Ladislav Holoubek – umelec, ktorý verne a s entuziazmom slúžil svojmu povolaniu

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Dňa 13. augusta uplynie sto päť rokov od narodenia významnej osobnosti slovenského hudobného života, dirigenta, klaviristu, skladateľa, libretistu, básnika i prekladateľa operných textov a jedného zo zakladateľov slovenskej hudobnej moderny Ladislava Holoubka (narodil sa v Prahe, zomrel 4. septembra 1994 v Bratislave), pôsobiaceho v Slovenskom národnom divadle, vo Vojenskom umeleckom súbore a v Štátnom divadle v Košiciach aj ako umelecký šéf.

Ladislav Holoubek vyrastal v Prahe, po návrate otca z frontu frontu 1. svetovej vojny sa rodina v roku 1920 presťahovala do Trnavy, kde bol otec Václav Holoubek úradníkom, potom hlavným redaktorom týždenníka Slovensko, ktorý redigoval kníhtlačiar Gustav A. Bežo. Po zániku časopisu založil a vydával vlastný týždenník Nové Slovensko (1924 – 1938). Vzťah k hudbe sa u Holoubka prejavil už v detskom veku, keď s nevšedným záujmom sledoval skúšky orchestra trnavského Sokola. Ako osemročný sa učil hru na klavíri, v jedenástich rokoch vystupoval aj na sokolských slávnostiach. V trnavskom dóme nadšene počúval chrámovú hudbu pod vedením regenschoriho chrámu Mikuláša Schneidera-Trnavského, zásluhou ktorého začal študovať na Hudobnej a dramatickej akadémii. Počas štúdia bol ubytovaný u Alexandra Albrechta na Kapitulskej ulici v Bratislave, ktorý mu poskytol prvé súkromné lekcie kompozície a udržiaval s ním dlhoročné kontakty. V rokoch 1926 – 1933 študoval klavír u Ernesta Križana, kompozíciu u Alexandra Moyzesa, v dirigentskej triede Josefa Vincourka študoval so školským orchestrom klasické skladby. V rokoch 1935 – 1937 pokračoval v štúdiu kompozície u Vítězslava Nováka na Majstrovskej škole v Prahe.

Ladislav Holoubek pri práci,
foto: Archív SND

Umelecké začiatky v Slovenskom národnom divadle

Na podnet Josefa Vincourka bol Ladislav Holoubek v roku 1932 ešte pred absolvovaním štúdia prijatý do Slovenského národného divadla ako korepetítor a od roku 1933 aj ako dirigent. V rokoch 1938 – 1952 bol dirigentom, zástupcom šéfa opery (1945 – 1947), vedúcim dirigentom (1951 – 1952). Ako korepetítor mal možnosť podieľať sa na príprave pamätných inscenácií v období pôsobenia Karla Nedbala, pracovať so sólistami i zborovým telesom. Po úspešnom dirigentskom debute v operete Járu Beneša U svätého Antoníčka (1933) dostal príležitosť samostatne naštudovať Kálmánovu Bajadéru (1934). V prvých rokoch svojej činnosti dirigoval alebo prevzal po kolegoch mnoho operiet z klasického i súčasného repertoáru: Kálman (Čardášová princezná, 1936 a Grófka Marica, 1937), Friml (Ninon, 1934), Lehár (Zem úsmevov,1934, insc. 1932; Giuditta, 1936, insc. 1934; Frasquita, 1936; 1939; Veselá vdova, 1941), Weinberger (Na ružiach ustlané, 1934), Benatzky (Kaviarnička, 1935; Kráľ s dáždnikom, 1936; U bieleho koníčka, 1938), Beneš (Na tej lúke zelenej, 1935; Z pekla šťastie, 1936; Stratená varta, 1938), Oscar Strauss (Žena, ktorá vie, čo chce, 1936), Schubert-Berté (Dom u troch dievčatiek, 1936, insc. 1935), Johann Strauss (Jarný vánok,1937; Cigánsky barón, 1943), Millöcker (Žobravý študent (1938, insc. 1937), Stolz (Pepina, 1938; Len jedinú noc, 1940), Steinbrecher (Krajčír na zámku, 1942), Vipler (Na svätom kopčeku, 1934; Dve srdcia na predaj, 1939).

Zo slovenskej tvorby hudobne naštudoval operetu Gejzu Dusíka a Juraja Haluzického Tisíc metrov lásky (1935), prvé uvedenie pôvodnej slovenskej operety Gejzu Dusíka na libreto Pavla Braxatorisa a piesne Ota Kaušitza Keď rozkvitne máj (1938) v réžii Františka Krištofa Veselého. Opereta mala úspech aj zásluhou výborného hudobného naštudovania, ako i výkonov hlavných interpretov, najmä mladej debutujúcej Mimi Kišonovej (Hubovej) v postave Ľubice, ktorá upútala publikum kultivovaným hlasom a hereckým výkonom. Jej partnerom bol Štefan Hoza (Rudolf). Holoubek narýchlo prevzal dirigovanie pôvodnej Dusíkovej hry so spevmi Novoveskí študenti (1939) miesto korepetítora Vladimíra Melička, Dusíkovho spoluautora. Naštudoval ďalšiu pôvodnú Dusíkovu hudobnú komédiu Turecký tabak (1941).

Z baletného repertoáru dirigoval Čajkovského Labutie jazero (1939) a Spiacu krásavicu (1942), Delibesovu Coppéliu (1941). Kritika vyzdvihovala jeho pohotovosť a dirigentskú zručnosť, dirigoval s temperamentom a mnohokrát spamäti. Na otázku ako dokáže dirigovať spamäti po mnohých rokoch odpovedal „.. každú operu so sólistami i zborom si naštudujem sám, som aj na všetkých skúškach prítomný, no a, samozrejme, že aj všetky delené a spoločné skúšky s orchestrom dirigujem sám a snažím sa o detailné vypracovanie všetkých partov orchestrálnych skupín. Keď som si partitúru v domácom štúdiu po všetkých stránkach osvojil, nuž (vravím) bol by v tom čert, aby som to potom všetkom nevedel dirigovať naspamäť.“ (Literárny týždenník, 6. 8. 1993).

Majster taktovky s fenomenálnou pamäťou

Prvou operou Ladislava Holoubka bola staršia inscenácia Verdiho Rigoletta, ktorú prevzal po Josefovi Vincourkovi. Predstavenie (15. februára 1939) nebolo iba jeho osobnou premiérou, ale aj premiérou interpreta titulnej postavy Rigoletta Otakara Krausa, neskôr významného barytonistu londýnskej Covent Garden (viac informácii si prečítate TU…). Podľa kritiky bola opera hudobne veľmi dobre naštudovaná. Po Rigolettovi dirigoval od tretej reprízy svoju operu Stella (1939), naštudoval Adamovu komickú operu Keby som bol kráľom (1939) a Humperdinckovu Marcipánovú chalúpku (1939). Kritika zdôrazňovala dôkladnosť a svedomitosť dirigenta venovanú naštudovaniu každého diela, honorovanú úspechom ako napr. pri Donizettiho opere Don Pasquale (1939), ktorú dirigoval bez partitúry. Reprodukčný výraz a plastickú jasnosť dal Thomasovej Mignon (1940), sýtou obsahovou náplňou vybavil partitúru d´Albertovej Nížiny (1942).

Giuseppe Verdi: Rigoletto, 15. 2. 1939, plagát,
foto: Archív SND

V priebehu ďalších rokov naštudoval rozsiahly domáci i svetový repertoár, mnohé tituly dirigoval počas dlhoročnej činnosti vo viacerých naštudovaniach: z Pucciniho tvorby opery Madame Butterfly (1940; 1952; 1961, insc. 1955), Plášť (1944), Gianni Schicchi (1944), Tosca (1945; 1958, insc. 1957). Dirigoval Rossiniho Barbiera zo Sevilly (1941, 1946, 1968), Verdiho Rigoletta (1940; 1961, insc. 1956) a Trubadúra (1942), Flotowovu Martu (1945, 1964), Bizetovu Carmen (1946), Mozartovu Čarovnú flautu (1949), Smetanove opery Hubička (1941, 1961), Predaná nevesta (1945) a Dve vdovy (1946), Dvořákovu operu Čert a Kača (1942, 1955). Kvalitné, dramaticky účinné bolo hudobné naštudovanie Janáčkovej Jenufy (1946) v netradičnom režijnom poňatí Branka Gavellu. Dirigoval Weinbergerovho Gajdoša Švandu (1948), Čajkovského Eugena Onegina (1945, 1949, 1952, 1962), rozprávkovú operu Rimského-Korsakova Snehulienka (1947). Za nemocného šéfa opery Krešimira Baranovića dirigoval bez skúšky z listu prvú a druhú reprízu Musorgského Borisa Godunova, ktorým ho poveril samotný šéf opery, presvedčený o jeho dirigentských schopnostiach (1946).

Podpísal sa pod inscenáciu nie veľmi pozitívne prijatej pôvodnej opery Rosinského Čalmak (1940), hudobne naštudoval vlastné opery Svitanie (1941) a Túžba (1944). Z modernej zahraničnej opernej tvorby Zandonaiovu Ľúbostnú komédiu (1943, pri príležitosti šesťdesiatych narodenín autora) a operu Momčil bulharského skladateľa Pipkova (1950). Úspešne zvládol náročnú partitúru eklektickej opery chorvátskeho skladateľa Jakova Gotovaca Ero z onoho sveta (1943), dirigoval spamäti, orchester, spevákov i zbor ovládal a viedol s istotou. Naštudoval zborové časti v opere talianskeho skladateľa Lodovica Roccu Dibuk (1937) v avantgardnej inscenácii režiséra Viktora Šulca. K profilovým inscenáciám Holoubka patrila Konjovićova Koštana (1948) a predovšetkým pamätné prvé uvedenie Suchoňovej opery Krútňava v roku 1949, obe s režisérom Karlom Jernekom. Holoubek venoval naštudovaniu veľkú pozornosť ktorá sa prejavila na dokonalom predvedení časti orchestrálnej, zborov i na výkonoch sólistov.

Režisér J. Gyermek s dirigentom L. Holoubkom nad partitúrou opery W. Egka Revízor, SND, 1959,
foto: Archív SND

Významnou udalosťou bolo prvé uvedenie Borodinovej opery Knieža Igor (1952), skvelé bolo hudobné naštudovanie Čajkovského Eugena Onegina (1952) v réžii hosťujúceho Nikolaja S. Dombrovského, kde v súlade s režijnou koncepciou prejavil mimoriadny zmysel pre akcie na scéne. Inscenácia sa s pozitívnym hodnotením stretla aj na zájazde opery v Prahe na Divadelnej žatve (1952). Po odchode Milana Zunu prevzal Beethovenovho Fidelia (1952, insc. 1951). V roku 1952 naštudoval s mladými adeptmi Konzervatória absolventské predstavenie Dvořákovej Rusalky.

Ladislav Holoubek vtisol svojskú interpretačnú pečať takmer stovke inscenácií všetkých slohových období. Za dirigentským pultom vedel z orchestra vyťažiť bohatosť inštrumentačnej farebnosti, vycizelovane s ním pracovať, rozohrať ho v bohatej dynamike.

Veľmi citlivo sprevádzal sólistov, rád sa venoval mladým speváckym talentom, poskytoval im príležitosť uplatniť ich schopnosti i v náročných postavách, z viacerých vyrástli výrazné umelecké osobnosti. Napr. na jeho podnet dostal František Zvarík (neskôr skvelý Štelina v Suchoňovej Krútňave, 1949) po speváckych výkonoch v činoherných inscenáciách ponuku do operného súboru (1944). Vo Verdiho Trubadúrovi obsadil do postavy Azuceny mladú Ninu Nadeždinu-Hazuchovú (1947) a neskôr Oľgu Hanákovú (1948), s Dr. Gustávom Pappom naštudoval Dona Josého z Carmen (1948, insc. 1946).

L. Holobek, Túžba, SND, 1944, plagát,
foto: Archív SND

Tradovalo sa, že čo naučí Holoubek, to sa nikdy nezabudne. Vynikal pracovitosťou, bol náročný nielen k sebe, ale i k spolupracovníkom, čo sa nie vždy stretlo s porozumením. Nedobré vzťahy v súbore v päťdesiatych rokoch vyústili do Holoubkovho odchodu z divadla. Nastúpil ako vedúci dirigent do Vojenského umeleckého súboru v Bratislave (1952 – 1955), kde sa pričinil o zvýšenie umeleckej úrovne telesa. Paralelne hosťoval v Armádnej opere v Prahe (súčasť Armádneho umeleckého súboru Víta Nejedlého), kde dirigoval Smetanovu Predanú nevestu a s režisérom Jiřím Fiedlerom naštudoval aj Dvořákovu operu Rusalka (1954).

Ladislav Holoubek často spolupracoval s režisérmi činohry na hudobnej zložke a komponoval scénickú hudbu k inscenáciám Janka Borodáča (Shakespeare: Macbeth, 1933; Hviezdoslav: Herodes a Herodias, 1937; Sofokles: Antigona (1940 a Kráľ Oidipus (1941), Viktora Šulca (Dostojevskij: Výrastok, 1934; Langer: Periféria, 1934; Puškin: Malé tragédie, 1937; Stroupežnický: Naši furianti, 1937), Jirásek: M. D: Rettigová, 1938), Jána Jamnického (Stodola: Keď jubilant plače, 1941) a Jozefa Budského (Niccodemi: Od úsvitu do večera, 1944). V niektorých inscenáciách si režiséri vyžadovali aj živý orchester s dirigentom: Tyl:  Fidlovačka (1934), Jirásek: Lampáš (1936), Rostand: (Cyrano z Bergeracu, 1942), Schiller: Viliam Tell, 1942).

Keď v roku 1958 na pozvanie šéfa opery SND Šimona Jurovského dirigoval Holoubek ako hosť Cikkerovho Bega Bajazida, pri ktorom zaujal vlastnou strhujúcou koncepciou opery a vrátil sa do Bratislavy. Všetky jeho premiéry mali aj v tomto druhom období pečať prvotriedneho profesionalizmu, vyznačovali sa štýlovosťou, výrazovou pestrosťou a premyslenosťou celku aj detailov. Začal naštudovaním Janáčkovej opery Líška Bystrouška (1958) v modernej, poeticky ladenej réžii Miloša Wasserbauera. Silným umeleckým zážitkom bola i Janáčkova opera Jej pastorkyňa (1966) vo vzácnom súlade hudobnej a režijnej koncepcie Branislava Krišku. Z českej tvorby dirigoval Smetanovu Hubičku (1961), Predanú nevestu (1961, obe opery aj na Devíne) a Dve vdovy (1964). Po Musorgského opere Soročinský jarmok (1959) naštudoval Pucciniho Bohému (1959), Leoncavallových Komediantov (v netradičnom spojení s Ravelovou Španielskou hodinkou, 1961), Verdiho Silu osudu (1965), Rossiniho Grófa Oryho (1967). Podpísal sa pod prvé slovenské uvedenia Šebalinovho Skrotenia zlej ženy (1959), Egkovho Revízora (1959), Ravelovej Španielskej hodinky (1961), Prokofievovho Príbehu ozajstného človeka (1961) a vždy vedel zladiť zvuk a výraz moderného orchestra s hereckou a najmä speváckou akciou na javisku.

Príprava premiéry opery J. Cikkera Vzkriesenie,1962,
L. Holoubek, J. Cikker, K. Hájek,
foto: Jozef Vavro, Archív DÚ

Dirigoval aj svoje pôvodné diela Rodina (1960) a Profesor Mamlock (1966), zo slovenskej tvorby Cikkerovho Jura Jánošíka (1961) a prvé slovenské uvedenie jeho Vzkriesenia (1962) v skvelej réžii Kornela Hájka. Dirigoval aj pozoruhodnú lyrickú operu debutujúceho Mira Bázlika Peter a Lucia (1967) v réžii Branislava Krišku. Po odchode do Košíc sa príležitostne ako hosť do SND vrátil, posledný raz tu dirigoval Wagnerovho Lohengrina v roku 1978.

Umelecký šéf a dirigent Štátneho divadla v Košiciach

V roku 1955 prijal Ladislav Holoubek ponuku riaditeľa Štátneho divadla v Košiciach Andreja Chmelka na post šéfa opery. Počas prvého košického pôsobenia (1955 – 1958) prispel Holoubek k zvýšeniu kvalít väčšiny hudobných naštudovaní v úzkej spolupráci s progresívnymi režisérmi Kornelom Hájkom a mladým Branislavom Kriškom. V druhom období (1966 – 1981) dokázal vysokými nárokmi, energiou, pracovitosťou, trpezlivou, vytrvalou prácou zvýšiť kvalitu orchestrálnej zložky a interpretačnej úrovne súboru. Naštudoval Donizettiho operu Don Pasquale (1956), brilantné, rytmicky svieže Cimarosovo Tajné manželstvo (1967), s elánom dirigoval Pucciniho Bohému (1957), pozoruhodné bolo naštudovanie opery Dievča zo západu (1968). Zabezpečil dobrú hudobnú úroveň novej inscenácie v Košiciach vyše dvadsať rokov neuvádzanej Verdiho opery Maškarný bál (1969), dirigoval Rossiniho Barbiera zo Sevilly (1975), Gounodovho Fausta a Margarétu (1979). Pozoruhodná bola opera Májová noc (1956) Rimského-Korsakova. Vzorová bola štýlovosť jeho naštudovaní Mozartových opier Don Giovanni (1956, 1980), Così fan tutte (1970) a Figarova svadba (1974). Z Wagnerových opier naštudoval iba Lohengrina (1976).

Spevnosť a citovosť preferoval v operách Leoša Janáčka Káťa Kabanová (1972) a Jej pastorkyňa (1977). K vrcholným činom patrilo naštudovanie Smetanovho Dalibora (1973), Hábovej opery Kalibov zločin (1968). Jedinečnou inscenáciou z pôvodnej tvorby bol Cikkerov Beg Bajazid (1957) v réžii Branislava Krišku, s ktorým sa súbor prezentoval aj na Divadelnej žatve v Prahe (1957), kde inscenácia získala prvé miesto. Uviedol Ferenczyho Nevšednú humoresku (1969), zrevidovanú verziu svojej prvej opery Stella (1958) a Túžbu (1970). Po televíznej premiére zaradila dramaturgia košickej opery do repertoáru komickú jednoaktovku Bačovské žarty (1981, s Ravelovou Španielskou hodinkou). Operu so skladateľom hudobne naštudoval Zdeněk Bílek, réžie sa ujal samotný autor Ladislav Holoubek. Režijne naštudoval operu Borodinovu operu Knieža Igor (dirigent Boris Velat, 1971). Na košickej scéne, podobne ako aj na bratislavskej, podporoval činnosť a kryštalizáciu talentu mladých spevákov Elišky Pappovej, Idy Kirilovej, Alžbety Mrázovej, Sergeja Kopčáka a ďalších.

L. Holoubek: Rodina, Opera SND, 1960,
Štefánia Hulmanová (Helena Petráková), Gejza Zelenay (Karol Petrák),
foto: G. Podhorský, Archív DÚ

Úspechy na zahraničných a českých scénach

Pozoruhodné úspechy dosiahol Ladislav Holoubek aj v zahraničí. V roku 1948 dirigoval s mimoriadnym úspechom vo Varne Pucciniho Toscu (1948), v Sofii na symfonickom koncerte Sofijskej filharmónie uviedol skladby B. Smetanu, J. Kresáka a A. Moyzesa (1948), podobne ako s Rozhlasovým symfonickým orchestrom v Bukurešti. V Národnej opere v Sofii Predanú nevestu, Madame Butterfly (1949) a Carmen (1954). V roku 1960 hosťoval v Gere ako dirigenta a komorný hráč. V Štátnej opere v Stuttgarte dirigoval päť predstavení Cikkerovho Vzkriesenia vo vynikajúcej inscenácii známeho nemeckého režiséra Günthera Rennerta, Janáčkovu Jej pastorkyňu a Pucciniho Madame Butterfly (1964).

Zúčastňoval sa aj na zájazdoch súborov Slovenského národné divadla (Drážďany, Viedeň, Praha, Ostrava) a košického Štátneho divadla (Miškovec, Praha). Pohostinsky dirigoval aj na českých scénach. V roku 1938 dirigoval v Brne Lehárovu operetu Giuditta v hlavnej úlohe s Jarmilou Kšírovou. Pri príležitosti prvého výročia úmrtia Zdeňka Chalabalu v roku 1963 na pozvanie pražského Národného divadla dirigoval štyri predstavenia Prokofievovej opery Přiběh opravdového člověka, ako pamiatku na poslednú inscenáciu, ktorú Chalabala naštudoval.

V pokračovaní článku predstavíme Ladislava Holoubka ako skladateľa, prekladateľa či pedagóga.

Pripravila: Elena Blahová-Martišová

video

Podporte časopis Opera Slovakia a získajte vstupenky do Opery SND alebo knihu
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Elena Blahová-Martišová

dokumentaristka a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár