La Cenerentola v Opere ND Praha: Z kontajneru na bál limuzínou

Opera pražského Národného divadla vo svojej najnovšej premiére vplávala do vôd pre ňu nie celkom bežných. S operným odkazom Gioachina Rossiniho sa síce prostredníctvom Barbiera zo Sevilly stretáva pravidelne, no na akýkoľvek titul zo žánru opera seria si – podobne ako Bratislava – netrúfla ani tento raz. La Cenerentola (Popoluška) však rozhodne nie je až takou rozprávkovo-oddychovou predlohou, ako by si mohol nepoučený divák z jej názvu odvodiť. Hudobne a spevácky ide o tvrdé „oriešky“. Nielen tri a nielen pre Popolušku.

Dvadsiaty javiskový opus Gioachina Rossiniho je prvým zo štyroch, po prvýkrát uvedených v jedinom roku 1817. V ňom pendloval medzi Neapolom, Rímom a Milánom, pričom vo svojich dvadsiatich piatich rokoch už patril k najväčším skladateľským osobnostiam danej doby. Po januárovej Popoluške (Teatro Valle v Ríme) uzrela svetlo sveta v milánskej La Scale veľká opera semiseria La gazza ladra (Straka zlodejka), aby v posledných dvoch mesiacoch roka predstavil publiku v neapolskom Teatro San Carlo Armidu (s fenomenálnou Isabellou Colbran) a po Vianociach opäť v Ríme, tento raz v Teatro Argentina, menej známu Adelaide di Borgogna. Popoluška nesie žánrový podtitul „dramma giocoso“, čo je nesporne druh komickej opery, no Rossini mal pre tento okruh veselých tém asi šesť označení. Napríklad dramma buffo, farsa comica, farsa giocoso, melodramma buffo, burletta. Stále to však bol nevyčerpateľnou studnicou nápadov hýriaci Gioachino, ktorý – to podčiarkujem – zo svojich tridsiatich deviatich opier skomponoval väčšinu na vážne námety. Ich renesancia vo svete sa začala v polovici minulého storočia. Dodnes je však limitovaná prinajmenšom dvoma faktormi: po prvé – odvahou a rozhľadom dramaturgie, pod druhé – schopnosťou divadla obsadiť náročné sólistické party.

Pražské Národné divadlo má evidentne v záujme venovať sa aj predverdiovskému belcantu, čo dokumentovalo už Belliniho Normou. Napokon, na parkete donizettiovskej ho svojím spôsobom motivuje konkurenčná Ostrava kompletnou Tudorovskou trilógiou. V tejto chvíli sa však musí pražský divák „uspokojiť“ s komickou Popoluškou. Vo vokálnych nárokoch tiež mimoriadne náročnou. No takou partitúrou je aj Barbier zo Sevilly, pokiaľ zaznie kompletne a nezdegraduje sa na prevádzkovú šmíru. Čo ma v Prahe potešilo ešte pred prvým taktom predohry (mimochodom, použitej ešte pred Cenerentolou v opere La gazzetta), bol dramaturgický úvod (síce komorne navštívený, zrejme ide o novú formu oslovovania publika), z úst Bena Blachuta ml. príjemný a fundovaný. Rovnako seriózne na mňa zapôsobil aj bulletin s veľmi precíznym kalendárom Rossiniho života a diela, kde nechýbal, popri hlavnom texte, ani korektný preklad libreta. Navyše, Praha (na rozdiel od Bratislavy) sa pridala k drvivej väčšine divadiel a festivalov, používajúcich v rodnom mene skladateľa tvar Gioachino (teda bez cch).

Vedenie Opery ND si pozvalo realizačný tím z Budapešti, vedený známou činohernou režisérkou, herečkou a riaditeľkou tamojšieho prestížneho Vígszínházu Enikö Eszenyiovou. K spolupráci si prizvala scénografa Kentaura (pseudonym mnohostranného umelca Lászlóa Erkela, potomka zakladateľa maďarskej národnej opery), kostýmovú výtvarníčku Biancu Imeldu Jeremias a za pohybovú stránku zodpovedného choreografa a režiséra Tamása Juronicsa. Hudobné naštudovanie sa dostalo do rúk pomerne mladého, ale už viacerými projektmi prevereného dirigenta Jana Kučeru. Zrodila sa inscenácia, ktorá môže polarizovať názory. A tak sa aj v prvých českých recenziách stalo. Na tom nie je nič zlé, je to skôr dôkaz, že premiéra nechala málokoho ľahostajným.

Začnem hudobnou stránkou, pri ktorej je variabilita umeleckých názorov na partitúru predsa len obmedzenejšia, než vo vizuálnej zložke. Pre súbor, nezvyknutý hrať širší okruh diel Rossiniho a zrodivší Popolušku vlastnými silami, je dosiahnutý výsledok úspechom. Rossini je v značnej miere o rytme, tempách, ohnivých gradáciách v ansámbloch, ale rovnako o svietivosti, vzlete orchestrálneho zvuku a precíznosti vyhrania nôt. Jan Kučera si našiel kľúč, podľa ktorého mnohé z požiadaviek predlohy v rámci možností naplnil. Jeho tempá boli presvedčivé, gradácie vystavané premyslene, árie uvoľnené a orchester – hoci zďaleka nie brilantný – odviedol nespochybniteľný kus práce. Navyše, vnímal som, že rôzne nálady partitúry (nie je to len buffa, ale aj poetická a sentimentálna hudba) vyzneli kontrastne. Aj pri pokojnom, nevýbušnom dirigentskom geste Jana Kučeru. Mužský zbor, pripravený Pavlom Vaněkom, znel sviežo a výrazne. Ocenenie si zaslúži tiež Zdeněk Klauda za kladivkovým klavírom v secco recitatívoch.

Enikö Eszenyi prichádza z činoherného prostredia, kde dominantným prostriedkom je slovo a prípadná hudba len sekundárnou, dej kolorujúcou kulisou. V činohre treba všetko zahrať, niet žiadnych pasáží, kde interpret má pauzu v akcii a primát preberá hudba a spev. V tom vidím aj jeden z dôvodov, prečo režisérka prišla s gejzírom nápadov. Jeden striedal druhý, občas sa prekrývali, nestihli sa rozvinúť do pointy a vyžmýkali sólistov do maxima ich fyzických možností. Od kolieskových korčúľ (Don Magnifico, Tisbe), cez hokej, skákanie po stoloch, lezenie po rebríku, plazenie sa po zemi, tancovačky do rytmu. Na javisku nenájdeme žiaden chátrajúci zámok na pokraji bankrotu stojaceho Magnifica, ale obytný kontajner kdesi na predmestí. Na jeho streche, už v druhej časti predohry, knihu čítajúca Angelina (Popoluška) zalieva kvetinky a na proscéniu sa predvádza dvojica žonglérov. Mohutný kontajner sa otvára, Clorinda a Tisbe s prebujnelo vypchatými vnadami si utužujú fyzickú kondíciu. Konštrukcia je na točni (bočné zrkadlové plochy znásobujú efekt scény), takže po chvíli vidíme Popolušku umývať okno. Ako som naznačil, akcií, ktoré režisérka s choreografom (asistoval im Bratislavčan Miroslav Pavlovič) vniesli na scénu, je nepreberné množstvo. „Hokejista“ Magnifico, oproti zvyklostiam kreovať postavu ako mrzutého, vypočítavého starca, je mužom plným energie. Ramiro prichádza v modernej koženej bunde s tmavými okuliarmi. A modernejšie sú odetí aj ostatní.

O prekvapenia nebola núdza. Niektoré upútali väčšmi, iné načierali skôr do klišé. Odlet Popolušky z Magnificovho kontajneru vymyslela Eszenyiová spustením visutej sedačky, ktorá Angelinu vyniesla na strechu príbytku, kde ju čakal Alidoro s anjelskými krídlami. Do Ramirovho paláca (moderný interiér, obklopený mrakodrapmi veľkomesta) sa však dostáva v bielej limuzíne. Tá pristáva kolmo na javisko a do normálnej polohy sa dostáva pomocou predných kolies. Angelina sa zjaví na jej streche a po červenom koberci vstupuje ako tajomná dáma na ples. Veľa tanečného pohybu plne zamestnáva sólistov a samozrejme tanečníkov. Nechýba ani imitácia Michaela Jacksona. Zhrnuté a podčiarknuté. Réžia prekypujúca nápadmi, ktoré sa však žiadalo pretriediť. Menej by bolo určite viac. Plusom inscenácie je, že principiálne nešla proti hudbe.

Sólistické obsadenie premiéry sa opieralo aj o hosťujúcich aj o domácich spevákov. V titulnej úlohe sa predstavila mladá ukrajinská mezzosopranistka Lena Belkina, ktorá má za sebou viacnásobné skúsenosti zo špecializovaného Rossini Opera Festivalu v Pesare. Zdolala svoj part technicky veľmi dobre, v dodržiavanom rossiniovskom štýle sa vyrovnávala s koloratúrnymi kaskádami a jej kreácia vrcholila v brilantnom záverečnom ronde. Napriek tomu, že gréckemu tenoristovi Vassilisovi Kavayasovi (Don Ramiro) nie každý tón vyšiel bezchybne, znalosť slohu, schopnosť udržať kantilénu a odvahu popasovať sa s ozdobami mu poprieť nemožno. Jiří Hájek (Dandini) síce nevlastní mimoriadne farebný barytón, no prekvapil prinajmenšom úsilím nebagatelizovať ozdobnosť a pohyblivosť partu. František Zahradníček (Don Magnifico) síce nepredstavuje typ rossiniovského buffo basu a jeho materiál je tmavší i ťažší, no tiež sa s úlohou vyrovnal poctivo. A herecky, v intenciách réžie, priam exceloval. V dobrých rukách boli obe sestry, príjemnými hlasmi disponujúca Yukiko Šrejmová Kinjo (Clorinda) a Dorothea Spilger (Tisbe). Trocha v tieni ostal len menej výrazný Pavel Švingr ako skromnejším materiálom vybavený Alidoro. Premiéru prijalo publikum v Stavovskom divadle bez námietok, potlesky boli pomerne silné a dlhé.

Autor: Pavel Unger

Gioachino Rossini: La Cenerentola (Popoluška)
Hudobné naštudovanie a dirigent: Jan Kučera
Réžia: Enikö Eszenyi
Scéna: Kentaur
Kostýmy: Bianca Imelda Jeremias
Pohybová spolupráca: Tamás Juronics
Svetelný dizajn: Balázs Csontos
Zbormajster: Pavel Vaněk
Dramaturgia: Beno Blachut ml.
Kladivkový klavír: Zdeněk Klaud
Orchester a zbor Národného divadla Praha

Angelina – Cenerentola: Lena Belkina
Don Ramiro: Vassilis Kavayas
Dandini: Jiří Hájek
Don Magnifico: František Zahradníček
Clorinda: Yukiko Šrejmová Kinjo
Tisbe: Dorothea Spilger
Alidoro: Pavel Švingr

Premiéra v Stavovskom divadle Praha 21.1.2016
www.narodni-divadlo.cz