Kozmopolitné Slovenské tance

Slovenské tance Petra Breinera (hudba) a Natálie Horečnej (choreografia) v SND boli pomerne výrazne promované. Neviem, či to súvisí s hrdosťou na slovenských tvorcov, ktorí pôsobia dlhé roky v zahraničí a úspešne sa tam presadili, ale spravidla sme vždy pyšnejší na tých, čo odídu (prečo asi?!) ako na tých , čo v krajine ostanú. Breiner a Horečná prinášajú paradoxne zo sveta naspäť to, čo máme za rohom – istú formu ľudovej tradície.

Priznám sa hneď na začiatku (čím si zrejme postavím proti sebe veľkú časť slovenskej populácie) , že folklór veľmi nemusím. Nie preto, že by nemal svoje kvality, ale preto, že zväčša sa slovenský národ s ním identifikuje v zahraničí, akoby krpce a valašky definovali našu identitu. Ja osobne patrím k tej hŕstke, ktorá sa dušou „zasekla“ kdesi v aristokratickom Rakúsko-Uhorsku pri Márii Terézii a mašle vo vrkočoch mi nikdy neevokovali vlastný pôvod. Tento fakt spomínam zámerne, lebo bude o chvíľu dôležitý.

Breiner a Horečná priniesli na dosky SND pozoruhodný umelecký tvar, ktorý je evidentne ovplyvnený pobytom mimo Slovenska v rôznych krajinách, čiže prinášajú niečo neslovenské, inostranné, ale s veľkým kusom slovenského srdca. Onú spomínanú ľudovosť a folkloristické prvky citlivým spôsobom naaplikovali do hudby a choreografie tak, že tvoria iba akúsi esenciu toho prapôvodne slovenského. Vylupujú ho v hudobných a pohybových fragmentoch na nečakaných miestach a s razantnou štylizáciou, že ich v konečnom dôsledku vnímame ako skvost. Teda musím priznať druhýkrát (a toto je ten dôležitý moment), že to folklórne v ich prevedení ma vlastne v tejto podobe začalo baviť. Keď zaznie v lyricky plynúcej symfónii plnej vážnosti odrazu fujara, zvonce, či akordeón, je to ako americký filmový návrat Petra Breinera domov. Keď sa v choreografii objaví roztopašná ruka nad hlavou Janka a jeho krčmových kumpánov, tak je to cesta Natálie Horečnej od nemeckého Neumeiera a česko-holadského Kyliána k tlkotu slovenského srdca. Zdá sa, akoby človek vlastne nedokázal tak celkom z domu odísť, aj keď väčšinu života prežije inde. Alebo naopak, že to slovenské si potrebujeme zachovať viac v zahraničí ako doma. Nech už sú motívy akékoľvek tandem Breiner – Horečná vykreovali mix medzinárodných vplyvov a slovenskej tradície tak, že zrejme uspokoja takmer každú kategóriu publika.

Pôvodne šestnásť Breinerových Slovenských tancov zúžila choreografka s veľkorysým súhlasom skladateľa na trinásť a zároveň poprehadzovala poradie, čo znamená, že hoci Slovenské tance už odzneli v rôznych podobách na festivale Pohoda, v košickom džezovom klube, na BHS, v newyorskom Central parku, či na slovenskej ambasáde vo Washingtone, v tejto podobe sú prezentované prvýkrát. Slovenské tance sú vlastne symfonickými skladbami ľudových piesní z východného Slovenska, ktoré Peter Breiner považuje za „mapu svojej životnej cesty z Humenného cez Košice až po Ameriku“. Do orchestra SND si Breiner priniesol aj svojich dlhoročných kolegov z Trianga Stana Palúcha (husle), Borisa Lenka (akordeón) a ich stáleho hosťa multiinštrumentalistu a folkloristu Milana Rendoša (fujara, drumbľa, píšťaly, zvonce). Prvá časť večera je hudobne aj tanečne dynamickejšia a temperamentnejšia, zatiaľ čo druhá znie viac symfonicky, lyricky a možno aj trochu filmovo.

V zmysle myšlienky Natálii Horečnej „v minimalizme a tichosti sa nájde sila“ je kreovaný aj čistý monochrómny vizuál, scéna i kostým. Scéna Petra Janků má niekoľko rovín. Na jednej strane sa nesie v intenciách idey choreografky (plošné horizonty, ktoré kreslia linku kopcov, po ktorých sa pomaly vezie cyklista, „vystrihnuté“ stromy ako z papiera, vysúvanie čiernych opôn, dym, jednoduchý obrovský portál s kľúčovou dierkou, cez ktorú preniká svetlo a napokon svetelná žiarivková stena v rastri  geometrickej konštrukcie) – to je poloha, ktorú vo význame a vizualite v zmysle chceného minimalizmu rada prijmem a ocením. Túto na pohľad ľahkú scénografiu autor kombinuje robustnejšou architektúrou malomestskej ulice, ktorá môže byť v ktorejkoľvek krajine (ale vskutku nebola ani nutná) podobne ako dedinská krčma, či skôr akýsi pub s masívnymi lavicami a monštruóznym kruhovým lustrom, ktoré neskôr vysúva do vzduchu. Hoci môžeme chápať túto blokovú architektúru ako prejav ľudovej zemitosti, vôbec by mi v celkovom kontexte nechýbala a dve roviny vizuality pôsobia priveľmi kontrastne a pre mňa nekompatibilne, hoci scénograf avizoval „asketizmus a duchovno“ a „vytváranie jednoty rôzneho“. Okrem spomenutých zásadných výtvarných počinov priamo v hĺbke javiska, vysúva posteľ Janka a Aničky k portálu bližšie k divákom, ako bezprostredný kontakt s hlavnými postavami, protagonistami a chúlostivým interiérovým dianím pod perinou.

Evidentne sa s kostýmom popasovala aj kostýmová výtvarníčka (resp. módna návrhárka) Lea Fekete, ktorá vytvorila autorský kostým, kde zjavne musela kompromisne potlačiť svoj pôvodný zámer o farebnosti, ľudovej dekoratívnosti, možno výpravnosti a folkloristických detailoch. Po razantnej selekcii vznikol krásne čistý splývaný kostým, dominujúci monochrómom (biela, čierna), s kombináciou jemných pastelových farieb, s výnimkou jedného výrazne farebného kostýmu Kataríny a krojovej štylizácie postavičiek Jin/Jang. Použila materiály z Anglicka, v prípade dám sa v konečnom dôsledku spoľahla na elegantné strihy (Anička, Rodičia, Temnota, Poštové holuby), v prípade pánov eroticky dráždi čiernou kožou, leskom a transparentnými vrškami (Čierni apoštoli). Kde – tu je na hlavách striedmy kvetinový detail, pierkové aplikácie (kvietky, víly, Temnota, Anička). V svetelných pároch použije telový trikot a pozdĺž ramien tanečníkov ťahá svetelných „hadov“. Trochu nešťastnou voľbou sú trikoty Duší „poprskané“ farbou (zvlášť pre dámu) na kompromitujúcich miestach. Používa autorský ornament, či kresbu na kostýme. Hoci inšpiráciu autorka hľadala v slovenskom ľudovom odeve, výzvou bola aktualizácia, ignorovanie etnografickej korektnosti, jednoduchosť, účelnosť, ale aj snaha v istom zmysle o dosiahnutie folklórneho ducha.

Svetelný design si choreografka „priviezla so sebou“ v osobe dlhotrvajúceho spolupracovníka zo Salzburgu Maria Ilsankera, ktorý dokonale odráža jej predstavy o svetle na javisku. Majú za sebou už spolu deväť baletov a najviac ho nadchla vášeň v Breinerovej muzike. Dirigent, klavirista, skladateľ, aranžér a publicista Peter Breiner, ktorý je aj podľa bulletinu jedným z najnahrávanejších svetových hudobníkov (vyše 200 CD titulov a viac ako 2 milióny predaných nosičov) oddirigoval obidve premiéry. V čase jeho odchodu do NYC ho nahradí talentovaný dirigent Peter Valentovič.

Tanečnica, choreografka, režisérka, autorka libriet Natália Horečná, pôvodne tanečnica klasických baletov, absolventka tanečného konzervatória Evy Jaczovej, pôsobila ako sólistka Hamburského baletu Johna Neumeiera, neskôr bola členkou Nederlands Dans Theater 1, v súčasnosti pracuje s prestížnymi svetovými súbormi a dodnes vytvorila tridsaťdva pôvodných baletných diel a v roku 2014 prebrala cenu Taglioni pre najlepšiu mladú choreografku Európy udelenú nadáciou Vladimira Malakhova. Choreografka svojim dielom Slovenské tance (Životy svetiel) chce demonštrovať návrat k srdcu, uvedomenie si prítomného okamihu tu a teraz a v tichu. Hoci načrtáva v diele jednoduchý (až rozprávkový príbeh ľudovej slovesnosti) jej projekt má byť širším posolstvom konfrontácie svetla a tmy v symbolickom a metaforickom znení, ktorý smeruje k optimistickému (a možno aj trochu naivne odvážnemu) pochopeniu svetla v nás. Základom jej choreografie je neoklasika, ale zemitejšia, občas používa hlasy, neartikulované zvuky, výkriky, takmer pantomimické gestá, pohyb maximálne civilne uvoľní, na druhej strane štylizuje, raz je výbušný a dynamický, inokedy ho nechá ustrnúť v „mŕtvej“ póze. Pohyb, výkriky, aj mimiku jemne karikuje v zmysle ľudovej rázovitosti, niekedy gesto vyznie ako paródia slovenskej „írečitosti“, ale nie je to výsmech, skôr sympatická hravosť (niekedy sadne, a niekedy aj nie). Popri choreografickej tvorbe, ktorá je prirodzene nasiaknutá vplyvmi tých, u ktorých autorka pôsobila – Neumeier, Kylián a celý rad choreografov, s ktorými spolupracovala, má jej tvorba svoju ojedinelú osobitosť v uvoľnení gesta, otvorených formáciách, v akejsi zemitej vulgarizácii, ktorú ľudovosť charakterizuje.

Príbeh zaľúbeného Janka a Aničky, ktorých od seba dočasne odtrhne Dáma Temnoty žiadajúca od Janka sobáš výmenou za svetlo pre mestečko sa klenie pomedzi peripetie hľadania Janka Aničkou v temnom lese, objavia sa dobré víly, ale aj čierni apoštoli, poštár dobrých správ, poštové holuby, razantná Katarína a ako to už v rozprávkach a naivných príbehoch býva – láska víťazí, tí, čo sa majú brať sa zosobášia, svetlo (to skutočné, aj symbolické) sa do mestečka vráti a všetci obyvatelia svorne tento počin oslavujú. A pomedzi tento ľudový a autorský námet sú vložené takmer snové až meditatívne vízie choreografky (Duše, Tri poštové holuby, Jin Jang, svetelné páry). Mne osobne by príbeh nechýbal, miestami pôsobí vskutku naivne, rozprávkovo, ale vcelku udržuje pozornosť a nenecháva nás zabudnúť na povestnú ľudovosť práve verbálnym artikulovaním (neartikulovaním), roztopašnou komickosťou milého poštára a nekompromisnej Kataríny, ako aj dynamickým a z môjho pohľadu najpôsobivejším a najatraktívnejším obrazom sobáša Janka s Temnotou v krčme. Zatiaľ čo v prvej časti sa choreografka temperamentne „vyřádí“, druhú necháva v poetickejšej polohe skupinových magických obrazov (svetelné páry), kde sa odrazí invencia v pomalej postupnosti série dvíhaných figúr a póz ôsmich tanečných párov, ale tu sa už viac sústredí aj na pomerne dlhé duetá Duše, Janko/Anička, tri dvojice – Janko/Anička, Rodičia, Poštár/Katarína, Tri poštové holuby…

Druhá časť však je trochu neprehľadná, okrem výrazných a estetických duet, zarezonuje aj Jin Jang odrazu oprostené od kĺzavej lineárnosti gest, prekvapí svojou presnou tanečnou geometriou a čiernobielou symetriou, ale ostatných figúr je tam odrazu akosi priveľa, aj vizuálne neevokujú synchrón a tento malý chaos vyústi neskôr do záverečnej skupinovej scény, ktorá sa plynulo preklápa do akejsi až revuálnej klaňačky. Tá mi evokuje balety pre deti, kde sa odrazu nakumulujú všetky figúrky a zvieratká a všetci spolu veselo tancujú. Tento (zrejme zámerný) ale predsa len naivizmus mi popri avizovanom veľkom odkaze smerovania z temnoty do svetla akosi prekáža.

Choreografia Natálie Horečnej prináša na slovenskú scénu na naše pomery atypické tancovanie, neočakávané krokové variácie, istý náboj intuitívneho zmýšľania, miestami krásne invenčne pohybové aj celkovo vizuálne obrazy, ale (nutné pripomenúť) aj občasnú nudu a stratu pozornosti diváka, zbytočnú zdĺhavosť niektorých scén i chaos figúrok, ktorých selekcia by iste nezaškodila. V niektorých sekvenciách sa zdá, akoby hudba išla mimo tanca, respektíve akoby si choreografia a muzika fungovali svojim vlastným životom popri sebe a nie v prieniku. V každom prípade aj napriek týmto zaváhaniam predpokladám divácku úspešnosť, ktorá ocení návraty talentovaných tvorcov (aspoň na chvíľu) domov zvlášť keď nezabudli na svoje korene.

To, ako pozitívne na premiérach rezonovali Slovenské tance má na svedomí aj baletný súbor SND, ktorý má svojim zastúpením tanečníkov medzinárodný charakter. Aj táto skutočnosť pridáva dielu esenciu pikantnosti – rumunská Anička sa správa inak, ako tá slovenská, rovnako ako slovenský Janko je iný ako anglický, či argentínsky, v Rodičoch sa objaví moldavský otec, ale aj japonská matka, Temnota prichádza z Austrálie a Jin Jang, japonské dvojičky v slovenských štylizovaných puf rukávkoch majú tiež svoje čaro. Pochopiteľne viac ako o národnosť ide o výkony. Poďme si ich teda rámcovo zadefinovať.

Janko Petra Dedinského zvládol všetky polohy a atribúty slovenského šuhaja, ktorý s absolútnou samozrejmosťou odtancoval všetky nuansy temperamentných, ale aj lyrických pasáží. Je vskutku zážitok nasledovať pohľadom jeho lineárne a pružné gesto plné elegancie, svižný sebavedomý výskok, samozrejme prechody krokových variácií, ale aj emočný výraz, ktorý vždy sadne. Jeho Janko prezentuje dôstojné, inteligentné tancovanie, je v ňom aj kus odvážnej divadelnosti, vie byť zábavne rozkošnícky, ale aj vášnivo ľúbiaci, má v sebe náboj tandemovej spolupráce, aj vlastnej gracióznej individuality. Je to Janko temperamentný, sympatický, aj sexy oprostený od zemitosti. Tanečník, na gesto ktorého sa čaká, lebo spôsobuje pohybové zadosťučinenie. Veľké tanečné predpoklady definuje aj Janko Samuela Pricea, ktorý pôsobí vo výraze možno trochu nenápadnejšie, ale jeho tancovanie aj prejav je samozrejmý, akýsi mimovoľný a anglickou rezervovanosťou nerobí slovenskému Jankovi hanbu. V Aničkách je predovšetkým vo výraze diametrálny rozdiel a to je aj v poriadku. Ana – Sanziana Besckia je temperamentnou Aničkou s drzým gestom, viac pragmatickým, ráznym a rozpustilým. Jej Anička je vo výraze viac detinsky urazená, než smutná, viac pubertálne vzdorovitá, než akceptujúca. Katarína Kaanová je v tanci aj výraze mäkšia, submisívnejšia, je to Anička smútiaca a bôľna, nesúhlasiaca i nostalgicky pátosná, možno viac ženská. Obe zatancovali svoje úlohy nadštandardne kvalitne a obe sa tvária tak, ako je im to vlastné. V tom je kúzlo alternácií. Rodičia (Adrian Ducin, Viktória Šimončíková) sú prirodzenejší, obaja s gráciou gesta a s výrazom oddaných rodičov, Martin Radošinský a Reona Sato  sú v tanci viac geometrickí a striktní a vo výraze miestami okázalo teatrálni. Dáma Temnony v podaní Chelseai Andrejic je akousi kráľovnou noci, ktorá sa vie dramaticky rozčertiť, Illinca Gribincea sa výrazovo približuje k falošnej zákernosti Čiernej labute, dokonca aj vizuálne akoby vypadla z psychologického thrilleru Black Swan. Tanečnice vložili do svojej roly maximálne pohybové aj herecké úsilie s odvahou a kvalitným výsledkom. Dáma temnoty je pôsobivým zážitkom v oboch alternáciách. Poštár Juraja Žilinčára, veď ako inak?! je zatancovaný s absolútnou suverenitou, tanečným majstrovstvom a eleganciou, samozrejme aj s jemu vlastným humorom. Andrej Cagáň v postave Poštára nezaostáva sa Žilinčárom, hoci Juraj predsa len pôsobí gumovejšie a brisknejšie vďaka svojim telesným predispozíciám, Andrej je zemitejší a v humore nad vecou. Zatiaľ čo Žilinčár je jednoznačne zodpovedný poštový panáčik, Cagáň je tak trochu ľahostajnejší vychcálek so šarmom. Výraznou figúrkou je aj Katarína v podaní oboch protagonistiek. Bethan Smith to nezvyčajne herecky rozbalila, jej Katarína je tak trochu vulgárna, ale zdá sa, že sa v nej vyžíva, odtancuje ju nadmieru slušne. Trochu viac extrovertná, detinská a teatrálna je Katarína Sarah Millner hoci pohybovo pružná a flexibilná. Na oboch premiérach sa zaskveli Jin Jang sestry Sakura a Sumire Shojima, ich japonsky tanečná presnosť a disciplína sa im zišli a zrejme choreografka im túto rolu priamo našila. Sú neosobné, profesionálne a skvelé. Trochu starosti robia dekoratívne, ale bezpohlavne odeté Tri poštové holuby (predovšetkým v mužskom zastúpení). Andrej Szabo, Dominic Ballard a Viktória Árvová z prvej premiéry pôsobia dominantnejšie. Viktória sa zhostila svojej príležitosti statočne, popri jej skôr epizódnych postavičkách, ktoré berie vždy zodpovedne a so zápalom, tu dostala širší priestor na svoj predovšetkým tanečný prejav, ktorý aj dôstojne naplnila s pohybovou disciplínou, ľahkou gráciou a krehkosťou zraniteľnej holubice, ako vždy rolu hlboko prežíva. Páni hoci svoje úlohy zvládli v snahe čo možno najvýraznejšie zaujať, fyzicky pôsobia, žiaľ, nekompatibilne, evokujú čokoľvek, len nie holuby. Vyrovnanejšia je trojka z druhého obsadenia Aliaksei Kavaleuski, Martin Kreml, Viola Mariner nielen fyzicky, ale predovšetkým tanečnou súhrou, ich holuby sú prirodzené a synchrónne. Výrazné dvojice tvoria Duše – Romina Kołodziej a Damián Šimko v alternácii s Calogerom Faillom a Gloriou Todeschini. Prvá dvojica maximálne dôsledná, sústredená a evokujúca skôr akrobaciu a dominanciu partnerky, druhá prirodzenejšia vo výrazovej ľudskosti , aj keď v pohybe menej nápadná, hoci zvládnutá.

Upozorniť sa patrí aj na čiernych apoštolov, biele kvietky, škriatkov, lesné víly, svetelné páry a register ostatných postáv, ktoré charakterom nie sú celkom identifikovateľné, ale zatancované s nasadením a profesionálnym prístupom. Zrejme je čas spomenúť aj asistentku choreografa Nikoletu Rafaelisovú, ktorá odviedla kus reprezentatívnej a empatickej práce hodnej zmienky.

Slovenské tance Petra Breinera a Natálie Horečnej sú kozmopolitným dielom, ktoré prichádza spoza veľkej mláky priznať slovenskú hrudku zeme. Po prvom vzhliadnutí som v sebe skonštatovala, že som čakala čosi viac, po ostatnom (zatiaľ treťom) som si akosi zvykla na to dobré a snažím sa potlačiť to (pre mňa osobne) nepôsobivé. V mojom pocite ostala pozoruhodná nejednoznačnosť, ktorá sa hýbe medzi eufóriou a ľahkým sklamaním v zmysle skôr režijného, príbehového prístupu, nad ktorým suverénne vyčnieva to hudobné a choreografické. Mne osobne je sympatický európsky charakter tancovania, všetko to „pozbierané“ z rôznych kútov sveta a vo fragmentálnej kombinácii s tým domácim a ľudovým som ochotná to nielen akceptovať, ale priznať fakt, že ma to v tých hudobných aj pohybových detailoch baví.

Slovenské tance zrejme budú mať divácku úspešnosť. Mali výnimočne (pokiaľ ide o balet) výraznejšiu marketingovú kampaň, Peter Breiner hoci žije v NYC a môže si dovoliť k smokingu „zabiť“ aj červené šnúrky na teniskách (made in Slovak Dances) je predsa len východniar, na premiére sa sponzorsky ponúkali ploskačky Borovičky, zaznie fujara, aj ruka je občas nad hlavou a hoci choreografia (aj napriek štylizovaným folklórnym prvkom) pôsobí neslovensky, predsa len je „naša“. A to rozhodne na predvolebne rozhádanom Slovensku zaváži.

Autor: Barbara Brathová

Peter Breiner, Natália Horečná: Slovenské tance – Životy svetiel
Balet SND
Svetová premiéra: 19. a 20. februára 2016
Sála opery a baletu, nová budova SND

Hudobné naštudovanie: Peter Breiner
Dirigent: Peter Breiner, Peter Valentovič
Libreto, choreografia, réžia: Natália Horečná
Scéna: Peter Janků
Kostýmy: Lea Fekete
Svetelný dizajn: Mario Ilsanker

osoby a obsadenie

Duše: Romina Kołodziej, Damián Šimko, Erina Akatsuka,
Yuki Kaminaka, Gloria Todeschini, Calogero Failla
Syn Janko: Peter Dedinský, Samuel Price
Anička: Ana-Sanziana Beschia, Katarína Kaanová
Rodičia: Adrian Ducin, Viktória Šimončíková, Reona Sato, Martin Radošinský
Dáma Temnota: Chelsea Andrejic, Ilinca Gribincea
Čierni apoštoli: Andrej Cagáň, Damián Šimko, Raphael Schuster,
Samuel Price, Mergim Veselaj, Yuki Kaminaka, Dansaran Vandanov,
Francisco Garcia, Artemyj Pyzhov, Leonard Šimek
Tri poštové holuby: Viktória Árvová, Martin Kreml, Aliaksei Kavaleuski,
Andrej Szabo, Viola Mariner, Dominic Ballard
Poštár: Juraj Žilinčár, Andrej Cagáň
Katarína: Bethan Smith, Sarah Millner
Jin / Jang: Helene Ziener, Gloria Todeschini, Sakura Shojima, Sumire Shojima

www.snd.sk

fotogaléria

video