Ladislav Holásek: Hudba nikdy nie je nemá

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Post hlavného zbormajstra Opery SND zastával 22 rokov, 25 rokov strávil na čele vokálneho zoskupenia Slovenskí madrigalisti, 43 rokov vedie Spevácky zbor mesta Bratislavy. Zrealizoval vyše 80 premiér operných titulov, 180 premiér súčasných slovenských diel a približne 106 rozhlasových a televíznych nahrávok. A to je len časť z umeleckej činnosti, ktorej sa Ladislav Holásek venuje nepretržite už 63 rokov.

Pred nedávnom ste oslávili nádherné životné jubileum – 90 rokov. Máte nejaký tajný recept na životnú energiu?

Pri energií ma drží práca. Zámerne sa snažím pracovať, aby som trénoval hlavu a mal aj fyzickú kondíciu. Mojím heslom je, že treba chcieť. Preto si aj každé ráno fyzicky zacvičím, potom sadnem za klavír a aspoň hodinu hrám. Snažím sa vyslovene na klavír cvičiť, lebo tým sa cibrí motorika a koordinácia, čo mi veľmi pomáha nielen pri dirigentskej práci, ale aj pri šoférovaní a myslení ako takom. Môj denný režim pozostáva ešte z prípravy na skúšku so zborom, ktorú mám dvakrát do týždňa. Na každej skúške musím presne vedieť, čo budem robiť. Okrem toho každý deň pol hodinu meditujem, kedy sa snažím nemyslieť na nič. Všetky myšlienky, ktoré mi prichádzajú, a tých myšlienok u človeka ja denne 30 000 – 60 000, sa snažím od seba odohnať.

Ladislav Holásek foto: súkr. archív L.H.

Neodmysliteľnou súčasťou vášho umeleckého pôsobenia bola pozícia hlavného zbormajstra Opery Slovenského národného divadla. Na ktorú z produkcií rád spomínate?

Nerobil som rozdiely v produkciách, všetky boli dôležité. Môj obľúbený skladateľ je Johannes Brahms, no ten nenapísal žiadnu operu (smiech). Z opernej literatúry som ale obľuboval diela s veľkým zborom – Boris Godunov, Krútňava či Svätopluk, ktorý bol pre zbor ohromne ťažký. Prvou inscenáciou, ktorú som naštudoval s veľkým zborom bol Wagnerov Lohengrin. V 1976 som založil externý zbor Opery Slovenského národného divadla, pretože operný súbor mal v tom čase len 60 ľudí a s takým počtom sa nedali naštudovať veľké diela. Pribrali sme preto asi 40 ľudí. Externý zbor dlho fungoval, no v súčasnosti sa veľmi zredukoval a v opere spieva už len pár výpomocí.

Ktorý operný titul SND vám z hľadiska prípravy zboru prišiel najnáročnejší?

Zo svetovej literatúry asi Boris Godunov a z našej Svätopluk.

Je príprava divadelného zboru iná v porovnaní s vokálnymi telesami, ktoré sa prezentujú len koncertne?

Určite. Už len v tom, že členovia operného zboru musia svoje party vedieť naspamäť, preto sa to musí na skúškach opakovať dovtedy, kým to nevedia. Netreba však spievať vkuse všetko dookola, aby sa speváci neunavovali, ale vždy radšej vyčleniť skupinky, ktoré sa vystriedajú a ostatní počúvajú, čím sa učia.

Opera má iné výrazové prostriedky, inak sa spieva než napríklad kantáty. Na scéne opery hrá kľúčovú rolu priestor. Podstatné je, že práca v opere je kolektívna, máte len určitý podiel na výslednej produkcii. Dôležité je rozumieť si najmä s režisérom, lebo zbor je veľké teleso, speváci si môžu navzájom zavadzať, nevidieť na dirigenta a v tomto musí režisér vychádzať v ústrety. Už scénograf by mal prihliadať na prítomnosť zboru na javisku, aby mal dobrý kontakt s dirigentom. Režisér by mal preto rešpektovať aj požiadavky zbormajstra.

Udeľovanie Ceny ministerky kultúry Slovenskej republiky za rok 2018, V. Paulovičová (moderátorka) L. Holásek, J. Kožuch, Ľ. Vargicová, M. Haugová, foto: MKSR

Ešte v roku 1973 ste za pozdvihnutie úrovne zboru Opery SND získali ocenenie Fritza Kafendu. Ak sa dnes pozriete na úroveň divadelného zboru, cítite, že sa niekam posunula prípadne sa zmenila?

Keď som v roku 1970 prišiel do divadla, v zbore nebol takmer žiaden profesionálny spevák. Boli tam prevažne ľudia, ktorí nemali ani hudobné školy. Mali však dobrý hlas a záujem o divadlo. Práca s nimi bola omnoho náročnejšia. Mladí ľudia, ktorých som neskôr do zboru prijal, museli povinne na moju žiadosť vyštudovať diaľkovo konzervatórium. Keď porovnám zbor v divadle dnes, sú tam všetko profesionáli, takže práca s nimi je jednoduchšia. Aj vzťahy medzi zboristami boli v minulosti horšie, bola obrovská rivalita, robili si napriek, dámy zboristky si dokonca narezávali kožuchy (smiech). Prišiel som do zboru za veľmi ťažkých podmienok. Som rád a som presvedčený, že sa v priebehu mojich 22 rokov pôsobenia úroveň posunula k lepšiemu.

Ako by mal zbormajster postupovať, aby získal úctu a rešpekt od členov zboru? Musí byť dobrý zbormajster aj dobrý psychológ?

Vyštudoval som klavír, vďaka ktorému som prešiel širokú hudobnú literatúru a poznal štýly. Prípravu na pozíciu dirigenta som mal teda veľmi dobrú. Okrem toho musíte byť suverénny a musíte presne vedieť, čo chcete. Keď predstúpite pred teleso, musíte mať úplne jasné, ako má skladba na konci vyzerať. Každá skladba prináša niečo iné z hľadiska farebnosti, frázovania či nálady. Hudba nám vždy niečo hovorí, nikdy nie je nemá. Aj jediný tón, ktorý idete zaspievať, má svoj význam. Taktiež musíte mať trpezlivosť a pomaličky „mravenčou“ prácou postupovať k tomu, aby hudobníci a speváci splnili vaše požiadavky. Okrem iného som vďaka skúsenostiam z filharmonického zboru dobre rozumel aj tomu, ako funguje psychika v zbore, napríklad vyvolávanie po jednom a podobné metódy.

Dlhé roky ste viedli komorný vokálny súbor Slovenskí madrigalisti. Z čoho vyplynula potreba založiť ďalšie vokálne teleso u nás?

Miešaný zbor Československého rozhlasu, kde som korepetoval, viedol zbormajster Ján Mária Dobrodinský. On založil madrigalový zbor s približne 20-timi členmi, ktorý som po ňom neskôr prebral a obsadil novými mladými spevákmi, zväčša z filharmonického zboru. Vznikla z toho vokálna skupina Slovenskí madrigalisti, ktorých celkový počet bol 13. Dali sme si za cieľ interpretovať hlavne slovenskú tvorbu, okrem skladieb renesancie, baroka a klasicizmu.

Ladislav Holásek a Slovenskí madrigalisti, foto: súkr. archív Ladislava Holáska

Podstatnú časť repertoáru súboru predstavovala slovenská tvorba súčasných skladateľov, ktorých náročné diela ste často uvádzali prvýkrát. Aký je to pocit uvádzať dielo, ktorého autor sedí na premiére?

So slovenskými skladateľmi Ivanom Hrušovským, Iljom Zelienkom, Jurajom Hatríkom či Ladislavom Burlasom sme boli spolužiaci. Požiadal som ich, aby napísali skladby pre slovenských madrigalistov a ich skladby sme medzi prvými aj interpretovali. Myslím, že sme sa vždy vedeli v interpretácií zhodnúť a dokonca v niektorých prípadoch boli skladatelia aj prekvapení, že napísali také dobré dielo (smiech). Pred samotným napísaním skladby sme často, napríklad s Ilja Zelienkom, diskutovali o tom, ako by dielo malo vyzerať a pre aké nástrojové a vokálne obsadenie by malo byť. Vždy bol veľmi ochotný a vyhovel mi. V tom čase sme mali úžasné možnosti nahrávať, a to každú skladbu, ktorá bola napísaná. Všetky skladby, ktoré sme premiérovali, a bolo ich asi 180, sa nahrali v rozhlase.

Prečo ste sa zameriavali práve na literatúru z našich končín?

Bolo to z časti preto, že sa slovenským skladbám nevenovala dostatočná pozornosť a tiež aj z dôvodu, že na mnohé z nich si nik netrúfol, pretože boli interpretačne veľmi náročné. Ja som sa počas fungovania s týmto telesom nesmierne veľa naučil, pretože pracovať s malým súborom detailne, kde každý spieva často sám, je veľmi komplikované.

Keď ste súbor v roku 1964 prebrali, nastúpili ste zároveň aj na VŠMU na odbor dirigovanie zboru a orchestra. To už ste však boli po ukončení štúdia hry na klavír a mali prax ako zbormajster v Miešanom zbore Československého rozhlasu v Bratislave a v Slovenskom filharmonickom zbore. Cítili ste potrebu ešte ďalej si rozširovať vzdelanie týmto smerom?

Vyštudoval som orchestrálne a zborové dirigovanie s úmyslom venovať sa hlavne zborovom s perspektívou naštudovať a interpretovať skladby renesancie, baroka a klasicizmu – omše, kantáty, oratóriá napísané pre sólistov, zbor a orchester. Tento sen sa mi splnil, lebo už desať rokov úspešne spolupracujem s bratislavským komorným orchestrom Cappellou Istropolitanou.

Ladislav Holásek a Spevácky zbor mesta Bratislavy na koncerte v Slovenskej filharmónii, foto: súkr. archív Ladislava Holáska

Mali ste aj nejaké dirigentské vzory?

Keď som pracoval ako korepetítor v Miešanom zbore Československého rozhlasu v Bratislave, ktorý zakladal a viedol dirigent Ladislav Slovák, denne som ho sledoval pri práci so zborom. Vďaka nemu sa mi otvoril celkom nový – dirigentský svet. Obdivujem však aj mnoho zahraničných dirigentov, od ktorých sa stále učím, pretože človek je hlúpy do smrti (smiech).

Obrovskou dirigentskou osobnosťou je Simon Rattle alebo Claudio Abbado, ktorý na začiatku svojej kariéry dirigoval v Bratislave Slovenskú filharmóniu a Slovenský filharmonický zbor a naštudovaný program sme s ním reprízovali na zájazde po talianskych mestách. Ja som hral v tomto programe continuo – generalbas na čembale.

Vokálne telesá, ktoré ste viedli, interpretovali veľké množstvo a capella diel. Dá sa podľa a capella interpretácie merať kvalita zboru? V čom je náročná?

Spievanie a capella, teda bez podpory hudobného nástroja, je najvyšší stupeň obťažnosti v zborovom spievaní. Speváci interpretujúci štyri až osemhlasné zborové skladby sa musia udržať 20 – 30 minút v predpísanej tónine. Tento spôsob spievania vyžaduje výborne technicky pripravených spevákov.

Ladislav Holásek, Milada Synková, Spevácky zbor mesta Bratislavy, 2017, foto: SZMB

So zborovými telesami ste v priebehu rokov vyhotovil množstvo nahrávok pre Slovenský rozhlas a nahral viacero CD. Je nejaká nahrávka, na ktorú ste najviac hrdý?

Zväčša na tie najkomplikovanejšie, čo boli práve diela slovenských skladateľov – Ivana Hrušovského, Ilja Zelienku či Tadeáša Salvu. Ku všetkým interpretovaným skladbám som ale pristupoval s maximálnou zodpovednosťou a s úmyslom ich čo najlepšie interpretovať.

Verejnosť vás však asi najviac pozná ako dirigenta Speváckeho zboru mesta Bratislava, na čele ktorého stojíte neuveriteľných 43 rokov. S ním ste pravidelne účinkovali na zahraničných koncertoch či súťažiach. Nemali ste problém cestovať v dobe pred 89-tym, kedy sa väčšine spevákom, aj sólovým, mohlo o zahraničných javiskách „len snívať“?

Za socializmu bola diktatúra a aby sme mohli vycestovať do zahraničia, potrebovali sme mať výjazdovú doložku k pasu. Cez spevácke zbory, ktoré mali vysokú umeleckú úroveň, ale bolo možné dostať sa za hranice. Spevácky zbor mesta Bratislavy spĺňal všetky umelecké a spoločenské kritériá a preto ho často vysielali na zahraničnú reprezentáciu socialistickej kultúry. Na medzinárodných zborových súťažiach v Nemecku, Anglicku, Taliansku, Grécku či Rakúsku sme získavali prvé miesta v rôznych zborových kategóriách – miešané zbory, ženské a mužské zbory.

Ako zbormajster nepretržite pracujete 63 rokov. Za ten čas ste sa dostali k nespočetnému množstvu starých aj súčasných diel zo slovenskej a zahraničnej literatúry, ale predsa – máte ešte nejaký nesplnený umelecký sen, ktorý by ste rád zrealizovali?

Mal som obrovské šťastie, lebo ako zbormajster som prešiel všetkými možnosťami, ktoré zbormajster môže mať – viedol som komorný zbor, divadelný operný zbor aj veľký zbor. Tým som si ako zborový dirigent naplnil celý repertoár – komorné skladby, operu aj veľké kantáty. Napriek tomu mám ešte niekoľko plánov, ktoré by som rád zrealizoval.

Koncert, L. van Beethoven 9. symfónia, Operalia Banská Bystrica 2016, L. Holásek, I. Popovičová, Š. Kocán, T. Kusanović, G. Martinenghi, M. Porubčinová, Ľ. Ludha, orchester a zbor, foto: Jozef Lomnický

Hoci rád pracujete, predpokladám, že si viete nájsť aj chvíľku na oddych…

Keď som bol mladý a vládal som manuálne pracovať, relaxoval som pestovaním zeleniny a ovocia v záhrade a obrábaním vinohradu. Robil som vlastné víno, ktoré som pochopiteľne aj obľuboval, najmä keď som prišiel neskoro večer po predstavení v opere domov (smiech). Práca v záhrade mi veľmi pomáhala udržiavať sa vo fyzickej a psychickej pohode. Teraz si najlepšie oddýchnem za klavírom, ranným cvičením a meditáciou.

Rozprávala sa: Adriana Banásová

Ladislav Holásek vyštudoval hru na klavír na bratislavskom Konzervatóriu a Vysokej školy múzických umení (VŠMU). Od roku 1955 pôsobil ako korepetítor Miešaného zboru Čs. rozhlasu v Bratislave (neskôr premeneného na Spevácky zbor Slovenskej filharmónie). Práca korepetítora a priama konfrontácia s profesiou dirigenta prispeli k tomu, že si v rokoch 1963 – 1967 doplnil vzdelanie na VŠMU u Ľudovíta Rajtera v odbore dirigovanie zboru a orchestra. V roku 1964 zostavil unikátny komorný zbor Slovenskí madrigalisti špecializujúci sa hlavne na starú polyfónnu hudbu a diela súčasných slovenských autorov, ktoré boli často písané priamo pre súbor.

V rokoch 1970 – 1992 bol hlavným zbormajstrom zboru Opery SND, s ktorým úspešne naštudoval viac než 80 operných titulov zahraničných aj slovenských autorov, medzi nimi Svätopluk, Carmen, Porgy a Bess, Faust a Margaréta, Vzkriesenie, Lohengrin, Boris Godunov, Aida, Don Carlos, Dalibor, Knieža Igor a ďalšie. Ladislav Holásek tiež inicioval vznik dodnes fungujúceho externého zboru SND, pôvodne pod názvom Štúdio SND.

Verejnosť však Ladislava Holáska najviac pozná ako dirigenta Speváckeho zboru mesta Bratislava, ktorý prevzal a dodnes vedie od roku 1977. Amatérske teleso priviedol na samú hranicu profesionality – spoločne účinkujú na Bratislavských hudobných slávnostiach či Pražskej jari. So zborom sa Holásek úspešne prezentoval na medzinárodných zborových súťažiach v Arezze, Llangolene, Middlesbroughu, Spittale a inde. V spolupráci s významnými slovenskými a zahraničnými dirigentmi a orchestrami uviedol viac ako 130 vokálno-inštrumentálnych diel v mnohých krajinách Európy.

Popri umeleckej činnosti sa Ladislav Holásek venoval aj pedagogickej práci. Pôsobil na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského, bratislavskom konzervatóriu, VŠMU a na Pedagogickej fakulte Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, kde viedol Akademický dievčenský spevácky zbor. Svoju odbornosť využil v 80. rokoch aj vydaním notového zborníka pre miešané spevácke zbory na pôde Osvetového ústavu.

V repertoári jeho zborov mali neobyčajne silné zastúpenie zbory Ilju Zeljenku, Ivana Hrušovského, Juraja Hatríka a ďalších slovenských skladateľov (Bokesa, Bázlika, Urbanca, Zemanovského, Hochela, Krajčího, Kupkoviča, Mikulu, Poula, Salvu, Šimaja…), z ktorých viaceré premiéroval. So svojimi zborovými telesami vyhotovil množstvo nahrávok pre Slovenský rozhlas (vyše stovky), nahral tiež takmer dve desiatky CD. Jeho zásluhy o zborový spev najprv ocenil riaditeľ Národného osvetového centra Poctou (2001), neskôr získal Cenu primátora Bratislavy (2010). V opernej oblasti získal už v roku 1973 Cenu Frica Kafendu za pozdvihnutie úrovne zboru Opery SND.

video

Koncert v Katedrále sv. Martina (október 2017)
Dirigent: Ladislav Holásek, Spevácky zbor mesta Bratislavy, Cappella Istropolitana

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Adriana Banásová

spravodajkyňa a publicistka

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku