Pred Vianocami sa uskutočnila v Drážďanoch premiéra opery Ericha Wolfganga Korngolda, o ktorej vieme veľmi málo, ba i jej existencia mnohých prekvapí. Z tvorivej dielne tohoto v Brne v roku 1897 narodeného skladateľa poznáme filmovú, nanajvýš komornú hudbu, jeho kedysi úspešne inscenovaná opera sa dostávala na povrch európskych operných scén až v posledných desaťročiach. Aj Mŕtve mesto platí dodnes daň za násilné vyradenie z repertoáru nacistami, za zákaz uvádzania Korngoldovej hudby vôbec.
Z operných domov a koncertných siení bola vyhnaná hudba skladateľa Korngolda, o talente ktorého sa vyjadrilo nezvykle veľa jeho starších kolegov, medzi inými Gustav Mahler, Alexander Zemlinsky či Rimskij-Korsakov. Patril k nim aj Giacomo Puccini, ktorý bol názoru, že Korngold má toľko talentu, že by mohol hravo polovicu odovzdať a i tak by ostalo dosť preňho samého. Od roku 1934 pracoval Korngold v Hollywoode, od roku 1938 zapadol ako exilant definitíve do tamojšej filmovej industrie a v priebehu 12 rokov vytvoril dnes čiastočne legendárnu hudbu k 19 filmom.
Erich Wolfgang Korngold (1897 – 1957)
Naprosto vzdialeným od hudby k filmu nebol ani v čase, keď vznikla jeho opera, ktorá nás aktuálne zamestnáva. Svetová premiéra opery Die tote Stadt (Mŕtve mesto) sa uskutočnila v roku 1920 a to v jeden a ten istý deň v Hamburgu i v Kolíne nad Rýnom. Bola to obrovská senzácia, a Korngoldova novinka patrila spolu s dielami Richarda Straussa okamžite medzi najhranejšie opery na nemeckých javiskách. O rok neskôr, v roku 1921, sa hralo Mŕtve mesto už v Drážďanoch a na premiéru v Semperovej opere reagovala tlač nasledovne: „Hudba je neoddeliteľnou súčasťou dramatického vývoja, dokonca aj náznaky kina prispievajú k stupňovaniu hrôzy.“
Pod originálnym názvom „Die tote Stadt“ defilovalo toto hudobnojaviskové dielo na hranici senzácie aj na novej premiére v Drážďanoch 16. decembra 2017, deň pred treťou adventnou nedeľou. Táto opera v troch obrazoch nemá však nič spoločného s mierumilovným predvianočným časom. Jej libreto je voľným spracovaním románu Bruges-la-Morte belgického spisovateľa Georgesa Rodenbacha, a oficiálne pochádza od Paula Schotta. A tu sa začína prvá „zápletka“ opery: pod pseudonymom Paul Schott pracoval Erich Wolfgang Korngold spolu so svojím otcom Juliusom Korngoldom, vychýreným viedenským hudobným kritikom. Vypracovali spolu libreto, v ktorom nechávajú lomcovať dušami protagonistov, v ktorom emócie hraničia so všetkými extrémami psychodrámy, v ktorom je všetko, čo sa na pódiu deje, akoby výsledkom „sedenia“ na Freudovom gauči alebo iracionality pur. Takáto už len objektívna či vonkajšia danosť bola východiskom hudobného stvárnenia pre mladého skladateľa Korngolda, vyrastajúceho vo Viedni ako zázračné dieťa (v čase prvého uvedenia tejto opery mal iba 23 rokov). V období vzniku diel druhej viedenskej školy skomponoval vysokoemotívnu neskororomantickú hudbu a jej štýlu sa nevzdal ani v ďalších dielach. A libretom i hudbou vtiahol poslucháča od prvého momentu do hlbokých regiónov diania na scéne.
E. W. Korngold: Die tote Stadt (Mŕtve mesto), Semperoper Dresden, 2017,
Manuela Uhl (Marietta), Burkhard Fritz (Paul),
foto: David Baltzer
O čo ide? V belgickom meste Brügge je smutno, mesto je mŕtve. Utiahnuto žijúci vdovec Paul v ňom prelieva slzy smútku za jeho zomrelou ženou Marie. Mŕtva Marie a smútok za ňou je súčasťou jeho života, Paul sa nevie zo situácie vymaniť, smútok je jeho väzením a on je väzňom vlastného smútku. Žije v spomienkach, v izbe, ktorá patrila Marie, žije s jej obrazom i najvzácnejšou relikviou – odstrihnutým vrkočom z jej bohatých blond vlasov. Mŕtva je pre Paula svätá, nesmie ju zradiť. Ale spoznanie tanečníčky Marietty dáva do pohybu jeho ochrnutú dušu. Mladá Marietta sa stáva zrkadlom jeho túžob a to až do takej miery, akoby sa Paulova mŕtva manželka k nemu vracala. Podobnosti oboch žien privádzajú Paula do novej iracionálnej situácie. Paul sa stráca čoraz viac v zasypaných hlbinách vlastnej psychiky. Až prebudenie zo zlého sna, v ktorom sa dopustil vraždy, ho vracia do reality. Ale či je vôbec možné vrátiť sa bez bremena minulosti do skutočného života? Takýto sujet otvára inscenačnému tímu všetky brány fantázie, ilúzií a vízií. A hlavným predstaviteľom ponúka stvárniť svojich protagonistov s nasadením celého svojho umeleckého talentu.
E. W. Korngold: Die tote Stadt, Semperoper Dresden, 2017, Manuela Uhl (Marietta), Burkhard Fritz (Paul), detský zbor SOD,
foto: David Baltzer
Osem sólových partií opery a na pozadí fungujúci zbor (i zbor detský) – to je celé vokálne obsadenie trojhodinového hudobnodramatického diela. Z ôsmych sólistov stoja pritom na javisku v podstate nepretržite dvaja: Paul v podaní medzinárodne hľadaného a v celej palete operenej literatúry spievajúceho tenoristu Burkharda Fritza a Marie/Marietta sopranistky Manuely Uhl, vyhľadávanej do obsadení hlavne neskororomantických oper. Obidve partie sú mimoriadne náročné vokálne, výrazovo, herecky, ale v neposlednom rade i v poňatí toho, čo je potrebné divákovi v spleti diania sprostredkovať. Burkhard Fritz prežil svoju úlohu v nespočetných farbách ľudských emócií, z Paula vytvoril postavu, ktorej divák uveril, ktorá bola naplnená empatiou a takmer skutočnou láskou. Korngold zveril tejto postave viaceré „piesne lásky“, ktoré Paul nádherne vyspieval pre svoju Marie/Mariettu. A i keď boli diametrálne odlišné, svojou citovou intenzitou evokovali Bernsteinovu Máriu z West Side Story a pre sólistu znamenali nejednu možnosť rozospievať svoj teplý, zvučný, bez kovu znejúci hrdinský tenor. Paul bola i hudobne úžasne vedená postava, Korngold jej poskytol citové podhubie už v orchestri a v tom najlepšom zmysle manipuloval nepriamo i poslucháča. Bezstarostnosť mladej tanečníčky Marietty, jej smäd po živote i jej bezpietnosť boli protikladným obrazom Paula. Svojím konaním ho privádza do bezradnosti, svojím jednaním uráža Paulov duševný stav a jeho city, nechápe, že ona nemôže nahradiť jeho Marie, ktorej vypadla akoby z oka. Korngold zveril aj Mariette „pieseň lásky“, pieseň Glück, das mir verblieb patriacej dnes k jednej z najobľúbenejších sopránových kantilénnych árií hudby 20. storočia. Nechýba ani nádherné duetto oboch hlavných predstaviteľov, ani s absurditou a komédiou hraničiaca scéna s divadelnými kolegami Marietty v tom smutnom a mŕtvom meste (na tomto mieste spomeniem sopranistku Grace Durham v úlohe tanečníčky Lucienne, ktorá sa iba pred pár dňami spolu s českým sólistom Jiřím Rajnišom zmocnila nemeckej premiéry Elbertovej Maličkej slzičky. Nechýbala ani pieseň Pierota (stvárnená vyborným Christophom Pohlom, ktorý bol súčasne predstaviteľom Paulovho priateľa Franka), ani melanchólia a zmŕtvychvstanie Marielly, ani vražda. To všetko patrilo do divadla v divadle, to všetko oscilovalo medzi snom a skutočnosťou a bolo výsledkom Paulovej nepríčetnosti, úzkosti, nespočetných vidín. K nim patrila napríklad i v nadľudskej veľkosti javiskom prechádzajúca cirkevná procesia pripomínajúca vo videoprojekcii mŕtvu Marie. Podobne ako Paul, ani divák nevedel, kde sa práve nachádza. Nebola to inscenačná nedôslednosť, ale jej intencia.
E. W. Korngold: Die tote Stadt (Mŕtve mesto), Semperoper Dresden, 2017,
Christoph Pohl (Frank, Fritz), Manuela Uhl (Marietta),
foto: David Baltzer
Už uvedení aktéri na javisku, nápaditá réžia Davida Böscha a videoprojekciou umocnená či znásobená jednoduchá scéna (prvé a tretie dejstvo sa odohráva v bývalej izbe mŕtvej Marie) Patricka Banwarta, kostýmy, svetlo, rekvizity – to všetko bolo neskutočné, dramatické, ale i plné krásy, milostných túžob a harmónie. Hlavná rekvizita inscenácie, vrkoč zomrelej Marie, ktorý patril k nej (nie iba jej) sa stal výzvou pre inscenačný tím. Celý operný zbor – dospelí i deti – vlastnili vlasy ako nebohá Marie – dlhé, bohaté, blond. A ako výraz smútku za zosnulou zaplnili v jednom momente jej visiace vlasy krížom-krážom celé javisko. Boli vyrobené špeciálne pre túto inscenáciu z tenučkej bavlny, spolu šlo o 128 000 (!) bežných metrov vlasov pre Korngoldovu operu plnú dramatických snov. Je takmer nepredstaviteľné akú morbídnu atmosféru dokáže navnadiť idealizovanie už dávno nežijúcej ženy, koľko je v tom podvedomej spirituálnosti, ale i dynamitu.
E. W. Korngold: Die tote Stadt (Mŕtve mesto), Semperoper Dresden, 2017,
Christa Mayer (Brigitta), Burkhard Fritz (Paul),
foto: David Baltzer
Samotnou rozbuškou opery Mŕtve mesto je však hudba. Jej vnútorný svet ovláda vonkajšok, ona robí napokon zo sna skutočnosť veľkej opery, veľkého hudobno-divadelného večera. Neraz zazneli v orchestri náznaky hudby Korngoldových súčasníkov (najčastejšie som myslela na Richarda Straussa, aj čo sa týka inštrumentácie), ale Korngold šiel ďalej, jeho hudba je neopísateľne farebná, jeho tonalita sa pohybuje na hranici atonality, je to Korngoldova hudba, ktorá akosi zjednocuje nemeckú a taliansku opernú kultúru, je suverénnou, podmanivou a tiež provokatívnou, akoby ani nemala slabého miesta. Akoby incipitovala to, čo sa o pár rokov neskôr udialo s jeho rukopisom v Hollywoode, keď sa ponoril do sveta filmu a filmovej hudby. Počas predstavenia som mala neraz pocit, že sa nachádzam práve v kine, že javisko s videoprojekciami je filmové plátno, a že v orchestrálnej jame sedí vynikajúci filmový orchester. Ten dirigoval, v tomto prípade šlo o Sächsische Staatskapelle Dresden, impulzívny Dmitri Jurowski, najmladší zástupca ruskej hudobnej dynastie. Z jeho úst pochádza na margo Korngoldovho hudobného záveru opery vyjadrenie, že ešte nikdy nepočul tak smutný durový akord ako v tomto diele. Rada by som pridala, že to bol akord, ktorý zmiernil žiaľ a na javisku vytvoril mier.
Ovácie bez konca patrili všetkým, bol to zriedkavý kolektívny úspech, ktorý sa po takmer jednom storočí vrátil na javisko Semperovej opery.
Autor: Agata Schindler
Erich Wolfgang Korngold: Die tote Stadt (Mŕtve mesto)
Semperova opera Drážďany
Premiéra 16. decembra 2017
Opera v troch dejstvách voľne spracovaná podľa románu Bruges-la Morte Georgesa Rodenbacha
Libreto Paul Schott (uvedené v nemčine s nemeckými a anglickými podtitulkami)
Inscenačný tím
Hudobné naštudovanie a dirigent: Dmitri Jurowski
Réžia: David Bösch
Scéna: Patrick Bannwart
Kostými: Falko Herold
Svetlo: Fabio Antoci
Dramaturgia: Stefan Ulrich
Zbormajster: Jörn Hinnerk Andresen
Osoby a obsadenie:
Paul: Burkhard Fritz
Marietta: Manuela Uhl
Frank/Fritz: Christoph Pohl
Brigitta: Christa Mayer
Juliette: Tahnee Niboro
Lucienne: Grace Durham
Victorin: Khanyiso Gwenxane
Graf Albert: Timothy Oliver
zbor: Sächsischer Staatsopernchor Dresden
orchester: Sächsische Staatskapelle Dresden
detský zbor: Kinderchor der Sächsischen Staatsoper Dresden
video
