Ľadová Turandot v Prahe

5

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Po Lolite Rodiona Ščedrina, pod ktorej novembrovú premiéru sa podpísali režisérka Sláva Daubnerová a scénograf Boris Kudlička, má slovenský „rodný list“ aj ďalší prírastok pražského Národného divadla. Pucciniho Turandot inscenovala slovenská režisérka a výtvarníčka Zuzana Gilhuus, kostýmy navrhol známy módny tvorca Boris Hanečka.

Bulletin k pražskej inscenácii ponúka originálnu literárno-filozofickú i hudobno-dramatickú analýzu diela. Jej autor, dramaturg Ondřej Hučín, popri inom upozorňuje na to, že Čína v Pucciniho opere nechce byť vernou fotografiou reálií, ale symbolom obrovskej, vzdialenej, európskemu chápaniu cudzej ríše. Rovnako zborové teleso, ktoré sa takmer sústavne nachádza na javisku, nie je „(pseudo)realistickým pozadím, rozprávkovou kulisou, ale symbolisticko-dekadentným svetom úpadku, bytostne prepojeným s intímnym svetom hlavnej hrdinky, nemilujúcej, neplodiacej ženy, zvrátenej matky, „milenky mŕtvych“…“.

G. Puccini: Turandot, ND Praha, 2020, Jan Ježek (Altoum), zbor ND Praha, foto: Patrik Borecký

V podobnom duchu inscenovala Pucciniho Turandot aj v Nórsku žijúca slovenská režisérka a výtvarníčka Zuzana Gilhuus, keď javisko dôsledne zbavila znakov, ktoré by mohli zvádzať k realistickému čítaniu diela. No na rozdiel od Hučína, ktorý vo svojom texte pátra po ďalších ideových vrstvách pestrofarebnej partitúry, pohybujúc sa v spektre od naturalizmu po symbolizmus, sa Gilhuusovej nepodarilo ponúknuť divákovi protihodnotu za odstránený výpravný kolorit. Z jej nekontaktnej, akýchkoľvek vzťahov, emócií a vášní zbavenej koncepcie vanie len neprekonateľný chlad.

Hlavným problémom pritom nie je nahá, čiernymi závesmi lemovaná scéna, ktorej jedinými „kulisami“ sú pohybovo štylizovaný zbor a mostík vedúci stredom javiska k cisárskemu majestátu. Napokon, vzdušný priestor, minimum kulís, inklinácia k textilným materiálom aj antirealistický prístup k zborovému telesu, to všetko k rukopisu Zuzany Gilhuus patrí. Ani tentoraz sa jej nedá uprieť „maliarske oko“, vďaka ktorému vytvorí v scénickej prázdnote niekoľko efektných obrazov. Takými boli napríklad zmiznutie popraveného princa v približujúcej sa projekcii tváre Turandot, rozprávkovo strieborný cisár Altoum na pozadí bielej „kučeravej“ luny (tento dojem vytvoril použitý textilný materiál) či nástup princeznej zo záhybov dlhého cisárovho plášťa.

G. Puccini: Turandot, ND Praha, 2020, zbor ND Praha, foto: Patrik Borecký

Problémom Turandot je, že Zuzana Gilhuus sa natoľko oddala funkcii scénografky, až rezignovala na prácu režisérky. Protagonisti príbehu sú u nej indiferentnými bytosťami – nemajú žiadne city, neexistujú medzi nimi žiadne vzťahy, väčšinu partov spievajú na proscéniu otočení do hľadiska. Jediným pokusom o kontrastný moment je komicky koncipované trio ministrov Pinga, Ponga a Panga. Prevahu výtvarnosti nad režijným výkladom umocňovali aj vizuálne dominantné kostýmy Borisa Hanečku, využívajúce kontrast extravagantných materiálov (hrubý neoprén verzus jemná organza) a efekt nepoddajných, kubistických tvarov.

Zrejme aj preto v tejto inscenácii – na rozdiel od mnohých iných – neruší bohato využívané tanečné teleso (choreografia Martin Dvořák). Aspoň ono dynamizuje statický tvar a zároveň slúži ako komunikačný prostredník medzi partitúrou a divákom. Asi najsilnejším obrazom inscenácie je smrť Liu: Z lásky sa obetujúca žena umiera na vztýčených paliciach strážcov a zároveň s ňou hynú tanečnice odeté v bielej organze, uvädajúc ako lupene krehkého kvetu.

G. Puccini: Turandot, ND Praha, 2020, Anda-Louise Bogza (Turandot), foto: Hana Smejkalová

Inscenácia by možno nepôsobila natoľko chladno a vyprázdnene, ak by minimalistickú koncepciu naplnili strhujúce spevácke výkony. To však nebol prípad recenzovanej druhej premiéry (25. 1. 2020). Soprán Andy-Louise Bogza má dostatok prieraznosti aj dramatickosti k naplneniu jedného z najvypätejších partov opernej literatúry, no vo vysokej polohe jej chýbala rezerva a zapájanie hrudného registra pôsobilo neesteticky. V náročných vokálnych číslach (napr. In questa reggia) ju navyše hendikepovala nutnosť pohybu po strmom mostíku. Toto „protispevácke“ scénické riešenie oberalo interpretku o istotu a jej Turandot o aureolu vznešenosti.

G. Puccini: Turandot, ND Praha, 2020, Sergej Poljakov (Calaf), v pozadí Jiří Hájek (Ping), Jaroslav Březina (Pang), Martin Šrejma (Pong), foto: Patrik Borecký

Ani ruský tenorista Sergej Poljakov, ktorý už v mladom veku spieva dramatický repertoár na významných medzinárodných scénach, svojím pražským debutom nenadchol. Jeho hlas má objem i príjemný tmavší timber, ale pomerne málo lesku a kovovej rezonancie. V trojici ústredných postáv najviac zapôsobila Marie Fajtová ako Liu, predovšetkým krásne vystavanou áriou v 3. dejstve (Tu che di gel sei cinta). Trojica ministrov znela málo „vyladene“, a to nielen pre občasný rytmický nesúlad, ale aj pre nekompatibilitu naturálnejšie vedeného barytónu Jiřího Hájka (Ping) a precíznych tenorov Jaroslava Březinu (Pang) a Martina Šrejmu (Pong).

G. Puccini: Turandot, ND Praha, 2020, Marie Fajtová (Liu), foto: Patrik Borecký

Farby Národného divadla obhájilo technicky disponované orchestrálne teleso, ktoré zvládlo nástrahy náročnej partitúry vo všetkých nástrojových sekciách, vrátane chúlostivých plechov. Jeho šéfdirigent Jaroslav Kyzlink – v súlade so scénickou koncepciou – ubral Turandot na výrazovom pátose, no neochudobnil ju o bohatstvo farieb a dynamickú pestrosť. Majestátne a farebne znelo i zborové teleso, najmä po tom, čo ho režisérka „vypustila“ z poklesnutého prepadliska, kam ho vnorila v úvodnom dejstve. Napokon ho v záverečnej scéne vyslobodila aj z bizarných plášťov, ktoré nahradila bielymi šálmi, a v civilnom pohybe ho rozpustila po javisku.

Aspoň záverečné tóny inscenácie priniesli náznak režisérskeho výkladu: Tak ako sa Turandot vďaka Kalafovi zbavila svojich fóbií, vymanil sa aj jej ľud z paralyzujúceho strachu a neistoty.

Autor: Michaela Mojžišová

písané z 2. premiéry 25. 1. 2020

Giacomo Puccini: Turandot
Národné divadlo Praha
Premiéry 23. a 25. januára 2020

Hudobné naštudovanie: Jaroslav Kyzlink
Dirigenti: Jaroslav Kyzlink, Zbyněk Müller
Réžia a scéna: Zuzana Gilhuus
Kostýmy: Boris Hanečka
Zbormajster: Pavel Vaněk
Dramaturgia: Ondřej Hučín

osoby a obsadenie

Turandot: Anda-Louise Bogza, Eliška Weissová, Iveta Jiříková
Timur: Jiří Sulženko, Peter Mikuláš
Calaf: Sergej Poljakov, Michal Lehotský
Liu: Alžběta Poláčková, Marie Fajtová
Ping: Jiří Hájek, Jiří Brückler
Pang: Richard Samek, Jaroslav Březina
Pong: Martin Šrejma, Josef Moravec
Mandarin: Roman Vocel, Miloš Horák
Altoum: Václav Lemberk, Jan Ježek

www.narodni-divadlo.cz

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Michaela Mojžišová

operná historička, kritička, vedecká pracovníčka Ústavu divadelnej a filmovej vedy CVU SAV, členka výboru Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

5 komentárov

  1. Avatar

    Od teoretičky pohybujúcej sa už pár rokov vo svete opery by som očakával objektivitu, minimálne pripísať, že je to Váš subjektívny názor. Aj my sme boli na premiére Turandot a reakcie obecenstva a tiež kritikov boli “trochu” iné (pre záujemcov odkazujem na český portál Opera+ https://operaplus.cz/svetlem-sveta-je-laska-nova-turandot-v-prazskem-narodnim-divadle-2/ ). Je smutné, že vlastne špiníte do nášho slovenského hniezda. Ale aspoň viem, ako cenzurovane budem v budúcnosti čítať Vaše vyjadrenia.

  2. Michaela Mojžišová
    Michaela Mojžišová,

    Vážený pán Kollár,
    recenzia je žáner, ktorý má vždy aj subjektívny charakter – veď je to hodnotiaci názor subjektu (recenzenta), ktorý do textu pretavuje svoje skúsenosti, vedomosti aj hodnotové a vkusové preferencie. Je to známa skutočnosť, takže nevidím dôvod, aby som na to čitateľov exaktne upozorňovala.
    No zároveň si myslím, že môj text nie je napísaný ani zaujato, ani zlomyseľne, tobôž nie s úmyslom špiniť do slovenského hniezda. Snažila som sa čo najobjektívnejšie (keď už sa dovolávate toho slova 🙂 popísať inscenáciu a svoje hodnotenie podložiť argumentmi, aby nebolo iba subjektívnou „dojmológiou“.
    K Vášmu linku na recenziu kolegyne z Opera + si – v záujme komplexnejšej vzorky ohlasov na inscenáciu – dovolím pripojiť linky na ďalšie tri recenzie dlhoročných českých operných kritičiek a kritika.
    https://www.idnes.cz/kultura/divadlo/narodni-divadlo-turandot.A200124_115940_divadlo_era https://www.novinky.cz/kultura/clanek/recenze-turandot-utopena-v-ponure-ilustrativnosti-40311072
    https://www.divadelni-noviny.cz/kriticke-teze-josefa-hermana-2020-1-turandot.

    Prajem Vám veľa hodnotných operných zážitkov,
    Michaela Mojžišová

  3. Avatar

    Vážení diskutujúci, dovoľte pár slov reakcie..

    Dlhodobo sledujem recenznú scénu, na poli hudobnom, výtvarnom, divadelnom či literárnom. Skúsený poslucháč, čitateľ alebo divák samozrejme vie a realita ho naučila, že názor recenzenta je rovnako subjektívny ako názor ktoréhokoľvek recipienta.

    Nie preto, lebo je (etymologicky) subjektom. Ale preto, lebo limitovaní sebou sme všetci. Limituje nás miera vzdelanosti, miera prenikavosti, miera hľadania pravdy, miera pokory či naopak miera pýchy.

    Je však psychologicky naivné očakávať takýto vhľad od každého. Mnohí ľudia – ba možno až väčšina – si vytvárajú názor na základe hodnotenia iných a nedokážu byť nezávislí na predvytvorenom názore. S touto psychológiou pracujú – až desivo úspešne – marketingoví stratégovia. A to aj na poli umenia.

    Recenzent preto nesie nemalú zodpovednosť za svoje slová a názory. Vzniká však paradoxná realita, v ktorej recenzenti zdôrazňujú subjektivitu svojich názorov – pokiaľ je ich videnie spochybnené alebo napadnuté – zároveň sa však spôsob písania väčšiny recenzií nesie v duchu vynášania súdov, ktoré subjektivitu ani náhodou nenaznačujú a nárokujú si nielen garanciu odbornosti ale hlavne pravdu.

    Recenzie sú na škodu formátom nediskusným. Interaktívnosť by bezpochyby vniesla odlišné svetlo do mnohých hodnotení – nielen v zmysle iného názoru, ale predovšetkým v zmysle oboznámenia sa s celou realitou druhej strany – a neakcentovala by natoľko rolu recenzenta ako toho, kto rozhoduje.

    Úlohu recenzie a recenzenta vnímam ideálne ako hlbší prienik do súvislostí, ktoré bežný poslucháč alebo divák či čitateľ nemusí postrehnúť. Takisto ako prienik do a poznanie reálií jednotlivých profesií – či už ide o huslistu, spisovateľa, dirigenta, grafika či operného režiséra – ktoré divák opäť nemusí a nemôže poznať. Recenzent by ich nielen mal poznať. Mal by ich zohľadňovať v procese reflektovania.

    Mal by vnášať svetlo a porozumenie. Rozširovať a prehlbovať poznanie. Nie iba súdiť. Či pozitívne či negatívne.

    Druhou stránkou mince je samotný slovník. A novinárska etika. Pokiaľ recenzent nazve svoju reflexiu kritickými tézami, no v texte potom používa slovník a myšlienkovú úroveň priam bulvárnu, je práve toto nielen nedostatkom odbornosti, a malo by byť nielen blahosklonne alebo rezignovane umelcami ignorované, ale je doslova porušením etiky a malo by byť ako také pomenované a diskvalifikované.

    Píšem všeobecne, no reagujem spontánne i na priložené linky tejto minidiskusie…

    Čo by recenzent nemal robiť nikdy, je podsúvať zámery a vkladať motivácie umelcom, ak sú výsostne v rovine subjektívneho dojmu a domnienky recenzenta, no umelca osobne napádajú alebo zhadzujú.

    Opätovne čítame i recenzie, v ktorých sa odborník zameria len na niektoré zložky umeleckého diela, v prípade hudobného divadla nadmieru komplexného, a iné neodborne prehliadne alebo ignoruje. Recenzuje spevákov a réžiu, no nespomenie choreografiu. Alebo spomenie režiséra, dirigenta, scénu, no nevyjadrí sa ku kostýmovému výtvarníkovi. Neprepojí zložky myšlienkovo, ergo nerozšifruje celok.

    Nezriedka to vyzerá tak, akoby i recenzenti potrebovali posvätenie zabehaného názoru. V prípade umelca slávneho súvislosti vidia – dokonca tam, kde nijaké nie sú, no prehliadnu nedostatky, ako falošnú hru huslistu, či prázdnotu obsahu videoinštalácie a analogicky v ostatných druhoch umenia – no v prípade menej slávneho kvality nevidia. Pokojne sa môže jednať o identické postupy – uchopenia divadelnej reči napríklad.

    Ale formulácie typu ´(pěvkyně) nevyla, spíš plnou parou pištěla´ v odbornej kritike dlhoročnej kritičky sú natoľko šokujúce, že príslušná pani kritička by mala byť ihneď vylúčená z asociácie kritikov, aby nepoškodzovala meno ostatných, ktorí dodržujú, prípadne i úprimne ctia aspoň slušný slovník.

    Recenzovanú Turandot som videla. V mojom vnímaní inscenácia naopak mala jednoznačný koncept, mala poéziu i hĺbku, HOCI mnohé sa asi nevydarilo tak, ako bolo myslené. Statickosť či dynamickosť konceptu, sošné herectvo a scénografická réžia, či naopak činoherne prepracovaná, opulentnosť či striedmosť tvarov, voľný verš či viazaný, historicky poučená interpretácia či nepoučená sú vecou preferencií a samé osebe nemôžu byť kritériom kvality – hoci môžu individuálne nevyhovovať.

    Pozoruhodné je, ako sa množstvu ľudí páčila a zasiahla ich a porozumeli. Formulovali podstatu a pochopili poéziu, symboliku, filozofiu výkladu i citové posolstvo bez ohľadu na profesné zázemie. Na rozdiel od niektorých recenzentov. Akoby skúsenosť a uzavretosť v odbore bola niekedy naopak na prekážku. Odborné recenzie však pretrvajú v textovej forme desaťročia a budú dlhodobo vytvárať a udržiavať deformovaný a oklieštený obraz umeleckej reality.

    Možno by bolo prospešné, keby si posudzovaní a posudzujúci vymenili občas role. Každé umelecké dielo sa rodí dlhé mesiace. Niekedy roky. Kniha, koncert, obraz, choreografia nevzniknú rýchlo a ľahko ako povrchná no sebaistá recenzia. V prípade hudobného divadla je výsledkom i celého radu vzťahov a procesov – často limitov – personálnych, technických, organizačných, dokonca politických.

    Je škoda, ak je celý vzájomný proces vytvárania a reflektovania umenia pomyselným bojom, miestom i malichernej sebarealizácie a dokazovania moci, namiesto toho, aby bol predovšetkým poznaním…

    Veronika Lovranova

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku