La Gioconda s obťažne hľadanou podobou

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Uvádzanie talianskej opery sa v našich končinách takmer striktne obmedzuje na Pucciniho, pár titulov Verdiho, veristické dvojičky a niekoľko buff autorov predverdiovského belkanta. Akékoľvek vybočenie z tejto dramaturgickej línie budí pozornosť, nezávisle na tom, akej hudobnej kvality je zvolený titul menej známeho autora. Meno Amilcare Ponchielli zrejme takisto zarezonuje skôr v mysliach muzikológov, než bežného operného návštevníka. Napokon, aj za svojho života sa skladateľ stal slávnym až v posledných rokoch a veľká časť jeho operného odkazu bola odsúdená na zabudnutie krátko po vzniku. Z desiatich Ponchielliho operných titulov sa na javiskách európskych scén trvalejšie udomácnila len La Gioconda.

Rok premiéry 1876 napovedá, v akom hudobno-historickom kontexte dielo vzniklo. Možno ho považovať za premostenie odkazu neskorého romantizmu a nastupujúceho verizmu. Štruktúra opery (4 dejstvá s veľkým baletom) upomína na francúzsku grand-opéru, obsahovo však ide o realistické stvárnenie životných konfliktov postáv bez idealizácie či sentimentu romantizmu. Postavy klasického veristického milostného trojuholníka (Gioconda, Laura, Enzo) dopĺňa zloduch Barnaba. Vyhrotené emócie, vrátane ich dôsledkov – zrady, pomsty i krvavého zločinu z vášne – v čase nastupujúceho Veľkého pôstu môžu pripomínať krvavú drámu veľkonočnej Cavallerie či Komediantov, odohrávajúcich sa na sviatok Nanebovzatia.

Dej uvádza diváka do renesančných Benátok, v čase vrcholiaceho karnevalu. Hry veseliaceho sa davu, súťaž regát, pouličné spevy a tance – to všetko je len mámivá pozlátka, pod ktorou sa ukrýva skutočná tvár Benátok. Tvár republiky, ktorej moc strážil prepracovaný systém verejných i tajných úradov, moc, ktorá sa starala o svoju bezpečnosť prostredníctvom štátnej inkvizície s rozsiahlou sieťou špiónov. Tí istí Benátčania sa rovnako veselili aj báli. Na likvidáciu nepohodlného suseda stačilo vložiť anonymné obvinenie do niektorej z pouličných schránok, takzvaných levích tlám.

A. Ponchielli: La Gioconda, ND Brno, 2017,
Jan Šťáva (Alvise Badoero), Veronika Hajnová (Laura),
foto: Marek Olbrzymek

Vzťahy jednotlivých postáv opery sú nebývalo spletité. Speváčka Gioconda (v preklade Veselá) je zamilovaná do Enza, ktorý pod maskou dalmatínskeho námorníka ukrýva identitu santafiorského princa, kedysi vyhnaného z Benátok. V minulosti Enzo miloval Lauru, tú však osud prinútil vydať sa za benátskeho šľachtica a hlavu tajnej inkvizície, Alvisa Badoèra. Barnaba, špeh a článok mocnej siete benátskej inkvizície túži po Gioconde, tá však podliaka odmieta. Z vďaky za to, že Laura raz zachránila Giocondinej slepej matke život, obetuje speváčka svoju lásku k Enzovi v prospech Laury a aby dostala Enza z väzenia, sľúbi svoje telo Barnabovi. V poslednej chvíli však pred potupným odovzdaním sa intrigánovi volí smrť z vlastných rúk a tak sa už nedozvie, že jej matku dal Barnaba noc predtým utopiť.

Opera sa kvôli nárokom na obsadenie orchestra, kvôli početným rozsiahlym zborovým scénam i požiadavkám na obsadenie hlavných rolí spravidla uvádza len na väčších scénach. Pre Janáčkovu operu v Brne to bola ideálna príležitosť uviesť sporadický titul. Inscenačný tím pod vedením Tomáša Pilařa zachoval čas aj umiestnenie príbehu podľa libreta. Jednoduchá scénografia sa odvíja od niekoľkých vertikálnych blokov, symbolizujúcich benátske stavby, doplnených o miniatúry Dóžacieho paláca, Enzovej lode a Laurinho katafalku, ktoré účinkujúci postupne „vťahujú“ do hry. Šedastú, snovú, mierne ponurú atmosféru dávnych Benátok len občas sfarbia kontrastné látky čiastočne historizujúcich kostýmov hlavných postáv. Prvé dve dejstvá sú aj vďaka veľkým zborovým scénam a vydarenému svetelnému dizajnu (Daniel Tesař) zaujímavým divadlom. V druhej polovici inscenácie sa už však scénografia obmedzuje len na kamenné bloky, ktoré sa na točni opakovane premiestňujú, čo je na dve a pol hodinovú operu (hrá sa s viacerými škrtmi) trochu málo. Najmä ak príbehu okrem kulís chýba akákoľvek réžia. Prostredie takmer totálneho násilia odráža rozvoj štúdia ľudského psyché v 19. storočí. La Gioconda je vášnivá, je krvavá, pod pláštikom noci sa v nej odohrávajú vražedné úskoky, vzťahy protagonistov sa menia z minúty na minútu. Lenže všetky epické nuansy zanikli v starodávnom „operáctve“, kde nie sú vôbec vypointované vzťahy, ani tie kladné, ani záporné. Tak skostnatelú (ne)réžiu aby človek pohľadal. Interakcie medzi postavami (ak k nim vôbec dôjde) sa obmedzujú na gestá, ktoré pôsobia v lepšom prípade pateticky a nepresvedčivo, v horšom prípade komicky. Časť protagonistov sa s tým vyrovnala v rámci svojich možností a skúseností, časť zostala v polohe nástup na scénu, odspievanie, odchod zo scény. Tanečné čísla, ktoré sú v niektorých inscenáciách kreované raz klasicky, inokedy moderno-alegoricky, vyšli v tejto inscenácii pol na pol. Furlana v podaní masiek smrti, nasledujúca po tom, čo Barnaba vloží svoje udanie do Levej tlamy, bola logicky prijateľným vyjadrením atmosféry strachu. Význam choreografie počas Tanca hodín už taký jednoznačný zmysel nedával.

A. Ponchielli: La Gioconda, ND Brno, 2017,
Tanečníci – Furlana,
foto: Marek Olbrzymek

Partitúra diela je plná farieb, impresionistickej zvukomaľby zborových výstupov, symfonickej textúry s bohatou inštrumentáciou, náznakovo pracuje aj s motívmi hlavných postáv. Orchester pod vedením Jaroslava Kyzlinka hral sústredene a bez zjavných kazov, ohľaduplne k spevákom, na viacerých miestach zaujal klenutými melodickými oblúkmi, k väčšej prepracovanosti dynamických a náladových kontrastov sa však vypäl až v druhej polovici večera.

Hlavnou devízou predstavenia bolo spevácke obsadenie, na domáce (česko-slovenské) pomery takmer luxusné. Zrejme najväčším prekvapením sa v role Enza stal Sung Kyu Park, už niekoľko rokov v Taliansku žijúci a pôsobiaci tenorista kórejského pôvodu. Po krátkom počiatočnom zaváhaní rozoznel svoj spinto tenor do precíznych fráz a oblúkov, s potrebnou dávkou citovej angažovanosti, s kultúrou belkantového spievania a právom si vyslúžil po árii „Cielo e mar“ veľký potlesk na otvorenej scéne. Titulná rola je náročná na interpretky pre svoj rozsah, potrebu zvládnuť veľké hlasové rozpätie a umenie dokázať si rozložiť sily tak, aby ich mali dostatok pre exponované záverečné dejstvo. Csilla Boross, ešte prednedávnom pravidelne sa objavujúca na scéne brnianskej opery, disponuje veľkým dramatickým sopránom s bezpečným rozsahom a znelosťou. Kto však túto speváčku pozná, musel postrehnúť, že jej hlas pôsobil na premiére trochu zastreto, tónu miestami chýbalo obvyklé jadro a v poslednom dejstve už bola počuteľná únava v hlase. Aj napriek tomu sa jej podarilo vymodelovať vierohodný portrét ženy prechádzajúcej početnými emočnými prerodmi, výrazovo kontrastný bol v jej podaní duet s Laurou či tercet v záverečnom dejstve. Barnabu, jedného z typických predstaviteľov diabolských operných barytónov, stvárnil Svatopluk Sem. Hlas s hladkým kovovým leskom, ktorý za posledné 3-4 roky výrazne nabral na hutnosti a dramatickej prieraznosti, možno viac konvenuje s vokálnymi zvyklosťami a estetikou nemeckej (prípadne českej) opery, než talianskej. Ale pokiaľ ide o schopnosť vyjadriť psychológiu svojej postavy čisto speváckymi výrazovými prostriedkami, teda prácou s dynamikou, či efektným parlandom a akcentovaním kľúčových častí replík, cením si jeho vskutku jagovskú kreáciu spomedzi hlavných postáv najviac. Domáca mezzosopranistka Jana Hrochová pútala v nežnej postave Laury príjemnou farbou, príkladným frázovaním a legátom, Jitka Zerhauová predniesla svoju kľúčovú áriu “Voce di donna o d’angelo” s dojemnou vrúcnosťou a nehou, korunovanou nádhernou fermátou v pianissime. Kladom tohto obsadenia bolo aj rešpektovanie farebnej rozdielnosti medzi hlasmi Laury a Ciecy, ktorá sa niekedy obsadením dvoch farebne podobných mezzosopránov stiera. Popri pätici dobre obsadených hlavných postáv pokrivkával výkon Jana Šťávy (Alvise Badoèro), ktorého nadmerné vibrato miestami až stieralo intonačnú linku. Uvádzanie titulov s veľkými zborovými scénami je v Brne vždy stávkou na istotu (nepamätám opak), aj tentokrát sa domáci zbor predviedol v dokonalej súhre a plnom nasadení (zbormajster Pavel Koňárek).

A. Ponchielli: La Gioconda, ND Brno, 2017,
Luciano Mastro (Enzo Grimaldo), zbor Janáčkovej opery NdB,
foto: Marek Olbrzymek

Opera v Brne so zmenou vedenia začala uplatňovať jasne vytýčenú dramaturgickú líniu, ktorej súčasťou sú aj menej hrané, ale klasické diela opernej literatúry. La Gioconda mohla byť po Káti Kabanovej ďalšou čerešničkou na torte poslednej sezóny pred plánovanou pauzou kvôli chystanej rekonštrukcii divadla. Na to by však potrebovala ruku režiséra, ktorý svoje vizuálne koncepcie doťahuje do posledného detailu a – predovšetkým – naozaj režíruje. Lebo súčasná podoba pripomína skôr kostýmové koncertné prevedenie. Lenže, „veľké opery“ sa koncertne neuvádzajú.

Autor: Vladimíra Kmečová

písané z premiéry 4. februára 2017

Amilcare Ponchielli: La Gioconda
Janáčková opera, Národné divadlo Brno
premiéra 4. februára 2017

inscenačný tím

hudobné naštudovanie: Jaroslav Kyzlink
dirigent: Jaroslav Kyzlink, Robert Kružík
réžia: Tomáš Pilař
scéna: Tomáš Pilař
kostýmy: Sylva Zimula Hanáková
pohybová spolupráce: Ladislava Košíková
svetelný design: Daniel Tesař
dramaturgia: Patricie Částková
zbormajster: Pavel Koňárek
asistent réžie: Otakar Blaha

osoby a obsadenie

La Gioconda: Csilla Boross a. h., Iveta Jiříková a. h.
Laura Adorno: Jana Hrochová, Veronika Hajnová Fialová
La Cieca: Jitka Zerhauová, Lenka Čermáková a. h.
Enzo Grimaldo: Luciano Mastro a. h., Sung Kyu Park a. h.
Barnaba: Svatopluk Sem a. h., Pavol Remenár a. h.
Alvise Badoero: Jiří Sulženko, Jan Šťáva
Zuàne: Igor Loškár, Jiří Miroslav Procházka a. h.
Isèpo: Martin Pavlíček, Ivo Musil
Lodivod / Spevák: Petr Karas, Jiří Klecker

www.ndbrno.cz

fotogaléria

video

Podporte časopis Opera Slovakia a získajte vstupenky do Opery SND alebo knihu
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

operná kritička a publicistka

Zanechajte komentár