Košická Tosca ako mierne poetizujúci, no silno emotívny verizmus

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Do programu dvojtýždenného maratónu osláv 75. výročia Národného divadla v Košiciach, dnes pracujúceho pod názvom Štátneho, sa s nezvyklou spravodlivosťou dostali po tri inscenácie operného, baletného a činoherného súboru. Jeden z premiérových večerov patril Tosce od Giacoma Pucciniho.

Nová košická Tosca, vracajúca sa do repertoáru presne po dvadsiatich rokoch, sa zrodila už vo februári tohto roka, no neistota počas omikronovej pandemickej vlny umožnila v tom čase absolvovať len verejné generálky. S trojmesačným odstupom, využitým okrem iného aj na hosťovanie súboru na prestížnom Festivale hudebního divadla OPERA 2022, sa regulárna premiéra uskutočnila až 10. mája 2022.

G. Puccini: Tosca, Štátne divadlo Košice, 2022, Karine Babajanyan (Tosca), foto: Joseph Marčinský / ŠDKE

V Prahe, v silnej konkurencii českých a slovenských operných domov, získala vzácnu Libušku – Cenu kritikov za mimoriadnu interpretáciu roly Eva Bodorová ako Elisabetta v košickej inscenácii Donizettiho Roberta Devereuxa. Práve počas slávnostných májových dní, pred reprízou Roberta Devereuxa, si cenu priamo na javisku košického Štátneho divadla prevzala Eva Bodorová z rúk riaditeľky festivalu Lenky Šaldovej a predsedu Jednoty hudebního divadla Josefa Hermana. Obaja, spolu s dvoma ďalšími poprednými českými recenzentkami, zavítali do Košíc aj na premiéru Toscy.

Prečítajte si tiež:
Hudobný atentát – Pucciniho Tosca
Z potlesku zostal prach. Prvá Tosca Hariclea Darclée
Zrod nesmrteľnej Toscy
Čo všetko prezradil o Puccinim obsah nenápadného kufríka
Niekoľko poznámok k okrúhlemu výročiu Pucciniho úmrtia
S Vladimírom Blahom o verizme a predstaviteľoch ,,Mladej talianskej školy“

Luigi Illica a Mladá talianska škola. K storočnici úmrtia libretistu

Nová inscenácia je nesporne autentická, nenadväzujúca ani na tradičné ani modernistické poňatia predlohy v slovenskom opernom priestore. Punc svojbytnosti jej dodávajú prakticky všetky podstatné súčasti, formujúce výsledný tvar. Aj keď premiérový večer nepatrne poznačil časový odstup od bežného finišovania počas týždňa hlavných skúšok a generálok (ten sa odohral už vo februári a navyše, dvaja z troch protagonistov sú hosťujúcimi sólistami, ktorých kalendáre sú plné aktivitami v iných divadlách), zrodila sa inscenácia po každej stránke dvíhajúca latku slovenskej tradície.

G. Puccini: Tosca, Štátne divadlo Košice, 2022, Marián Lukáč (Scarpia), Karine Babajanyan (Tosca), foto: Joseph Marčinský / ŠDKE

Ťažko vybrať, odkiaľ začať. Tento raz sa odrazím od hudobného naštudovania Petra Valentoviča. Koncepčne vystaval drámu s mimoriadnym citom pre jej dramatické i lyrické podnety, vo voľbe temp prichádzal občas s prekvapujúcimi kontrastmi, ktorými ozvláštňoval aj dynamickú paletu orchestra. Bola to Tosca plná farieb, nuáns, kreslila v disciplinovane a s oduševnením hrajúcom orchestri často potláčané detaily. Peter Valentovič opäť – a na inej parkete talianskej opery, ako bolo donizettiovské belcanto – vyvrátil pochybnú tézu (platí skôr u nás, ako vo svete), že orchestrálna jama si vystačí so „sprievodom“ sólistov. Nie. On pravidelne dokazuje, že hráči sú rovnocennými aktérmi vytvárania hudobodramatickej atmosféry.

Peter Valentovič pritom výborne cíti dispozície sólistov, je naklonený s nimi dýchať, modelovať frázy a spoločne vytvárať profily postáv. Mňa opäť presvedčil, že momentálne je v slovenskom opernom priestore najkvalifikovanejším dirigentom. Navyše, pripravil aj zbory, ktoré zneli farebne a kompaktne.

G. Puccini: Tosca, Štátne divadlo Košice, 2022, inscenačný tím, Anton Korenči, Boris Hanečka, Lucia Tallová, Peter Valentovič, foto: Joseph Marčinský / ŠDKE

Režisérom novej košickej Toscy je Anton Korenči. Je to po Robertovi Devereuxovi jeho druhý krok na opernej pôde. Tento raz sa mohol oprieť o scénografický návrh Lucie Tallovej a o kostýmy Borisa Hanečku. Z ich úzkej kooperácie vzišla koncepcia, ktorá bola kompromisom medzi rešpektom k predlohe a nachádzaním súčasnejších prostriedkov, vzdialených od výtvarnej „fotografie“ dielom daných prostredí. Nevnímal som ju ako kalkuláciu s prípadným súhlasom či odporom (u nás tento fenomén nie je natoľko vyhrotený ako vo svete) polarizovanej verejnej mienky na moderné operné divadlo s dominantnosťou režisérov. Bola to ich úprimná, ničím neskresľovaná výpoveď.

Prečítajte si tiež:
Štátne divadlo Košice uvádza premiéru Pucciniho opery Tosca
Režisér Anton Korenči: Príďte sa pozrieť ako a či vôbec skočí Tosca z hradieb Anjelského hradu

Zaujímavý bol výsledok umeleckej zostavy, kde ani Anton Korenči nie je zabehaným operným režisérom, Lucia Tallová sa zaoberá skôr maľbou než scénografiou a napokon dominantou Borisa Hanečku je väčšmi módne dizajnérstvo než tvorba divadelných kostýmov. Hoci z tejto trojice má v opernej oblasti najviac skúseností. Napriek tomu, alebo práve preto, je košická Tosca originálom a nie kópiou či obmenou už videných.

Všetky tri dejstvá sa odvíjajú od rôznych variant inštalovania čiernobielej maľby Lucie Tallovej, pomenovanej ako Clouds (Oblaky). V kontexte deja nesie zreteľný symbolický význam, ktorý sama označuje ako „prázdno a plnosť zároveň“, alebo „ticho pred búrkou“. Aj keď nejde o koncepciu vyslovene šitú pre veristickú drámu a režisérov príklon k štylizovanej symbolike sa v záverečnej scény (ne)skoku hlavnej hrdinky do vĺn Tiberu z rímskeho Anjelského hradu (tieto reálie sa v scénografii nenachádzajú) stáva zjavným, prvky naturalizmu sú v primeranej miere zapracované do 2. dejstva. Scény Toscy a Scarpiu priamo rešpektujú veristický princíp v herectve a aranžmánoch.

G. Puccini: Tosca, Štátne divadlo Košice, 2022, Michal Lehotský (Cavaradossi), foto: Joseph Marčinský / ŠDKE

Maľba Clouds sa vo výtvarne minimalisticky poňatom 1. dejstve (náznakové kostolné lavice, malé maliarske lešenie, inak voľný a hlboký javiskový priestor, využiteľný pre šantenie miništrantov a mníchov) vynára v pozadí ako symbolizujúci oltár a za ním tušená sakristia. Režisér má nerušený priestor na vyhratie situácií, na formovanie profilov postáv a vzťahov medzi nimi. V strednom dejstve dominuje priečne položený predĺžený stôl so zníženým luxusným lustrom, svietnikmi a rôznymi inými detailmi, ktoré v súlade s meniacou sa ilumináciou scény mieria skôr k tradičnému poňatiu. Majú však svojskú expresívnosť a vypracovanie detailu. Obraz Clouds sa nachádza v pozadí, nedominuje, no jeho účinok je zjavný.

Prekvapením je poňatie 3. dejstva, odohrávajúceho sa na prázdnej scéne, s horizontom celistvej maľby, simulujúcej hradby Anjelského hradu. Samotný záver opery, podľa predlohy končiaci sa po odhalení vraždy a dolapení Toscy agentmi už mŕtveho šéfa polície skokom hrdinky do Tiberu, vyriešili inscenátori svojsky. Tosca zostupuje troma schodíkmi, prítomnými počas celého večera, nad orchestrálnu jamu, obklopí ju stráž a nastane chvíľa tmy. Vtedy by sa mala maľovaná hradba nakloniť a kvázi pohltiť obeť príbehu, v kostýme rovnakej farbe, ako je maľba oblakov. Tento poetizujúci finálny výjav na premiére síce technicky mal drobné nedostatky, no ako myšlienka je veľmi zaujímavý.

G. Puccini: Tosca, Štátne divadlo Košice, 2022, foto: Joseph Marčinský / ŠDKE

Zatiaľ čo scénu Lucie Tallovej tvoria skôr farebné odtiene základného ladenia a o to väčšmi sa na nej vynímajú kontrastné a majstrovsky tvarované kostýmy Borisa Hanečku. Smerujú vnímanie inscenácie k historizujúcejším brehom. Najmä titulnú hrdinku odievajú do šiat elegantných strihov, nápaditých a zároveň zdôvodnených farieb (od smaragdovo zelených, cez teatrálne dekoratívne cyklámenovo-biele, až po splývajúce s čiernobielym obrazom), v ktorých Tosca vyzerá očarujúco. Hanečka dokonca vnímal až chlapské charakterové črty silnej ženy, ktorá zavraždila mocou oplývajúceho šéfa polície tým, že v poslednom obraze jej obliekol zlovestný Scarpiov kožený plášť.

Prečítajte si tiež:
Karine Babajanyan: Tosca je môj talizman a anjel strážny

V titulnej postave sa na prvej premiére predstavila arménska sopranistka Karine Babajanyan, ktorej už pomerne dlhá kariéra sa odvíja najmä na významných scénach západného sveta. Toscu má takpovediac v malíčku, jej výrazové detaily sú uveriteľné, väčšmi emotívne dojímavé než pateticky teatrálne. Karine Babajanyan je vyzbrojená skvelou technikou, ktorá jej umožňuje svoj dramatický soprán modulovať v širokom pásme dynamiky, vie bez najmenších zaváhaní prechádzať registrami, v rovnakej kvalite znejú jej výšky, stredy i hĺbky. Bola to jedna z najlepších interpretiek Toscy, aké sme za ostatné polstoročie na Slovensku zažili.

G. Puccini: Tosca, Štátne divadlo Košice, 2022, foto: Joseph Marčinský / ŠDKE
G. Puccini: Tosca, Štátne divadlo Košice, 2022, Karine Babajanyan (Tosca), Marián Lukáč (Scarpia), foto: Joseph Marčinský / ŠDKE

Výborného partnera, či skôr protihráča, v prvých dvoch dejstvách našla v Scarpiovi Mariána Lukáča. Jeho skôr rovný barytón svojím kovovo koncentrovaným timbrom bez námahy, technicky isto, prerážal orchester. Na druhej strane dodal partu rafinovanú falošnosť zaliečavých tónov, skĺbenú s diabolskou a zištnou povahou mocného muža, zvyknutého dosiahnuť svoj cieľ.

Michal Lehotský (Cavaradossi) je dnes najuniverzálnejším slovenským tenoristom predovšetkým pre taliansky dramatický odbor. Jeho materiál takmer nemá obmedzenia v dynamike ani v rozsahu, čo ho asi trocha zvádza k oslabeniu sebakontroly, najmä v otázke dynamickej kresby partu. Prevaha forte a nedostatok lyrickej zaliečavosti, pre ktorú má Cavaradossi svoj priestor, posunuli jeho suverénnu interpretáciu k istej výrazovej monotónnosti. Takisto herecky čerpal viac z konvencie, než špecifickej atmosféry inscenácie.

G. Puccini: Tosca, Štátne divadlo Košice, 2022, Michal Lehotský (Cavaradossi), foto: Joseph Marčinský / ŠDKE

Z menších postáv si zaslúži pozornosť v Ostrave a na iných českých scénach pôsobiaci Košičan Martin Gurbaľ. Svojho Kostolníka (nahradil ukrajinského kolegu Mihálya Podkopájeva, ktorý sa pre agresiu Ruska v jeho domovine musel chopiť zbrane) nekarikoval, ale vytvoril zmysluplnú, kvalitne zaspievanú figúrku. Bezchybným Angelottim bol Michal Onufer, postavičky Spolettu a Sciaroneho vierohodne vytvorili Maksym KutsenkoLászló Havasi.

Prečítajte si tiež:
Opera Štátneho divadla Košice (seriál)
Paberky z minulosti najmä hudobného divadelníctva
Takmer tisíc premiér jubilujúceho Štátneho divadla Košice

Premiéra Pucciniho Toscy sa stala súčasťou osláv 75. výročia Národného divadla v Košiciach. Ako generálny riaditeľ Ondrej Šoth pri viacerých príležitostiach zdôraznil, rád by vymenil dlhodobý prívlastok divadla zo štátneho za pôvodné národné. Hoci aktuálna situácia na Slovensku práve pojem, po ktorom inštitúcia túži, kauzou „erbovej značky“ SND znehodnocuje (verme, že len dočasne), niet dôvodu, aby nebol Štátnemu divadlu Košice prinavrátený. Umelecké výsledky, ktoré súbory dosahujú (v mojom prípade hodnotím len operu, ktorá pod novým vedením doslova nabrala nový dych), ju k žiadosti oprávňujú.

Autor: Pavel Unger

Písané z premiéry 10. mája 2022

G. Puccini: Tosca
Štátne divadlo Košice
Premiéra 10. a 12. mája 2022

Hudobné naštudovanie: Peter Valentovič
Dirigenti: Peter Valentovič, Igor Dohovič
Réžia: Anton Korenči
Scénografia: Lucia Tallová
Dramaturgia: Stanislav Trnovský
Kostýmy: Boris Hanečka
Svetelný dizajn: Róbert Farkaš
Zbormajster: Peter Valentovič
Detský zbor: Igor Dohovič

Osoby a obsadenie

Floria Tosca: Tatiana Paľovčíková Paládiová, Karine Babajanyan
Mario Cavaradossi: Jaroslav Dvorský, Hovhannes Ayvazyan, Michal Lehotský
Scarpia: Marek Gurbaľ, Marián Lukáč
Cesare Angelotti: Michal Onufer, Martin Kovács
Kostolník: Marián Lukáč, Mihály Podkopájev
Spoletta: Maksym Kutsenko, Anton Baculík
Sciarrone: László Havasi
Žalárnik: Daniel Karas
Spoluúčinkuje Detské operné štúdio pod vedením Igora Dohoviča

www.sdke.sk

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár