Kráľ komédie Niccolò Piccinni alebo operná vojna v Paríži

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Taliansky skladateľ Niccolò Piccinni, ktorý jednou rukou objímal barokovú tradíciu neapolskej opery a druhou sa dotýkal mladého parížskeho klasicizmu, zomrel 7. mája 1800. Prečo sa s menom tohto odchovanca konzervatória spod Vezuvu spája hudobná hádka v metropole na Seine? A kde sa vlastne vzalo pomenovanie konzervatórium? So skladateľom z mesta svätého Mikuláša Bari spoznajme, čo je to buffa, opera úsmevu.

Do matriky ho zapísali pod menom Vito Niccolò Marcello Antonio Giacomo Piccinni s dátumom narodenia 16. január 1728. Na svet prišiel v juhotalianskom Bari, ktoré sa teší prívlastku mesto svätého Mikuláša. Relikvie obľúbeného darcu sa do prístavného mesta na Jadrane dostali v roku 1087 v dôsledku dobytia pôvodného pôsobiska svätého Mikuláša, antického mesta Myra, seldžuckými Turkami pod znamením polmesiaca. S krokmi pútnikov, ktorí prichádzali do Bari pokloniť sa ostatkom divotvorného východného biskupa, sa do mestskej i cirkevnej pokladnice sypali peniaze. Bari, križovatka latinského, byzantského a normanského sveta pod nablýskaným mečom dobrodruha Roberta Guiscarda, prosperovalo z rozkvetu pútnictva i námorného obchodu. Pod vládnucou sicílskou vlajkou vyrástli plody kultúrnej konjunktúry v srdci Apúlie. Symbolickú stopu v piesku pláží neďaleko Bari zanechal i tyrrhenský Neapol, vzdialený od mikulášskeho mesta vzdušnou čiarou vyše 200 km. A v hudbe bola neapolská stopa vari najvýraznejšia. Mediteránny párový ľudový tanec pizzica, ktorý patrí do rodiny temperamentnej tarantelly, je z optiky religionistiky pra-pra potomkom terapeutických choreí antických bakchanálií.

Pamätník Niccola Piccinniho v Bari z roku 1884,
zdroj: internet

Aký otec, taký syn

Onofrio Piccinni stískal v rukách diplom z neapolského Konzervatória. Jeho každodenným chlebom boli husle a kontrabas. Otec budúceho operného majstra bol od roku 1719 zamestnaný v miestnej bazilike svätého Mikuláša ako maestro di cappella, ale len dočasne, ad interim, než sa tejto funkcie zhostil Egidio Romualdo Duni. Ten sa po tovaryšskej vandrovke naprieč Európou na tri roky usadil na pobreží Jadranu v Bari a Piccinni si musel hľadať obživu inde. Azda aj preto nevidel v hudobníkoch žiadnych kňazov krásy, ale skôr žobrákov. Aj matka budúceho skladateľa mala blízko k hudbe. Silvia Latilla bola sestrou operistu Gaetana Latillu, ktorý sa osobne poznal s Carlom Goldonim, písal hudobnoscénické komédie pre neapolské Teatro dei Fiorentini a sláva ho vyniesla až do Ríma. Mohol Niccolò dostať do vienka lepšiu genetickú výbavu? Nezriedka sa stáva, že deti hudobníkov sa vyberú po odlišných chodníčkoch a vice versa, potomkovia nehudobníkov si zvolia muzikantské remeslo; každá generalizácia preto zostáva špekuláciou, prípadne vďačným sústom pre sociológov. Pokiaľ veríme, že diskurzívna formácia dieťaťa je založená jednak na jeho prebúdzajúcej sa vnútornej dispozícii, a jednak na prostredí, ktoré ho učí prvým krokom, niet divu, že Niccolò Piccinni už ako mladík siahol po klasickej gitare a dobových aerofónoch. Experimentovanie s hudobnými nástrojmi však nebolo po vôli jeho otcovi. Onufrio, hoci kapelník, vedel, že umelecký chlebík býva horký. Syna si preto predstavoval radšej v kňazskej sutane, než s husľami pod pazuchou.

Bola to práve cirkev, ktorá rozhodla o ďalšom osude malého Niccolu. Štedrá ruka barijského arcibiskupa Muzia Gaetu mladšielo kryla Niccolove finančné náklady na štúdium na konzervatóriu Sant’Onofrio a Porta Capuana v meste mýtickej protektorky Neapola Sirény Parthenope. Neapolská škola bola epicentrom hudobného života pod Vezuvom od roku 1578, kedy bol na jej mieste zriadený sirotinec. Chodby sa hemžili študentami v bielych rovnošatách a hnedých klobúčikoch, neskoršiemu konzervatóriu preto prischol názov Congregazione delle Vesti Bianche (kongregácia bielych šiat).

Niccolò Piccinni (1728 – 1800), rytina Hippolyta Pauqueta,
zdroj: wikimedia.org

Kde sa vzali konzervatóriá?

Položili ste si niekedy otázku, prečo sa hudobným učilištiam hovorí konzervatóriá? So slovenským slovom konzerva (hermetický obal na skladovanie potravín, ktoré prešli procesom konzervácie) majú spoločný slovotvorný základ z latinského conservare, čo znamená uchovávať (fúzia predložky con-, cum, s, a slovesa servare, čiže chrániť, udržiavať, opatrovať). Čo sa konzervuje v konzervatóriách? Veruže nie konzervy! Tieto inštitúcie sa zrodili ako dobročinné ústavy pre opustené deti, ktoré sa v nich pod patronátom cirkvi učili nejakému remeslu. Neskôr sa stali liahňou putti speváčikov do chrámových zborov. Biele hlasy, voci bianche z chvejúcich sa chlapčenských hrdiel, zleteli z kostolného chóru rovno na dosky, čo znamenajú svet. Veď po roku 1653, kedy sa neapolská kongregácia bielych uniforiem pretransfromovala na hudobnú školu, pätina jej mužských poslucháčov bola podrobená kastrácii, čo predestinovalo ich údel budúcich hviezd barokových operných domov. Charizmou týchto škôl mala byť ochrana rovnajúca sa záchrane (servare) detí zo sociálne slabých pomerov, a následne fixné zachovanie (conservare) kultúrnej tradície, ktorej ohniskom sa vďaka postupnej systematizácii edukačného procesu stali práve konzervatóriá.

V máji 1742 sotva štrnásťročný Niccolò Piccinni prvýkrát prekročil brány hudobnej školy v meste Partenopejcov. Za katedrou si podávali kľučky významné osobnosti neapolskej opery Francesco Durante a Leonardo Leo. Piccinniho prvý životopisec Pierre-Louis Ginguené svedčí, že rodák z Bari bol jedným z najvýraznejších talentov pod Leovou pedagogickou taktovkou, ale od roku 1744, kedy Leo odišiel na večnosť, sa Piccinniho až do konca jeho štúdií (v roku 1754) ujal ďalší nestor neapolského belcanta, Durante. Obaja skladatelia s učiteľskou trstenicou v rukách sa dobre poznali s bratom Piccinniho matky Gaetanom Latillom, ktorý sa presťahoval do Neapola iba rok pred Niccolovým nástupom do školských lavíc. Latilla zo zdravotných dôvodov odstúpil z funkcie vicekapelníka rímskej pápežskej baziliky Santa Maria Maggiore, no po dvanástich rokoch v partenopejskom meste zamieril do iného prístavu, do Benátok. Jeho bývalý chránenec Niccolò Piccinni sa dva roky po Latillovom exode z Neapola predstavil domácemu publiku prvým javiskovým pokusom Le donne dispettose (Zlomyseľné ženy). Za medzník v Piccinniho tvorbe sa považuje juvenilné dielo La Cecchina ossia La buona figliuola (Cecchina alebo Dobrá dcérenka) na goldoniovský námet. Od rímskej premiéry v roku 1760 sa komédia juhotalianskeho skladateľa vydala na víťaznú púť po Európe.

Talianska speváčka Anna Zamperini ako La Cecchina v Piccinniho rovnomennej opere, rytina Johna Finlaysona, 1769,
zdroj: Harvard Theatre Collection, Houghton Library, Harvard University a wikimedia.org

Humor je ako vánok alebo čo je to buffa?

La calunnia è un venticello (Klebeta je ako vetríček), znie v Rossiniho opernej komédii Barbier zo Sevilly z roku 1816. Pri troche fantázie môžeme slová, ktoré libretista Cesare Sterbini vložil do úst basovej postavy Dona Basilia, parafrázovať takto: buffa je ako vánok. A lingvisticky nebudeme ďaleko od pravdy. Práve naopak. Opera so žartovným dejom sa v slovníkoch hudobného názvoslovia označuje talianskym termínom buffa. Jej opakom je opera seria, čiže vážne, tragické dielo. Slovko buffa má však dva významy: označuje komickosť, porciu dobrej zábavy, žartík (burla). Druhým zmyslom tohto slova je vánok, ševelenie vetra. Talianske sloveso buffare znamená fúkať, duť. Etymologický slovník talianskeho jazyka uvádza, že operná komédia sa označuje ako buffa, pretože je to cosa vana come fiato di vento (vec pominuteľná ako závan vetra). Niektorí jazykovedci, napríklad Monica Berretta, však v slove buffa videli súvislosť so substantívom bocca, čiže ústa, pretože ústami aj dýchame (ale aj klebetíme, ako nám pripomína Rossiniho Barbier).

Operná komédia, buffa, sa zrodila vo frivolnom vánku neapolských karnevalov (áno, aj Neapol má svoj karneval, pričom jeho rozmach sa traduje od čias Španielskeho vicekráľovstva). Komika na opernom javisku je považovaná za kruciálny výdobytok neapolskej opernej školy, ktorej „adoptovaným“ exponentom bol aj Niccolò Piccinni. Kto však skomponoval prvú komickú operu? Nie, nie je to Giovanni Battista Pergolesi, ktorého mnohé učebnice deklarujú za zakladateľa tohto žánru, ani Piccinni. Chápadlá bufóznej chobotnice siahajú trochu hlbšie do dejín. Kalendár ukazoval rok 1706 a v paláci noblesného Neapolčana Fabrizia Caraffu zneli tóny opery La Cilla o rovnomennej mytologickej hrdinke, sestre posledného trójskeho kráľa Priama. Spievalo sa v ľudovom neapolskom jazyku, veď išlo o žart z pera právnika a amatérskeho komponistu Michelangela Faggioliho, ktorý hľadal v hudbe refugium zo sveta chladných zákonov. Faggioliho meno vstúpilo do dejín hudby vďaka jeho prvému pokusu o opernú komédiu pod neapolským nebom. Po maestrovi žartovných tónov (a paragrafov) si novú opernú polohu vyskúšal „vážny“ majster barokových hudobných drám a oratórií Alessandro Scarlatti. Jeho jediné komické dieťa s príznačným názvom Il trionfo dell’onore (Triumf cti) sa zrodilo v roku 1718 na libreto Francesca Antonia Tullia (rovnaký libretista písal verše aj k Faggioliho Cille). Pergolesiho La serva padrona (Slúžka paňou) vznikla ako intermezzo (vsuvka) medzi dejstvá opery seria Il prigionier superbo (Hrdý väzeň) od rovnakého autora. V jej „rodnom liste“ svieti dátum 28. august 1733. Bolo to 27 rokov po Faggioliho „lastovičke“ Cille. Veľa, alebo málo?

Francúzske vydanie klavírneho výťahu Piccinniho opery Didon s portrétom skladateľa,
zdroj: internet

Vojna v opere pokračuje!

Niccolò Piccinni nastúpil na európsku opernú scénu v roku 1760, netušiac, že raz svojimi notami vyvolá kultúrnu vojnu. Zatiaľ si užíval rodinné šťastie so speváčkou a spolužiačkou z konzervatoriálnych štúdií Vincenzou Sibillou (zosobášili sa v júli 1756). Po Cecchine skladateľ potvrdil svoje kvality v desiatkach úspešných i menej úspešných serií, búff a intermezz. V jeho hlave sa údajne zrodilo celkom 300 (!) javiskových diel (triezvy muzikologický odhad mu pripisuje okolo 80 titulov). Piccinniho kantabilné melódie na Metastasiove libretá neunikli pozornosti (zahraničných) súčasníkov. Francúz Grétry považoval skladateľa z Bari s neapolskou výchovou za jedného z najlepších maestrov svojej doby a anglický hudobný historik a (príležitostný) skladateľ Charles Burney počas svojej cesty, viaggio musicale in Italia, na adresu Piccinniho opery Gelosia per gelosia (Žiarlivosť pre žiarlivosť) z roku 1770 nešetrí slovami chvály: Talianova hudba mu vraj pomohla zmierniť migrénu! Tak referuje Elsa Dal Monego vo svojej piccinniovskej štúdii. Jeho remeselná zručnosť by pravdepodobne zapadla prachom, keby… ho na parmskom dvore neočarili mravy frankofilného vojvodu španielskeho pôvodu Filippa I. di Borbone.

Dotyk francúzska nebol epizódny. Na pozvanie dcéry Márie Terézie Márie Antoinetty (áno, jej hlava skončila pod gilotínou) sa Niccolò Piccinni v roku 1776 vybral do Paríža, kde vstúpil do slobodomurárskej lóže. A aj do sveta veľkej opery, kde na neho číhala konkurencia v osobe reformátora opery Christopha Willibalda Glucka. Muža, ktorý mal v metropole na Seine domovské právo. Riaditelia parížskej Grand opéry, so snahou vytvoriť medzi oboma autormi zdravú súťaživosť, im zadávali objednávky na rovnaké námety. A tak sa stalo, že spod Piccinniho i Gluckovho čembala sa ozývala ich vlastná varianta Oslobodeného Jeruzalema od Torquata Tassa a Zúrivého Rolanda od Ariosta (Gluck – Armida z roku 1777, Piccini – Roland, 1778) či Iphigénie na Tauride (Gluckova verzia vznikla skôr, v roku 1779, kým Piccinniho Ifigéniu datujeme do roku 1781). Viacnásobné zhudobnenie obľúbených tém nie je v dejinách opery ničím výnimočným. Nebývalo však obvyklé, aby táto prax namiesto zdravej konkurencie vyvolávala umelý antagonizmus. Francúzski operní fanúšikovia sa rozdelili na nezmieriteľné frakcie gluckistov a piccinnistov. Paríž zažil hudobnú vojnu medzi buffonistami (prívrženci talianskej opernej komédie reprezentovanej Pergolesiho La serva padrona) a antibuffonistami (defensori autochtónnej francúzskej tradície), medzi ktorých sa zaplietol dokonca i taký prenikavý duch, akým bol Jean-Jacques Rousseau. Querelle des bouffons (hádka komikov) bola v skutočnosti profundálnym politickým sporom medzi francúzskymi encyklopedistami (kontra talianska identita). V prípade pánov Glucka a Piccinniho k tomu prispel jedovatý pohár intríg operných impresáriov, čo v rodiacom sa biznise nebadane preberajú opraty po skladateľoch a interpretoch. A aký bol skutočný vzťah medzi oboma operistami? Keď Gluck v roku 1787 zomrel, Piccinni navrhol, že na jeho počesť nechá vybudovať verejný pamätník. Gluckisti to odmietli. Prijať niečo z Piccinniho rúk bolo pod ich úroveň.

Dvaja Piccinniovci

Pripomeňme si, že skladateľ Piccinni mal za svojho života známeho menovca. Bol ním neapolský právnik Niccolò Piccinni (žil v rokoch 1704-1768), podkutý aj vo filozofii. Nie je známe, že sa zaujímal o operu, svoju energiu však venoval štúdiu Biblie a písaniu básní v neapolčine. Parížskych sporov medzi Gluckom a Piccinnim sa skladateľov menovec už nedožil (bol o niečo starší). Preto radšej sledujme ďalšie osudy majstra z Bari. Psychologická a finančná slučka ho v Paríži zovierala čoraz silnejšie. Na krátky čas sa vrátil do Neapola (zrejme hľadal bezpečie pred zúriacou francúzskou revolúciou), ale vábenie parížskej Sirény bolo mocnejšie. Po návrate do metropoly Francúzska sa Piccinnimu už nepodarilo nadviazať na niekdajšie úspechy (a ani na predchádzajúce spory). Zomrel v Passy neďaleko Paríža 7. mája 1800. Sotva týždeň pred tým, ako Napoleon Bonaparte vtrhol do Talianska.

Niccolò Piccinni (1728 – 1800),
zdroj: internet

Tak spievala Parthenope, so sladkou bolesťou. Jej hlas bol šípom, ktorý sa zabodol do môjho srdca.“ napísal na margo nešťastnej Sirény, ktorá omamným spevom lákala námorníkov do hlbín, nemecký filozof Herder. Neapolská škola dala opernému umeniu komické korenie zabalené do sladkobôľneho pozlátka virtuozity s vodopádmi koloratúr a s dažďom gracióznych fráz v duchu dolce vita alebo, lepšie, dolce far niente. Sladké ničnerobenie sa do neapolskej opery pretavilo v klišoidnom lipnutí na schémach. Dej, ktorý poháňal sled humorných situácií ako mlynské koleso, postupne strácal na význame a opera buffaseria sa transformovali na kostýmovaný koncert árií. Bola to skutočne cesta z kopca? Dekandencia je iba tam, kde nieto majstrovstva! A neapolská opera mala majstrov celý regiment. Ťažisko teda nespočívalo v nedostatku skladateľskej sily, ale v masovosti opernej produkcie, ktorá sa zo šľachtických salónov dostávala do ulíc. A tam strácala auru a pátos resuscitovaného antického divadla. Gluck, túžiac vyslobodiť hudobnú drámu z osídel klišoidného objatia, však taliansku kantabilitu substituoval francúzskym šarmom pučiacim z podhubia rodiaceho sa klasicizmu. Výhonok neapolskej buffy tým nevedomky odrezal od životodarného kmeňa. Gluckova reforma, nepochybne originálna, stále patrí do zázračného lapidária mramorových búst, nie do sveta komickej živelnosti. A akú úlohu v tomto varnom kotli zohrával Piccinni? Syn kapelníka z apúlskeho Bari nebol deux ex machina, bôžik zo stroja, ktorý by nečakane zostúpil do operných dejín s plamenným reformným programom v rukáve. Piccinni zostane talianskym medzníkom medzi barokom a klasicizmom. Nebol inovátor, ale konzervátor. Proti schémam a klišé bojoval spôsobom, ktorý dodnes nie je docenený: vybral z tradície to najlepšie, aby ju odovzdal nasledovníkom ako štafetu.

Autor: Lucia Laudoniu

video

Viete, že Piccinniho hudba sa dostala až do Číny? Skladateľov životopisec Ginguené sa zmieňuje o tom, že buffa La Cecchina v roku 1778 zaznela na dvore čínskeho cisára Čchien-lunga. Tóny Piccinniho hudby priniesli na ďaleký Východ jezuiti. Predohru z jeho najznámejšej opery prednesie Orchestra Serenissima Pro Arte pod vedením Bruna Campanellu.

Večer v rímskom Teatro delle Dame 6. februára 1760 bol pre Niccolu Piccinniho vstupenkou do sveta plyšových lóží. Skladateľ mal k dispozícii výborné (výlučne mužské) obsadenie na čele s kastrátom Tommasom Borghesim, ktorý sa v súlade s módnym trendom zhostil dievčenskej roly Cecchiny. Komický efekt Piccinni dosahoval aj lámanou taliančinou. Prostredníctvom Goldoniho textu ju vložil do úst barytónovej postave nemeckého vojaka Tagliaferra. Ten hľadá v Taliansku dcéru svojho plukovníka. Spieva Bruno Praticò.

Pred očami francúzskeho kráľovského páru Márie Antoinetty a Ľudovíta XVI. sa v októbri 1783 odohrával príbeh nešťastnej lásky Aenea a Didony podľa Ovídiových Metamorfóz. Opera s francúzskym názvom Didon (v Taliansku známa ako Didone abbandonata, opustená Dido) vznikla na Metastasiovo libreto. Po verejnej premiére v decembri 1783 parížska verejnosť ležala Piccinnimu pri nohách. Teda, okrem Gluckovho “fanklubu”. Tenor zo severotalianskeho Monfalcone Luca Dordolo nám prednesie áriu trójskeho hrdinu Aenea.

Podporte časopis Opera Slovakia a získajte vstupenky do Opery SND alebo knihu
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Lucia Laudoniu

slovenská historička, muzikologička, publicistka a výtvarníčka rumunsko-talianskeho pôvodu

Zanechajte komentár