Košická Čarovná flauta s odkazom na mozartovské korene má rozprávkový i filozofický rozmer

Po vyše šestnástich rokoch sa vracia na operné javisko Štátneho divadla v Košiciach vo svete štatisticky najfrekventovanejšia opera vôbec, Čarovná flauta od Wolfganga Amadea Mozarta. Hoci v Köchlovom zozname skladateľových diel má pre Prahu napísaná La clemenza di Tito číslo o jedno vyššie, Čarovná flauta sa vo Viedni stala poslednou operou, uvedenou pár týždňov pred Mozartovou smrťou.

Od jej premiéry 30. septembra 1791 uplynulo vyše 231 rokov. Táto obrovská časová plocha ponúkla nesmrteľnému Wolfgangovi Amadeovi Mozartovi a jeho geniálnemu dielu možnosť vnímať ho v rozmanitých časových i významových kontextoch. Dodnes – a v ére režisérskych výbojov o to hrmotnejšie – sa vedú polemiky, či Čarovnú flautu reflektovať väčšmi ako viacrozmernú rozprávku, alebo prízvukovať jej filozofickú, osvieteneckú, neraz aj slobodomurársku dimenziu.

Hoci na absolútne prvom viedenskom uvedení ju označili ako „eine grosse Oper“, hneď bolo jasné, že skladateľ a libretista Emanuel Schikaneder (zároveň aj prvý Papageno) do nej vtisli podstatné formálne znaky „Singspielu“. Teda žánru, kde sú hudobné čísla predelené hovoreným slovom. Z dejového hľadiska nie je próza nepodstatná (podobne ako v iných dielach recitatívy, hýbe udalosťami), takže v divadlách mimo nemecky hovoriacej zóny, sú ich vedenia i inscenátori postavení pred dilemu. Či rozlomiť jazykovú jednotu, alebo hovorené dialógy predniesť rečou publika.

Prečítajte si tiež:
• Post scriptum k novej opernej inscenácii Čarovná flauta v Košiciach
• Čarovná flauta: rozprávkový príbeh − nesmrteľná hudba − dielo ideovo vznešené
• Mozart – skladateľ vážnej a inej hudby
• Mozart a Salieri – mýtus a fakty

Z troch slovenských operných domov, kde zhodou okolností práve Čarovnú flautu, ako jediné Mozartovo dielo, ju hrajú všetky, zvolili Banskobystričania slovenský preklad. Zatiaľ čo Opera SND ju aktuálne oprašuje v jazykovo kombinovanej verzii a o podobný model sa opiera aj čerstvá košická inscenácia. K dispozícii má však nový, miestami v próze mierne rozšírený, inde redukovaný či upravený text (je dielom režiséra po konzultácii s dramaturgom), v preklade Lindy Fintorovej a Stanislava Trnovského. Za adresáta možno považovať rovnako rodinné, ako aj dospelé publikum.

To podstatné, čím sa košický Mozart odlišuje od iných inscenácií na Slovensku – a zrejme to platí aj v rámci širšieho priestoru – je hudobné rozlúsknutie partitúry optikou dirigenta Vinicia Kattaha. Rodák z Brazílie, usídlený vo Viedni, bol tri sezóny šéfdirigentom košickej opery, kde zanechal výraznú pečať. Jeho špeciálnou parketou je skladateľský odkaz Wolfganga Amadea Mozarta. Poňatie Dona Giovanniho spred piatich rokov bolo pre mnohých (vrátane mňa) na prvé počutie menším šokom, no už po 2. premiére som uplatnenie dirigentových licencií vnímal ako logicky zdôvodnené.

Prečítajte si tiež:
Košický Don Giovanni neortodoxný a nesterilný

Čarovná flauta má tiež bohatú vlastnú tradíciu, formovanú dobou a najmä veľkými dirigentskými osobnosťami. Ak po ére „posvätných“, Mahlera, Schalka, neskôr Böhma či Karajana, prišli prelomy prostredníctvom dirigentov Harnoncourta a Jacobsa, tak práve nimi sa inšpiruje Kattahovo vnímanie Mozartových partitúr. Čarovnú flautu dirigoval od čembala. Logická otázka – prečo, keď tam niet secco recitatívov? A predsa našiel tento kľúčový nástroj uplatnenie. Začlenil ho do mnohých čísel (vrátane predohry) a akordmi prizdobil aj hovorené slovo.

Vinicius Kattah, hlboko vnorený do skladateľovho dedičstva, našiel v kópii manuskriptu záznamy, svedčiace, že Mozart uvažoval o improvizáciách, o ornamentoch, kadenciách. V úvodnej scéne Tamina a tria dám Kráľovnej noci objavil a predstavil neznáme miesto pre ženské hlasy. Ale podobných appoggiatur nájdeme v košickej podobe viacero a aj divák, zvyknutý na tradíciu, sa s nimi poľahky vyrovná. Ba nájde v nich aj zmysel a dodanú „šťavu“.

Do istej miery môžu vyvolať polemiku aj Kattahove tempá. Na viacerých miestach sú až nezvyčajne rýchle, no zasa dávajú vyniknúť kontrastom, keď dirigent niekedy nečakane agogiku celkom uvoľní. Jednoducho, taký je Vinicius Kattah. Sprostredkúva Mozarta cez vlastné vnemy, nie však celkom vymyslené, ale vyvierajúce z koreňov partitúr. Sú v plnej miere akceptovateľné.

Dirigentova neskrývaná radosť z muzicírovania sa spontánne prenáša na interpretov. V súbore s dvanástimi internými sólistami obsadiť desiatku sólových postáv v alternáciách, je prakticky nemožné. Tou pozitívnou stranou mince je fakt, že hosťujúci umelci spestrujú prevádzku. A ak je ich kvalita taká, akú ponúka už v tretej sezóne súčasné vedenie, ju aj výrazne obohacujú.

A tak na dvoch premiérach Čarovnej flauty spojili sily speváci, ktorí participovali na predchádzajúcej inscenácii z roku 2006, s mladou krvou a novými tvárami. Aneta Hollá si zachováva hlasovú sviežosť a kultivovanosť (nehovoriac o nemeniacom sa osobnostnom šarme), pričom jej Pamina ostáva modelovaná v lyrickej línii, s náležitými dynamickými a výrazovými nuansami.

Alternujúca Veronika Bilová, jedno z najmilších prekvapení inscenácie, je tónovo ešte obsažnejšia a bohatý hlasový materiál jej dovoľuje naznačiť i mladodramatickú dimenziu partu. Spieva muzikálne, emotívne a aj cez najnáročnejšie miesto (ária v 2. dejstve Ach, ich fühl´s) prechádza s technickou istotou.

Žiaľ, plánovaný košický debutant v úlohe Tamina Andrej Vancel pre ochorenie nevystúpil, takže ťarcha oboch premiér, spojená so zodpovednosťou, aby sa vôbec uskutočnili, ostala na domácom Maksymovi Kutsenkovi. Lepšie ju uniesol druhý večer, keď popri pevnej, farebnej strednej a nízkej polohe sa mu podarilo otvoriť aj zopár vyšších tónov. Tie nie sú jeho silnou stránkou. Ide však o mladého speváka, ktorý ak by zapracoval na technike, nemusel by sa sám diskvalifikovať ani v prvom odbore.

Kráľovnou noci oboch premiér bola mladá česká koloratúrna sopranistka Lucie Kaňková, jedna z mála takmer optimálnych (ak nie je vôbec jediná) predstaviteliek krkolomnej partie v českom a slovenskom priestore. V oboch áriách preukázala nielen technickú virtuozitu (na premiére si dokonca v Der Hölle Rache pridala nepísané držané vysoké F), ale aj onen dramatický rozmer, ktorý úloha nevyhnutne potrebuje.

Na Slovensku máme zrejme troch basistov, schopných vyspievať najvyššie i najhlbšie tóny Sarastra. Dvoch u nich sa podarilo získať pre košickú inscenáciu. Na 1. premiére to bol Jozef Benci, ktorého zrnitý hlas rešpektuje mozartovské frázovanie a v spojení s partom Hovorcu (je to súčasť koncepcie) vnáša do profilu náležitý majestát.

Rovnako impozantný je alternujúci Sarastro z banskobystrickej Štátnej opery prichádzajúceho Ivana Zvaríka. Nesporne najtmavší a najdramatickejší slovenský bas však neexceluje len v najhlbšej polohe, ale znie jadrne, kovovo a v dynamických nuansách aj v stredoch a výške.

Z trojice domácich Papagenov sa predstavil prvý večer Marek Gurbaľ, druhý Marián Lukáč (v repríze to bude Martin Kovács). Obaja sú skvelí spevácky i herecky, pričom každý z nich vychádza v charakteristike postavy z vlastných daností. Prvý z nich je možno o čosi vtipnejší, no príjemne prekvapila jeho vokálna disciplinovanosť a tónová vyrovnanosť v každej polohe. U druhého menovaného sme vlastne zvyknutí vždy na maximálne profesionálny výkon. A ani v postave, ktorú už stvárnil v minulej inscenácii, to nebolo inak.

Z menších, no z hľadiska komplexnosti nemenej dôležitých úloh, sa vyrojilo jedno milé a úplne nečakané prekvapenie. Členka zboru Silvia Ondočko, Papagena oboch premiér. Nielen rozkošná herecky a v próze, ale spievajúca part plným, farebným tónom.

Tri dámy Kráľovnej noci, sopranistka Janette Zsigová a mezzosopranistky Viera Kállayová a Myroslava Havryliuk sa snažili o čo najkompaktnejší súlad predsa len trocha odlišných timbrov. Anton Baculík sformoval Monostata herecky výrazne a spevácky solídne. Pochvalu si zaslúži aj trio chlapcov, obsadené mladými ženami.

Pri tak málopočetnom zbore, ako je nasadený v Čarovnej flaute, by mohli ľahko niektoré hlasy vytŕčať. Toto sa však nestalo a preto okrem samotných zboristov si zaslúžia aspoň zmienku zbormajstri. Zvlášť Irina Demianyshyna, ktorá po Petrovi Valentovičovi dotiahla prácu do konca.

Režisérom novej Čarovnej flauty je v Košiciach už z úspešného Massenetovho Werthera známy Alexander Wiegold. Scénu navrhol Ondrej Zachar, kostýmy Tomáš Kypta a video dizajn pochádza z dielne Michaela Balgavého. Vznikla inscenácia, ktorú bez pejoratívneho nádychu možno označiť ako (nechcem použiť nespisovný výraz „všehochuť“) ponuka pre mnoho chutí. Kto chce z nej čítať rozprávku o dobre a zle, s víťazstvom lásky, nájde ju. Kto v nej hľadá osvieteneckú filozofickú líniu, nebude ochudobnený, hoci nie je prioritou výkladu.

Dominantou do tmavšieho šedomodra ladenej scény je kolotoč, podľa potreby prikrytý igelitom, s pohybmi točne a kontratočne. V značnej miere využívajú inscenátori projekcie. Začínajú sa veľmi striedmo už počas predohry na spustenú oponu, najskôr imitáciou hada, prenasledujúceho Tamina, neskôr symbolikou „kruhu slnka“. Počas večera premietanie na revuálku dodáva jednotlivým obrazom a akciám efekt, atmosféru a dynamickosť. Aj keď je to metóda dnes neraz nadužívaná, v tomto prípade nie je len barličkou.

Nechýbajú tri brány, spúšťajú sa v prvom dejstve ako vstup do Sarastrovej ríše, v druhom, doladené farbami, sú mysterióznym terénom pre previerku Taminovej odhodlanosti získať vytúženú Paminu. Svetielka, občas zapnuté na kolotoči so symbolickým podtextom, v prenesenom zmysle „a predsa sa točí“, by mohli azda mieriť k výčitke gýču. Možno aj kašírované zvieratká. No Alexander Wiegold so svojím tímom sa nedištancoval od rozprávkovej roviny predlohy. Zároveň si svoju koncepciu nezľahčil a v triezvej miere poukázal aj na jej filozofické posolstvo. A požičiam si výstižnú vetu z bulletinu: „Čarovná flauta je jedným veľkým putovaním, hľadaním“. Alebo inú, priamo z libreta? „Pravdu, len pravdu, keby aj zločinom bola!“.

Košičanom v opere takpovediac ide karta. Napriek všetkým problémom, ktoré prináša nedostatočné financovanie Štátneho divadla, sú odhodlaní tvoriť pestrú dramaturgiu a inscenácie napĺňať hodnotami, ktoré robia operu operou. Nebudem podliehať ilúzii, že zriaďovateľ, Ministerstvo kultúry SR, dokáže oceniť výsledky aj po materiálnej stránke. Kiežby sa tak stalo. Hoc aj po listovaní v reprezentatívnej novej ročenke, zahŕňajúcej dve sezóny košického Štátneho (žeby raz opäť aj Národného?) divadla. Zatiaľ môže tešiť záujem publika a entuziazmus, s akým sa v opernom súbore vrhajú v ústrety novým výzvam. Aktuálne treba dúfať a držať palce, aby svetlo sveta uzrela aj naplánovaná premiéra pokračovania tudorovskej trilógie Donizettiho Annou Bolenou v závere divadelnej sezóny. Slovensko si ju zaslúži.

Autor: Pavel Unger

písané z premiér 17. a 18. 2. 2023

W. A: Mozart: Čarovná flauta
Štátne divadlo Košice
Premiéra 17. a 18. februára 2023

Libreto: Emanuel Schikaneder

Hudobné naštudovanie: Vinicius Kattah
Dirigenti: Vinicius Kattah, Igor Dohovič
Réžia: Alexander Wiegold
Zbormajster: Peter Valentovič, Irina Demyanyshyna
Detský zbor: Igor Dohovič
Scéna: Ondrej Zachar
Spolupráca na scéne: Alexander Wiegold
Kostýmy: Tomáš Kypta
Pohybová spolupráca: Andrej Petrovič
Svetelný dizajn: Róbert Farkaš
Videodizajn: Michael Balgavy

osoby a obsadenie

Sarastro / Hovorca: Jozef Benci, Ivan Zvarík, Michal Onufer
Princ Tamino: Maksym Kutsenko, Andrej Vancel
Kráľovná noci: Lucie Kaňková, Gabriela Hrženjak, Eva Bodorová
Pamina: Veronika Bilová, Aneta Hollá
Vtáčnik Papageno: Marek Gurbaľ, Marián Lukáč, Martin Kovács
Papagena: Veronika Bilová, Silvia Ondočko
Monostatos: Maksym Kutsenko, Anton Baculík
Prvá dáma: Janette Zsigová, Ľubica Strapáčová
Druhá dáma: Viera Kállayová, Alena Fialeková
Tretia dáma: Myroslava Havryliuk, Barbara Sopková
Prvý chlapec: Jana Hrubovčáková, Bianka Marcinová
Druhý chlapec: Karin Juščáková, Kamila Skladaná
Tretí chlapec: Ema Bašistová, Rebeka Hubková
Prvý kňaz: Pavol Cebák, Pavol Spišský
Druhý kňaz: László Havasi, Stanislav Rusyn
Prvý ozbrojenec: Pavol Spišský, Pavol Cebák
Druhý ozbrojenec: László Havasi, Martin Kovács

www.sdke.sk

video