Kráska s krátkou kariérou. K výročiam Geraldine Farrar

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
V zimných mesiacoch tohto roka sme zaznamenali až dve výročia významnej americkej sopranistky Geraldine Farrar, prvej predstaviteľky viacerých operných postáv. Narodila sa 28. februára 1882 (140. výročie) a zomrela 11. marca 1967 (55. výročie). Na operných javiskách sa objavovala v rokoch 1901 až 1922, kedy naposledy vystúpila vo svojej „domovskej“ newyorskej Metropolitnej opere.

V MET-ke debutovala 26. novembra 1906 a v roku 1907 sa stala členkou súboru, kde stvárnila 29 postáv v 672 predstaveniach. Geraldine Farrar však bola známa aj ako obľúbená javisková partnerka Enrica Carusa, priateľka skladateľa Gustava Mahlera i dirigenta Artura Toscaniniho počas ich amerického pôsobenia. Krása jej fyzického zjavu ju v rokoch 1915 – 1920 zviedla k účinkovaniu v štrnástich nemých filmoch známeho Cecila deMilleho, z ktorých spomenieme aspoň postavy Carmen, Jany z Arcu a Mammy Rosy zo sfilmovanej hry autora predlohy D’Albertovej Nížiny, Katalánca Àngela Guimeru.

Geraldine Farrar ako Júlia, zdroj foto: internet

Vo vrcholnej forme údajne spievala do roku 1913, čo je o čosi dlhšie, ako tvrdia prísni odborníci o vrcholnej forme Marie Callasovej (1947 – 1955). Po odchode z javiska sa venovala ešte koncertnej činnosti a svoje pamäti paradoxne (alebo americky prezieravo) napísala ešte počas umeleckej činnosti v roku 1916. Aktívna bola aj v prvých nahrávacích štúdiách, takže ako malý chlapec som mohol u mojej „americkej“ tety počúvať na platniach jej Vissi d´arte a veľký duet z Madamy Butterfly s Carusom.

Geraldine Farrar sa v detstve venovala hre na hudobné nástroje a už ako 12-ročná na akomsi večierku v Bostone zaspievala áriu z Thomasovej Mignon. Spev študovala doma v USA u Thursbyovej, v Paríži u Trabadella a v Berlíne u Grazianiho, neskôr brala lekcie aj u Lilli Lehmannovej. Na javisku debutovala v roku 1901 v Hofoper v Berlíne ako Gounodova Margaréta, kde počas angažmánu spievala aj Gounodovu Júliu, Massenetovu Manon, Verdiho Violettu, Leoncavallovu Neddu, a Mozartovu Zerlinu. V rokoch 1904 – 1906 bola členkou opery v Monte Carlo, kde v roku 1905 vytvorila hlavnú úlohu vo svetovej premiére Mascagniho opery Amica a vystupovala aj ako Pucciniho Mimi (s Carusom) a Verdiho Gilda. Následne hosťovala v Štokholme, Varšave, Paríži a Mníchove.

Geraldine Farrar (1882 – 1967), zdroj foto: internet

Súpis spomínaných úloh naznačuje, že jej hlasový orgán sa pohyboval na pomedzí koloratúrneho a lyrického sopránu, neskôr bola typickým lyrickým sopránom s výrazne emotívnou a k dramatizmu inklinujúcou tendenciou. V newyorskej MET debutovala v roku 1906 ako Gounodova Júlia a v nasledujúcom roku sa dostala ku svojej najviac oceňovanej úlohe, ktorou bola Pucciniho Čo-čo-san. Túto rolu údajne spievala 95-krát, pričom sa alternovala s Emou Destinovou, výrazne odlišnou charakterom hlasu i výzorom.

V Amerike treba okrem bežnej prevádzky v slávnom opernom dome spomenúť ešte jej účasť na americkej premiére Dukasovej opery Ariana a Modrofúz (1911), vytvorenie titulnej úlohy v svetovej premiére Giordanovej Madame Sans-Gêne (1915) s Toscaninim za dirigentským pultom a s partnermi svetového mena Giovannim Martinellim (Lefebvre) a Pasqualem Amatom (Napoleon). V roku 1918 zasa stvárnila Sestru Angeliku vo svetovej premiére Pucciniho Triptychu na javisku New York City Opera. Istou kuriozitou pri jej lyrickom sopráne je, že od roku 1915 mnohokrát vytvárala Bizetovu Carmen (na javisku, nie iba v štúdiu ako Callasová či Priceová). 

G. Puccini: Sestra Angelika, Triptych, svetová premiéra, Metropolitná opera New York, 1918, Geraldine Farrar (Sestra Angelika), Flora Perini (Princezná), foto: Archív MET

Bohatá bola jej spolupráca s nahrávacou spoločnosťou RCA Victor. V tých časoch sa ešte nevyrábali operné komplety, no Farrarová v rokoch 1907 – 1922 naspievala na platne prierezy viacerých významných opier (Madama Butterfly, Bohéma, Tosca, Faust, Carmen), ako aj árie či duetá z opier Samson a Dalila, Mefistofeles, Manon, Sedliacka česť, Don Giovanni, Figarova svadba, Hoffmannove poviedky, Zuzankino tajomstvo, Mignon či piesne Schumanna, Mahlera, Arditiho Bacio, Giordaniho Caro mio ben či Lottiho Pur dicesti.

Autor: Vladimír Blaho

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár