Krátke šťastie Rolanda Villazóna

Prvé dve slová nadpisu tohto príspevku som si vypožičal z Hemingwayovej poviedky Krátke šťastie Francisa Macombera, pretože (aspoň mne sa tak zdá) vystihujú doterajšiu dve desaťročia trvajúcu spevácku kariéru mexického tenoristu, pri ktorého umeleckých počiatkoch sa priaznivci opery domnievali, že bude na dlhé roky najväčšou opernou hviezdou v odbore lyrický tenor. Rolando Villazón 22. februára t.r. oslavuje okrúhle životné jubileum.

Hispánska Amerika dodala opernému svetu za posledných 70 rokov celé priehrštie skvelých tenoristov. Popri dvoch Peruáncoch (Luis Alva a Juan Diego Flórez) a Argentínčanoch (José Cura, Luis Lima, Raul Jimenez) ich viacero pochádzalo z hispánskej časti Severnej Ameriky, čiže z Mexika. Ak ponecháme bokom Španiela Plácida Dominga, ktorý v Mexiku prežil mladosť a začal tu svoju opernú kariéru, rodenými Mexičanmi sú také operné esá ako Francizco Araiza, Ramon Vargas, Javier Camarena a v tomto roku jubilujúci päťdesiatnik Rolando Villazón.

Po niekoľkých vyslovene lyrických úlohách v Rossiniho operách a víťazstve v Domingovej speváckej súťaži Operalia (1999), ešte v tom istom roku začal svoju medzinárodnú spevácku dráhu v divadle Carlo Felice v Janove ako Massenetov Des Grieux. Začiatkom roka 2000 spieval Alfreda z La Traviaty v Terste a potom v máji Rodolfa v Pucciniho Bohéme v Teatro Bastille v Paríži. Zhodou okolností to boli možno jeho vôbec najlepšie úlohy. Potom sa pred ním otvoril celý operný svet.

V roku 2006 spieval s Annou Netrebko na berlínskom koncerte pri príležitosti Majstrovstiev sveta vo futbale, v roku 2008 po koncerte v Paríži získal titul Rytier krásnych umení a nebolo významného operného domu, ktorý by sa nesnažil obsadiť ho do nejakej opernej úlohy alebo ponúknuť mu koncert. Vrcholná forma mu vydržala do roku 2009, kedy sa musel podrobiť operácii hrdla a po nej už nebol rovnako kvalitným tenorom ako predtým. Vystupoval aj naďalej na významných javiskách a čiastočne zmenil repertoár, keď začal spievať aj mozartovské tenorové party, ktoré nezasahujú do extrémnych výšok.

Len nedávno koncertoval v Prahe s piesňami Belliniho a Tostiho, no nadšený komentár recenzenta beriem s istou rezervou. Keď začne tenorista spievať barytónové party (ako Domingo) alebo keď sa začne venovať opernej réžii (ako Villazón), nie je to celkom s kostolným poriadkom. Po jeho polorecitáli v Prahe roku 2017 recenzent napísal, že spevák má už svoj vrchol za sebou. K tejto téme sa vrátim v nasledovnom hodnotení jeho výkonov, ktoré som mal možnosť sledovať v Paríži (Pucciniho Rodolfo v roku 2004) alebo prostredníctvom televízie.

Prvý raz som jeho hlas počul v roku 2002 pri televíznom prenose z Festspiele v Bregenzi, kde vytváral Rodolfa z Pucciniho Bohémy v modernej inscenácii režiséra Richarda Jonesa. Spieval veľmi pekne, no ešte viac sa mi páčila predstaviteľka Mimi, grécka sopranistka Alexia Voulgaridou, ktorá sa síce potom dostala popri menších aj na veľké operné javiská sveta, no jej popularita za slávou tenoristu značne zaostávala.

V októbri 2005 v Teatro Bastille bol už Villazón jednoznačne najväčšou hviezdou inscenácie Bohémy (réžia a scéna Jonathan Miller). Na javisku sme videli rozšantené chlapčisko meniace sa v priebehu deja na utrápeného a trpiaceho Rodolfa. Hoci sa hlasový fond tenoristu v porovnaní s predstaviteľmi nižších hlasov zdal pomerne menej rezonujúci, interpretácia bola skvelá, takže mi ani nevadilo, že v závere prvého dejstva (podobne ako Alfredo Kraus v nahrávke s Jamesom Levinom a Renatou Scotto) namiesto c³ zaspieval za scénou len e². Impozantný bol jeho vstup do slávnej árie, ktorej prvú časť (až po Chi son) spieval v nádhernom mezzavoce.

Inak beriem Villazóna v istom slova zmysle ako vzor, keďže máloktorý tenorista dokáže tak plynulo prechádzať medzi polohlasom a plným hlasom. Definitívne sa stal veľkou hviezdou po Salzburských slávnostiach v roku 2005, kde v modernej réžii po boku Anny Netrebko kreoval Alfreda v La Traviate. Aj tu ho koncipoval rozšafne ako neskúseného a zároveň vášnivého milenca a príkladne zaspieval najmä dva duety Un di felice v prvom a Parigi o cara v poslednom obraze.

Spolu s ruskou speváčkou mali excelovať v Salzburgu aj o tri roky neskôr (2008) v Goudodovej opere Romeo a Júlia, no pre ochorenie sopranistky bola jeho partnerkou Nino Machaidze. Tenoristovi lyrická francúzska opera mimoriadne dobre sedela (čo dokázal aj ako Werther) a slávnu áriu L´ amour, l´amour zaspieval priam brilantne. Ďalší veľký zážitok z tenoristovho spevu (a tiež zo spevu Anny Netrebko, ktorá vtedy okrem toho ešte aj odvážne ukazovala pôvaby svojho tela) som mal pri sledovaní televízneho prenosu z Deutsche Oper Berlin v roku 2007, kde v inscenácii Vincenta Patersona aj vďaka skvelým speváckym i hereckým výkonom dokázali, že aj príbeh Manon Lescaut a jej rytiera znesie modernejšiu réžiu. Villazón dojemne zasnene zaspieval najprv áriu En fermant les yeux (hoci nedosiahol „sladkosť“ spevu Tita Schipu či Francúza Edmonda Clementa) a v árii Fuyéz douce image perlil jeho hlas vášnivosťou a dramatickejšími tónmi. Dvojica bola skvelá aj v troch spoločných duetoch.

Strhujúce boli aj jeho dve koncertné vystúpenia v Prahe a Berlíne (2007), na ktorých okrem hlasu a prednesu „rozdával“ aj veselú atmosféru komunikáciou s publikom. Spevák vedel zapôsobiť aj výberom čísel a v prídavkoch ho priviedol do varu interpretáciou Rossiniho Tarantely a tiež áriou zo Sotozabalovej zarzuely Krčmárka z prístavu (Tabernera del puerto) No puede ser, ktorú spieva strhujúcejšie než Plácido Domingo a ktorá pôsobí ešte efektnejšie než časté prídavkové O sole mio.

Inak to bolo v nasledujúcom desaťročí. Práve spomínané „rozdávanie sa“ a nadmerné stotožňovanie sa s interpretovanou skladbou (s občas efektne forsírovanými vysokými tónmi) mohlo byť jednou z príčin jeho hlasovej krízy. Nevhodný repertoár, ktorý často „pochová“ krásne lyrické hlasy, neprichádzal do úvahy, pretože Villazón sa stále venoval len úlohám pre lyrický tenor, pričom azda jedinou výnimkou bol Don José z Bizetovej Carmen, ktorý má v posledných dvoch obrazoch naozaj výsostne dramatické spievanie.

V tejto „horšej“ forme som (vďaka televízii) počul Villazóna spievať v roku 2012 v Berlíne vo vydarenej inscenácii Hoffmannových poviedok, kde mu bola trojjedinou partnerkou Diana Damrau. Herecky bol bravúrny, no v speve ako-tak pripomínal „starého“ Villazóna len v strednej polohe. Výškam chýbal lesk a sviežosť a držal ich kratšie než bolo zvykom.

Následne aj gramospoločnosti akoby stratili o mexického tenoristu záujem, takže takmer všetky záznamy jeho hlasu sú z prvej dekády nášho storočia. Medzi nimi je aj recitál árií z Gounodových a Massenetových opier, ktorý sa objavil aj na našom trhu, a svojho času som ho recenzoval pre Hudobný život. Sú to kvalitné interpretácie árií zo známych aj neznámych opier, napríklad Massenetových neskorých diel Le mage a Roma. Už vtedy som si však neodpustil poznámku, že známe árie predsa len ešte lepšie interpretoval kedysi Nicolai Gedda.

„Naživo“ som sa so spevákom stretol ešte raz, keď ako režisér v roku 2015 inscenoval v Berlíne Pucciniho Lastovičku. Nebola to zlá réžia, len zjavovanie sa troch mužov (duchov?) v bielom nepôsobilo prirodzene (o čosi podobné sa pred ním pokúsil v SND režisér Marián Chudovský v inscenácii Verdiho Dvoch Foscariovcov). V tom čase mal už za sebou niekoľko operných réžií väčšinou v menších mestách (Düsseldorf, Graz).

Nuž, od druhej polovice minulého storočia sa vrcholná fáza speváckych výkonov operných hviezd oproti minulosti skracuje, o čom svedčí kariéra takých hviezd, ako boli Callas, Di Stefano a u nás Peter Dvorský. O príčinách môžeme len tušiť a môžu byť diferencované. Iba nízke hlasy (ako Leo Nucci či niektorí basisti) si pôvodnú formu udržujú dlhší čas. Škoda, že to neplatí pre Rolanda Villazóna. Operný „trh“ to však aj zneužíva, keď sa snaží vyfabrikovať stále nové a nové hviezdy.

Autor: Vladimír Blaho

video