Košická lekcia belcanta – Donizettiho Roberto Devereux po prvýkrát na Slovensku scénicky

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Keď pred necelým rokom nastúpilo nové vedenie Štátneho divadla v Košiciach a do kresla riaditeľa opery si sadol Roland Khern Tóth, zaznel mimoriadne ambiciózny plán. Umožniť rozlúčku Edity Gruberovej s javiskom v jej profilovej úlohe a zároveň povýšiť košický operný dom na jediný slovenský, do ktorého po emigrácii bola ochotná vstúpiť aj v divadelnom kostýme.

Sen, uviesť po prvýkrát na Slovensku operu Gaetana Donizettiho Roberto Devereux v kompletnej javiskovej forme, nadobúdal čoraz reálnejšie rozmery. Rokovania s Editou Gruberovou boli úspešné a jediným faktorom, ktorý hral proti tomuto historickému počinu, bola postupujúca pandémia. Z nej vyplývajúce opakované posuny termínov napokon rozhodli. Edita Gruberová ukončila svoju jedinečnú kariéru ešte pred Košicami.

(pozn. red.: Edita Gruberová poslala do Štátneho divadla Košice tento predpremiérový audiopozdrav.)

Záujem pokračovať v príprave inscenácie, obsadiť ju v alternáciách a nastaviť na regulárny divadelný život, pokračoval. Napriek ťažkým podmienkam, ktorým čelili všetky operné súbory (každý v špecifických parametroch), Košičania napokon proces prípravy dokončili a Roberta Devereuxa nakrútili. Jeho premiéra vo forme streamu (pre korektnosť nešlo o živý prenos) sa dostala k verejnosti symbolicky v Európsky deň opery 9. mája.

G. Donizetti: Roberto Devereux, Štátne divadlo Košice, 2021, Eva Bodorová (Kráľovná Alžbeta), zbor, foto: Joseph Marčinský

Donizettiho tretia opera z tzv. tudorovskej trilógie (Anna Bolena, Maria Stuarda, Roberto Devereux) bola jedným z opusov, v ktorých skladateľ s rôznymi libretistami čerpal námety zo vzrušujúcich anglických dejín. Kráľovná Alžbeta I, posledná žijúca dcéra Henricha VIII a Anny Boleynovej, priamo vystupuje ešte pred Mariou Stuardou v skladateľovej skoršej opere Alžbeta na hrade Kenilworth, premiérovanej v Neapole roku 1829.

Alžbeta I (1533 – 1603) bola atraktívnou postavou anglických dejín, do ktorých sa zapísala ako schopná, odvážna, inteligentná, ale aj záhadná vladárka, s odporom k manželstvu. Hoci vzácnych pytačov mala nemálo. Tvrdila, že je zosobášená s celou krajinou.

Vo vzťahu s o vyše tridsať rokov mladším grófom z Essexu, ktorý je námetom opery Roberto Devereux, sa zrkadlí na jednej strane rovina romantickej fikcie, na druhej aj kus dobovej reality. Obaja protagonisti mali zložité charaktery, gróf mal za sebou vojnové víťazstvá (Cádiz sa spomína priamo v librete), ale aj nečakaný zmier s Írmi, bol sebcom a ku kráľovnej sa správal nečestne. Tá mu všeličo blahosklonne odpúšťala, zradu a neveru však nie.

Prsteň a šerpa, to sú dva detaily, dva symboly, ktoré lámu dejový tok. Ľudské emócie, láska, nevera, zrada, sú dominantnými motívmi libreta Salvadora Cammarana a hudby Gaetana Donizettiho. Opera vznikala v časoch mimoriadne vážnej životnej krízy skladateľa a straty svojich najbližších, čo sa do istej miery odráža aj v samotnej dráme.

G. Donizetti: Roberto Devereux, Štátne divadlo Košice, 2021, Elena Maximova (Sára, vojvodkyňa z Nottinghamu), zbor, foto: Joseph Marčinský

Svetová premiéra sa uskutočnila s veľkým úspechom v októbri 1837 v neapolskom Teatro San Carlo s dobovou belcantovou primadonou Giuseppinou Ronzi de Begnis v úlohe Elisabetty. O rok neskôr, pre uvedenie v parížskom Théàtre Italien, dopísal Donizetti predohru s citátom melódie God save the Queen, neskoršej národnej hymny Spojeného kráľovstva.

Robertovi Devereuxovi sa stretávame so zrelým Donizetttiho jazykom, spájajúcim primárnu silu vokálnych výpovedí s ich psychologickou prepracovanosťou a náladotvornou inštrumentáciou. Je to nesporne jedno z najhodnotnejších zo siedmich desiatok opier slávneho rodáka z Bergama.

O prvé slovenské javiskové uvedenie diela sa zaslúžil operný súbor Štátneho divadla v Košiciach, ktorý v oneskorenej slovenskej renesancii belcantovej epochy nadviazal – po etape dnes už zaniknutej opernej časti Zámockých hier zvolenských – na banskobystrické naštudovania Donizettiho Marie Stuardy a Rossiniho Otella. V hanbe tak ostáva aj naďalej beztvará a neinvenčná dramaturgia Opery Slovenského národného divadla.

G. Donizetti: Roberto Devereux, Štátne divadlo Košice, 2021, David Astorga (Roberto Devereux), foto: Joseph Marčinský

Košická inscenácia sa rodila v neregulárnej, novými vlnami koronavírusu často zmietanej epidemiologickej situácii. A hoci sa termíny posúvali so skrytou nádejou, že premiéra sa napokon odohrá s publikom, nestalo sa tak. Zatiaľ. Nič to však neukrajuje z výsledku, ktorý považujem aj v online forme (koniec koncov sme na ňu zvyknutí z celého sveta), za absolútne víťazstvo. Nielen v slovenskom, ale trúfam si povedať, aj v medzinárodnom kontexte.

Bude veľmi zaujímavé sledovať, ako vyznejú v reáli všetky zložky inscenácie, s originálnymi hlasmi, bez kamier zameraných na detaily. Čaká nás zrejme trocha odlišný pohľad. To, čo dokázal celý tím zúčastnených v nahrávke a streame, svedčí na jednej strane o vysokej profesionalite a správnych ľuďoch na správnych miestach. A na druhej, o neuveriteľnom tvorivom nadšení a entuziazme.

O dirigentovi Petrovi Valentovičovi nemohol zapochybovať nik, kto sledoval jeho dlhoročnú medzinárodnú spoluprácu s Editou Gruberovou. Robil s ňou aj Roberta Devereuxa (bol som svedkom koncertného naštudovania v budapeštianskej Štátnej opere roku 2017), takže aj túto donizettiovskú partitúru ovláda dokonale.

G. Donizetti: Roberto Devereux, Štátne divadlo Košice, 2021, Elena Maximova (Sára, vojvodkyňa z Nottinghamu), foto: Joseph Marčinský

Už v predohre ukázal, ako vníma temporytmus, ako umne stavia kontrasty dynamické, agogické, s akou gradáciou dokáže vymodelovať úvodné číslo. Bola to zásluha Petra Valentoviča, že opera sa stala strhujúcou drámou, že v nej pri striktnom dodržiavaní zákonitostí romantickej partitúry (farebnosť a atmosféra dodávaná orchestrom, práca s dynamikou, rytmom, crescendá), vedel sólistom otvoriť priestor na vlastnú tvorbu, rešpektovať individuálne dýchanie, prežitie výrazových detailov.

Vypracovať part Elisabetty s debutujúcou predstaviteľkou Evou Bodorovou je niečo úplne iné, ako rešpektovať špecifiká Edity Gruberovej. A možno práve toto je jeden zo znakov Valentovičovej jedinečnosti a znalosti daného štýlu, ktorý ho v tejto oblasti stavia na piedestál. Pod jeho taktovkou vznikol hudobne (i herecky, čo je zasa iná téma) strhujúci portrét anglickej kráľovnej na konci jej života. Peter Valentovič dal celému večeru na Slovensku výnimočný punc pravej romantickej drámy, nabitej vášňami, emóciami, s vygradovanými dramatickými scénami, ale aj ozdobami vyšperkovanými vokálnymi partmi.

G. Donizetti: Roberto Devereux, Štátne divadlo Košice, 2021, Eva Bodorová (Kráľovná Alžbeta), foto: Joseph Marčinský

Orchester pod jeho vedením zaznamenal minimum takmer prehliadnuteľných zaváhaní a dominovalo dynamicky, výrazovo a v tempách diferencované muzicírovanie. Neveľký zbor znel v naštudovaní Lukáša Kozubíka farebne, čisto a posilnený tanečníkmi vytvoril režijne a pohybovo (za spolupráce s choreografom Andrejom Petrovičom) invenčnú a vtipne zaranžovanú, nezvyklo aktívnu, ba rúškami aj aktuálnu, zložku inscenácie.

Činoherný režisér Anton Korenči postupne vniká do hudobných foriem a jeho prvá réžia kompletného operného opusu dáva nádej, že aj na tejto parkete ešte veľa povie. Jeho definitívny koncept (menil sa podľa covidovej situácie od polokoncertného až po scénický) bol čistý, priehľadný, presne sa držal textu a situácií. Zároveň však nešlo o dobovo ilustrovaný alžbetínsky príbeh, ale o citlivé a umelecky zdôvodnené prepojenie historických východísk s nadčasovou platnosťou.

G. Donizetti: Roberto Devereux, Štátne divadlo Košice, 2021, Eva Bodorová (Kráľovná Alžbeta), David Astorga (Roberto Devereux), foto: Joseph Marčinský

Nepotreboval veľa kulís, v scénografii Pavla Juráša postačili trón, stôl, stoličky a zadná opona, predeľujúca jednotlivé scény, zároveň slúžiaca ako projekčné plátno. Na ňom dotvorili autori videoprojekcií Jakub PišekBea Kolbašovská to, čo buď konkretizovalo prostredia, alebo evokovalo raz symbolizujúcejšie, inokedy abstraktnejšie obrazy. Atmosféru určujúcimi boli farby, svetlá a hoci veľa výjavov sa odohralo v prítmí, postavy na javisku sa vynímali v jasných kontúrach.

Pod rukami režiséra sa vytvárali detailné portréty postáv, ktoré počas troch dejstiev prechádzajú obrovskými zmenami, konfrontované sú majstrovsky napísanými a psychologicky vyhrotenými dramatickými zvratmi. Roberto Devereux je skutočne silnou drámou a réžia, aj vďaka výstižným kamerám, tento rozmer podčiarkla.

Nie je u nás bežné sledovať natoľko dôslednú hereckú prácu so spevákmi. Za všetkých spomeniem postavu kráľovnej Alžbety, ktorá sa mení z hrdej, hoci vnútorne zneistenej panovníčky (možno v tejto inscenácii spočiatku až primladej, v reáli bola v danom čase po päťdesiatke), cez nahlodanú, no stále ešte rozhodnú ženu, až po zlomenú, sklamanú starenu, rezignujúcu na trón a život. Rámcovanie príbehu malým chlapcom, prichádzajúcim z hľadiska a „spolupracujúcim“ s dirigentom, mohlo symbolizovať záverečné určenie Jakuba za nového kráľa.

G. Donizetti: Roberto Devereux, Štátne divadlo Košice, 2021, Anton Baculík (Lord Cecil), Eva Bodorová (Kráľovná Alžbeta), foto: Joseph Marčinský

Kostýmy navrhla Mitzy von Hoffmann tak, aby v nich vykreslila kráľovnú v jej ozdobnom historickom odeve, v druhom dejstve ju obliekla do civilnejšieho šatu a s napätím sa očakávalo tretie dejstvo. V ňom prichádza Alžbeta ako zhrbená stará dáma, opretá o paličku, no ako vyriešiť dnes už kultové strhnutie parochní v podaní Edity Gruberovej? V košickom poňatí prichádza s bielymi vlasmi, v župane a v situácii, keď v zúfalstve odkazuje, že „non regno, non vivo“, zoblieka si župan. Zakrátko, po vyhlásení Jakuba za svojho následníka, padá mŕtva na zem.

Bez speváckej kvality belcantové diela strácajú zmysel. Košické premiérové obsadenie, spájajúce sólistov slovenských, domácich košických a zahraničných, vyšlo nad všetky očakávania. Absolútnu palmu víťazstva si odniesla Eva Bodorová ako Elisabetta. Do včerajška asi nik netušil, že máme na Slovensku novú prvú dámu belcanta.

Po hlasovej stránke je Bodorová vybavená technicky brilantne podkutou dramatickou koloratúrou, má skvelo vyrovnané registre, hlas znie voľne, kovovo, neostro a rovnocenne v krkolomných výškach i najhlbších tónoch. Poctivo spieva všetky predpísané ozdoby, úchvatná je jej legatová kultúra a ovládanie pravých fines belcanta. Navyše, má dar nielen naučeného, ale aj intuitívneho vystihnutia najjemnejších výrazových a dynamických nuáns, jej spev jednoducho zrkadlí duševné a emočné stavy svojej hrdinky. Ak k tomu prirátame strhujúce herectvo, jej postoj, pohyb, držanie tela, nepatrné pohyby rúk, prstov, máme portrét v činohernej dokonalosti.

G. Donizetti: Roberto Devereux, Štátne divadlo Košice, 2021, David Astorga (Roberto Devereux), Elena Maximova (Sára, vojvodkyňa z Nottinghamu), foto: Joseph Marčinský

Dvaja vyťažení zahraniční sólisti si našli termíny na skúšobný proces i nahrávanie aj napriek tomu, že ich bydliská sú veľmi vzdialené. Kostarický rodák, v Španielsku žijúci tenorista David Astorga má pre titulného Roberta vrúcny tenorový materiál, potrebného spinto charakteru, jeho modelovanie fráz striktne vychádza z belcantovej školy. S dirigentom si porozumel aj po výrazovej stránke, hudobná koncepcia mu umožnila muzicírovať, pracovať s dynamikou, ale aj gradovať part do dramatickej expresivity.

Ruská mezzosopranistka Elena Maximova, opuncovaná ako Carmen najväčšími scénami (La Scala, Viedenská a Mníchovská štátna opera, Covent Garden), vystupujúca aj v newyorskej MET, má v belcantovom repertoári hlavne rossiniovské hrdinky z Barbiera zo Sevilly, Popolušky či Talianky v Alžíri. Jej hlas sa však vyvíja aj k dramatickejším postavám, akými je Sara. Má krásne hĺbky i výšky, spieva precízne ozdoby, zdoláva part s veľkým výrazovým nasadením, širokým dynamickým spektrom a hereckou vášňou. Azda len občas zaznelo priveľa vibrata.

Prečítajte si tiež:
Elena Maximova: Bez kultúry nežijeme. Len existujeme

G. Donizetti: Roberto Devereux, Štátne divadlo Košice, 2021, Marián Lukáč (Vojvoda z Nottinghamu), Elena Maximova (Sára, vojvodkyňa z Nottinghamu), foto: Joseph Marčinský

Domáce farby čestne obhajoval Marián Lukáč ako Nottingham. Hoci nie je vyslovene belcantovým barytónom a hlas sa vo výškach dotýkal svojich hraníc, veľkú áriu a cabalettu, ako aj dvojspevy, zvládol technicky bezpečne. Jeho vrchol však nastúpil až v 3. dejstve, kde hlasovým a hereckým výrazom zaimponoval ako rovnocenný aktér vrcholiacej drámy. Anton Baculík (Lord Cecil) vytvoril charakterovú postavu, rovnako ako farebným materiálom disponujúci Martin Kovács (Gualtiero). V malej úlohe rodinného príslušníka z Nottinghamu sa predstavil László Havasi a rolu Pážaťa zaspieval Krisztián Kokolusz.

Prečítajte si tiež:
Opera Štátneho divadla Košice
(seriál o histórii operného súboru ŠDKE)

V košickom opernom súbore vznikla inscenácia, ktorá v streamovanej podobe môže smelo konkurovať projektom z veľkých zahraničných divadiel. Okrem všetkých menovaných sa na vydarenej produkcii podieľajú veľkou mierou dramaturg Stanislav Trnovský, všetci zvukári, autor titulkov Peter Hochel, no najmä strih a réžia televízneho záznamu, podpísaná Antonom Faraonovom. Prajme si teda, aby sme túto mimoriadnu inscenáciu čo najskôr videli naživo. Bola to skutočná lekcia belcanta.

Autor: Pavel Unger

písané z premiéry online streamu 9. 5. 2021 cez platformu Vimeo
(videozáznam premiéry je do 12. mája 2021 dostupný TU…)

G. Donizetti: Roberto Devereux
Štátne divadlo Košice
online premiéra 9. mája 2021 odvysielaná cez platformu Vimeo

Hudobné naštudovanie: Peter Valentovič
Réžia: Anton Korenči
Dirigent: Peter Valentovič, Vinicius Kattah
Zbormajster: Lukáš Kozubík
Pohybová spolupráca: Andrej Petrovič
Scénická spolupráca: Pavol Juráš
Kostýmy: Mitzy von Hoffmann
Light design: Robert Farkaš
Videoprojekcia: Jakub Pišek, Bea Kolbašovská
Dramaturg: Stanislav Trnovský
Asistent réžie: Zuzana Kundrátová
Koncertný majster: Peter Michalík
Korepetítor: Júlia Grejtáková, Jan Novobilský, Daniel Motyka

Alžbeta, anglická kráľovná: Eva Bodorová, Michaela Várady
Vojvoda z Nottinghamu: Marián Lukáč, Marek Gurbaľ
Sára, vojvodkyňa z Nottinghamu: Elena Maximova, Myroslava Havryliuk
Roberto Devereux: Juraj Hollý, David Astorga
Lord Cecil: Anton Baculík, Maksym Kutsenko
Sir Gualtiero Raleigh: Michal Onufer, Martin Kovács
Páža: László Havasi, Krisztián Kokolusz
Rodinný príslušník z Nottinghamu: László Havasi, Krisztián Kokolusz

www.sdke.sk

Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!

Videozáznam online premiéry
(dostupný do 12. 5. 2021)
Titulky si zapnete kliknutím na CC a následne si zvolíte možnosť Slovenčina.

trailer

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár