Košickí bratia Weiss a Berény v Berlíne, New Yorku, Paríži a Budapešti

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Pod názvom „Cesta zázračného dieťaťa z Košíc do geta v Budapešti – Josef Weiss“ nájdeme v publikácii Maličká slzička. Nacizmus a jeho ničivé dôsledky v životoch stredoeurópskych hudobníkov (Hudobné centrum, Bratislava, 2016) samostatnú kapitolu, ktorou autorka Agata Schindler otvára príbeh nezvyčajného klaviristu. V príbehu sa spomína Josefov brat Henri, ktorý sa pohyboval v spoločnosti Franza Liszta. Kto bol Josefov brat Henri?

Na Alžbetinej ulici 33 v Košiciach stojí neďaleko dómu nenápadný jednoposchodový radový dom, podobný tým všetkým okolo neho. Nič nenasvedčuje tomu, že v druhej polovici 19. storočia v ňom vyrastali dvaja hudobne nadaní chlapci, ktorí sa neskôr rozbehli do sveta a ich kariéry sa vyrovnajú scenárom z dobrodružných filmov. Napriek tomu, že pôsobili na viacerých centrálnych miestach sveta hudby, ich mená, ale hlavne ich prínos do dejín hudby, sa z hudobnej histórie vytratili.

Košice, Alžbetina ulica 33 (aktuálny záber z októbra 2020). Rodný dom Josefa a Henriho Weissovcov, foto: Mária Horská

O tom, že uzreli svetlo sveta v Košiciach, ktoré boli súčasťou Rakúsko-Uhorska, existujú záznamy v židovskej matrike v Kaschau, tiež Kassa. István Joseph Weiss sa narodil 5. novembra 1864, jeho brat Henrik Weiss (tiež Weisz) 1. januára 1871. Ich rodičmi boli otec Emil Weiss a matka Charlotte Weiss, bývali v centre mesta na Faulgasse 7.

Dopátrať sa týchto údajov mi pomohli priatelia, dostať sa k nespočetným dokumentom z torza pozostalosti Josefa Weissa, ktoré mal predo mnou naposledy v rukách asi len on sám, som vďačná hlavne veľkorysosti Múzea Franza Liszta v Budapešti.

Na zvukovom nosiči The Pupils of Liszt z roku 1993 nájdeme historické nahrávky žiakov Franza Liszta. Z krátkeho textu k CD sa o Weissovi dozvieme, že Gustav Mahler ho považoval za génia. V lexikónoch nájdeme o ňom buď žiadne alebo iba stručné informácie, čiastočne i protichodné biografické údaje, navyše s veľkými medzerami. Aj viaceré varianty jeho mena iritujú. Jeho meno vypadlo po roku 1945 zo všetkých veľkých nemeckých hudobných encyklopédií.

Autorka článku Agata Schindler v Múzeu Franza Liszta v Budapešti, foto: súkr. archív Agaty Schindler

Keď v roku 1877 informovala košická tlač o verejnom koncerte 13-ročného Josefa Weissa, košické „zázračné dieťa“ bolo v tom čase študentom v klavírnej triede Ferenca Erkela a v kompozičnej triede Roberta Volkmanna na Hudobnej akadémii v Budapešti. k Franzovi Lisztovi ho priviedli prvýkrát v roku 1876 11-ročného. Liszt ho odporúčal na okamžité prijatie na hudobnú akadémiu.

Rok po svojej prvej návšteve v Budapešti tam mal už za sebou prvý žiacky koncert. Zachované programy dokumentujú jeho príslušnosť k hudobnej akadémii ako študenta či štipendistu od roku 1877 do roku 1882. V tých istých rokoch predhrával Lisztovi na jeho hudobných matiné, do tohto obdobia patrí i Weissove ročné štúdium na Konservatorium für Musik und darstellende Kunst vo Viedni, kde mu bol spolužiakom Leoš Janáček. Po odchode z Budapešti do Berlína bol Weiss s Lizstom naďalej v kontakte. V roku 1884 mal znova koncert v Košiciach, v tom istom roku vo Weimare poslednýkrát navštívil Franza Lizsta.

Keď 31. júla 1886 Liszt zomrel, Weiss stratil človeka presvedčeného o jeho mimoriadnom talente. Odišiel do Škótska, svoje už vtedy bohaté koncertné i pedagogické skúsenosti zúročoval v meste Aberdeen. Nepochybne veľký večer sa v začínajúcej kariére mladého Josefa Weissa uskutočnil 30. decembra 1890 v Berlíne. Na koncerte Filharmonického orchestra, predchodcu dnešných Berlínskych filharmonikov, sa predstavil ako skladateľ i klavirista. Pravdepodobne tu vo vlastnom podaní zaznela premiéra jeho trojčasťového Klavírneho koncertu op. 13, diela skomponovaného v A dur zrejme ako alúzia na Lisztov Klavírny koncert A dur. Koncom januára 1891 opäť vystúpil so svojím klavírnym koncertom vo Weimare. Dirigoval ho Weissov rovesník, dvorný dirigent Richard Strauss, obaja umelci mali práve 26 rokov.

Program koncertu Josefa Weissa 30. decembra 1890 v Berlíne.

Koncom roku 1891 nájdeme Josefa Weissa v Sankt Peterburgu. Stal sa profesorom na konzervatóriu založenom Antonom Rubinsteinom, jeho zamestnávateľom bola Cárska ruská hudobná spoločnosť. V súvislosti s týmto nečakaným lukratívnym zamestnaním sa zachovali viaceré referencie o Weissovej osobe, ku ktorým patrí i informácia o jeho protestantskej náboženskej príslušnosti. Sviatosť svätého krstu prijal pred bezprostredným odchodom do Sankt Peterburgu v Berlíne roku 1891.

V koncertnej sezóne 1891/92 sa predstavil mestu ako klavirista a skladateľ. Na koncerte Orchestra Cárskej ruskej hudobnej spoločnosti zaznel i jeho Koncert pre klavír A dur. Profesor Weiss sa pohyboval v najlepšej možnej profesionálnej spoločnosti, zdalo by sa, že si otvoril dvere na dlhodobé pôsobenie v Sankt Peterburgu.

V januári 1892 si odskočil oženiť sa do Berlína. Ale v októbri 1893 ho už v Sankt Peterburgu nenájdeme. Z ironického a očividne neprajného listu Weissovho konkurenta, klaviristu Emila Sauera sa dozvedáme, že keď vlak s Josefom Weissom konečne opustil stanicu, hudobný Peterburg od radosti mesto vyzdobil vlajkami.

V roku 1893 vyšlo niekoľko jeho piesní, na jar 1895 koncertoval s dielami Johannesa Brahmsa počas dvojtýždňového pobytu opäť v Košiciach.

Na prelome 19. a 20. storočia nájdeme košického rodáka v New Yorku na koncertných pódiách, ale tiež ako klavírneho partnera speváčky Emmy Nevada v Metropolitnej opere. Na koncertnú sezónu 1899/1900 avizovali noviny sedem Weissových koncertov s celým radom technicky náročných skladieb. Patrili k nim klavírne diela Chopina, ešte čerstvý klavírny odkaz Johannesa Brahmsa ako i krkolomné klavírne diela a transkripcie Franza Liszta.

Josef Weiss portrétovaný v roku 1926 Davidom Friedmannom. V roku 1927 bol portrét uverejnený v časopise Der Deutsche Rundfunk.

Jeden z jeho koncertov sa koncom roku 1899 uskutočnil v Metropolitnej opere, na ktorom, ako píše Music Trade Review „Josef Weiss predstavil svoj nepochybný talent. Jedna z recenzií publikovaná v americkej tlači ho označila za brahmsovského interpreta par excellence. V New Yorku sa zišla začiatkom roku 1901 vtedajšia špička klaviristov zo starého sveta, patril k nim aj Lisztov žiak Ernst von Dohnányi. Podľa jeho názoru sa mohol Weiss stať najlepším svetovým klaviristom, keby bol schopný ovládať svoje nervy.

Tento Dohnányiho ortieľ sa potvrdil na Weissovom prvom, s napätím očakávanom koncerte v novembri 1902 v Chicagu. Náročný program, pozostávajúci okrem iného z Lisztovej transkripcie predohry k opere Tannhäuser, sa odrazil v tlači poznámkou, ktorá označila Weissa za lepšieho klaviristu v nahrávacom štúdiu ako na verejnom koncerte. V roku 1910 je Josef Weiss znova v New Yorku.

V januári na neho čakal dôležitý koncert, spoločné vystúpenie s dirigentom Gustavom Mahlerom v Carnegie Hall. Namiesto úspešného koncertu sa pred ním odohral neobvyklý incident. The Music Trade Review vo februári 1910 informuje o priebehu generálnej skúšky Schumannovho Klavírneho koncertu v interpretácii klaviristu Weissa pod taktovkou Mahlera s Orchestrom filharmonickej spoločnosti. Rozdielne názory na interpretáciu vyvolali tak veľké nedorozumenie, že Weiss praštil po Mahlerovi notami, bez kabáta opustil pobúrene koncertnú sieň a viac sa ku klavíru nevrátil. Na koncerte napokon Schumannov koncert odznel s iným klaviristom.

The New York Times z 31. januára 1910 popisuje uvedenú udalosť na generálke ako detektívku, ale nezabúda pripomenúť Weissove výborné newyorské koncerty z Brahmsovej tvorby spred niekoľkých rokov. Alma Mahler uvádza vo svojich Erinnerungen an Gustav Mahler vydaných v roku 1978, že Weiss bol podľa Mahlera najväčší klavirista, akého vôbec počul. 

Po koncertoch doma i v zahraničí nájdeme Josefa Weissa v Lipsku a Berlíne ako klavírneho pedagóga a skladateľa. Časopis Neue Zeitschrift für Musik i rôzne vydavateľstvá upozorňujú opakovane na jeho najnovšie diela. V roku 1905 vyšla vo vydavateľstve Carl Simon aj Weissova Legenda D dur pre husle a klavír. Jej inšpirátorom bol azda jeho brat, v tom čase úspešný skladateľ a huslista, zakladateľ výboru pre vznik stáleho francúzskeho divadla v hlavnom meste Nemecka.

Podobne ako viacerí legendárni klaviristi, aj Weiss využil novú možnosť zaznamenávania klavírnej hry na notových kotúčoch, ktoré sú zachované ako dokumenty. Z roku 1910 pochádza i celý rad Weissových nahrávok, zaznamenaných firmou Anker. Ako dokladá fotografia z Frankfurtu nad Mohanom, v roku 1911 nahrával „Prof. Josef Weiss“ na reprodukčnom klavíri firmy Phillips. Zaujímavosťou je, že jeho nahrávky z roku 1922 sú opatrené menom J. Weiss-Koschitz, ktoré vychádza nepochybne z názvu jeho rodného mesta, Košíc.

Josef Weiss vo Frankfurte nad Mohanom v roku 1911, foto: archív Marka Stikkelbroeka, Holandsko.

Na jednej strane ho recenzie obdivovali za interpretácie Brahmsovho diela, na druhej strane bol označený za drzého hochštaplera. V archíve klavírnej firmy Ibach je zachovaná zbierka anekdot, ktorá sa zmieňuje o obdivuhodnom klaviristovi Weissovi, známom svojím rečnením pred koncertmi a počas nich, ktorý na počudovanie zasvätených poslucháčov vsunie do práve interpretovanej sonáty úsek z cudzieho diela. Takéto poznámky nám skôr prezrádzajú, že v prípade Weissa nešlo o hochštaplera, ale o hyperaktívneho umelca, tak trošku podivína, s vlastnosťami neraz poukazujúcimi na genialitu. Faktom je, že po sebe zanechal celý rad zaujímavých zvukových dokumentov vďaka nahrávacej technike, ktorá sa v čase jeho pôsobenia práve rodila.

Ako klavirista a skladateľ zasiahol aj do sveta filmu. V Mozartovej sieni v Berlíne sa konala 22. augusta 1913 premiéra nemého filmu Der Student von Prag, ktorý posunul svet nemeckej kinematografie do sféry skutočného filmového umenia. Film, patriaci ku klasike nemých filmov, započal novú filmovú epochu. Zaznela v ňom hudba, ktorá charakterizovala dianie a obraz na plátne, a spolu s filmom tvorila jednoliaty umelecký celok. Jej autorom bol Josef Weiss, tvorca prvej nemeckej filmovej hudby k celovečernému filmu vôbec. Na premiére sedel za klavírom autor, hral zo svojho klavírneho výťahu, ktorý vyšiel vo vydavateľstve Harmonie v Berlíne.

K plánovanej orchestrálnej verzii nedošlo. Až sto rokov po premiére sa Weissov klavírny výťah stal východiskom pre vznik verzie pre komorný súbor, vytvoril ju skladateľ Bernd Thewes. Táto patrí od roku 2013 k reštaurovanému filmu Der Student von Prag, uvedenom na Medzinárodnom filmovom festivale v Berlíne.

Bilancia koncertného klaviristu Weissa zahŕňa len do roku 1924 recitály s Brahmsovou klavírnou tvorbou v Berlíne, Budapešti, Drážďanoch, Frankfurte nad Mohanom, Hamburgu, Chicagu, Lipsku, Londýne, New Yorku, Paríži a vo Viedni.

Vráťme sa k Weissovnu Klavírnemu koncertu A dur premiérovo uvedenému v roku 1890 v Berlíne. Podľa vlastných spomienok bol prvým poslucháčom tohto diela Franz Liszt počas poslednej Weissovej návštevy u neho vo Weimare roku 1884. Vtedy so svojím bratom Henrim Berénym predstavil Lisztovi aj svoju Husľovú sonátu.

Henri Berény (1871 – 1932), Harvard Theatre Collection

Ale odkiaľ sa vzal človek s priezviskom Berény, keď vieme, že Josefov brat Henri Weiss sa narodil roku 1871 v Košiciach? Z rôznych krátkych dobových lexikálnych článkov sa dozvedáme, že Henri (tiež Henry) Berény bol skladateľom a huslistom a hudbu študoval u samého husľového virtuóza Josepha Joachima.

Bádania po bratovi Josefa Weissa nás vracajú do Košíc a vďaka Pavlovi Šalamonovi sa dozvedáme, že priezvisko Henriho Weissa bolo povolením ministra vnútra, č. 1205089, zmenené 17. novembra 1899 na Perényi. Ďalšou povolenou zmenou 1. decembra 1899 sa z Henriho stal pán Berény. O pár dní neskôr, 7. decembra 1899, sa oženil v Kodani s dánskou operetnou speváčkou, herečkou a tanečníčkou vzdelanou takmer na kráľovskom dvore, Charlotte Wiehe rodenou Hansen (Kodaň 28. 8. 1865 – 4. 9. 1947 Vedbaek).

Little Boy Blue (tiež Lord Piccolo), dobovo označovaná aj ako romantická komická opera pre sóla, zbor a orchester. Vznikla v roku 1910, výber z nej vyšiel v rôznych vydavateľstvách a vo viacerých jazykoch. Na šelakovej platni firmy Columbia A 1135 bol z tejto operety v roku 1912 zaznamenaný duet Aeroplan.

Henri Berény: Lord Picollo, plagát opery

Počas 1. svetovej vojny (1914 – 1918) Berénymu ako Maďarovi v Paríži zakázali činnosť, majetok manželov Berényovcov francúzske úrady zhabali. Napriek problémom sa však znova postavili na nohy. V roku 1916 bol v Dánsku uvedený nemý film Lotte vil paa Landet. Režisérom a scenáristom bol Berény, jednu z hlavných úloh stvárnila Charlotte.

Okrem toho bol autorom okolo 300 populárnych tanečných skladieb, niekoľkých opier, aj piesní. Jedny z jeho prvých piesní vyšli v Berlíne už v roku 1893. Komponoval aj pre klavír v štýle kompozícií Scotta Joplina. Z roku 1914 pochádza sólová klavírna skladba Otaki, Ta-Tao, tanec populárny v New Yorku v rokoch 1913 – 1915.

Verejnosť poznala Berényho okrem toho aj ako klaviristu. V januári 1921 hosťoval napríklad v Mozartovej sieni vo viedenskom Konzerthause, kde s jeho klavírnym sprievodom zazneli vlastné piesne Telephonlied, Mirjams Abendgebet, L’hiver et le roitelet a My old Banjo.

Charlotte a Henri Berény, hostia v divadle v Oldenburgu v roku 1905, zdroj: Internet

Keď sa v roku 1929 Berényovci po druhýkrát zosobášili, z pera Charlotte vznikli spomienky nazvané From Old Coin to the Great. Tu sa začala konjuktúra, nový úsek Henriho života. V roku 1930 založil cigánsky symfonický orchester s ktorým koncertoval v nemeckých, anglických a francúzskych mestách. V máji 1932 priniesol časopis Zeitschrift für Musik túto správu: „V 61. roku života zomrel maďarský skladateľ Henri Berény, ktorý je známy najmä pantomímami…“.

Henri Berényi zomrel 23. marca 1932 v Budapešti. Brat Josef ho tam už nezastihol…

Josef Weiss, vyše 70-ročný rodák z Košíc, žil po úteku z Berlína bez domova ako blúdiaci Odyseus s ťažkým kufrom nôt, ako stroskotanec, na ktorého nikto nikde nečakal. Zachované rukopisy a listy v jeho skromnej pozostalosti nahrádzajú denník. V roku 1936 bol v Taliansku, možnosť vycestovať hľadal v Miláne. V roku 1938 hľadal 74-ročný umelec východisko v švajčiarskom Vevey. Neúspešne. A všade ten kufor s notami, ku ktorým pribúdali aj nové.

Josef Weiss neustále pod rôznymi menami ako Josef Weiss-Kossitz či Joseph Weisz-Koschitz komponoval. K existenčným starostiam pribudli aj zdravotné. Centrálny röntgenový ústav nemocníc Židovskej náboženskej obce v Budapešti mu 7. júla 1939 diagnostikoval porózu malíčka ľavej ruky. Zachovaný negatív röntgenovej snímky je kurióznym dokumentom klaviristových štíhlych prstov. Ale jeho koncertná dráha už tak či tak nemala perspektívu… Niekoľko verzií posledných rukopisov Weissových kompozícií a transkripcií je opatrených Weissom nanesenými a viackrát korigovanými krkolomnými prstokladmi pod a nad každou notou. To sú súčasne i posledné svedectvá jeho tvorivej aktivity.

Negatív röntgenového snímku Weissovej ruky z roku 1937. Liszt Ferenc Emlékmúzeum, Budapest, archív.

Kde a ako sa skončila životná púť Josefa Weissa, tohto mimoriadneho klaviristu a čudáka? Tápanie v tme vyriešil jediný kartotečný lístok. Ten informuje, že Josef Weiss, narodený 5. novembra 1864 v Kaschau začiatkom novembra 1944 vykonával nútené práce v tehelni a bol hospitalizovaný v núdzovej nemocnici v Budapešti v oblasti geta. V najkritickejšom období teda bol v Budapešti a pred ťažkou manuálnou prácou ho neochránili ani vznešené povolanie klaviristu, ani úctyhodný vek.

V novembri 1944 sa v Budapešti vytvorilo prvé geto a Josef Weiss, ktorý 5. novembra 1944 dovŕšil 80. rok svojho života, bol zrejme jedným z jeho prvých nedobrovoľných a navyše chorých obyvateľov. Posledné dni, týždne či mesiace jeho života ostávajú aj po intenzívnych bádaniach nejasné. Historické udalosti v Budapešti koncom roku 1944 a začiatkom roku 1945 ponúkajú viacero nedôstojných eventualít: pochody smrti, deportácie či nútené práce, ktoré nie sú zdokumentované zoznamami mien.

Na nábreží Dunaja pred parlamentom v Budapešti je inštalovaná kompozícia zanechaných topánok tých obyvateľov geta, ktorých nemilosrdne hnali rovno do Dunaja. Patril pár týchto symbolických topánok aj profesorovi Josefovi Weissovi? Je to možné a predstaviteľné. Jeho osud ostáva však taký nejasný ako osudy mnohých iných v tichu stratených hudobných umelcov.

Torzo života a diela Josefa Weissa ani nedalo odpoveď na otázku, či bol géniom alebo iba mýtom. Avšak z frapujúcej nahrávky jeho Koncertnej parafrázy na ‚Rosen aus dem Süden‘ od Johanna Straußa k nám dnes Weissov interpretačný i kompozičný štýl zreteľne preniká.

Autor: Agata Schindler

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

hudobná kritička a publicistka, spolupracovníčka Opera Slovakia z Drážďan

Zanechajte komentár