Košická Traviata s kaméliami

Štátne divadlo v Košiciach uviedlo 18. januára 2021 online premiéru operno-činohernej inscenácie La traviata/Dáma s kaméliami. Ide o ďalší z príspevkov projektu Svedectvo MMXX, ktorým sa divadlo snaží aj počas pandemických obmedzení aktívne udržiavať kontakt so svojim publikom.

Slovenské divadelníctvo má za sebou smutný rok 2020. Na jar sa nezvŕtalo v oslavných rytmoch storočnice, ale ustrnulo paralyzované novým nepriateľom (nielen) umenia, pandémiou koronavírusu. Po krátkom letnom nádychu sa nočná mora vrátila. No na rozdiel od marcového blesku z jasného neba, do jesenno-zimných obmedzení už slovenské divadelné domy, vrátane troch operných scén, vstupovali s aspoň nejakými skúsenosťami a vôľou nepoddať sa.

Na jeseň sa ešte hralo pred publikom, aj keď sa povolený počet divákov v sálach postupne okresával. Až prišiel december, s ním striktný lockdown, a medzi účinkujúcich a publikum sa natvrdo postavila štvrtá stena – obrazovka monitoru.

Kým Opera Slovenského národného divadla nateraz kontakt s divákmi prerušila a Štátna opera v Banskej Bystrici ho udržiava prostredníctvom pravidelných streamov starších inscenácií, košické Štátne divadlo sa k situácii postavilo aktívnejšie. V očakávaní lockdownu už vopred pripravilo celodivadelný projekt „covidovej“ dramaturgie s názvom Svedectvo MMXX. V rámci neho vznikli komorné scénické tvary, cielene vytvorené s dvojakým účelom: živého uvádzania, aj kamerového záznamu a sprostredkovania divákom cez online streamy.

Na prelome rokov im online cestou ponúkla dve nové hudobno-dramatické inscenácie: Alma a Gustav Mahler: Manželstvo v piesňach (online premiéra 21. 12., recenziu si prečítate TU…, pozn. red.) a Giuseppe Verdi: La traviata / Alexandre Dumas ml.: Dáma s kaméliami (živá premiéra 10. 12., online premiéra 18. 1.).

Zatiaľ čo Manželstvo v piesňach je poetické vokálno-činoherno-tanečné pásmo, na ktorom participovali všetky tri košické umelecké súbory, v prípade „Traviaty s kaméliami“ ide o operno-činoherný projekt – pomerne stručný prierez Verdiho operou, komentovaný úryvkami zo známeho Dumasovho románu. Tie vymedzujú aj uhol pohľadu na operné spracovanie a atmosféru scénickej koncepcie, snažiacej sa zotrieť z príbehu sentimentálno-romantický náter a prezentovať ho ako „strhujúce rozprávanie spojené s kritikou spoločnosti“, ktoré na konci, v Margarétinom denníku, prináša „otriasajúce svedectvo o človeku, ktorý zomiera“. (anotácia k inscenácii)

Zámer je zrejmý hneď z úvodného činoherného vstupu Jakuba Kuku, predstaviteľa Dumasovho Armanda. Ním sprostredkovaný popis exhumácie hrobu Margaréty Gautierovej, o ktorej rozpráva strnulo sediaci v jednej z lóží hľadiska, má až 4D charakter. Ponurý popis rozkladajúceho sa tela, v ktorom Armand napriek odpornému zápachu a odpudivému výzoru spoznáva črty kedysi krásnej milenky, predurčí náladu inscenácie. Javiskové dianie tak možno vnímať ako retrospektívnu rekonštrukciu príbehu titulnej hrdinky, ktorá si je od počiatku vedomá svojho tragického konca.

Presne v týchto intenciách pojali charaktery románovej Margaréty a opernej Violetty ich predstaviteľky – činoherná protagonistka Alena Ďuránová a prvá sopranistka košického súboru Michaela Várady. Obe pracujú prostriedkami úsporného herectva, ich prístup je viac epický než dramatický. Najmä Ďuránovej je tento slovník mimoriadne blízky. Keď sedí v jednej z lóží na mezaníne a prednáša state z Margarétinho predsmrtného denníka, jej tón je vecný, nepatetický, no zároveň hlboko zvnútornený.

Potláčané napätie spočiatku prezrádzajú iba lesknúce sa oči a najmä ruky. Napriek snahe udržať ich elegantne zopnuté na okraji lóže, herečkinu tenziu pri popise osudovej návštevy Armandovho otca odhalia kŕčovito stisnuté prsty. A keď cituje posledný zápis v denníku kurtizány („Prosím, príďte, umieram!“), ruky viac neudrží pokope, nechtami sa zarýva do zamatovej obruby balkóna. V činohernej časti inscenácie ide o najsilnejší výjav: Ďuránová je v tomto momente existenciálneho zúfalstva, v snahe potlačiť zadúšavý plač, úplne uveriteľná, jej decentne poodhalené zúfalstvo dojíma.

Prečítajte si tiež:
Opera Štátneho divadla Košice (seriál k 75. výročiu vzniku súboru)

Operná speváčka Michaela Várady neobsiahne také herecké nuansy ako skúsená činoherná umelkyňa, no postavu uchopuje v podobných výrazových intenciách. Divákovi zvyknutému pri stvárňovaní Violetty na pestrejšiu emocionálnu škálu môže Váradyovej kreácia pripadať jednotvárna či fádna, dá sa však prijať v zmysle naladenia sa na pochmúrnu atmosféru javiskového tvaru. Jej mimika je minimalistická, chvíľami pôsobí až strnulo a nezúčastnene, akoby s vedomím blížiacej sa smrti vopred rezignovala na akékoľvek emócie.

Jej kedysi ľahký lyrický soprán, ktorým sa v postave Violetty uviedla v roku 1997 ako mladučká debutantka, rokmi nadobudol elegantnú oblosť a kompaktnosť registrov. Speváčkinou doménou je dnes príťažlivá farba strednej a nižšej polohy, no aj s koloratúrnymi kaskádami sa stále dokáže vyrovnať so cťou. V speváckom triu pôsobil jej výkon najzrelšie a najprepracovanejšie.

Predstaviteľ Alfreda, tenorista Peter Berger, je rovnako ako Michaela Várady absolventom košického konzervatória a spevácku kariéru začal na tunajšom javisku, ale v ostatnom desaťročí pôsobí prevažne na českých a zahraničných operných scénach. Jeho návrat do Košíc a stretnutie s javiskovou partnerkou z mladých profesionálnych liet promuje divadlo ako „déjà vu“. Aj Bergerov hlas časom dospel do príjemného tmavšieho timbru, i keď občas vyruší nadmerným vibrátom či nedostatočnou istotou vysokej polohy.

Čo sa týka divadelného uchopenia postavy, Bergerovo herectvo kontrastuje so sošnosťou Váradyovej – jeho Alfredo je zaľúbený, spontánny mladík s prirodzene živou mimikou (dokonca aj pod drobnohľadom kamery), na javisku pôsobí sympaticky a chlapčensky odzbrojujúco. Na druhej strane sa tým ruší jednotná koncepcia mužských hrdinov príbehu. Kukov Armand je totiž vo svojich vstupoch bez výnimky vážny až tragický a chýba mu vnútorná obsažnosť a emocionálna vrstevnatosť Ďuránovej Margaréty.

Kvarteto mileneckých postáv dopĺňa otec hlavného mužského hrdinu, operný Giorgio Germont. Prekvapivo ide o slabý článok v obsadení. Košický barytonista Marián Lukáč, ktorý zaslúžene požíva povesť spoľahlivého, vokálne zdatného a herecky disponovaného interpreta, sa pred kamerou cítil zjavne nekomfortne, jeho herecký prejav je toporný, očami občas rušivo zachytí objektív, aj spevácky je neuvoľnený a výrazovo mdlý.

Pravdou je, že režisér Anton Korenči operným protagonistom k civilne činohernému prejavu veľmi nepomohol. Jednotlivé výjavy sú aranžované koncertne, bez emocionálneho náboja či pointovania mizanscén, čo obzvlášť vynikne pri spoločných scénach Violetty a Giorgia Germonta. Najmä citovo vydieračská návšteva Alfredovho otca v dome polepšenej kurtizány, ktorá v dobrých operných inscenáciách patrí k ich dramatickým vrcholom, pôsobí v tomto opernom priereze bezradne a sucho.

Scénické riešenie Pavla Juráša popri využití niekoľkých kúskov dobového nábytku pracuje predovšetkým s náladovými videoprojekciami. Tie podporujú jednak baladický tón inscenácie (snežiace nebo, „pohrebne“ pôsobiaca čierno-biela projekcia kamélií, pomaly padajúce lístie), ale tiež jej koncertný charakter (podobné filmové „tapety“ sa využívajú aj pri operných koncertoch). Rovnako kostýmy interpretov by sa bez výhrad uplatnili na koncertnom pódiu: Alfredo a Germont majú smokingy, Violetta jednoduché čierne šaty s červeno-čiernou štólou. Až v závere ju Alfredo nachádza v bielych korzetových šatách, pod čipkovanou prikrývkou evokujúcou svadobný odev.

V zmysle koncertného uvedenia je situovaný aj orchester, vynesený z jamy na javisko, divadelná akcia sa odohráva pred ním. Prierez Verdiho partitúrou diriguje Karol Kevický, ktorý hudobne naštudoval aj divácky populárnu inscenáciu z roku 1997 s debutujúcou Michaelou Várady (v tom čase účinkujúcou pod dievčenským menom Hausová), „déjà vu“ teda dostáva trojnásobný rozmer. Z výkonu orchestra je zrejmé, že má dielo dobre zažité (nová inscenácia vo vynikajúcom hudobnom naštudovaní Viniciusa Kattaha mala premiéru len pred rokom), sláčiková sekcia znie vrúcne, plechy hrajú bez technických kazov.

Osobitnou kapitolou v hodnotení „kovidových“ projektov, ktorými divadlá saturujú nemožnosť živých predstavení, sa stáva filmová réžia. Tobôž, ak nejde o staršie technické záznamy, ktorý sa do online priestoru nasadzujú len núdzovo, ale o snímky cielene vyrobené za účelom ich streamovania.

V recenzovanej inscenácii nedosiahol filmový záznam v réžii Adriany Totikovej technické ani umelecké kvality Manželstva v piesňach. Zatmievačky medzi činohernými a opernými vstupmi pôsobia tvrdo a retardujú temporytmus, kamera je k spevákom neraz neempatická. Avšak aj po autorsko-dramaturgickej stránke nastavil mahlerovský projekt od rovnakého tímu (rozšíreného o Ondreja Šotha) vysokú latku v podobe neprvoplánovo pojatej témy a pôsobivej fúzie textu a hudby, ktorú nebude ľahké dosiahnuť.

Dáme s kaméliami/La traviate sa to nepodarilo: striedanie slova a spevu pôsobí mechanicky, operné čísla len ilustrujú to, o čom rozprávajú herci. A tak kým Manželstvo v piesňach rozširuje repertoár divadla o nové autonómne dielo s potenciálom ostať relevantnou súčasťou repertoáru aj po skončení pandemických obmedzení, Verdiho La traviate to väčšmi pristane v plnej dĺžke a bez Dumasových kamélií.

Autor: Michaela Mojžišová

písané z premiéry online streamu 18. 1. 2021

G. Verdi: La traviata / A. Dumas ml.: Dáma s kaméliami
Štátne divadlo Košice
Predstavenie vzniklo v rámci špeciálnej „covidovej“ dramaturgie celodivadelného projektu „Svedectvo MMXX“.
Premiéra 10. decembra 2020 (live), 18. januára 2021 (online / navstevnik.online.sk)

Autori: Roland Khern-Tóth, Anton Korenči, Stanislav Trnovský
Dirigent: Karol Kevický
Réžia: Anton Korenči
Pohybová spolupráca: Andrej Petrovič
Scéna: Pavol Juráš
Dramaturgia: Stanislav Trnovský
Video a svetelný dizajn: Martin Ondrejka
Réžia audiovizuálneho záznamu: Adriana Totiková

Violetta Valéry: Michaela Várady
Alfredo Germont: Peter Berger
Giorgio Germont: Marián Lukáč
Orchester ŠDKE

Margaréta Gautierová: Alena Ďuránová
Armand Duval: Jakub Kuka

www.sdke.sk

Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!

videopozvánka