Významný chorvátsky skladateľ a dirigent Krešimir Baranović ( nar. 25. júla 1894 v Šibeniku, Chorvátsko) zanechal výraznú stopu v slovenskom hudobnom živote v štyridsiatych rokoch minulého storočia, počas svojho pôsobenia vo funkcii šéfa bratislavského rozhlasového orchestra a potom na poste šéfa operného súboru Slovenského národného divadla. Príspevok k 120. výročiu narodenia Krešimira Baranovića pripravila dokumentaristka Elena Blahová-Martišová.
Rodák z Dalmácie študoval v Záhrebe klavír a trúbku a teoretické predmety, po maturite pokračoval v štúdiu kompozície na Hudobnej akadémii vo Viedni (1912 – 1914). V roku 1915 začal pôsobiť ako korepetítor, neskôr ako dirigent opery v Záhrebe, v rokoch 1927 – 1928 v Belehrade. V roku 1928 sprevádzal baletnú skupinu chýrnej tanečnice Anny Pavlovovej na turné v Nemecku, Holandsku, Švajčiarsku a Taliansku.
V roku 1929 sa opäť vrátil do Záhrebu, kde ako šéf opery uviedol mnohé diela svetovej klasickej opernej literatúry, vrcholné diela Richarda Wagnera (Zlato Rýna, Valkýra, Siegried), ruskú opernú tvorbu i Smetanovu Libušu, z modernej tvorby Egkovu operu Columbus. Absolvoval veľký počet koncertov s orchestrom Záhrebskej filharmónie, vrcholom jeho koncertnej dirigentskej činnosti bolo uvedenie Beethovenových diel Missa solemnis, 9. symfónia a Verdiho Requiem. Dirigoval v Prahe, Varšave, Budapešti, Ľubľane, Sofii a okrem diel svetovej klasiky vždy zaraďoval do programu aj skladby chorvátskych skladateľov.
Na prvom koncerte v Bratislave na jar v roku 1943 ako hosť rozhlasového orchestra sa Baranović prezentoval ako hudobne vysoko kultivovaná osobnosť a jeho južný temperament mu umožnil z uvádzaných diel vyťažiť čo najviac živelnosti citového obsahu. Program koncertu tvorili ukážky modernej chorvátskej hudby i vlastnej piesňovej tvorby dirigenta v podaní chorvátskeho speváka Dragutina Šoštarka, barytonistu širokého hlasového rozpätia a nevšednej muzikality, ktorý s úspechom pohostinsky vystúpil aj v niekoľkých predstaveniach v opere SND.
Po mimoriadnom úspechu koncertu prijal Baranović ponuku stať sa šéfom rozhlasového orchestra (1943 – 1945), z ktorého neustálym zvyšovaním umeleckej úrovne vybudoval znamenitý súbor. Interpretáciou novej tvorby podnecoval tvorivosť slovenských skladateľov a ich tvorbu často uvádzal aj na koncertoch.
V roku 1944 uviedol baletný súbor SND Baranovićove dva kratšie balety Imbrek s nosom a Medovníkové srdce (29.4.1944) v choreografii Maximiliána Fromana a v réžii Bohuša Vilíma, ktoré pohostinsky dirigoval sám autor. V sezóne 1945 – 1946 bol šéfom opery Slovenského národného divadla a dokázal hneď v prvej povojnovej sezóne zásluhou svojej umeleckej autority, nekompromisnosti a húževnatosti stabilizovať súbor.
Už prvá premiéra sezóny Smetanova Predaná nevesta (21.10.1945) v hudobnom naštudovaní Krešimira Baranovića a v réžii Ludka Mandausa vzbudila pozornosť odchýlením sa od tradičných režijných a scénických postupov, čím sa zvýšila poetickosť i príťažlivosť diela. Kritika ocenila nielen úctu k notovému zápisu a postoj k interpretovanému dielu, ale predovšetkým umeleckú poctivosť a náročnosť, výsledkom ktorej bol plný orchestrálny, až symfonický zvuk divadelného orchestra. V spolupráci s režisérom podnietil všetkých účinkujúcich k maximálnym výkonom.
Aj ďalšie diela v jeho naštudovaní Pucciniho Tosca (14.11.1945) a najmä Musorgského Boris Godunov (20.3.1946) sa vyznačovali plnokrvnou hudobnosťou, dramatickosťou a spontánnou emocionálnosťou. V spolupráci so skúseným režisérom rodákom Brankom Gavellom im Baranović vtisol pečať jednotnosti hudobného naštudovania, zložky interpretačnej i javiskového stvárnenia. Prínosom do repertoáru bola aj jeho posledná inscenácia Bizetovej Carmen (28. 6. 1946) opäť v Gavellovej réžii. Naštudovanie bolo precízne, orchestrálna zložka, zborové scény a party spevákov do detailov prepracované. Inscenácia mala priaznivý ohlas u kritiky aj obecenstva.
Po roku sa vrátil domov a stal sa šéfom opery v Belehrade a profesorom na Hudobnej akadémii, pôsobil aj ako dirigent filharmónie až do roku 1964. S prácou dirigenta sa rozlúčil naštudovaním Musorgského Chovančiny v belehradskej opere a Čajkovského V. symfóniou na koncertnom pódiu.
Skladateľ Baranović je jednou z najvýraznejších osobností národného trendu chorvátskej hudby, vo svojej tvorbe sa inšpiroval síce ruskou hudbou, ale vytvoril si svoj vlastný hudobný štýl prameniaci z jeho majstrovskej znalosti orchestra. Skomponoval mnohé scénické, vokálne a inštrumentálne skladby, jeho balet Medovníkové srdce znamenal novú epochu vo vývoji moderného baletu v Juhoslávii.
Zomrel 17. septembra 1975 v Belehrade.
Pripravila: Elena Blahová-Martišová
