Kto dal facku Márii Terézii?

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Hádali sa o neho dve mestá. Ruky zababrané od tlačiarenskej černe dali imaginárnu literárnu „podpásovku“ dvom vladárkam Západu a Východu. Výročie 295 rokov od narodenia talianskeho operného libretistu, básnika, editora a typografa Marca Coltelliniho je dôvodom pripomenúť si, kedy jeho dcéra spievala v La Scale a prečo bol čiernou dušou v čiernej sutane.

Gens Publicia alebo rod Publiciov vstupuje na scénu rímskych dejín počas neslávne známych púnskych vojen. Taký Marcus Publicius Malleolus nechal vybudovať chrám zasvätený pohanskej bohyni kvetov Flore. Kvetenou sa to hemží aj v uličkách toskánskeho borgo medievale Montepulciano, v ktorom sa 24. mája 1724 po prvý raz ozval detský plač patriaci budúcemu priekopníkovi opernej libretistiky Marcovi Coltellinimu. Budete sa diviť, ale až do roku 1993 si Coltelliniho prisvojovalo Livorno.

Pamätná tabuľa na Marca Coltelliniho v Livorne,
zdroj: wikipedia

Vieme, kde sa narodil?

Toskáncom ho nekradnime. Ako vyplýva z biografií livornských občanov spísaných Francescom Perom a vydaných v roku 1877, Marco Coltellini prišiel na svet v Livorne 13. októbra 1719. Pero Francesca Peru, po ktorom je v Livorne pomenovaná ulica, nikto neláme. Aj tu však platí, že „majster tesár sa utne“.

Marcov otec Angiolo mal vojenskú funkciu v meste Prato. Ale Monte a Pulciano, slová odvodené z latinského mons (hora) a plebejského cognomen, čiže „priezviska“ Publicius (Pulciano je vlastne talianska varianta rímskeho publicianus), dali meno mestu s bohatou históriou siahajúcou až k Etruskom. Hora, na ktorej dnes stojí monumentálny dóm sv. Blažeja, je prírodnými prsiami, kde v 8. storočí vyrástla mariánska svätyňa. Hoci to nie sú prsia kráľovnej zo Sáby, ani bohyne Flory, toskánska pahorkatina nadájala mliekom literárnej tradície dom Angiola a Marie Maddaleny Spigliantini.

Perovu rozprávku o libretistovom livornskom pôvode úspešne vyvrátila Susanna Corrieri, ktorá objavila Coltelliniho montepulcianské korene. Jej štúdia Marco Coltellini e la sua stamperia nella Toscana del Settecento (Marco Coltellini a jeho tlačiarenská dielňa v Toskánsku 18. storočia) publikovaná v periodiku Nuovi studi livornesi (1/1993) je toho dostatočným dôkazom.

Svätoblažejský chrám tróni nad Montepulcianom – a ochranná ruka cirkvi bdela nad hlavami bratov Marca a Carla. Obaja boli predurčení pre mníšsku kutňu. Carlo sa stal kapucínom a na Marca dokonca čakalo rúcho opáta – ale chlapec sa oženil a cirkevnej kariére zazvonil zvonec.

Montepulciano (Taliansko),
zdroj: wikipedia

Buď podnikateľ, alebo umelec

Čierna duša v čiernej sutane? Život ide ďalej a bývalý mních to skúšal v biznise. Správne nakumulované finančné toky v roku 1762 „vlial“ do tlačiarne v Livorne. Dobrá investícia. Tlačiareň sa stáva dobovým „internetom“: nasledujúci rok (1763) majster typograf štartuje s bestsellerom Il Gazzettiere americano s opisom divočiny Nového sveta. Coltellini začal vydávať najnovšie výplody osvietenských mozgov a okolo jeho tlačiarenského lisu sa začali točiť intelektuáli.

Šupky z pomaranča slávy? Coltelliniho typografickému obdobiu tento epiteton ornans rozhodne nepatrí. Koncentráciou na horúce novinky a ignoráciou osvedčenej „klasiky“ si pohneval zopár vznešených nosov, ale zánik jeho dielne to ešte neveští. Upozornil na svoju maličkosť – a odlíšil sa od konkurencie.

Rok pred inauguráciou typografickej prevádzky (1761) však vypúšťa do sveta prvé operné pierko – libreto L’Almeria a dedikuje ho Pietrovi Metastasiovi. Formálne ešte neotesané, ale obsahovo nápadité verše zhudobňuje De Maio a uznávaný básnik predpovedá Toskáncovi sľubnú kariéru (habsburský dvorný libretista Metastasio ešte netuší, že Coltellini vo Viedni prevezme jeho žezlo).

Tlačová značka Coltellini,
zdroj: wikipedia

Marco zanedbáva čerň stekajúcu z tlačiarenských štočkov na úkor vlastnej literárnej činnosti a potvrdzuje pravidlo, že podnikanie si vyžaduje celého človeka. Nedá sa sedieť na dvoch stoličkách.

Smer východ: básnik v exile

Aká vrtkavá je ochrana mocných, Coltellini pocítil na vlastnej koži v roku 1770, kedy zatvorila brány jeho tlačiarenská firma. Vydražil ju Fantechi túžiaci pokračovať v remesle „množiteľa písmen“.

Keď toskánsky básnik o dva roky neskôr v jednej zo svojich satír nepriamo parodoval samotnú Máriu Teréziu, prišiel o dobre platené viedenské miesto. Cisárovnej sa nepatrí dávať facky – ani tie literárne. Usadil sa v Petrohrade, aby tam zaujal pozíciu svojho krajana Lodovica Lazzaroniho, ktorý písal kantáty pre Katarínu Veľkú.

Povedať Viedni addio bolo pre livornského poeta výhodné. Petrohrad sa vďaka proeurópskym reformám Petra Veľkého len tak hemžil Talianmi. Je preto otázne, či mu Mária Terézia dala skutočne výpoveď, alebo odišiel sám. Veď aj Tommaso Traetta, ktorý v roku 1763 muzikalizoval Coltelliniho Ifigéniu na Tauride (vďaka nej sa Coltellinimu začali sypať objednávky), skončil v meste na Neve.

Marca Coltelliniho si v súčasnosti pripomíname najmä ako „chrliča“ hudobnodramatických textov, ale počas jeho vlastného života to tak nebolo: Livorno si ho pamätá predovšetkým ako remeselníka – majstra typografa a obchodníka s knihami. Podobne i Rembrand hneď neurobil „dieru do sveta“ svojimi dramatickými plátnami, ale malými žánrovými grafikami zobrazujúcimi realistický život sociálne slabších vrstiev na úrovni dnešnej spravodajskej fotografie.

Doma nebol prorokom

Básnik sa mohol pochváliť spoluprácou s viedenskou hudobnou smotánkou, aj s 12-ročným Mozartom (La finta semplice), minulosťou akceptovaného editora a napätými vzťahmi s kardinálskymi klobúkmi (z pohľadu cirkvi bol heretikom negujúcim celibát). To, čo katolícka Viedeň znášala ťažko, pravoslávnemu Petrohradu nevadilo.

V Rusku „zrecykloval“ svoju Ifigéniu, ktorú opätovne zhudobnil Baldassare Galuppi – Benátčan dávajúci pôvodne monodickým byzantským spevom slovanskej Rusi nový viachlasný šat utkaný z ozveny z polychórie baziliky sv. Marka. Libretá Marca Coltelliniho získali najväčší kredit mimo Talianska.

Poeta cesareo Coltellini dožil v Benátkach severu. Podľa Bonaventuru mu na onen svet v roku 1777 pomohla sama cárovná, ktorú dráždil rovnakými sarkastickými narážkami, ako kedysi osvietenú matku Jozefa II. Takéto fámy však treba brať s rezervou (v umeleckých kruhoch neboli ničím výnimočným – do tejto kategórie patrí bájka o Salieriho vine na Mozartovej smrti spropagovaná Milošom Formanom).

Rodinné pomery

Splodil štyroch potomkov. Presnejšie: dievčenské umelecké kvarteto. Rosina a Constantina chodili s maliarskym štetcom aj spávať, z Annetty vyrástla speváčka. Najďalej to dotiahla Celeste.

Rodená Livorňanka sa v roku smrti Márie Terézie (1780) uviedla v La Scale čoby verzatilný bufózny mezzosoprán v dielach Valentiniho, Rusta a Paisiella. Z „mezzo“ kukly sa vykľul sopránový motýľ: vokálne dispozície Celeste naplno rozvinula v neapolskom Teatro dei Fiorentini, kde si ju všimol novopečený cisár, syn rakúskej augusty Jozef II a pozval ju na viedenský dvor. Vo Viedni sa madame Coltellini dopracovala k sopránu i k stretnutiu s Mozartom. Vystupovala aj v operách Cimarosu, Salieriho a jeho neskorobarokových súčasníkov afinovaných púdrom klasicizmu.

Celest Coltellini (1760 – 1828), portrét Antoine-Jean Gros

Celeste Coltellini sa pod vplyvom sestier utiekala k výtvarnému prejavu (zachovala sa desiatka jej skicárov s kresbami). Po smrti Jozefa II ju vo Viedni už nič nedržalo a vrátila sa do partenopejského mesta pod Vezuvom. Francúzske revolučné udalosti ju zakrátko donútili hľadať si azyl v Marseille, po doznení politickej búrky sa však vrátila domov. V Neapoli sa vydala za švajčiarskeho bankára. Spevácka hviezda medzitým zhasla – a v roku 1828 aj tá životná.

Skrachovaný tenor

Coltelliniho libretistika indikuje fenomén, ktorý sa u Metastasia, nesporne geniálneho, ale zamilovaného do krvavého purpuru klasických jazykov, celkom nerozvinul. Metastasiov jazyk je jemne zdobený, eufonický, ale ťažký ako brokátové závesy na schoenbrunnských oknách.

Poeta livornese si uvedomuje, že operný veršotepec sa nesmie klaňať svojmu obrazu v zrkadle. Musí za každú cenu pamätať na to, že jeho verše sa raz stanú hudbou (Metastasia si môžeme recitovať aj bez toho, aby sme ho spievali).

Marco Coltellini vedel spievať, Boh to obdaril zvučným tenorom. V dobe kraľovania kastrátov to nebola žiadna výhra, pretože tenor bol v opere sekundárny hlas (čaro vysokého mužského registra postupne objavoval až Mozart, reformista Gluck a talianski belcantisti). Viac, než na Metastasia, nadväzoval Coltellini na Gluckovho dvorného libretistu Raniera de’ Calzabigiho (v komickom žánri zostáva „goldoniovcom“), od ktorého sa učí neočakávaným a psychologicky účinným zvratom. Má pre ne aj meno – colpi di teatro, „divadelné šupy“.

Coltellini viac, ako pre prítomnosť, písal pre budúcnosť. Futurum však nie je zajtrajšok. Je to stav očakávania. Pohľad uprený na polárnu žiaru, aj keď vieme, že sa jej nikdy nedotkneme.

Autor: Lucia Laudoniu

video

Kde je láska, je i žiarlivosť. Dove è amore è gelosia. Tak nazval básnik Coltellini a skladateľ Scarlatti komédiu skomponovanú pri príležitosti schwarzenberského svadobného veselia. Od premiéry na krumlovskom zámku v roku 1768 spala ako Šípková Ruženka, kým ju od čembala nevzkriesil Vojtěch Spurný – opäť v Českom Krumlove A. D. 2011. Zaujímavosťou je, že na originálnej premiére v 18. storočí si kostým jedného z hrdinov, sluhu Patrizia, obliekol sám autor libreta.

Stretnutie 12-ročného Mozarta s Goldoniho komikou dalo svetu v roku 1769 buffu La finta semplice “namaľovanú” na Coltelliniho ,,poetické plátno”. V árii Giacinty z 3. dejstva počujeme dramatickú mezzo z americkej Atlanty Jennifer Larmore.

Coltellini hral životnú trojrolu typograf – tenor – trubadúr s veršami pod pazuchou. So skladateľom Tommasom Traettom vytvoril umelecký tandem, z ktorého vzišla (aj) operná verzia Antigony. Talianska mezzosopranistka Laura Polverelli interpretuje rolu Emona (mytologický Haimón, Antigonin snúbenec) v sofoklovskom epose, ktorý útočil na uši Petrohradčanov v roku 1772.

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Lucia Laudoniu

slovenská historička, muzikologička, publicistka a výtvarníčka rumunsko-talianskeho pôvodu

Zanechajte komentár