Košická „iná“ Traviata

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Už po Mozartovom Donovi Giovannim ponúkajúcom neortodoxný muzikantský pohľad na známu partitúru i po skvelom hudobnom naštudovaní Verdiho Otella, ktoré prinieslo divadlu dve nominácie na DOSKY 2019 za Mimoriadny počin v oblasti hudobného divadla, bolo zrejmé, že sa na čelo košického ansámblu postavila výnimočná dirigentská osobnosť. Najnovší repertoárový prírastok, Verdiho La traviata, túto skutočnosť potvrdil: počúvať chronicky známe dielo v koncepcii šéfdirigenta Viniciusa Kattaha bolo doslova poslucháčskym dobrodružstvom.

Vinicius Kattah sa netajil vysokými ambíciami, v bulletine dokonca s istou mierou nadsádzky hovorí o prvom večeri, keď si La traviatu vypočujeme ako „novú operu“. Jeho cieľom bolo očistiť partitúru od „zlej tradície“ – od vyumelkovaných prvkov, od skladateľom nepredpísaných rubát a fermát (…). Neostalo len pri slovách, košická La traviata je naozaj iná.

Priznávam sa, že spočiatku som si na subtílny, odpatetizovaný zvuk orchestra aj na netradične kontrastné tempá či dôslednú elimináciu podmaňujúcej valčíkovosti musela zvykať – poslucháčska skúsenosť len tak ľahko nepustí. Prvá iskra ku mne preskočila až v tretine úvodného dejstva, pri zborovej strette Si ridesta in ciel l’aurora. Dirigent ju vygradoval do vysokého tempa a zbor zaspieval s agresívnou úsečnosťou – akoby do Violetty dorážal roj ôs. S podobne jasným názorom na charaktery a motivácie konania pristúpil Kattah ku každej postave príbehu.

G. Verdi: La traviata, Opera ŠD Košice, 2019, Michaela Várady (Violetta), Anton Baculík (Gaston), Raoni Hübner (Alfredo), zbor ŠDKE, foto: Joseph Marčinský

Na piatkovej prvej premiére (4. októbra 2019) vyšla najplastickejšie veľká scéna Giorgia Germonta a Violetty v druhom dejstve, v neposlednom rade vďaka výkonom Michaely Várady a Mariána Lukáča. Studený suchár ani pri nežných slovách o anjelskej dcérke, ktorými apeluje na Violettin súcit, zo seba nevydoloval žiadnu emóciu, Pura sicomme un angelo spieval so strohou vecnosťou vyjednávajúceho obchodníka. Violettina výčitka (Non sapete quale affetto), dynamicky i tempovo posunutá na hranicu hystérie, ho na krátku chvíľu zaskočila, ale potom sa vrátil do svojej škrupiny, aby dosiahol to, pre čo za Violettou prišiel – sľub, že opustí jeho syna Alfreda. Ťažko si predstaviť hudobne bolestivejšiu rozlúčku: v kontraste s predchádzajúcimi číslami, keď boli inštrumentalisti stiahnutí do roly decentných sprevádzačov, sa Violettino „Amami Alfredo, quant´io t´amo. Addio!“ zhmotnilo v srdcervúcej fráze, kde orchester nariekal spolu s nešťastnou hrdinkou.

Alfredovi dirigent podobnú útechu nedoprial. V dojemnej árii Di Provenza il mare, il suol, v ktorej otec volá márnotratného syna späť do náručia rodiny, neopustil Giorgio Germont suchý vecný tón, takže vyznelo ako moralistická kázeň, nie citový výlev milujúceho rodiča. Z hľadiska hudobnej dramaturgie je výborne vystavaný tiež ples u Flory, opäť prinášajúci dramatické kontrasty a prekvapivé akcenty. Jeho epicentrom sa stal krátky duet Alfreda a Violetty (Invitato a qui seguirmi), ktorý sa vie v iných inscenáciách významovo „stratiť“. Tu ho režisér ho vysunul na proscénium pred zavretú oponu a dirigent rýchlym nervóznym tempom umocnil dramatický rozmer nedorozumenia, ktoré má pre rozídených milencov tragické následky.

G. Verdi: La traviata, Opera ŠD Košice, 2019, Michaela Várady (Violetta), Marián Lukáč (Germont), foto: Joseph Marčinský

Samozrejme, nič z vyššie popísaného by nebolo možné bez muzikálnych, s dirigentovou koncepciou stotožnených sólistov a kolektívnych telies. A tu spočíva ďalší zreteľný prínos Viniciusa Kattaha pre košický operný ansámbel. Najmä orchester sa pod jeho vedením dostal do vynikajúcej formy, hrá technicky čisto, presne, disciplinovane a zároveň s muzikantským espritom. Príkladom za všetky nech je nádherné orchestrálne prelúdium z úvodu záverečného dejstva, opájajúce priezračnosťou zvuku a pestrosťou farieb.

Už som naznačila, že piatkovej premiére dominovali dvaja profiloví domáci predstavitelia, Michaela VáradyMarián Lukáč. Súčasná prvá dáma košického ansámblu žije s postavou najslávnejšej opernej kurtizány od začiatku svojej profesionálnej dráhy – Violetta Valéry bola prvou veľkou postavou mladučkej speváčky tesne po absolvovaní košického konzervatória. Za ten čas sa jej hlas zaoblil, nadobudol objem a farebne dozrel, predovšetkým v strednej a nižšej polohe. Dnes už jej hereckou ani speváckou doménou nie je koketne perlivá Sempre libera, ale tragická Addio, del passato – práve v tejto dimenzii postavy je Michaela Várady interpretačne najautentickejšia.

Pre Mariána Lukáča bol Germont rolovým debutom. Opätovne v ňom potvrdil renomé univerzálneho, muzikantsky i herecky inteligentného interpreta, ktorý sa dokáže plasticky zžiť s akoukoľvek hudobnou i režijnou predstavou. Skúsenú dvojicu na prvej premiére doplnil brazílsky hosť Raoni Hübner – mladý tenorista s perspektívnym materiálom, ktorý sa však ešte potrebuje technicky zdokonaliť a nadobudnúť javiskové skúsenosti. Vo vyrovnanom obsadení menších postáv zaujala Stanislava Kozubíková, mladučká predstaviteľka Aniny s príjemným mäkkým hlasom a prirodzeným hereckým prejavom.

G. Verdi: La traviata, Opera ŠD Košice, 2019, Raoni Hübner (Alfredo), foto: Joseph Marčinský

Zatiaľ čo autorovi hudobného naštudovania sa podarilo v plnej miere obhájiť ambicióznu koncepciu, hosťujúci režisér Alexander Medem akoby sa nevedel rozhodnúť, ktorý z núkajúceho sa zväzku kľúčov k inscenovaniu diela si vybrať. Klasický? Moderný? Realistický? Symbolický? A tak ich použil všetky.

Prvé dejstvo nás vrátilo v čase: inscenovaná predohra, nástupy účinkujúcich z hľadiska, rámcujúca postava Verdiho prežívajúca príbeh spolu s hrdinami na javisku aj baletné ilustrácie speváckych čísiel boli akvizíciami z divadelného slovníka minulého storočia. Podstatne lepšie vyšlo druhé dejstvo, najmä jeho intímna časť odohrávajúca sa vo Violettinom vidieckom dome, v ktorej sa pozornosť upriamila na vzťahovú drámu trojice postáv. Naproti tomu, večierok u Flory Bervoix dostal „cool“ formu: režisér ho situoval na vyprázdnenú scénu s obnaženým zákulisím a dal mu podobu zhýralej párty s kokaínom a sexom. Oboje deklaroval najmä obscénnosťou Flory a Markíza a tiež prostredníctvom kostýmového riešenia, keď zboristom i zboristkám chýbali časti oblečenia. V treťom dejstve prišla na rad ireálna štylizácia, ktorá cez rámcujúcu postavu Verdiho a tanečníkov s bielymi „umrlčími“ maskami prebleskovala už v predchádzajúcich dejstvách. Žiaľ, práve sem sa vôbec nehodila: umieranie Violetty, chrbtom a rukami spojenej s prichádzajúcou smrťou, nemohlo v tejto forme dojať ani navodiť katarziu, akokoľvek citlivo bolo zaspievané. A tak, hoci sa inscenácii nedá uprieť niekoľko pôsobivých momentov (z doposiaľ nespomenutých aj pekné kostýmy Katariny Heistinger), ako celok pôsobí nevyvážene a esteticky nesúrodo.

Predchádzajúca košická La traviata, ktorá sa hrala rovné dve dekády a dosiahla takmer stovku repríz, je ešte v živej pamäti, veď od jej derniéry neuplynuli ani dva roky. Bude zaujímavé sledovať, ako publikum prijme novú, tradičnému tvaru v hudobnej aj divadelnej zložke vzdialenú podobu obľúbeného titulu.

Autor: Michaela Mojžišová

písané z 1. premiéry 4. 10. 2019

Giuseppe Verdi: La traviata
Štátne divadlo Košice
premiéry 4. a 5. októbra 2019

Hudobné naštudovanie: Vinicius Kattah
Réžia: Alexander Medem
Libreto: Francesco Maria Piave
Scéna a kostýmy: Katharina Heistinger
Dirigenti: Igor Dohovič, Vinicius Kattah
Zbormajster: Lukáš Kozubík
Choreograf: Tomas Danielis

Osoby a obsadenie

Violetta: Mariana Hochelová, Michaela Várady
Alfredo: Maksym Kutsenko, Raoni Hübner
Germont: Marek Gurbaľ, Marián Lukáč
Flora: Myroslava Havryliuk, Viera Kállayová
Gaston: Anton Baculík, Václav Morys
Barón: Daniel Kfelíř, Marek Pobuda
Markíz: Martin Kovács, Matúš Mazár
Doktor: Michal Onufer, Mihály Podkopájev
Annina: Stanislava Kozubíková, Zuzana Orlovská, Ľubica Strapáčová
Giuseppe (sluha u Violetty): Pavol Spišský
Sluha u Flóry: László Havasi
Poslíček: Štefan Hundža

www.sdke.sk

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Michaela Mojžišová

muzikologička, operná kritička a publicistka, členka výboru Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár