pod mnohé tieto inscenácie sa podpísal aj ako režisér. Pri režijnej práci Hájek neustále hľadal nové technické a výrazové prostriedky a dokázal pristupovať k hudobno-dramatickému dielu ako k syntetickému javiskovému celku, pri ktorom bola nevyhnutná tímová spolupráca režisér – dirigent – scénograf, ako napr. v štylizovanej inscenácii Verdiho Sily osudu (1957, hudobné naštudovanie Boris Velat, scéna Ján Hanák). Na Dvořákovej Rusalke (1959, dirigent Josef Vincourek, scéna Ján Hanák) zaujala odbornú tlač netradičná a odvážna koncepcia naštudovania, vychádzajúca z Dvořákovej hudby, úsporne a vzdušne tvorená scéna a práca so svetlom, ktoré v inscenácii pôsobilo imaginačne. Z českej opernej tvorby Hájek naštudoval: zo Smetanových opier Tajomstvo (1951), Predanú nevestu (1952, 1955, 1964, 1966) a Dalibora (1953), z Dvořákových Tvrdé palice (1951), Čerta a Káču (1955), Blodkovu operu V studni (1951) a Fibichovu Šárku (1955). Prínosom boli aj réžie opier O. Nicolaia Veselé panie z Windsoru, G. Pucciniho Bohéma (1957) a najmä nová réžia Fausta a Margaréty so scénografom Jánom Hanákom (1958), kde dobre ovládol javiskový priestor a evidentná bola aj jeho precízna práca s hercom. Progresívne prvky uplatnil v inscenáciách Wagnerových opier Tannhäuser (1959) a Blúdiaci Holanďan (1963), pri ktorom sa inšpiroval bayreuthským režisérom Wielandom Wagnerom.

Kornel Hájek má zásluhu aj na prvom slovenskom uvedení tretej Verdiho opery z raného obdobia tvorby Nabucco (1964, hudobné naštudovanie Boris Velat, scéna Martin Brezina, kostýmy Ján Hanák), libreto ktorej aj preložil. Táto pôsobivá inscenácia zaujala modernou, priebojnou réžiou, aktualizáciou diela a majstrovským využívaním scénického svetla. Hájkovi sa úspešne „podarilo aktivizovať zbor i ako dramatický element, II. a V. obraz s populárnym zborom Židov sú uzlovými bodmi inscenácie. Celkove možno hodnotiť réžiu ako najväčší a popri scéne a kostýmoch nesporný klad inscenácie.“ (Juraj Hatrík, Slovenská hudba, č. 6, 1964). Pre pretrvávajúci záujem divákov o túto operu sa vedenie divadla rozhodlo, po dočasnom „stiahnutí“ z repertoáru v období tzv. normalizácie po roku 1968, k obnoveniu inscenácie. Obnovenú inscenáciu s čiastočne novým obsadením uviedli na záver Košickej hudobnej jari v máji 1973 vtedajší spolupracovníci a z piety k práci Kornela Hájka zachovali jeho pôvodnú režijnú koncepciu. Táto inscenácia sa na repertoári udržala s mnohými doštudovaniami postáv až do roku 1980 a derniéru mala na Zámockých hrách zvolenských v júli 1980.

G. Verdi: Nabucco, Štátne divadlo Košice, 1964, Gita Abrahámová (Abigail), foto: Mária Litavská (archív DÚ)

G. Verdi: Nabucco, Štátne divadlo Košice, 1964,
Gita Abrahámová (Abigail),
foto: Mária Litavská (archív DÚ)

Hájek inscenoval aj operu Májová noc Rimského-Korsakova (1956), Bizetovu Carmen (1961), Rossiniho Barbiera zo Sevilly (1963), Mozartovu Čarovnú flautu (1964), Verdiho Luisu Miller (pod názvom Úklady a láska, 1965). Objavným činom dramaturgie bolo uvedenie baladickej opery Ladislava Holoubka Stella (1958) v období, kedy si kultúrna verejnosť pripomínala štvrťstoročie umeleckej činnosti jej autora a ktorú po premiére v SND (1939) neskôr prepracoval. V umelecky pôsobivej inscenácii na vkusne riešenej náznakovej scéne Martina Brezinu uplatnil Hájek filmovú projekciu a účinne narábal s hercom v priestore na celej ploche javiska. Celková koncepcia funkčne korešpondovala s hudobno-dramatickým zámerom autora. Monumentalitou s prvkami realistickej štylizácie sa vyznačovala réžia Suchoňovho Svätopluka (1960), inscenoval tiež jeho Krútňavu (1965) vo výbornom hudobnom naštudovaní Jána Kendeho. Táto inscenácia sa stala pamätnou, „lebo sa v nej otvorili všetky doterajšie škrty, vrátane záveru Katreninej árie na začiatku druhého obrazu tretieho dejstva a na ňu nadväzujúcej prosby starého Štelinu o odpustenie.“(PhDr. Marenčinová, Gita. Operný režisér Kornel Hájek. In zborník: (Ne)zabudnuteľní dejatelia hudobného života Košíc a regiónu, 2011). Po krátkom období stagnácie a hľadania došlo u Hájka k regenerácii tvorivých síl, napr. pri naštudovaní Szokolayovej Krvavej svadby (1967, dirigent Ján Kende, scéna Ján Hanák, kostýmy Helena Bezáková) podľa Lorcovej tragédie „ …prekvapil premyslenou koncepciou – vyšiel z temného ovzdušia drámy, akcentoval osudovosť príbehu vhodnými scénickými prostriedkami, zväčša tlmeným osvetlením a výberom vhodných farieb kostýmov …“ (Slovenská hudba, č. 5, 1967). Vo Verdiho Donovi Carlosovi (1967) sa zameral na vykreslenie psychologických vzťahov medzi hlavnými postavami a na vytvorenie účinných zborových scén na jednoduchej a pritom variabilnej scéne Jána Hanáka, s ktorou harmonizovali aj kostýmy Heleny Bezákovej. „Labuťou piesňou“ Kornela Hájka bola nová inscenácia Aidy (1968), premiéry ktorej sa však nedočkal, dotvoril ju hosťujúci Jiří Fiedler.

Režijne nápadité boli inscenácie operiet Paganini (Lehár, 1956), Banditi (Offenbach, 1957), Biely agát (Dunajevskij, 1959), Veselá vdova (Lehár, 1962), muzikálov Hviezdy, peniaze, vagabundi (Kawan, 1959), Môj priateľ Bunbury (Natchinski, 1966), zo slovenskej tvorby najmä inscenácie operiet G. Dusíka Karneval na Rio Grande (1963), Modrá ruža (1964) a Tajomný prsteň (1966) a M. Nováka Nie je všedný deň (1960). V činohre režíroval dve inscenácie pre deti (K. M. Walló: Princezná so zlatou hviezdou na čele, 1956; S. Lichý: Aladinova čarovná lampa, 1959) a hru Petra Karvaša Veľká parochňa (1965). Ako režisér sa spolupodieľal na prvom uvedení baletu A. Chačaturiana Gajané v Košiciach v roku 1951 s choreografom R. Macharovským a v SND s Jozefom Zajkom (1957), napísal libreto k baletu Radovana Festa-Spišiaka Karpatská rapsódia, ktorý v spolupráci so Stanislavom Remarom v roku 1958 aj režíroval. Pohostinsky režíroval v divadlách v Prešove, Banskej Bystrici a Bratislave v SND a na Novej scéne.

J. Cikker: Vzkriesenie. SND, 1962, Bohuš Hanák (Knieža Dimitrij Ivanovič Nechľudov), Anna Martvoňová (Katarína Maslovovová), foto: Jozef Vavro (archív DÚ)

J. Cikker: Vzkriesenie. SND, 1962,
Bohuš Hanák (Knieža Dimitrij Ivanovič Nechľudov), Anna Martvoňová (Katarína Maslovovová),
foto: Jozef Vavro (archív DÚ)

V novom naštudovaní, po závažných a podstatných kompozičných zásahoch skladateľa Cikkera, uviedla opera SND jeho operu Juro Jánošík (1961, hudobné naštudovanie Ladislav Holoubek, scéna Ladislav Vychodil). Odborná kritika vyzdvihla Hájkovu režijnú koncepciu, ktorá objavila baladickú podstatu diela a legenda i tradícia dostali tu adekvátne umelecké zobrazenie. „ Kornel Hájek ako režisér spolu s výtvarníkom dokázal za krátky čas postaviť inscenáciu neobyčajne pôsobivú. Jeho práca s hercami, navodzovanie vzájomných vzťahov je logické a adekvátne k výrazu hudby.“ (Šamko, Jozef. Slovenská hudba, č. 1, 1962). Po úspešnom Cikkerom Jurovi Jánošíkovi inscenoval Hájek aj prvé slovenské uvedenie jeho opery Vzkriesenie v hudobnom naštudovaní Ladislava Holoubka (1962). Prejavil tu výnimočný cit pre dynamický rozvoj scénického deja, „v spolupráci s výtvarníkom Ladislavom Vychodilom sa mu podarilo vytvoriť viaceré strhujúce obrazy, ktoré ešte viac umocnili psychologický účinok silného umeleckého diela.“( Dr. Mikuláš Kresák. Pravda, 3.10.1962). Pri Offenbachových Hoffmannových poviedkach (1963) sústredil svoju pozornosť k dramatickému a hudobnému jadru opery, výborne viedol postavy na bohato členitom pôdoryse v rade zaujímavých výtvarne ladených scén (výtvarník Martin Brezina, kostýmy Helena Bezáková). V tom istom roku sa podpísal aj pod obnovenú inscenáciu Čajkovského opery Eugen Onegin.

Kornel Hájek ovládal niekoľko jazykov, ktoré spolu so schopnosťami literárnymi uplatnil pri prekladoch operných libriet, prípadne pri ich prepracúvaní (Wolf-Ferrari: Zuzankino tajomstvo, Puccini: Gianni Schicchi a Plášť, Mozart: Únos zo serailu, Musorgskij: Boris Godunov, Chrennikov: V búrke, Rimskij-Korsakov: Zlatý kohútik, Verdi: Sila osuduNabucco, J. Strauss: Netopier).

Kornel Hájek bol talentovaný režisér s bohatou fantáziou, ktorý vedel vo svojej práci účinne uplatňovať aj tie najnáročnejšie režijné a scénické postupy. Podstatnou mierou sa zaslúžil o formovanie a profesionalizáciu operného súboru v Košiciach. Nedávno zosnulý významný divadelný kritik a historik Ladislav Čavojský po náhlom a nečakanom úmrtí Kornela Hájka v nekrológu o. i. napísal: „Bol prvým režisérom, ktorému sa stala operná réžia povolaním aj poslaním. Hájkovou prácou začali sa písať dejiny slovenskej opernej réžie.“ (Kultúrny život, 29.3.1968.)

S. Szokolay: Krvavá svadba, Štátne divadlo Košice, 1967, Mária Adamcová (Matka), foto: Ondrej Béreš (archív DÚ)

S. Szokolay: Krvavá svadba, Štátne divadlo Košice, 1967,
Mária Adamcová (Matka),
foto: Ondrej Béreš (archív DÚ)

Poznámka

Deň narodenia Kornela Hájka uvádza nesprávne ako 21. október Československý hudební slovník osob a institucí (Sv. 1, Praha 1963, s. 390), Encyklopédia Slovenska II. (Vydavateľstvo SAV, Bratislava 1978, s. 215), Encyklopédia dramatických umení na Slovensku I. (Veda, vydavateľstvo SAV, Bratislava 1989, s. 435). Správny dátum narodenia je 22. október 1920 (Archív SND, Slovenský biografický slovník, 2. zväzok, Martin 1987, s. 263). Viac: PhDr. Marenčinová, Gita. Operný režisér Kornel Hájek, s. 39. In zborník: (Ne)zabudnuteľní dejatelia hudobného života Košíc a regiónu, 2011.

Pripravila: Elena Blahová-Martišová

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Elena Blahová-Martišová

dokumentaristka a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár