Lastovička s poraneným krídlom alebo Pucciniho opierka medzi Traviatou, Bohémou a Lehárom

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Dvaja najvýznamnejší skladatelia Mladej talianskej školy Mascagni a Puccini premiérovali v roku 1917 opery, ktoré nazvali podľa vtákov Lodoletta (Škovránča) a La rondine (Lastovička). Spomenutá Pucciniho opera, ktorá mala svetovú premiéru 27. marca 1917 v Grand Théâtre de Monte Carlo, sa dlho pokladala za skladateľovo najslabšie dielo (vydavateľ ho dokonca označil za „zlého Lehára“) a na operných javiskách sa objavovuje zriedkavo.

U nás bol jej prvým „zástancom“ režisér Braňo Kriška. Najprv ju v knižke Život Giacoma Pucciniho (1970) označil (azda preto, že je divadelnejšia) za vydarenejšiu, než je hudobne kvalitná no divadelne nedramatická Sestra AngelicaTriptychu, a potom ju v roku 1996 režíroval v slovenskej premiére v banskobystrickej Štátnej opere. V Čechách ju naštudovali už o čosi skôr v Opave (1989), potom v Ostrave (2008) a pražské Národné divadlo ju po dva večery uviedlo v koncertnej podobe (2014).

Aj svet zaznamenal „renesanciu“ Lastovičky, ktorá rozpráva príbej parížskej kurtizány Magdy, váhajúcej medzi starším protektorom Rambaldom a mladým milovníkom Ruggerom. V Taliansku ju uvádzali v turínskom Teatro Regio (1994), v Teatro del Giglio v Lucce (1997), v Teatro Costanzi v Ríme (Darina Takova, Massimo Giordano), na pucciniovskom festivale v Torre del Lago (2007, Svetla Vassileva a Fabio Sartori), o rok neskôr v benátskom Teatro La Fenice (Fiorenza Cedolins, Fernando Portari), v ďalšom roku v Teatro Comunale v Bologni (Svetla Vassileva, Atalla Ayan), v roku 2018 v Teatro Bellini v Catanii i v Teatro Carlo Felice v Janove. Kvôli pandémii koronavírusu sa zrušila jej premiéra scénického uvedenia v Teatro San Carlo v Neapole (2020), ale dielo uviedli v koncertnej a skrátenej verzii pod taktovkou slovenského dirigenta Juraja Valčuhu.

Grand Théâtre de Monte Carlo, foto: internet

Lastovičku objavovali aj mimo Talianska. V USA ju medzi rokmi 1987 až 2017 uviedlo desať operných divadiel, v roku 2002 a 2007 ju uvádzali v Helsinkách, r. 2006 v austrálskom Sydney (Alexia Voulgaridou, Massimo Giordano), o štyri roky neskôr v Melbourne, v roku 2013 sa hrala zároveň v Metropolitnej opere (Kristine Opolais a Giuseppe Filianoti), v londýnskej Covent Garden (Angela Gheorghiu, Charles Castronovo), v Toulouse (Keri Alkema, Dmytro Popov), o dva roky neskôr v berlínskej Deutsche Oper v réžii Rolanda Villazóna (Dinara Alieva, Charles Castronovo), v roku 2016 v Amsterdame a o rok neskôr v rakúskom Grazi (opäť s réžiou Villazóna) a v Hamburgu. V tomto roku ju má v programe opera v San Franciscu. Pozrime sa teraz bližšie na toto dielo, od ktorého svetovej premiéry 27. marca uplynulo 105 rokov.

Keď dostal Puccini v roku 1913 od vedenia Carltheater vo Viedni (uviedli tu viaceré svetové premiéry významných operiet) ponuku na skomponovanie opery podľa libreta A. M. Willnera a H. Reicherta za honorár 200 tisíc lír a po dohode, že pôjde skôr o ľahšiu operu bez hovorených dialógov, začal majster na diele v nasledujúcom roku pracovať. V dôsledku vypuknutia Prvej svetovej vojny však bola ďalšia spolupráca s Rakúšanmi vylúčená (v septembri 1914 mnohí anglickí, francúzski a talianski intelektuáli vrátane Leoncavalla podpísali protirakúsky manifest), takže pôvodné libreto prepracoval Giuseppe Adami. Podobne sa zmenil aj vydavateľ, keď namiesto Ricordiho vstúpil do hry jeho konkurent Sonzogno.

Gilda dalla Rizza (1892 – 1975), prvá predstaviteľka Magdy v Pucciniho Lastovičke, foto: wikipedia

Premiéra sa napokon uskutočnila v neutrálnom Monte Carle v hlavných úlohách s Pucciniho obľúbenou sopranistkou Gildou dalla Rizza a Titom Schipom v hlavných úlohách parížskej vydržiavanej milenky Magdy a vidieckeho mladíka Ruggera. Hoci sa skladateľ v poslednom desaťročí svojho života s dirigentom Toscaninim trochu „rozkmotril“, predsa mu v roku 1921 venoval partitúru tohto diela.

Napriek úspechu premiéry Puccini nebol so svojou prácou spokojný a podobne ako pri iných operách (Edgar, Madama Butterfly, čiastočne aj Manon Lescaut, Bohéma, Sestra Angelika) pristúpil k revízii partitúry, pričom vytvoril ďalšie dva nové závery operného príbehu. V originálnej verzii, ktorá sa dnes väčšinou hráva, Magda opúšťa Ruggera z altruizmu, pretože sa po svojej búrlivej minulosti necíti hodná vstúpiť do jeho počestnej rodiny. V druhej verzii (po prvý raz uvedenej v Palerme v roku 1920) ju básnik Prunier, častý návštevník Magdinho parížskeho salónu, prehovorí, aby sa navrátila k bývalému „slobodnému“ štýlu života. Napokon v tretej verzii (1922) dostáva Ruggero anonymný list o minulosti svojej milenky a Magdy sa zrieka. Táto verzia sa však hráva najmenej a v roku 1995 ju v Bonne „vylepšili“ tým, že sa Magda v závere diela zo zúfalstva utopí.

Prečítajte si tiež:
Simonetta Puccini: Súhlasila som so zmenou záveru Turandot. Presvedčil ma Ricordi
Čo všetko prezradil o Puccinim obsah nenápadného kufríka
Niekoľko poznámok k okrúhlemu výročiu Pucciniho úmrtia
S Vladimírom Blahom o verizme a predstaviteľoch ,,Mladej talianskej školy“

Pri hodnotení tohto operného príbehu sa často spomínajú podobnosti s Verdiho La traviatou a Pucciniho Bohémou. Prvé dve dejstvá oboch opier sa odohrávajú v Paríži, Violetta aj Magda sú kurtizány (pozor, nie prostitútky!), no prvá sa obetuje pod nátlakom, druhá dobrovoľne. S Bohémou zbližuje Lastovičku viac prvkov. V oboch prípadoch sa druhé dejstvo odohráva v kaviarni (miesto bohémskej kaviarne Momus zaniknutej v roku 1856 je tu modernejší Brullier) a v oboch sú v popredí dve dvojice milencov, z ktorých jedna (Magda-Ruggero) je vážnejšia a druhá (Lisetta-Prunier) rozpustilejšia. Postava bohatého Rambalda pripomína Alcindora, hoci nie je ladená komicky. Pravda, Lastovička nedospieva k tragickému finále, skôr v nás po nej zostáva akási typicky pucciniovská príchuť nostalgie a ľahkého smútku za peknou epizódou nenaplneného ľúbostného vzťahu.

Tito Schipa (1888 – 1965), prvý predstaviteľ Ruggera v Pucciniho Lastocičke, zdroj: pinterest.com

Hudba Lastovičky je „ľahká“, plná tanečných rytmov, ktoré Puccini v menšej miere používal aj v iných svojich dielach (Manon Lescaut, Fanciulla del West, Il tabarro, ale aj v Tosce Scarpia spieva „hudba škrípe gavotu“). Medzi arióznymi vsuvkami (s výnimkou aj koncertne spievavanej Il bel sogno di Doretta niet v diele uzavretého čísla) prevláda konverzačný štýl reprezentovaný najmä postavami Pruniera a Lisetty, akejsi kópie dvojice Marcela a Musetty z Bohémy. Pritom básnik Prunier je údajne aj istou paródiou slávneho básnika Gabrieleho D’Annunzia (v librete je charakterizovaný ako gloria della patria resp. slovami sono nato per grandi avventure).

Prečítajte si tiež:
Tito Schipa – orol zo skleného hradu

Operný priaznivec, ktorý nepozná dielo ako celok, možno ani netuší, že spomínaná ária o Dorette je len druhou slohou piesne, z ktorej prvú predtým spieva Prunier. A ním pôvodne spievaný motív forse come la rondine sa v opere opakuje viackrát. Ďalším návratným motívom je ten, pri ktorom Magda spomína na svoju mladú nenaplnenú lásku (Fanciulla è sbocciato l’amore) a ktorý sa v orchestri objaví opäť pri vstupe mladého a „čistého“ Ruggera. Z ďalších miest partitúry je zaujímavý ansámbel z druhého dejstva (Bevo al tuo fresco sorriso),aké sa už v tých časoch nepísali a ktorý sa končí trikrát na tóne c3, arioso Ruggera z tretieho dejstva Dimmi che vuoi seguirmi a záverečný duet Ma come puoi lasciarmi plný pucciniovskej melanchólie.

G. Puccini: Lastovička, Deutsche Oper Berlin, 2015, foto: Bettina Stöss

Lastovička sa postupne stala atraktívnou aj pre nahrávacie štúdia. V roku1966 ju nahral dirigent Franceso Molinari Pradelli v hlavných úlohách ešte v „zachovalej“ forme spievajúcou Annou Moffo (na rozdiel od jej bratislavského recitálu o desaťročie neskôr), tenoristom s „dlhým dychom“ Danielem Barionim a v ďalších úlohách s Mariom Serenim (Rambaldo), Pierom di Palma (Prunier) a Graziellou Sciutti (Lisetta). V londýnskej nahrávke Lorina Maazela (1981) popri sopranistke Kiri te Kanawa a Plácidovi Domingovi účinkoval aj Leo Nucci, takisto v Londýne nahral dielo Antonio Pappano (1997), pričom Magdu spievala jej najčastejšia interpretka na operných javiskách Angela Gheorghiu a Ruggera Roberto Alagna.

V tom istom roku vo Washingtone vznikol záznam opery s dirigentom Emmanuelom Villaumom (v rokoch 2009 – 2016 bol šéfdirigentom Slovenskej filharmónie), kým zo spevákov bola zaujímavou Lisettou Inva Mula. Z roku 2008 existuje prenos z benátskeho La Fenice s dirigentom Carlom Rizzim a spevákmi Fiorenzou Cedolins a Fernandom Portarim, pričom o rok neskorší záznam predstavenia z MET diriguje Marco Armiliato a popri osvedčených interpretoch hlavných úloh (Cedolins a Alagna) Rambalda spieva Samuel Ramey.

Možno ešte spomenúť aj dva staršie talianske záznamy, prvý z Neapola z roku 1958 s Rosanou Carteri, Giuseppem Gismondom a Giuseppem Valdengom a z roku 1971 z Teatro Comunale v Bologni, kde za dirigentským pultom stál Francesco Molinari-Pradelli a hlavné úlohy kreovali Jeannette Pilou a Aldo Bottion.

Autor: Vladimír Blaho

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár