Kto zranil nového pražského Dona Giovanniho? Predovšetkým inscenátori

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Ťažké časy, ktoré prežívajú počas vyše ročného obdobia pandémie všetky divadlá, sa iným, hoci neporovnateľným spôsobom, prenášajú aj na divákov. Okolnosti nás naučili vnímať operu v núdzovom režime, prostredníctvom internetových streamov, alebo televíznych prenosov. Absencia živého publika v divadle, s reakciami akéhokoľvek druhu a jeho „náhrada“ kamerami, je určite deprimujúcim faktorom.

Tento všeobecný úvod je snáď obrazom pocitov konzumentov opery, nech ju do príbytkov dostanú v akejkoľvek forme, kvalite obrazovej či zvukovej. Nikdy to nie je ono. Aj keď rozdiely, pri veľkej ponuke streamov, sú značné. Záleží tiež, či réžia je formovaná na „normál“, alebo prispôsobená kamerám a nahrávacej technike.

W. A. Mozart: Don Giovanni, ND Praha, 2021, Don Giovanni (Pavol Kubáň), Donna Anna (Jana Sibera), Don Ottavio (Richard Samek), foto: Jan Pohribný

Pražské Národné divadlo patrí k tým, ktoré pandémia nepoložila na lopatky. Potiaľ klobúk dolu. Sobotná premiéra Dona Giovanniho od Wolfganga Amadea Mozarta však priniesla viacero otáznikov. Je celkom pochopiteľné, že jedno z najdokonalejších diel opernej literatúry v celej histórii, ktorého absolútna premiéra sa spája práve s Prahou a Stavovským divadlom (v roku 1787 Nosticovým), zvádza k stálej repertoárovej prítomnosti. A zároveň k hľadaniu nových inscenačných tvarov.

O to sa pokúsilo vedenie Národného divadla znova, keď pozvalo nemeckého dirigenta Karstena Januschkeho a nórsko-švédskeho režiséra Alexandra Mørka-Eidema so svojimi tímovými spolupracovníkmi, scénografom Christianom Friedländerom a kostýmovou výtvarníčkou Jenny Ljungberovou. Ide o koprodukciu s Národným divadlom v Mannheime.

Mozartova a Da Ponteho predloha je mimoriadne vábna, z jej spracovania profitovalo množstvo inscenátorov, ale nejednému tímu práve „hľadačské“ aktivity zlomili väzy. Napokon, pri možnosti vidieť a porovnávať na internete dostupné verzie, si každý nájde tú preňho najbližšiu.

W. A. Mozart: Don Giovanni, ND Praha, 2021, Alžběta Poláčková (Dona Elvira), Miloš Horák (Leporello), foto: Jan Pohribný

Priznám sa, z tých čo som naživo videl v Mozartovom rodisku, na Salzburskom festivale, vo mne oveľa silnejšie zarezonovala odvážna a polemická réžia Clausa Gutha než Martina Kušeja, hoci obaja sú špičkou vo svojej profesii. Z tých, čo som sledoval v televízii či na internete, bezkonkurenčne dominuje Don Giovanni z festivalu v Aix-en-Provence (2017) v strhujúcom poňatí Jeana-Françoisa Sivadiera. Z pražských som videl iba niektoré, no za neprekonanú považujem „klasiku“ z pera Václava Kašlíka a Josefa Svobodu.

Prečítajte si tiež:
Mozart – skladateľ vážnej a inej hudby
Mozart a Salieri – mýtus a fakty

Časy sa menia a v nich i čítanie Dona Giovanniho. To uprieť nemožno. Zároveň sa vynára otázka, ktoré z nepreberného množstva výkladov predlohy sú zmysluplné a obohacujúce doterajšiu paletu. Ten najnovší, ktorý 24. apríla 2021 uviedli v premiére prostredníctvom živého prenosu v Českej televízii (ČT Art) z javiska Stavovského divadla, nepovažujem za viac, než tuctový prírastok do zbierky.

Prevažne činoherný režisér Alexander Mørk-Eidem (išlo o jeho štvrtú operu) sa pokúšal priniesť aspoň niečo menej ošúchané, no nápad so zranením Giovanniho v úvodnom súboji s Komtúrom ostal osamotený a nedotiahnutý v kontexte celej koncepcie. Čo však najviac kazilo vizuálny dojem, popri vágnej úvahe, či ho poňať s úctou k tradícii a rešpektovať „genia loci“, alebo sa pustiť cestou autonómneho výkladu, bola scénografia.

W. A. Mozart: Don Giovanni, ND Praha, 2021, Lenka Máčiková (Zerlina), Donna Elvira (Alžběta Poláčková), Donna Anna (Jana Sibera), Don Ottavio (Richard Samek), foto: Jan Pohribný

Komorné javisko Stavovského divadla, ktorého limitovanú veľkosť kamery ešte zdôrazňovali, výtvarníci zapratali množstvom opôn, závesov a nabubrenými, štýlovo široko rozkročenými kostýmami. Javisku jednoducho zobrali „vzduch“, zahatili si priestor na rozohrávanie, niektoré výjavy vytiahli na proscénium, niečo do lóže na poschodí, no kompaktný dejový prúd nedosiahli. Zjednodušene povedané, plno handier, vešiakových súprav a navyše, antiiluzívne „technické“ kulisy s kriedou označenými heslami. Žiadna atmosféra, žiaden štýl. Príliš nepomohli ani zábery akoby odzadu, s ilúziou zákulisia, aj keď tieto momenty boli zaujímavejšie než bezradné aranžmány ansámblov a ošúchaný pátos v gestách niektorých účinkujúcich.

Ak chcel byť Alexander Mørk-Eidem svojbytnejším, tak to bolo azda len v už spomenutom vývoji titulnej postavy „potrestaného zhýralca“. Komtúr ho v súboji zraní, sám však zomiera za oponou. Postupne, s pribúdajúcou krvou na Giovanniho kostýme, ale aj s istým úbytkom fyzických síl, sa ukáže, že rana asi bola smrteľná. Hoci napokon v závere – metaforicky – nezomrie ani Giovanni (ale ani Komtúr, vychádzajúci z dymovej clony živý), pretože symbolizuje druh charakteru, akých je medzi nami stále dosť. Nie je to síce nová myšlienka, no zužitkovať sa dala oveľa invenčnejšie.

W. A. Mozart: Don Giovanni, ND Praha, 2021, Don Ottavio (Richard Samek), Donna Anna (Jana Sibera), foto: Jan Pohribný

Profil Donny Anny ostal dosť nejasný, Donna Elvira zasa niesla svoje tradičné povahové črty. V osobnej réžii s niektorými postavami zašiel režisér ďalej, netvrdím, že nie málo výjavov bolo herecky vypracovaných (najmä postavy Dona Giovanniho a Leporella), vrátane milo naivného chlapčenského Masetta. Opakom bol totálne beztvarý Don Ottavio. A záver? Po smrti/nesmrti Giovanniho (okej, peklo je skôr z náboženskej terminológie a moderný výklad by ho nemusel akceptovať) nastáva chvíľa ticha. Mohli sme si pomyslieť, že záverečná ansámblová „moralita“ sa nekoná (poznáme aj také koncepcie), no po chvíli sa vracajú dezorientované postavy, aby ju predniesli. A napokon sa mihne aj nesmrteľný Giovanni.

Z hudobného hľadiska je posudzovanie inscenácie tiež limitované zvukom, snímaným mikrofónmi. Zrejme dojmy zo živého predstavenia by boli odlišné. Mikrofón vie pomôcť aj ublížiť – to vie každý, kto pred ním stál. Umením v opernom útvare je zmixovať zvuk tak, aby orchester a hlasy zneli transparentne, aby sa neprekrývali, netrčali, aby v ansámbloch sa toky nezlievali. V tom sa objavili veľké rezervy Českej televízie, ktorá na kanáli ČT Art prenos sprostredkovala.

W. A. Mozart: Don Giovanni, ND Praha, 2021, Don Giovanni (Pavol Kubáň), Lenka Máčiková (Zerlina), Lukáš Bařák (Masetto), Donna Elvira (Alžběta Poláčková), Miloš Horák (Leporello), Donna Anna (Jana Sibera), Don Ottavio (Richard Samek), foto: Jan Pohribný

Karsten Januschke je nesporne dirigentom, ktorý Mozartovi rozumie. To nie je málo, ale ani všetko. Už v predohre naznačil, že mu je blízky dramatický ťah partitúry, že vie kde treba položiť akcenty, ako vystavať agogiku. Z hľadiska jeho koncepcie treba akceptovať voľbu temp, kontrastov, aj vypointovanie secco recitatívov. Tie sú jedným z hlavných kritérií uchopenia štýlu a častým kameňom úrazu vo väčšine bratislavských naštudovaní.

Kde však vyplávali rezervy hudobnej podoby pražského Dona Giovanniho (ale pripúšťam, že to mohla trocha skresliť zvuková kvalita prenosu), bola transparentnosť v orchestri a nie málo rytmických nesúladov medzi javiskom a orchestrálnom jamou.

W. A. Mozart: Don Giovanni, ND Praha, 2021, Pavol Kubáň (Don Giovanni), Miloš Horák (Leporello), foto: Jan Pohribný

Sólistické obsadenie tento raz tvorili českí a slovenskí umelci. V titulnej postave debutoval Pavol Kubáň (žiaľ, Opera SND mu dosiaľ príležitosť neponúkla, hoci už stál na mnohých európskych javiskách), ktorý sa stretol s rolou stojacou na hranici svojho hlasového odboru. Ide vyslovene o barytonistu stále skôr lyrického, takže je pochopiteľné, že dominoval vo vysokej polohe. Basbarytónová tessitura partu ho možno trocha limitovala v útočnejšej a dramatickejšej rovine, no na druhej strane preukázal schopnosť narábať s hlasom plasticky a výrazovo diferencovane. Jeho serenáda, ktorú režisér poňal takmer ako predsmrtnú áriu, zapôsobila plnohodnotným mezza voce. Dokázal si rozložiť sily tak, aby mu v dramatickom závere nechýbali.

Leporellom bol v tejto úlohe už overený basbarytonista Miloš Horák, ktorého hlas síce nie je šokujúci, no znie príjemne a štýlovo verne. Nie vždy však bol vzorom rytmickej precíznosti. Z trojice sopranistiek (pre diferencovanosť farieb býva nezriedka buď Zerlina alebo Donna Elvira obsadzovaná vyšším mezzosopránom) mi vyšla najpresvedčivejšie Lenka Máčiková. Jej Zerlina upútala okrúhlym, vrúcnym a pritom jagavým timbrom, frázovala mäkko, vyrovnane jej zneli všetky polohy.

Isteže, porovnávať z hľadiska náročnosti a rozsahu part Zerliny s oba donnami nie je korektné, ale zasa každá z nich má svoje špecifiká. U Donny Anny sa stretávajú vari všetky požiadavky na techniku, rozsah, schopnosť koloratúry, mieru drámy i lyriky. Z tohto aspektu Jana Sibera pôsobila veľmi presvedčivo, aj keď výraz a dynamika mali svoje rezervy.

W. A. Mozart: Don Giovanni, ND Praha, 2021, Pavol Kubáň (Don Giovanni) Zdeněk Plech (Komtur), Miloš Horák (Leporello), foto: Jan Pohribný

Opakom bola Alžběta Poláčková (Donna Elvira), ktorá bola najhlbším sklamaním premiéry. Hlas pôsobí rozbito, nemá pôsobivú farbu a speváčka svojím výkonom nepreukázala ani dostatočnú technickú istotu. Richard Samek ako Don Ottavio bol mimoriadne statický a pasívny, až na občasnú nazalizáciu tónu, bol jeho výkon solídny. Výborným typom Masetta bol Lukáš Bařák, uveriteľný, prirodzený a spievajúci farebne šťavnatým barytónom. Komtúra spieval Zdeněk Plech.

Praha má teda svojho ďalšieho Mozartovho Dona Giovanniho. Spoznala ich už veľa, niektoré podoby pretrvávali dlhšie, iných život limitovala (ne)kvalita. Za normálnych okolností, v turistami preplnenej českej metropole, nemal tento titul nikdy núdzu o diváka. Dnes máme inú dobu a tak životnosť inscenácie preverí až regulárna prevádzka. Kiežby prišla čo najskôr.

Autor: Pavel Unger

písané z priameho prenosu premiéry na ČT art 24. 4. 2021

W. A. Mozart: Don Giovanni
Národné divadlo Praha
Premiéra 24. apríla 2021, Stavovské divadlo Praha

Hudobné naštudovanie a dirigent: Karsten Januschke
Réžia: Alexander Mørk-Eidem
Scéna: Christian Friedländer
Kostýmy Jenny Ljungberg
Zbormajster: Pavel Vaněk
Dramaturg: Ondřej Hučín

Don Giovanni: Pavol Kubáň
Leporello: Miloš Horák
Donna Anna: Jana Sibera
Dona Elvira: Alžběta Poláčková
Don Ottavio: Richard Samek
Zerlina: Lenka Máčiková
Masetto: Lukáš Bařák
Komtur: Zdeněk Plech

Zbor a Orchester Národného divadla Praha

www.narodni-divadlo.cz

Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár