Ľalia z Recanati Beniamino Gigli

0

Odber týždenného newslettera

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Pil z kalicha (hudobnej) nesmrteľnosti. Beniamino Gigli má v panteóne svetových tenorov vždy čerstvé ruže. Kedy ho menovali za kapitána polície a prečo stál pred súdom? Kedy prežil požiar priamo na javisku? Muž, ktorý sa narodil pred 130 rokmi, navždy zmenil dejiny opery.

Vlaková stanica Victoria. Rok 1933. Dav rozvášnených Talianov skanduje jediné meno: Gigli. Priezvisko, ktoré nápadne pripomína talianske slovo pre ľaliu (giglio). V zlatých tridsiatych rokoch „giglimánia“ naberala na intenzite a fanúšikovia boli schopní prinútiť obľúbeného tenora, aby spieval hneď, ako vystúpil z vlaku. Hoci aj na stanici.

Autogram Beniamina Gigliho (1890-1957) má podobné črty a línie, ako Verdiho podpis. Zaujímavá paralela, však? Zdroj: pinterest.com

Konečná stanica opera

Akýsi železničiarsky hodnostár začal protestovať. Aby vyhovel nedočkavým tváram, tenor pri nástupe do taxíka „vypálil“ pár výšok. Okolo práve prechádzal pár zamilovaných hrdličiek. „Povedal som ti, drahá,“ vysvetľoval mladík a náruživo pritom gestikuloval, „je to madam Tetrazzini!“

Prirovnanie k slávnej sopranistke je viac, než anekdota, na ktorej sa zasmejeme – a obrátime list. Vypovedá nemálo o agilite medového hrdla, o jeho intonačnej a dychovej istote, o lyrických letokruhoch zdravého (a dravého) tenorového pňa, ktorý vyrástol v talianskom Recanati blízučko pútnického miesta Loreto.

Príbeh o vysokom cé v taxíku je súčasťou spomienkovej biografie Beniamina Gigliho. Jednoduchej, no poučnej. V roku 1967 mohli po nej siahnuť aj Slováci. Dva roky predtým (1965) vychádzal v týždenníku Život trojdielny seriál o Gigliho živote, ktorému dala umelecké imprimatur priamo jeho dcéra Rina. „Potatila sa“. Vyrástla z nej operná speváčka, mala pekný lyrický soprán. Jej scénické meno je skrátením talianskej zdrobneniny Esterina.

Rina Gigli nosila meno tenorovej matky Ester. Slovenskému týždenníku Život vyjadrila živé sympatie. Zdroj: súkr. archív L. Laudoniu

Pri listovaní zožltnutými stránkami všeobecného (dnes je v móde anglicizmus lifestylového) periodika, po ktorých brušká prstov černejú, odborne podkutý čitateľ uvije celú kyticu otázok: Bol Beniamino Gigli skutočným nástupcom Enrica Carusa, keď podobne ako on ukrižoval umenie v bolesti chudoby, aby ho urobil večným? A prečo sa do roku 1925 vyhýbal spievaniu v rozhlase? Čím bol vlastne výnimočný? Pri pátraní po odpovediach potrebujeme – scarpiovsky povedané – le prove, dôkazy. V prípade hlasu, ktorý zmĺkol pred 63 rokmi, budú indicia suprema nahrávky.

Platňa chutná ako pizza

Beniamino Gigli natáčal platne v časovom horizonte 37 rokov. Všetko začala taktovka Carla Sabaina, šéfa talianskej divízie gramolabelu Voce del Padrone. Práve s ním v roku 1918 nahral prvé árie. Dušou gramofónového priemyslu doby bol Fred Gaisberg, lovec hlasov (Caruso bol najväčšou rybou na jeho udici) a peňazí (kontrakty z platní ho katapultovali medzi elitu rodiacej sa opernej „fabriky“).

Prečítajte si tiež:
Sedem divov opery (2). Kamarát fonograf

Diskografiu Gigliho a Carusa viaže niť neoperného repertoáru. Neapolské canzonetty majú v súčasnosti starodávnu príchuť, ale začiatkom 20. storočia boli novokomponovanou populárnou hudbou. Znesú preto porovnanie s kantilénovými piesňami Andreu Bocelliho.

Spája ich rovnaká funkcia rozširovania tenorového repertoárového „vreca“ tak, aby sa do neho zmestilo rôzne ovocie: špeciálne vyšľachtené, aj také, ktoré chutí všetkým. Pri takto naplnenom vreci sa žiaľ nedá vyhnúť umelecky nie celkom zdravým hudobným plodom.

Zo syna obuvníka „Baťa“ svetovej opery. Gigli s modelom obchodnej pokladne. Zdroj: internet

Potenciu opery podľa stránok memoárov Beniamina Gigliho vyčerpala exagerácia intelektuálnych prvkov libriet. Tušil náš tenor s dušou vizionára, že réžia bude jedného dňa (česť výnimkám) dobrým sluhom a zlým pánom? Opernému anjelovi však zostrihli krídla predovšetkým nožnice neľútostného biznisu, ktoré premieňajú divadlá na supermarkety…

Ďalším špecifikom Gigliho diskografie je technická kvalita. Jeho posledné snímky z roku 1955 zrkadlia umelcov vokálny portrét vernejšie, než krivé zrkadlo Carusových prvých šelakov s vôňou neapolskej pizze.

Podarilo sa mu nahrať diela, ktoré za Carusovej éry boli ešte vo hviezdach. Napríklad áriu Nessun dorma. Caruso ju nemohol spievať, pretože zomrel v roku 1921 a Pucciniho Turandot mala premiéru v roku 1926. Gigli bol prvým z tenorov, ktorý vryl do gramofónových drážok dôležitú sériu barokových árií antiche a účinkoval aj v zabudnutom Carissimiho oratóriu Ezechia.

Operné komplety v pušnom prachu

Úspešné salto mortale. Tak sa dajú nazvať Gigliho záznamy kompletných opier z interbelického obdobia. Gramofónový lievik cez vojnu nespal. V roku 1934 Gigli nahral celých Komediantov, v roku 1938 nasledovali pucciniovky Bohéma a Tosca. O rok neskôr k nim pribudla Butterfly. Rok 1940 „pricválal“ s Cavalleriou rusticanou (cavalleria v taliančine znamená jazda). Veristický kompas v nasledujúcom roku ukazoval na Andreu Chéniera. Roky 1943 a 1946 sú vtlačené do matríc Verdiho Maškarného bálu a nílskej zorničky Aidy.

Podobne ako Caruso, aj Gigli bol stelesnením kultúry talianskych emigrantov. Zdroj internet

Taliansko bolo jedinou krajinou, ktorá zlovestný rachot zbraní prehlušovala kanónom hudby v podobe operných gramokompletov. Záznamy boli určené pre domáci trh. Politické napätie medzi Talianskom a Britániou (materská zem fonokoncernu EMI) spôsobilo, že Andrea Chénier s Giglim na čele obsadenia sa k anglofónnym poslucháčom starého kontinentu dostal až v roku 1949, za oceán doplával až s dátumom 1954! Niečo také je v časoch digitálneho streamingu nepredstaviteľné.

Vzácnosť nahrávok paradoxne umocňovala vzácnosť živých vystúpení. Pero Beniamina Gigliho spomína na rozhlasom prenášaný večer Pucciniho Bohémy so sopranistkou Lucreziou Bori. Diváčka pribehla k pokladni v polovici predstavenia. „Počúvala som prvé dve dejstvá z rádia. Bolo to také nádherné, až som dostala chuť vidieť ten zvyšok naživo.“

Epizóda pri výťahu

S rozhlasom si netykal. Neviditeľné obecenstvo ho desilo. Aj platne sa rodia pre záhadnú transkontinentálnu masu, ale proces záznamu v štúdiu umožňuje repetíciu a strih.

Majestátny vzhľad. Beniamino Gigli spieval celým telom. Zdroj: internet

Live transmisia cez zázraky techniky nemilosrdne premieta každú (intonačnú, technickú) chybu na čierne plátno kritiky bez možnosti autokorekcie počas prenosu (elektronické „tuningy“ a dolaďovače za Gigliho života neexistovali). Približne takto ospravedlňoval populárny umelec averziu voči rozhlasovému mikrofónu.

Aj po roku prvého významného stretnutia s rádiom (1925) uteká pred Damoklovým mečom rozhlasových antén do prítmia divadla a plavbu na vlnách éteru odkladá do tridsiatych a rozlúčkových päťdesiatych rokov. Natura naturans, tvoriaca prirodzenosť prírody versus mladícka drzosť sú piliermi milého rozprávania z Gigliho spomienkovej knihy. Po vianočnom rozhlasovom prenose tenora pristavil pri výťahu malý chlapec. „To vy ste spievali?“ Prikývol. „Hlas je mocný. Nabudúce nestojte tak blízko pri mikrofóne. Veď nejednému dilentantovi som už posilnil nohy!“

Aj technickému „diletantovi“ z Metropolitnej opery. Do Zlatého jablka amerického operného Olympu sa Beniamino Gigli zahryzol v roku 1920. „Servírovala sa“ opera Arriga Boita Mefistofele o nebi a záhrobí.

Ako vôňa kadidla

Gigliho kariéra sa kryje s rozmachom Mladej talianskej školy. Príslovie z jeho rodiska Recanati „chytil svätého Antona za bradu“ dobre vystihuje priazeň kultúrnej konjunktúry. Autori ako Mascagni, Puccini alebo „vatikánsky verista“ Lorenzo Perosi sa ešte nepremenili na myšami ohlodané fotografie. Boli to živí umelci a náš tenor mal to šťastie tvoriť spolu s nimi.

Slon – symbol exotických ciest. Beniamino Gigli v roku 1920 začínal medzinárodnú kariéru. Zdroj: internet

Nenápadný mladý muž mal po Mefistofelovi v Met 34 klaňačiek. V tejto dráme je pre tenora náročné strhnúť pozornosť na seba. Najväčšiu časť koláča si odkrojí titulný hrdina – bas. Americké publikum nezabudlo na excesy ruského basového bojara Šaľapina, ktorý sa na Wall Street nikdy necítil komfortne.

Vrelo to. A kritika The World na Gigliho adresu napísala opatrné „dokázal, že bude pre operný svet prínosom, ale senzáciu nevzbudí.“ Bude užitočný, no legendou sa nestane… Kritik nie je futurológ! Aj (alebo už) vtedy sa písali zlé kritiky.

Po prvom metropolitnom Faustovi gratuloval debutantovi sám Caruso. Tenorového imperátora čakal súmrak života (Gigli spieval v Metropolitnej opere iba mesiac, keď sa Caruso v dôsledku zhoršenia zdravotného stavu nútene stiahol z javiska). Carusov úspech bol zhmotneným snom talianskych emigrantov pod Sochou slobody, a túto štafetu mal teraz prevziať neznámy Recanatčan narodený 20. marca 1890 v rodine obuvníka a dcéry dedinského učiteľa.

Carusovský kabát Giglimu nesvedčal, mal odlišnú „konfekciu“. Obaja sólisti sa typologicky rozchádzali, hoci štartovali na spoločnej dráhe. Enrico časom prešiel cez výhybku barytonálneho tenora, kým Beniamino vstupoval do spinto arény veľmi opatrne (prvého Manrica vo Verdiho Trubadúrovi spieval až v roku 1939!).

Massenetova Manon vyhovovala Gigliho svetlému timbru. K dramatickeším postavám pristupoval s rešpektom a bez kriku. Zdroj: internet

Špecialitou „ľalie z Recanati“ boli hektické vzlyky, melanchólia a pátos (Caruso bol v tomto smere umiernenejší). Mal v sebe zvláštnu jemnosť. Definovať ju, to je pokúšať sa chytiť do dlaní vôňu Boswellie – naturálneho kadidla!

Debut v ženských šatách

Ktorý tenor sa môže pochváliť tým, že debutoval ako sopranistka? Prvou scénickou príležitosťou Beniamina Gigliho bola študentská opereta Útek Angeliky. Ľahšiu múzu mal rád, dobre si rozumel so saxofónom. V kostýme hlavnej hrdinky ho nespoznal ani vlastný otec skepticky sa mrviaci medzi publikom v Macerate.

Toreador a býk – spevák a jeho publikum. Stoličky plné anonymných tvárí striehnu na výšky. Seriózny tenorový debut v roku 1914 v Rovigu bol súbojom biblického Dávida s Goliášom. Alebo súbojom nebies a mora? Na konci rovnomennej árie napísal skladateľ géčko. Debutant prísne dodržiaval punktuáciu partitúry. Publikum rozmaznané výkonmi tenoristov, ktorí si finále skladby svojvoľne korunovali béčkom, čakalo viac. Na treťom z večerov s Ponchielliho Giocondou tenor vystrelil do uší očakávané bé – a celé divadlo bolo na jeho strane.

Beniamino Gigli natočil takmer dvadsať filmov, niektoré aj po nemecky. Goetheho jazyk neovládal, texty sa vďaka vynikajúcej pamäti učil mechanicky ako báseň. Zdroj: wikipedia.org

Prečo sú práve výšky lakmusovým papierikom tenorového majstrovstva? Je to iba povestné talianske sfogo, uvoľnenie uväznených emócií? Animálny prehistorický výkrik lovca? Vibrácia čistiaca vzduch? Pod vplyvom tejto skúsenosti robieval Gigli nekonečné ústupky svojmu publiku, ktoré nazval „stále skúšajúcou porotou“. Kritici mu to vyčítali.

Pred súdom

V Monte Carle ho donútili, aby do polovice prípitku z Traviaty vsunul áriu z Giocondy (!) Cielo e mar. Ani to nestačilo, aby rozmaznané publikum vydržalo v opere až do konca. Ľudia odchádzali pred posledným dejstvom a sopranistka zomierala pred poloprázdnym hľadiskom. Tak umiera umenie. Kto nad ním vynesie súd?

Pred súdnym tribunálom kedysi stál aj Beniamino. Zažalovala ho jeho rímska učiteľka spevu. Grófka Agnesa Bonucci dávala chudobnému zverencovi lekcie zdarma. Na odporúčanie dobovej tenorovej hviezdy Alessandra Bonciho si Gigli našiel nového „kováča hlasiviek“. Grófka sa urazila a žiadala od bývalého žiaka výplatu za odučené hodiny. Spor sa podarilo urovnať po rokoch, keď Beniamina neoficiálne intronizovali na vakantnú Carusovu sedes imperialis. Učiteľke z mladosti podal pravicu a poskytol jej štedré finančné odškodné. Nie v nenávisti, ale v odpustení sa ukazuje veľkosť človeka.

Kamenný kráľ. Socha Beniamina Gigliho v talianskom meste Umbertide. Zdroj: wikipedia.org

Paolo Gigli bol bájny recanatský námorník a bojovník proti Turkom. Muž, ktorý nosil jeho meno, preplával na vlnách spevu Európu i Ameriku. Španielske publikum považoval za temperamentnejšie, než talianske. Za najkrajšiu a akusticky dokonalú scénu prekvapivo označil Belliniho divadlo v Catanii. Počas veľkej epidémie španielskej chrípky bol súčasťou obsadenia Mascagniho Lodoletty v Livorne. S miestnymi rybármi sa naučil loviť ombriny, za ktorými bolo treba vyplávať na šíre more o polnoci.

Lekárnik, ktorý liečil hlasom

Mal sa stať čalúnnikom či krajčírom. Neosvedčil sa. Byť lekárenským učňom nebolo jeho snom, v lekárni pritom prežil dlhých päť rokov. Lekárne sa v tej dobe podobali drogériám alebo obchodom so zmiešaným tovarom. Predávali sa v nich aj šumienky a nápoje.

Od chvíle, čo recanatský organista Quirino Lazzarini obsadzoval Benjamínka do sólových partov kostolnej schola cantorum po prijatie na rímsku Akadémiu svätej Cecílie, kam ho vzali na výnimku bez znalosti klavíra, bojoval s beznádejou a chudobou. Beniaminello mal šťastie na chápavých pedagógov. „Cárov barytón“ Antonio Cotogni nad novým zverencom držal stráž. Anonymne posielal šatstvo viacerým študentom s prázdnymi vreckami (ako svätý Mikuláš). Enrico Rosati ho zaodel šperkami belcanta a zmyslom pre ekonómiu hudobnej frázy.

Ešte pri skúške Cavallerie rusticany v roku 1915 nedokázal dospievať úvodnú sicilianu do konca. Mascagni poradil mladíkovi, aby neplytval dychom (identický problém – a s rovnakou skladbou! – mal o pár desaťročí delostrelec medzi tenormi Mario Del Monaco).

Jazdectvo patrilo k záľubám Beniamina Gigliho. Tejto vášni neskôr prepadol Pavarotti. Zdroj wikipedia.org

Beniamino Gigli mal špeciálny vzťah k Donizettiho hudbe. „Aj priemerný spevák môže mať v Pucciniho operách úspech,“ prezrádza na stránkach biografie Môj život v speve. „U Donizettiho to neplatí. Ten chce pomalé legato a pevný dych.“ Gigli zasial do opernej pôdy prvé semienka obrody predverdiovského belcanta. Bol skvelým Gennarom v Donizettiho Lucrezii Borgii, horlil za kresťanskú vieru v Poliutovi, mesačným svitom legata hypnotizoval Aminu v Belliniho Námesačnej. Lenže intimita bola pre niektorých impresáriov málo bombastická…

Uhasil požiar

Bombastické boli novinové titulky. Napríklad po londýnskej Bohéme, keď horelo na javisku. Denníky mali v záhlaví rok 1938. V polovičke exponovanej árie Che gelida manina začal Beniamino Gigli náhle spievať na Pucciniho melódiu „fuoco, fuoco“. Oheň! Červené hady sa plazili zo starých kachlí. Plamene našťastie nikomu neublížili. Duchaprítomný, praktickým vidieckym prostredím odchovaný spevák ich uhasil bez toho, aby sa prerušil tok dejstiev. Na druhý deň Daily Herald priniesol dvojzmyselný titulok: „Gigli vyvolal oheň v Bohéme.“ Ten skutočný, ktorý páli, aj mystický oheň emócií.

Mal to pod kontrolou. V novembri 1922 populárneho tenoristu vymenovali za kapitána newyorskej polície. Na nezvyčajnú šaržu bol hrdý do konca života. Pamätníci zdieľali Gigliho nákazlivé nadšenie pre zbieranie známok a radi hladkali jeho psíka s „veľkooperným“ menom Aida.

Maria Callas a Beniamino Gigli v roku 1954 spoločne koncertovali v San Reme. Z podujatia existuje zvukový záznam. Zdroj: pinterest.com

Factum abiit, monumenta manent. Je to už raz tak. Činy pominú, pamätníky nahrávok, obrázkov, listov či kostýmov, zostávajú. Naučíme sa to v Museo Beniamino Gigli v „Meste nekonečnosti“. Túto prezývku dostalo Recanati podľa vrchu Colle dell’Infinito, kde tvoril básnik a filozof Giacomo Leopardi a odkiaľ sa ponúka melodramatický pohľad na „zelený plyš“ prírody.

Mauzóleum Beniamina Gigliho v Recanati je plné latinských nápisov a fresiek pripomínajúcich byzantské ikony. Do kolísky smrti ho uložili 30. novembra 1957. Trojuholníkový tvar stavby podnecuje fantáziu, aby v tu odpočívajúcom dedičovi najlepších tradícií talianskej tenor-školy konca 19. a začiatku 20. storočia videla faraóna opery. Inskripcia nad centrálnou ikonou vzkrieseného Krista v mandorle je zvlášť výstižná: „Absorta est mors in victoria.“ Smrť pohltilo víťazstvo.

Autor: Lucia Laudoniu

video

Atmosféra veku Coco Chanel, foxtrotu a zaoceánskych parníkov. Toto je výber neapolských melódií v podaní Beniamina Gigliho. Mnohé z nich boli šlágrami (mnohé z nich nimi aj zostali) a zneli z filmového plátna.

Keď hráčsky zápal rodí noty. Túto áriu zo záveru Donizettiho opery Lucia di Lammermoor skladateľ napísal počas kartovej hry. Donizetti opustil hráčsky stôl, v druhej izbe načarbal melódiu a vrátil sa ku kamarátom dohrať partičku.

Podľa dramaturgického poriadku talianskej opery by táto ária mala byť veselou a rytmickou cabalettou. Nie je to tak. Sila spievaného textu roztrhla korzet pravidiel. Rozlúčka so životom je pokojnou a pokornou modlitbou.

Verdiho Otello sa dá spievať nežne a jemne. Otec a dcéra v dvojspeve Otella a Desdemony z roku 1951.

K tejto gramonahrávke Toscy sa viaže dramatická príhoda. Titulný part bol pôvodne zverený Ive Pacetti. V treťom dejstve však stratila vedomie a odpadla. Prestrašený manažér Gaisberg sadol spolu s Giglim do auta a „prepadol“ nič netušiacu Mariu Canigliu, ktorá si v pohodlí domova užívala voľno. „Akční muži“ ju priamo z obývačky uniesli do štúdia, kde nahrali všetko odznova. Projekt sa podarilo zachrániť. Vypočujte si výsledok.

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Lucia Laudoniu

slovenská historička, muzikologička, publicistka a výtvarníčka rumunsko-talianskeho pôvodu

Zanechajte komentár