Kruhy Miloša Jurkoviča – opísané v jeho knihe spomienok

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Po „Fragmentoch a úvahách“, knihe slovenského skladateľa a vysokoškolského pedagóga prof. Ivana Paríka (Hudobné centrum, Bratislava 2017), vyšiel tohto roku v Hudobnom centre ďalší zaujímavý spomienkovo-životopisný titul: „Kruhy“ od prof. Miloša Jurkovič (nar. 7. 7. 1937).

S Ivanom Paríkom spája Jurkoviča nielen generačná príbuznosť (Ivan Parík: 1936 – 2005), ale aj dlhoročné pedagogické pôsobenie na Vysokej škole múzických umení, kde sa dokonca vystriedali vo vedúcej funkcii rektora (Jurkovič v r. 1985 – 1994, Parík v r. 1994 – 1996). Medzi oboma umelcami bolo desaťročia trvajúce priateľstvo, o ktorom svedčia aj skladby, ktoré Ivan Parík venoval flautistovi Milošovi Jurkovičovi.

Biografie oboch (Paríkova vyšla vďaka iniciatíve dcéry skladateľaNory Gubkovej, ktorá ponúkla vydavateľstvu texty z pozostalosti otca) vydávajú svedectvo nielen o ich osobnostných cestách za umením, ale sú predovšetkým svedectvom o odlišných obdobiach vo vývoji a histórii našej hudby – cca od šesťdesiatych rokov 20. storočia po prvé desaťročie 21. storočia.

Miloš Jurkovič, Kruhy, obálka knihy, foto: Ľudovít Vongrej

Prečo sa Jurkovičova životopisná kniha volá Kruhy? Autor to vysvetľuje v úvode i na obale vyše 250 stranovej publikácie (vyšla, žiaľ, v brožovanej forme, ktorá oberá čitateľa o „luxus“ pohodlného čítania). Až keď som mal napísané niektoré texty tejto knižky, uvedomil som si, že môj zdanlivo hudobne monotematický život je v skutočnosti portfóliom diferencovaných svetov, ktoré sa ako kruhy prelínajú a všetky sa otvárajú husľovým kľúčom (parafráza na Miroslava Válka).“

Miloš Jurkovič naozaj prešiel mnohými významnými (o)kruhmi hudobno-kultúrnej, riadiacej a pedagogickej činnosti. Už jeho rodové zázemie vytvára vzácne podhubie slovenskej kultúrno-spoločenskej histórie. Dokumentuje to Jurkovičovský „rodostrom“ v prílohe biografie a pestrosť osobností, ktoré sa odvíjali z mužskej i ženskej vetvy tohto silného rodu. Jurkovičovci sa síce v jednotlivých líniách nepretínali husľovým kľúčom (o tom by sa však dalo hovoriť v prípade Jurkovičovho svokra – skladateľa Alexandra Moyzesa), zato určite boli spojení národnými záujmami a kultúrou. Tie doviedli postupnými krokmi slovenskú spoločnosť k súčasnej štátnosti a sebauvedomeniu.

Jurkovičovci vyháňali rodové vetvy zo starých evanjelických rodov, ktorým išlo predovšetkým o vzdelanie potomkov a následné odovzdávanie ich vedomostí národu. V rodostrome sa v prvom rade spomína Samuel Jurkovič, zakladateľ slovenského družstevníctva, pedagóg a významný ľudovýchovný pracovník 19. storočia, ďalej (a okrem iných) Jozef Miloslav Hurban, Anička Jurkovičová-Hurbanová, Svetozár Hurban – Vajanský, popredný architekt Dušan Jurkovič, básnik Vladimír Roy, Miloš Jurkovič, otec prof. Miloša Jurkoviča – zakladajúci a dlhoročným riaditeľ Slovenského národného múzea… a mnohí ďalší potomkovia rodu).

Miloš Jurkovič prišiel k hudbe cestou, odlišnou od predstáv rodičov. Po maturite a trojsemestrálnom štúdiu na Chemickej fakulte SVŠT prešiel na Konzervatórium v Bratislave, následne absolvoval Hudobnú fakultu VŠMU, ktorá ho naštartovala nielen na cestu orchestrálneho, sólového, ale aj jazzového muzikanta. Bola zložitá, zaujímavá – a dobre sa o nej v knihe číta. Zvláštnou hrou životného osudu sa totiž jurkovičovský mládenec Miloš dostal v puberte sám k záľube v hre na flautu – kúpou lacnej flautičky v bazáre na Obchodnej ulici, neskôr hral na darovanom klarinete, postupne aj na saxofóne (alt, tenor, barytón), od čoho bol už len krôčik k „tanzmusik“. Hráči sa pritom vyberali na „korzovej burze“, kde sa dávali dokopy pomerne náhodné zoskupenia hudobníkov na sobotňajšie tanečné zábavy. Miloš nevynechal zárobkovú, ale ani čisto jazzovo-swingovú produkciu pri žiadnej možnej príležitosti tej doby.

Miloš Jurkovič, foto: Juraj Linzboth

Obdiv k americkej jazzovej hudbe a jej „feelingu“ bol totiž odrazom doby, ktorá toto umenie oficiálne zakazovala. Mládež je však „priekopníkom rána“ – a tak sa ním koncom päťdesiatych rokov stal aj Miloš Jurkovič. Ako študent konzervatória a neskôr VŠMU hral vo viacerých zoskupeniach, jedno malo dokonca čarovný názov CV5, čo bola okrem počtu hráčov najmä skratka slova „cvok“. (Správny mladý muž tých čias bol totiž „cvok“ – bez pejoratívneho podtextu).

Ďalším stupienkom k hudobníckej aktivite boli v rokoch 1959 – 1960 Sväzácke predpoludnia (v dnešnom pravopise „zväzácke“), kde sa prenášala moderná poézia a premietali nové filmy. Tu sa etablovala na koncertnom pódiu prvýkrát oficiálne jazzová hudba, v nej – popri ďalších umelcoch – aj Miloš Jurkovič (a tiež legendárna dvojica Lasica so Satinským). V rámci Súťaže tvorivosti mládeže (STM) bola príležitosť už aj na celoštátnu a medzinárodnú prezentáciu. Miloš hral vtedy v kvintete Medik, s ktorým postupne toto zoskupenie vyhralo celoštátnu súťaž STM. S Evou Pilarovou, nádejnou študentkou spevu na JAMU v Brne, sa Medik ako víťaz STM zúčastnil r. 1962 8. svetového festivalu mládeže a študentstva v Helsinkách, kde v kategórii malé jazzové súbory získal zlatú medailu. O deň neskôr – ako hudobný sprievod Evy Pilarovej v súťaži jazzový spev – dostali speváčka i súbor ďalšiu zlatú festivalovú medailu.

Miloš s mladými jazzovými kolegami hrával v Bratislave aj v známom V-klube (Véčku) či na legendárnych nedeľných predpoludniach v Tatra revue, o čom vydáva v knihe zaujímavé svedectvo. Súbežne so štúdiom na VŠMU začal pôsobiť ako prvý flautista v bývalom Symfonickom orchestri Československého rozhlasu v Bratislave a už na VŠMU účinkoval v Prahe na Prehliadke mladých čs. koncertných umelcov vo veľkej sále Rudolfína (r. 1962), kde hral Sonátu pre flautu sólo od Ivana Paríka (venovanú M. J.) a Concertino pre flautu a klavír od Andreja Očenáša. To bol zasa vstup flautistu na sólové profesionálne pódium. Tento program bol napokon nahratý a vydaný aj na LP v Supraphone.

Pre čitateľa je rovnako zaujímavá podkapitola, v ktorej M. Jurkovič spomína na svoje sporadické dirigentské a „kompozičné“ vstupy do hudby, ktoré iba potvrdzujú všestrannosť jeho záujmov a nadania – hocako tieto aktivity po krátkej dobe opustil. Z jeho „skladateľských“ pokusov je pikantnosťou hoci pieseň na text Milana Lasicu (ktorý je tiež autorom generačného predhovoru k životopisnej knihe M. Jurkoviča), ale najmä hudba k filmu Petra Solana Kým sa skončí táto noc, kde bol spoluautorom s Jaroslavom Laiferom… Tieto „hriechy mladosti“ Miloš neskôr sebakriticky uzavrel do zásuvky a venoval sa výlučne koncertnej a pedagogickej práci.

Pre tých, čo nezažili atmosféru otvárania okien do sveta v šesťdesiatych rokoch m. st., je zaujímavé čítať tiež spomienky M. Jurkoviča na toto obdobie – vrátane Divadla poézie na Nedbalovej ulici so Seminármi novej hudby a prvými podnetmi na neskôr realizované legendárne Smolenické semináre (od r. 1968 – 1970), ktoré zatrhla normalizácia. Generácia Ladislava Kupkoviča, Jozefa Malovca, Romana Bergera, Petra Kolmana, Ivana Paríka či Petra Faltina (muzikológa) tu praktickými ukážkami a dielami nadväzovala na podnety z progresívnej hudby Západu a Varšavskej hudobnej jesene.

Do tejto doby sa ráta aj vznik legendárneho Štúdia elektronickej hudby vo vtedajšom Československom rozhlase v Bratislave, kde vznikli mnohé diela a nahrávky skladieb vyššie spomínaných – občas aj za spoluúčasti nášho flautistu (najmä v spolupráci s Ivanom Paríkom). Jurkovičove spomienky na šesťdesiate roky sa čítajú ľahko, sviežo, s autentickým svedectvom – bez uprednostňovania vlastnej osobnosti na úkor doby.

LP platňa Alexander Moyzes, flauta Miloš Jurkovič, dirigent Ladislav Slovák, Slovenská filharmónia, zdroj: HC

Osobne som bola svedectvom inej epochy a významnej činnosti Miloša Jurkoviča v jeho „zrelom“ pedagogickom veku na VŠMU, kedy bol na čele výberovej komisie Zväzu slovenských skladateľov, odporúčajúcej vtedajšiemu Ministerstvu kultúry adeptov na zahraničné interpretačné súťaže mladých koncertných umelcov. Keďže pridelené devízy sa nemohli dostať každému záujemcovi, Miloš svojou autoritou a prehľadom o úrovni sólistov i telies dokázal vniesť do rozhodnutí komisie vždy maximálne spravodlivý kľúč. Tak nie raz – po úspechoch našich koncertných umelcov na zahraničných konkurzoch – im otvoril cestu na domáce i zahraničné pódiá. Za mnohých mladých interpretov tých čias spomeniem aspoň Moyzesovo kvarteto…

Zvláštnou kapitolou činnosti Miloša Jurkoviča bolo nahrávanie LP platní – pre Supraphon, Hudobný fond, a najmä pre slovenský OPUS, kde nahral ako sólista (i spoluúčastník LP) vyše tridsať gramoplatní a koncertných celkov (aj pre rozhlasový archív)! Paradoxom života je, že v r. 1995 – 1997 sa stal riaditeľom OPUSu, ktorý bol už vtedy, žiaľ, za svojou slávnou érou. Ale aj tu priniesol svoje skúsenosti a podnety, o ktorých píše v jednej kapitole – kruhu svojho života.

Krásne sú spomienky na Milošových umeleckých partnerov – z nich najvernejšou mu bola až do svojej smrti klaviristka, pedagogička VŠMU a koncertná umelkyňa Elena Gáfforová, s ktorou podnikol desiatky domácich i zahraničných vystúpení. Táto jemná, krehká a hudobne mimoriadne pohotová, precízna, klaviristka dostala v spomienkach Jurkoviča umelecký pomník. Z českých hudobníkov pripomína najmä skvelú, svetovo uznávanú čembalistku Zuzanu Růžičkovú, s ktorou nahral Bachove sonáty pre flatu a čembalo. V jeho umeleckej spolupráci hrala na koncertoch i pri nahrávkach neodmysliteľnú úlohu Slovenská filharmónia s Ladislavom Slovákom, alebo Slovenské kvarteto a Slovenský komorný orchester – legendárni Warchalovci.

Milan Telecký, Miloš Jurkovič, Kristína Nováková, zdroj: HC

Ako sólista bol sám i s hudobnými telesami na početných koncertných vystúpeniach v zahraničí. Zvláštnu úctu vzdáva aj osobnostiam, ktoré na neho zapôsobili nielen umelecky, ale aj ľudsky. Ako príklad uvádza Bystríka Režuchu, dirigenta a priateľa, ktorého si vysoko ctil pre jeho hudobné vzdelanie, nekompromisnosť, presné dirigentské gestá, vášeň pri budovaní Štátnej filharmónie v Košiciach, uvádzaní slovenskej hudby a mnohé ďalšie ľudské a umelecké kvality. Z mnohých ďalších pripomína napríklad etický a umelecký príklad Kristíny Novákovej, dcéry Milana Nováka (nestora našich skladateľov), ináč harfistku Slovenskej filharmónie, ktorá dokázala obetovať celú profesionálnu umeleckú kariéru svojmu zdravotne indisponovanému synovi. Osobností a spomienok je tu veľa – mnohé sú podané s typickým Jurkovičovým šarmom, empatiou a inteligenciou.

Miloš Jurkovič v ďalšom kruhu svojho života prevedie čitateľa knihy históriou a priestormi „starej“ budovy VŠMU na Štúrovej ulici, ale aj interiérom Reduty, kde kedysi sídlila časť VŠMU, ako aj svojím pôsobením v budove Istropolitany, kde bol rektorát. Tu v pamätnom novembri 1989 sídlilo aj politické hnutie Verejnosť proti násiliu (VPN). Nezabudnuteľným faktom histórie totiž je, že M. Jurkovič ako vtedajší rektor VŠMU, v rozhodujúcom období „nežnej revolúcie“ – teda od jej prvého dňa – otvoril dvere VŠMU pre potreby VPN a ľudí, ktorí boli na jej čele. Dokonca im poskytol všetky podmienky na vydávanie potrebných tlačovín a i. Jeho opravdivé zmýšľanie človeka na správnom mieste boli zárukou toho, že po r. 1989 ho znovuzvolili za rektora VŠMU (profesorom sa stal r. 1985, rektorom bol v r. 1985-1994).

Jeho 42-ročné pedagogické pôsobenie vo flautovej triede na VŠMU vydalo bohatú úrodu – 35 absolventov, z ktorých sa väčšina stala členmi orchestrov, resp. hudobnými (flautovými a inými) pedagógmi. Po období pedagogického a riadiaceho pôsobenia na VŠMU, ako 57-ročný si Miloš Jurkovič nezatvoril dvere k ďalším profesionálnym aktivitám. Jeho skúsenosti a rozhľad ho k tomu predurčovali, boli žiadané a sily mu stačili. Najprv bol spomínaným riaditeľom vydavateľstva OPUS (1995 – 1998), kde zachraňoval zo sprivatizovaného majetku kedysi úspešného vydavateľstva, čo sa dalo a mohlo. Potom bol riaditeľom Úseku hudobných telies a agentážnej činnosti Slovenského rozhlasu a v r. 2003 – 2004 vedúcim Hudobnej redakcie a zástupca šéfredaktora Rádia Devín SRo.

Osobne treba spomenúť Miloša Jurkoviča vo funkcii predsedu Festivalového výboru Bratislavských hudobných slávností (BHS) v r. 2003 – 2008, kde využil svoje mnohé kontakty zo zahraničia, sumu rozvahy a nápaditosti pri vytváraní programov nášho festivalu a úspešnú spoluprácu s generálnou manažérkou BHS PhDr. Izabelou Pažítkovou.

Jeho neúnavná aktivita do vysokého veku je vskutku výnimočná. Spomienky, ktoré vydal o svojom bohatom a umelecky plodnom živote sú ozvláštnené kapitolkami o osobnostiach jeho generácie, z ktorých mnohí odišli na večnosť, iní do zahraničia – a ďalší žnú zaslúžený odpočinok. V tomto Kruhu 10 – zvláštnej kapitole knihy – je priblížený národný umelec, skladateľ Alexander Moyzes (ináč svokor M. Jurkoviča) – aby mladí čitatelia nezabudli a starí si pripomenuli jeho čestný občiansky postoj k okupácii Československa v prejave prednesenom na Mimoriadnom zjazde Zväzu slovenských skladateľov r. 1969, ako aj pripomienku Moyzesovej 8. symfónie, dedikovanej smutnému augustu 1968.

Z ďalších priateľov Miloša Jurkoviča je pripomenutý laudáciou k osemdesiatke skladateľ Ladislav Kupkovič, klavirista a svojská osobnosť bratislavskej bohémy Jozef Bulva, klavírny pedagóg, s manželkou Silviou dlhoročný klavírny umelec Rudolf Macudziński, ale aj jazzový trubkár Laco Déczi, vokálna pedagogička Anička Hrušovská a jej najúspešnejšia žiačka Lucia Poppová, koncertný majster Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu Pavel Farkaš; klaviristka Elena Gáfforová; legendárny šéf tanečného orchestra – neskôr emigroval do Austrálie – Juraj Berczeller, zakladateľ tanečného orchestra v rozhlase a neskôr redaktor ORF vo Viedni Pavol Polanský, skladatelia Ivan Parík a Dušan Martinček, jazzová speváčka Zuzka Lonská…

Miloš Jurkovič, Kruhy, obálka knihy, zdroj: HC

Kniha Kruhy je svedectvo toho, že niektorí ľudia netvoria len svoje kruhy, ale spoločensky závažnú špirálu aktivity a ľudskej činorodosti. Miloš Jurkovič je takou osobnosťou. K jeho menu sa sotva dá priradiť prívlastok „nestor“, lebo myslí i spomína ako mladík – bez nostalgie, s radosťou človeka, ktorý mal nesmierne bohatý umelecký, občiansky, pedagogický a organizačný život. Vždy „talenty od Boha“ a ľudskú prajnosť i rozšafnosť využil na prospech desiatok poslucháčov flautovej triedy, alebo celej Hudobnej fakulty, resp. VŠMU v dobe svojho pôsobenia na tejto, dnes 70-ročnej umeleckej škole. Kniha bývalého rektora je tiež jednou z kytíc, ktoré jej prináležia.

Vydavateľ Hudobné centrum si touto svojou 147. publikáciou pripísalo bod k šíreniu povedomia o dejinách našej nedávnej hudobnej doby. Redakcia Ivana Kosku je v knihe precízna jazykovo, štylisticky, detailne (až na opakovane nesprávne priezvisko Márie Kišoňovej-Hubovej, s absenciou „n“ v priezvisku Kišonová). Trochu chýba prehľadný obsah knihy, zato je tu detailný menný register i podrobné informácie o genéze rodu a živote Miloša Jurkoviča, súpis jeho platní, nahrávok, uznaní, menoslov jeho žiakov vo flautovej triede a výpočet početných aktivít umelca, pedagóga a organizátora života. Kniha sa číta jedným dychom…

Autor: Terézia Ursínyová

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka, členka Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár