Košického Fidelia vystupňovala aktuálna politická pointa

0

Odber týždenného newslettera

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Motívov, prečo sa vrátil operný súbor Štátneho divadla v Košiciach po tridsiatich piatich rokoch k Fideliovi Ludwiga van Beethovena, nájdeme niekoľko. Každý z nich je dramaturgicky opodstatnený. Blížiace sa okrúhle jubileum skladateľa, nadčasovosť, ba až aktuálne politikum témy, výzva popasovať sa s náročnou látkou.

Jediný operný opus Ludwiga van Beethovena sa nerodil ľahko. Až tretia verzia z mája 1814, v spolupráci s Georgom Friedrichom Treischkem, dala Fideliovi definitívnu a konečne aj úspešnú podobu. Pramene, v ktorom roku skladateľ nadobro ohluchol sa rôznia, nič to však nemení na fakte, že v čase komponovania Fidelia (od premiéry prvej verzie z roku 1805 až po poslednú uplynulo takmer deväť rokov) stále intenzívnejšie bojoval s rapídne sa zhoršujúcim sluchom. V tejto perióde vzniklo pritom päť z jeho deviatich symfónií. Tiež s predohrami sa zaoberal dlhý čas, až po troch Leonorach vznikla tá, ktorá sa zvyčajne hrá k verzii 1814. Niektorí dirigenti však nevynechávajú ani koncertne častejšie uvádzanú Leonoru III a vsúvajú ju pred finálovú scénu.

Ludwig van Beethoven (1770 – 1827)

Beethovenovej jedinej opere sa neraz podsúva téza, že nie je ideálne napísaná. Vyčíta sa jej príliš „symfonický“ orchestrálny základ, extrémna vypätosť dvoch hlavných vokálnych partov, i to, že zhŕňa viacero žánrov. Od singspielového začiatku, cez náznak mozartovskej veselšej poetiky, spojovaciu prózu, melodrámu, „wagnerovskú“ dramatickosť až po záverečnú oratoriálnu oslavu slobody. Áno, to všetko vo Fideliovi nájdeme, ale každá z týchto polôh má svoj zmysel a pri adekvátnom stvárnení tvorí harmonický celok. Nie je to tuctový opus, je to výnimočný skvost, ktorý si však nárokuje najvyššiu kvalitu vo všetkých interpretačných súčastiach. Nebyť jedinečnosti diela, asi by ním neotvárala brány 2. svetovou vojnou zbombardovaná Viedenská štátna opera po rekonštrukcii v novembri 1955 v naštudovaní Karla Böhma.

Prečo Fidelio v Košiciach, prečo práve teraz? Inscenácia sa pokúša zodpovedať na obe otázky. Vedenie divadla jeho zaradenie nepovažuje za „povinnú jazdu“ k blížiacemu sa 250. výročiu narodenia skladateľa, ale vyjadruje prinajmenšom dve smelé ambície. Jednou z nich je dokázať, že súčasná kondícia operného súboru so šéfdirigentom Viniciom Kattahom dovoľuje zvládnuť náročný orchestrálny part a že divadlo vie zostaviť dve obsadenia. Jedno domáce a jedno alternujúce, posilnené hosťami.

L. v. Beethoven: Fidelio, Štátne divadlo Košice, 2020, Marián Lukáč (Don Pizzaro), zbor ŠDKE, foto: Joseph Marčinský

Druhú ambíciu vnímam v uvedomení si aktuálnosti Beethovenom spracovaných apoteóz. Manželskej lásky a vernosti na strane jednej a idey boja za spravodlivosť, s porážkou politicky podmienenej tyranie na strane druhej. Toto východisko si zobral za svoje inscenačný tandem, tvorený rakúskym režisérom Brunom Bergerom-Gorskim a výtvarníčkou Carmen Castagnon. Ba išli ešte ďalej v otvorení aktualizačných politických paralel.

Rukopis inscenátorov pritom nie je explicitne moderný, nesnaží sa meniť prostredia ani charaktery postáv. Výtvarne využíva skôr vertikálnu rovinu, keď javisko delí do troch výškových úrovní. Základné dejisko je nadvihnuté, pod nim je až do druhého dejstva zahalený priestor pre Florestanovu kobku (dal by sa rozdeliť, aby z jeho inej časti mohli väzni vychádzal aj v 1. dejstve), v hornej rovine je obchvat pre väzenských dozorcov a v závere pre vykúpenie prinášajúceho ministra.

Možno tým, že celá konštrukcia je trocha zasunutá a ponecháva voľnú plochu v prednej časti javiska, inscenátori nevyužili jeho hĺbku. Mohol to byť aj znak klaustrofóbie uzavretého prostredia, z ktorého niet úniku. Čierno oblečení strážcovia so živým psom naháňali hrôzu. Väzenské mreže nahrádzajú hrubé povrazy, ktoré v poslednom obraze šmahom ministrovej ruky padajú na zem.

Charaktery postáv sa Brunovi Bergerovi-Gorskému podarilo zväčša vykresliť presne. Niektoré sú jednoznačné, u Rocca badať morálnu dilemu, či plniť povinnosti nadriadeného, alebo pripustiť súcit s väzňami a v rozhodujúcej chvíli, keď chce Pizarro zabiť Florestana, postaviť sa na stranu Leonory. Škoda len, že portrét Leonory v premiérovom obsadení mal pomenej čŕt hrdinskosti. Trocha váhavo preto vyznela aj scéna prezradenia Fideliovej identity. Po duete Leonory a Florestana „O namenlose Freude!“ sa odkrýva v 2.dejstve zahalená horná časť javiska.

L. v. Beethoven: Fidelio, Štátne divadlo Košice, 2020, Eugene Amesmann (Florestan), Fredérique Friess (Leonora), zbor ŠDKE, foto: Joseph Marčinský

Najväčšie prekvapenie, ale aj aktuálna pointa inscenácie, sa dostavili v závere opery, keď sa v projekciách objavili všetci v poslednom čase zavraždení novinári. Vrátane nášho Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, ktorých druhé výročie brutálnej vraždy sme si zhodou okolností pripomenuli práve v deň premiéry. Inscenátori tak jednoznačne vyslovili názor na dielo ako politickú operu a ilustrácia konkrétnymi tvárami a menami dali predstaveniu punc mrazivej a Beethovenom určite netušenej nadčasovosti.

Dirigent Vincius Kattah už v Mozartovom Donovi Giovannim upozornil, že mu je klasicizmus blízky a nepristupuje k nemu uniformne ani formálne. Podobne aj vo Fideliovi sa snažil presvedčiť, že jeho model zodpovedá tzv. historicky poučenej interpretácii, aj keď sa dosť značne vzpiera tradícii. Opäť prizdobil vokálne party nezvyčajnými ozdobami, necifroval však nadmieru, čo by napokon v dramatických partoch ani nebolo účelné. Kattahovi a orchestru niektoré miesta vychádzali úchvatne. Napriek tomu, že nedostatok sláčikov a predimenzovanie dychov i bicích niekedy narúšali homogénnosť zvuku, najmä v 1. dejstve stvárňoval situácie s mimoriadnym citom pre drámu.

L. v. Beethoven: Fidelio, Štátne divadlo Košice, 2020, zbor ŠDKE, foto: Joseph Marčinský

Tempá gradoval občas až do extrému, no zároveň vedel šokovať nečakanými pauzami a priam zmrazovať atmosféru. Škoda, že vo veľkej árii Leonory sa mu nielen plechy značne rozpadli a dosť dlho trvalo, kým sa orchester dostal do východiskovej, veľmi sľubnej pozície. Pre mňa nesmierne silnými miestami boli napríklad prvé kvarteto „Mir ist so wunderbar“, ktoré orchester podmaľúval od pianissima do rozvinutej dynamiky a predovšetkým sugestívne dueto Pizarro – Rocco („Jetzt, Alter, jetzt hat es Eile!“), najmä vďaka obom skvelým sólistom. Záverečný zbor (veľmi kvalitne a technicky vyrovnane interpretovaný v naštudovaní Lukáša Kozubíka) vygradoval Vinicius Kattah do nezvyčajnej až šokujúcej expresívnosti. K väčšej plastickosti však chýbal citeľnejší podiel sláčikov a naopak tympany až príliš vytvrdzovali finálovú apoteóznu scénu.

Košického Fidelia pred 35 rokmi som recenzoval v časopise Film a divadlo. Kameňom úrazu bolo (okrem iného) nevhodné obsadenie titulnej úlohy tmavším, ale lyrickým sopránom Sone Váradiovej. Žiaľ, podobný problém sa vynoril aj na prvej premiére nového naštudovania. Janette Zsigová by zatiaľ na Leonoru siahať nemala. Zrejme to aj cítila, v prvom dejstve bola nervózna a chýbala jej nielen intenzita tónu a výrazu, ale hlas znel rozkolísane a neprecízne. V hlavnej árii „Abscheulicher! Wo eilst du hin?“ sa jednoducho rozsypalo všetko, línia jej spevu, ale aj orchester. Po prestávke bol jej soprán pokojnejší, no dramatickú dimenziu partu nemohol naplniť ani pri tmavšom timbri.

L. v. Beethoven: Fidelio, Štátne divadlo Košice, 2020, zbor ŠDKE, Titusz Tóbisz (Florestan), Janette Zsigová (Leonora), Martin Kovács (Don Fernando), zbor ŠDKE, foto: Joseph Marčinský

Pre Titusza Tóbisza môže byť Florestan vhodnou rolou. V krkolomnej druhej časti árie „Gott! Welch Dunkel hier!“ skutočne zabojoval s vysokou tessiturou a dotiahol ju do konca. Smola je len v tom, že v takej priehľadnej klasicistickej partitúre, akou je Fidelio, sa nedajú zamaskovať intonačne približné tóny a občasné vypadávanie z rytmu. Čaká ho ďalšie zdisciplinovanie spievania.

Michalovi Onuferovi (Rocco) rastie bas najvyšších kvalít. Má vrúcnu, mäkkú farbu, rozsahovo znie rovnocenne v každej polohe, krásne frázuje a pre postavu staršieho žalárnika si našiel vierohodné výrazové i herecké prostriedky. Rovnako presvedčivý bol Marián Lukáč ako Pizarro. Znel kovovo prierazne, intonačne čisto, dokázal vytvoriť portrét zloducha, ktorého každá akcia bola presne nadviazaná na slovo, hudbu, situáciu. Aneta Hollá bola typovo vierohodnou Marzellinou, spievala ju príjemným okrúhlym tónom. Barytón Martina Kovácsa v postave Don Fernanda znel kvalitne, Jaquinom bol Maksym Kutsenko.

L. v. Beethoven: Fidelio, Štátne divadlo Košice, 2020, Janette Zsigová (Leonora), Michal Onufer (Rocco), Aneta Hollá (Marzellina), Maksym Kutsenko (Jaquino), foto: Joseph Marčinský

Nad premiérou, ktorá sa stretla s veľkým úspechom u publika, prevzali záštitu Rakúske veľvyslanectvo v Bratislave a Veľvyslanectvo Spolkovej republiky Nemecko. Inscenáciu finančne podporili Goetheho inštitút a Rakúske kultúrne fórum. Prítomnosťou reprezentantov všetkých inštitúcií sa premiéra stala nielen kultúrnou, ale aj spoločenskou udalosťou. Navyše podala dôkaz, že košická opera sa nebráni ani najťažším úlohám. Ak aj výsledok nebol celkom bez problémov, naštudovanie Fidelia možno zaradiť k ďalším smelým počinom východoslovenského metropolitného divadla.

Autor: Pavel Unger

písané z 1. premiéry 21. 2. 2020

Ludwig van Beethoven: Fidelio
Štátne divadlo Košice
Premiéra 21. februára 2020

Réžia: Bruno Berger Gorski
Hudobné naštudovanie: Vinicius Kattah
Dirigenti: Vinicius Kattah, Viktor Jablokov
Scéna a kostýmy: Carmen Castagnon
Zbormajster: Lukáš Kozubík
Koncertný majster: Peter Michálik

Osoby a obsadenie

Florestan: Eugene Amesmann, Titusz Tóbisz
Leonora: Fredérique Friess, Janette Zsigová
Rocco: Michal Onufer, Mihály Podkopájev
Marzellina: Mariana Hochelová, Aneta Hollá
Jaquino: Raoni Hübner, Maksym Kutsenko
Don Pizzaro: Ludovik Kendi, Marián Lukáč
Don Fernando: Martin Kovács
Prvý väzeň: Anton Baculík, Pavol Spišský
Druhý väzeň: László Havasi, Krisztián Kokolusz

www.sdke.sk

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Pavel Unger

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár