Dnes je: sobota, 22. 9. 2018, meniny má: Móric, zajtra: Zdenka

Ladislav Holoubek ako koncertný dirigent, klavirista, skladateľ a literát

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Všestranný umelec Ladislav Holoubek, ktorého 105. výročie narodenia sme si pripomenuli 13. augusta t.r., nebol iba významným dirigentom, klaviristom, básnikom, prekladateľom a autorom memoárov, ale bol predovšetkým tvorcom, skladateľom komornej, symfonickej a vokálnej tvorby, autorom šiestich opier a jednej spevohry. V prvej časti článku sme Ladislava Holoubka predstavili ako dirigenta a umeleckého šéfa, v druhej časti ho spoznáme ako koncertného dirigenta, klaviristu, skladateľa a literáta.

Koncertné pódium a kompozičná tvorba

Na verejných koncertoch začal Ladislav Holoubek úspešne vystupovať už počas štúdia ako virtuózny pianista (1929), predstavil sa i ako nádejný komponista. V roku 1932 na koncerte Hudobnej akadémie v koncertnej sieni Reduta upozornil na seba tromi piesňami na slová Alexandra Pogorielova (v interpretácii Štefana Hozu) a sviežou Sonátou pre klavír, v roku 1933 skladbou Sonáta e-mol pre husle a klavír, ktorú na husliach predviedol Viliam Šimek so sprievodom samotného autora. Na absolventskom koncerte štúdia hry na klavíri hral spamäti náročnú skladbu Vítězslava Nováka Pan (1934). Majstrovskú školu v Prahe absolvoval odvážnym Sláčikovým kvartetom (1934). V roku 1937 sa v Prahe na hudobnom večere Mladého slovenského umenia úspešne prezentoval Sonátou pre husle a klavír, op. 4, sériou Piesní o matke, op. 13. Husľový part temperamentne predniesol prof. Norbert Kubát, piesne precítene spievala sólistka SND Lída Komancová, na klavíri sprevádzal autor s pohotovosťou a erudíciou.

Symfonický koncert v SND, 1933,
zdroj: Archív SND

Pôsobenie v divadle usmernilo jeho pozornosť na hudobno-vokálnu tvorbu. Začal komponovať cykly piesní, mnohé na básne slovenských autorov. Prvým bola Vianočná pieseň op. 7 pre hlas a klavír (1929, Spleen op. 8 (1931), balada pre soprán a veľký orchester Mŕtva žena op. 6 na báseň Štefana Krčméryho (1933), cykly Piesne ľúbostné (1934), Spevy o žene pre vyšší hlas a klavír, resp. veľký orchester op. 7 (1934), Piesne o matke op. 13 (1937). Cyklus Mladosť pre koloratúrny soprán na text Laca Novomeského komponoval Holoubek v rokoch 1933 – 1944. Pieseň z tohto cyklu Sloha o Kláre spievala na Večere slovenskej piesne v Prahe Milada Jirásková (1938) a piesne Balada o šťastí, Sloha o Kláre, Somnanbul, Mladosť zazneli v pražskom Rudolfíne v interpretácii Márie Hubovej s klavírnym sprievodom autora (1946).

K ďalším cyklom patria: K ľudu op. 56 na básne P. O. Hviezdoslava (premiéra v Redute, sólistka Tatiana Kresáková, dirigent Ladislav Slovák, 1955), Spevy jesene (1957), Hviezdy na vodách op. 77 (prvé uvedenie v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca, sólistka Ida Kirilová, klavírny sprievod skladateľ, 1977), Panpulóni na básne Miroslava Válka (prvé uvedenie v Koncertnej sieni Československého rozhlasu, sólista Jozef Špaček, pri klavíri Ľudovít Marcinger, 1978), Genezis op. 70, kantáta na báseň Milana Rúfusa pre basbarytón, miešaný zbor a orchester (1983, premiéra v Slovenskej filharmónii, sólista Sergej Kopčák, dirigent Vladimír Verbickij), Vyznania op. 52 (prvé uvedenie Štátna filharmónia Košice, sólo Magdaléna Blahušiaková, dirigent Ondrej Lenárd, 1978), O mladosti, o matke… op. 44 (Slovenský rozhlas, sólistka Marta Beňačková, klavírny sprievod Ida Černecká, 1994) a iné. Najhranejšou skladbou bol cyklus Dcérenka moja na slová Vojtecha Mihálika (premiéra v Redute, koncert VUS-u, sólistka Jozefína Hanáková-Šestáková, pod taktovkou skladateľa), vynikajúcou interpretkou cyklu bola Nina Hazuchová (1955, 1957).

Symfonický koncert v SND, 1939,
zdroj: Archív SND

Niektoré Holoubkove skladby zaradil do programu symfonických koncertov aj šéf opery SND Karel Nedbal. Na prvom symfonickom koncerte v roku 1933 uviedol Predohru pre veľký orchester, op. 5, ktorá vznikla ešte počas štúdií (1932) a v roku 1936 cyklus Spevy o žene op. 7 v interpretácii Dr. Janka Blaha. Premiéru Prvej symfónie pre veľký orchester, op. 9 dirigoval Josef Vincourek (v rámci symfonického koncertu na pamiatku dvadsiateho výročia úmrtia M. R. Štefánika, 1939). Josef Vincourek dirigoval aj baladu Mŕtva žena pre soprán a orchester op. 6 na slová básne Štefana Krčméryho s Máriou Kišonovou-Hubovou (1940). Na symfonickom koncerte v divadle dirigoval Holoubek svoju skladbu Slovenský tanec (1945) a cyklus symfonických básní Bedřicha Smetanu Má vlast (1947, s rozhlasovým orchestrom). Svojimi kompozíciami sa spolu so staršími skladateľmi Alexandrom Moyzesom a Eugenom Suchoňom stal priekopníkom slovenskej hudobnej moderny.

Významná je Holoubkova hudba filmová (Bujná krv, réžia Eugen Mateička,1942; Priehrada režiséra Paľa Bielika z roku 1950 a dokumentárne filmy), komponoval aj piesne a skladby pre Vojenský umelecký súbor, venoval sa hudbe k rozhlasovým hrám, úpravám slovenských a ruských piesní, zborovej tvorbe atď. Bol dirigentom rozhlasových nahrávok opier Figliar Geľo Tibora Andrašovana (1961), Cikkerovej opery Mister Scrooge (1964) a vlastnej opery Rodina (1960).

Ladislav Holoubek diriguje symfonický koncert,
foto: Archív DÚ

Od roku 1943 spolupracoval Ladislav Holoubek ako dirigent so Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu na verejných koncertoch vo Vládnej budove (dnes Moyzesova sieň), ktoré prenášal aj alebo vysielal zo záznamu aj rozhlas. Uvádzal premiéry slovenských autorov Jána Cikkera (napr. prvú verziu symfonickej básne Leto), Eugena Suchoňa (cyklus Piesne z hôr), ale aj Zoltána Kodálya (Tance z Marosseku, symfonickú báseň Letný večer). V rozhlase predviedol so sólistami opery SND prierez operou Rudolfa Macudzińského Monte Christo (1955). Bezprostredne po oslobodení v roku 1945 uviedol Smetanov cyklus Má vlast, Šostakovičovu Symfóniu č. 1. Po založení Slovenskej filharmónie bol jej častým hosťom, v Košiciach spolupracoval so Štátnou filharmóniou, pohostinsky dirigoval Karlovarský symfonický orchester. V koncertných programoch nechýbali známe diela Beethovena, Mozarta a mnohé iné zo svetovej symfonickej tvorby. Z diel slovenských skladateľov to boli, okrem vlastných aj skladby Mikuláša Schneidera-Trnavského, Alexandra Albrechta, Alexandra Moyzesa, Eugena Suchoňa, Jána Cikkera, Dezidera Kardoša a i.

Autorská a dirigentská tvorba Ladislava Holoubka je zaznamená na mnohých gramofónových platniach vydavateľstiev Supraphon a Opus, spolu so skladbami ďalších autorov. So Symfonickým orchestrom Československého rozhlasu nahral Holoubek napr. piesňový cyklus Dcérenka moja (1963) v neobyčajne presvedčivej interpretácii Niny Hazuchovej (1963). S tým istým orchestrom nahral svoje skladby Desať variácií na vlastnú tému op. 41, K ľudu! op. 42 (spev Jaroslava Sedlářová), s úryvkami z opery Profesor Mamlock (Juraj Martvoň, Nina Hazuchová, Jaroslava Sedlářová, František Šubert), ktorú v roku 1973 vydal Opus pod názvom Autorský portrét.

Gramofónová platňa,
zdroj: www.discogs.com

Operná tvorba

K myšlienke skomponovať operu dospel Ladislav Holoubek ešte v mladosti po prečítaní románu Ridera Haggarda Stella Fregeliusová. Definitívne rozhodnutie spracovať námet Haggardovho románu do opernej podoby dozrelo pod silným dojmom premiéry Šostakovičovej opery Ruská lady Macbeth. Po neúspešnom hľadaní perspektívneho libretistu začal pracovať na librete spolu s manželkou Alicou Páričkovou (v tom čase členkou zboru opery SND), ktorá potom libreto spracovala a bola ako autorka aj uvedená. Premiéra romanticko-fantastickej opery Stella (1939), drámy lásky, pomsty a rezignácie vzbudila nádejnú pozornosť. V réžii Bohuša Vilíma operu hudobne naštudoval Josef Vincourek, dve posledné reprízy dirigoval skladateľ. Titulnú postavu spievala Helena Bartošová, Morrisa Monka Štefan Hoza. Neskôr operu dvakrát prepracoval, v rokoch 1948 – 1949 a znovu v rokoch 1954 – 1955. Túto poslednú verziu v réžii Kornela Hájka a pod taktovkou skladateľa uviedlo Štátne divadlo v Košiciach v roku 1958 (uvedený aj ako libretista). Hlavné postavy stvárnili Anna Poláková (Stella, v alternácii Helena Gmucová) a Imrich Jakubek (Morris Monk, v alternácii  Dr. Gustáv Papp).

L. Holoubek: Stella, ŠD Košice, 1958,
Anna Poláková (Stella),
foto: M. Litavská, Archív DÚ

Pokusom o národnú, vlasteneckú operu bolo Svitanie (1941, libreto Jarka Elena aktualizovalo námet Vajanského Herodesa). Dielo s prvkami ľudovej melodiky a ovplyvnené Smetanom hudobne naštudoval skladateľ vo Vilímovej réžii bolo reakciou na politickú situáciu a protestom proti rozpadu bývalej Československej republiky. Hlavné postavy naštudovali Dr. Janko Blaho (Paľo) a Helena Bartošová (Marienka). Vyslovene slovenský kolorit mala rozprávková lyricky ladená opera Túžba (1944, libreto Ferdinand Gabaj, dirigent autor) s príklonom k Dvořákovej estetike. Réžie sa ujal herec František Dibarbora, kostýmy navrhol Karol L. Zachar, v hlavných úlohách účinkovali Zita Hudcová (Eva) a Franjo Hvastija (Princ). Operu v prepracovanej verzii naštudovala v Košiciach režisérka Drahomíra Bargárová v roku 1970 s Luciou Ganzovou (Eva, v alternácii Alžbeta Mrázová) a s Karolom Marečkom (Princ).

L. Holoubek: Túžba, Opera SND, 1944,
Boris Jevtušenko (Veľkňaz), Franjo Hvastija (Princ), Zita Hudcová (Eva),
foto: Anton Illenberger, Archív SND

K napísaniu opery Rodina (1960, réžia Karel Jernek, dirigent Holoubek) inšpirovala Holoubka dráma Ilju Prachařa Domov je u nás. Námet čerpala zo súčasnosti o komplikovaných medziľudských vzťahoch v období socializácie dediny. Dramatickým protestom proti rasizmu a rasovej diskriminácii bola opera Profesor Mamlock (libreto na námet hry Friedricha Wolfa, spracoval skladateľ,1966) s využitím novoromantických postupov. V titulnej úlohe exceloval Juraj Martvoň. Jednoaktová komická opera Bačovské žarty vznikla v roku 1975 na libreto, ktoré si skladateľ sám upravil podľa rozhlasovej hry Jána Roba Poničana Bačov žart. Operu naštudovalo košické televízne štúdio so sólistami košického Štátneho divadla Košice (1979) a v roku 1981 i na javisku divadla (1981) pod taktovkou a v réžii autora. Živé postavy bačov Leleka a Hudeca vytvorili František Balún a Miroslav Hájek. Do zabudnutia upadla jediná Holoubkova opereta Báčik z Ameriky na libreto skúseného autora rozhlasových hier Alexandra Vidnera, uvedená v Slovenskom ľudovom divadle Fraňa Devínskeho v Prešove (1940, v réžii Ľubomíra Smrčka dirigoval František Schramm).

Prekladateľ a pedagóg

V novej politickej situácii po roku 1938 bolo nevyhnuté v krátkom časovom rozpätí zabezpečiť preklady libriet do slovenčiny a vtedajší dramaturg Štefan Hoza zapojil do tejto činnosti aj Ladislava Holoubka. Preložil libretá Verdiho Maškarného bálu, RigolettaTrubadúra, Mascagniho Sedliackej cti, Mozartovho Dona Juana, Májovú noc Rimského-Korsakova (v spolupráci s manželkou Vierou Holoubkovou-Džavíkovou), z operiet Suppého Boccaccia. Pre košické divadlo preložil Mozartove Così fan tutte, Krejčího Zmätok v Efeze, Hábov Kalibov zločin, Smetanovho Dalibora, Dvořákovu operu Čert a Káča, Lehárovu operetu Grófka Marica. Jedným z najkvalitnejších bol preklad Offenbachovej Šiestej ženy Modrofúza, ktorý Holoubek preložil z novou upraveného nemeckého textu Waltera Felsensteina.

Ladislav Holoubek (1913 – 1994),
foto: Archív SND

Ladislav Holoubek taktiež pôsobil ako externý pedagóg dirigovania na Vysokej škole múzických umení a ako vedúci jej operného štúdia. Po založení Vysokej školy múzických umení (1949) prednášal teoretické predmety, externým pedagógom dirigovania a vedúcim Operného štúdia. Bol náročným, ale aj tolerantným a veľkorysým pedagógom. Jeho prvoradým cieľom bolo vychovávať dirigentov pre potreby operných divadiel, usiloval sa im odovzdávať svoje skúsenosti a poskytnúť im aj praktickú skúsenosť. Napr. Gerhard Auer stál za dirigentským pultom pri jednej z repríz Pipkovho Momčila (1950, Ondrej Lenárd dirigoval prvý raz Flotowovu Martu (1964). Jeho žiakom bol Václav Návrat, dlhoročný dirigent a šéf ostravskej opery. V Opernom štúdiu VŠMU dirigoval Holoubek Musorgského Soročinský jarmok (1955), Ostrčilovo Poupě s Pauerovým Žvanivým Slimejšom s Jurajom Šomorjaiom v hlavnej postave a Luciou Poppovou ako Opicou (1961) a Thomasovu Mignon (1962).

Ladislav Holoubek svoj umelecký potenciál realizoval aj v literárnej činnosti nielen ako prekladateľ, libretista, ale aj ako básnik. Písal pamäti, viedol si zápisníky o svojej mnohostrannej umeleckej činnosti, bilancie, zhromažďoval programy, plagáty a novinové výstrižky. V jednom z posledných rozhovorov v roku 1993 uviedol, že svoje spomienky ponúkol niekoľkým vydavateľstvám, ale do plánu vydavateľstiev sa napriek priaznivým posudkom nedostali. Menej známe je, že už od školských rokov uplatňoval svoj literárny talent písaním veršov. Jednu z jeho básní Príchod jara uverejnil český denník Národní politika v roku 1926. Do poézie vkladal svoje myšlienky, pocity, nálady, túžby i sklamania, básňam nechýbala ani jemná irónia.Táto záľuba ho sprevádzala po celý život, uvažoval aj o vydaní básní na vlastné náklady, bolo to však finančne náročné. Posledná manželka Lucia Ganzová odovzdala všetky dokumenty do Hudobného múzea SNM, v zozname osobného fondu Ladislava Holoubka sa však spomienky a verše nenachádzajú…

Pamätná tabuľa L. Holoubka na budove Štátneho divadla Košice,
zdroj: internet

V roku 1998 odhalili Ladislavovi Holoubkovi na budove Štátneho divadla v Košiciach pamätnú tabuľu s textom: „Tu pôsobil v rokoch 1955 – 1958 a 1966 – 1981 Ladislav Holoubek, 1913 – 1994, významná osobnosť slovenskej kultúry skladateľ, umelecký šéf a dirigent opery” Autorom bronzovej tabule s reliéfom portrétu je významný košický umelec, akademický sochár Arpád Račko.

Poznámka:

Biografický lexikón Slovenska III. G – H, Martin, Matica slovenská, 2007 (s. 536 – 538) uvádza pri hesle Ladislava Holoubka dve manželky: „Manželka Viera Holoubková-Džavíková (1915 – ?), druhá Lucia, rod. Gansová (1925 – ), obe operné speváčky, dcéra z prvého manželstva Tatiana, korepetítorka (1951).“ Prvou manželkou umelca však bola Alica, rod. Páričková (1910 – ?), členka operného zboru SND, autorka, resp. spoluautorka libreta opery Túžba, ktorá spievala i menšie postavy v opernom a najmä v operetnom repertoári. Po rozvode pôsobila v Slovenskom ľudovom divadle Fraňa Devinského. Druhá, Marie, rod. Strossová (1902 – 1946) pracovala v Škodových závodoch v Bratislave a zahynula pri autohavárii. Tretia Viera, rod. Džavíková (1915 – 2001) sólistka opery SND a matka jedinej umelcovej dcéry Tatiany Roháčekovej (1951), korepetítorky SND. Štvrtá Lucia, rod. Ganzová (a nie „Gansová“,1925 –), dlhoročná sólistka opery ŠD Košice, s ktorou žil až do svojho úmrtia.

Ďakujem kurátorke Monike Kojdovej z Hudobného múzea SNM za ochotu a poskytnutie zoznamov materiálov nachádzajúcich sa v osobnom fonde Ladislava Holoubka, z ktorých som čerpala cenné informácie.

Pripravila Elena Blahová-Martišová

Podporte časopis Opera Slovakia a získajte vstupenky do Opery SND alebo knihu
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Elena Blahová-Martišová

dokumentaristka a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár