Leonard Bernstein – obchodník s tónmi z jantáru

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Podarilo sa mu to, čo žiadnemu dirigentovi pred ním – stal sa televíznou hviezdou. 25. augusta si pripomíname storočnicu od narodenia amerického dirigenta, skladateľa a klaviristu Leonarda Bernsteina. Máte radi muzikál West Side Story, jazz, latinskoamerické tance, operu alebo heroické tóny Gustava Mahlera? To všetko znelo spod Bernsteinovej taktovky. Aká bola jeho cesta za slávou a čo priniesol hudbe 20. storočia?

Bernstein West a Bernstein East. Nie, nejde o hudobný nickname svetových strán, ale od sveta tónov nie sme ďaleko. V 50-tych a začiatkom 60-tych rokov sa týmito prezývkami odlišovali dvaja skladatelia a dirigenti rovnakého priezviska – Bernstein. Toto meno má podľa slovníka amerických priezvisk, ktorý vydala Oxfordská univerzita v roku 2013, pôvod v kultúre aškenázskych Židov. Podľa nemeckej etymológie znamená „pálený kameň“. Tehla, alebo perzské „skamenelé Slnko“, jantár. Ak sa Bernstein dá preložiť ako „predavač jantáru“, opäť platí Plautovo nomen atque omen: obaja hudobníci boli americkými „obchodníkmi s tónmi“ a dokázali posunúť hranice hudby až do sfér, ktoré producenti nazývajú zábavným priemyslom a cognoscenti, zasvätení znalci, radšej mínovým poľom.

Elmer Bernstein (1922 – 2004),
zdroj: internet

Taktovka nás spája

Elmer Bernstein, koncertný klavirista a guru filmovej hudby, vykúka spod nicku Bernstein West. Svetlo sveta uzrel 4. apríla 1922, presne v deň, kedy bomba v budapeštianskom klube zabila šesť židovských obetí. O tri dni neskôr prišiel na svet afrokubánsky perkusionista a hráč na quinto Mongo Santamaría Rodríguez, ktorého poznajú milovníci latinskoamerických jazzových rytmov. Termín Latinská Amerika odkazujúci na románsku jazykovú formáciu Juhoameričanov nie je veľmi šťastný, pretože na prvý pohľad terminologicky odsúva na vedľajšiu koľaj stále veľmi intenzívne indiánske dedičstvo a pulzáciu jeho krvi (a hudby). Môže zaň Napoleon III., ktorý sa počas okupácie Mexika Francúzmi túžil stať miestnym cisárom. To, čo je pre cisárov koruna, je pre kreatívcov z mekky filmu Oscar. Elmer Bernstein ho získal iba raz za soundtrack k snímke Thoroughly Modern Millie z roku 1967. Na konte má pritom hudbu k bezmála dvom stovkám produkcií zo strieborného plátna.

Tvorca filmových zvukových stôp by mal, podobne, ako autor opier, disponovať vycibreným zmyslom pre dramatické pradivo. Nech divokého koňa fantázie krotí bičom scenára, s cieľom interpretovať médiom hudby ustavične sa meniace situácie a charaktery postáv. Operné libreto a filmový scenár majú niečo spoločné – príbeh. Keď Puccini po premiére Giordanovej opery Andrea Chénier vykríkol una trionfalata, nechcel tým povedať, že ide o sladký gýč na spôsob triumfujúcich klenutých fráz a maršov francúzskych vojenských kapiel. Dramatik Puccini si všimol, že Giordano ilustruje hudbou jednotlivé scény ako na filmovom páse. Dôraz talianskych operných veristov na symfonizmus a srdcervúce sláčikové pasáže berúce dych meštianskemu publiku už anticipoval hudobný štýl rodiacieho sa filmového priemyslu. Film v porovnaní s divadlom technicky umožňuje minucióznu prácu s kamerou, a teda aj dynamickejšiu frekvenciu snímok, čomu musí zodpovedať i hudobná zložka. Vyvstáva tu však riziko výrazovej plochosti a prvoplánového efektu. Sám Puccini sa v roku 1910 dotkol Ameriky v La fanciulla del West, „westernovej“ opere s tematikou divokého Západu, akoby predpokladal, že hudobno-dramatické výdobytky mladej talianskej školy jedného dňa v plášti showbiznisu prekročia hranice divadelných lóží a nájdu si cestu do Hollywoodu s pozitívnou i negatívnou stránkou mince Zlatého teľaťa.

Elmer Bernstein (1922 – 2004) autor filmovej hudby,
zdroj: woodstockfilmfestival.com

Syn židovského otca z Ukrajiny a spoluzakladateľ jazzového nahrávacieho labelu Äva Records Elmer Bernstein v 60-tych rokoch prerazil v elýziu muzikálového žánru na Broadwayi, predtým však prešiel klasickým kompozičným školením. Jedným z jeho učiteľov bol brooklynský skladateľ, autor opier The Second HurricaneThe Tender Land Aaron Copland. Vzťah k európskej articifiálnej hudbe Bernstein zúročil aj začiatkom 70-tych rokov ako dirigent kalifornského San Valley Symphony Orchestra. Bola to práve dirigentská taktovka, ktorá spájala Elmera Bersteina s menovcom a „remeselníkom orchestra“, ktorého priezvisko sa inak vyslovuje, ale ortograficky zostáva nemenné: Leonard Bernstein.

Prichádza Lenny

Neboli spriaznení rodinnými putami. Obaja hudobníci mali spoločnú lásku k orchestru. Elmerovým „vodoznakom“, ktorý vtisol svojim filmovým partitúram, bola záľuba v rytmických synkopách. Jeho štýl bol blízky moderným formám mimo „ovčinca“ klasickej harmónie. Bernstein East bol opačný prípad. Rád a často koketoval s nonartificiálnou hudbou a dedičstvo hudby 20. storočia mu bolo dôverne blízke, v jeho srdci však bil temný zvon beethovenovsko-mahlerovského heroizmu, ktorého sa nikdy nevzdal. „Najväčší klavirista medzi dirigentmi, najväčší dirigent medzi skladateľmi, najväčší skladateľ medzi pianistami.“ Takto charakterizoval trojuholník Lennyho aktivít taliansky spisovateľ a filozof hudby z Milána Carlo Serra.

Mesto Lawrence na rieke Merrimack v štáte Massachusetts si pamätá dieťa menom Louis Bernstein, ktoré sa narodilo 25. augusta 1918 v židovskej rodine ukrajinského pôvodu. Rodičia budúcej legendy pochádzali z historického územia Volyne z mesta Rovno (dnes na mape Ukrajiny), mesto si však v priebehu dejín predávali ako horúci zemiak Litovské veľkokniežatstvo, Poľsko či cárske Rusko. Zaujímavosťou je, že v Rivne, ako tejto metropole Rivenska hovoria Ukrajinci, kedysi žila početná enkláva volyňských Čechov, etnických českých expatriotov presídlených na Rus koncom 19. storočia z Rakúsko-Uhorska. Možné kontakty Bernsteinových predkov s týmito Čechmi nie sú verifikované, ale v roku 1946 sa vtedy 28-ročný dirigent postavil pred Českú filharmóniu, aby paralelne hral na klavíri a dirigoval, čo pražské muzikantské kruhy spočiatku vnímali ako žart (spomienky na pražský pobyt Leonarda Bernsteina sa zachovali v textoch Ivana Medka). A čo sa týka mena Leonard, prischlo mu už od detstva, hoci ho nemal zapísané v dokladoch. Dal si ho úradne zmeniť ako pätnásťročný. To si už dôverne tykal s klavírom a po štúdiu na Boston Latin School sa vrhol na štúdium hudby na Harvarde.

Leonard Bernstein (1918 – 1990),
zdroj: internet

Summa cum laude v dirigentskom fraku

Ako to už býva, géniovia sa nerodia v osamelosti, ale sú plodom komunity, ktorá im dáva krídla, aby vzlietli ponad jej limity. Lennyho strážnymi anjelmi z mladých liet boli profesor estetiky z Harvardskej univerzity David Wight Prall a v Amerike naturalizovaný ruský dirigent a hráč na kontrabas z Berkshire Music Centre Sergej Alexandrovič Kusevickij. Obaja odovzdali mladému hudobníkovi kus svojho ja – Prall ho naučil, že hudba je sestrou filozofie a Kusevickij Bernsteinovi ukázal, že popularizovať klasické umenie v amerických podmienkach nie je hanba, ale nutnosť. Práve Kusevickij odštartoval letné edukačné koncerty Bostonského symfonického orchestra v Tanglewoode (Bernstein prevzal Kusevického tanglewoodsku štafetu v roku 1951). Ruský elegán mal „ucho“ na mladé talenty. Keď v roku 1940 zavítal do Filadelfie útly syn emigrantov z Abruzza Alfredo Cocozza, ohromil ruského maestra sugestívnym prednesom Carusovho glanz numera, Caniovej árie z Leoncavallových Komediantov. Kusevickij pozval mladého lirico-spinto tenora na majstrovské kurzy do Berkshire – a investícia do tohto hlasu sa vyplatila. Z amerického Taliana neskôr vyrástol vokálny fenomén Mario Lanza (strom jeho života však priniesol väčšie plody v pope, než v opere).

Bernsteinovi okrem Kusevického podal ruku aj Copland, učiteľ jeho menovca Elmera. Lenny konzultoval s Coplandom svoju tak trochu eklektickú kompozičnú techniku. Ovplyvnil ho aj Dmitri Mitropulos, ktorý naočkoval Bernsteina láskou k Mahlerovi a dirigent Fritz Reiner, učiteľ na Curtis Institute of Music vo Filadelfii (Leonard Bernstein sa stal frekventantom tohto konzervatória po tom, čo v roku 1939 magna cum laude absolvoval štúdium na Harvarde). V roku 1943 sa zhostil miesta asistenta dirigenta newyorských filharmonikov, kde ho 14. novembra čakal záskok za Bruna Waltera (v rokoch 1897 – 1898 pôsobil v Bratislave, písali sme o tom TU…) ležiaceho v posteli s chrípkou a s hrnčekom čaju. Bernstein, ktorý si dovtedy privyrábal ako kopista nôt pod pseudonymom Lenny Amber (amber znamená jantár), vhupol oboma nohami do víru úspechu a v Carnegie Hall namixoval menu zo Schumanna, Wagnera, Richarda Straussa a sivej eminencie filmovej hudby Miklósa Rózsu (kto by si v tomto kontexte nespomenul na Slováka Oskara Rózsu?).

Leonard Bernstein ako skladateľ, zdroj: gwarlingo.com

O rok neskôr po debute v Big Apple sa Bernstein predstavil pittsburskému publiku v pozícii skladateľa. V Prvej symfónii zhudobnil biblické verše starozákonného proroka Jeremiáša. Znakom profetického poslania v Biblii bol plášť zo zvieracej srsti. Funkcia dirigenta-proroka má byť založená na demonštrovaní supremácie hudby nad politikou. Počas izraelsko-arabskej vojny dirigoval Bernstein koncert v najľudnatejšom meste v Negevskej púšti Beerševa. Od roku 1947, kedy po prvý raz riadil orchester v Tel Avive, mal celoživotné väzby na Izrael, kolísku národa praotca Abraháma a biblickej múdrosti.

Bernstein a opera

Jeho povesť prekročila hranice Ameriky. Už v roku 1948 viedol koncert s ravelovským programom v rímskom Teatro Argentina. Bernstein v Taliansku? Stalo sa nie raz. V roku 1952 prichádza do Teatro Comunale v Bologni so svojou Druhou symfóniou venovanou Kusevickému s podtitulom The Age of Anxiety, namiesto úzkosti však vyvoláva šok. Po roku otvára ako prvý Američan pandorinu skrinku La Scaly, kde do dirigentských gest pretaví tragédiu Cherubiniho Medey s tragédkou prvej veľkosti Mariou Callas. S Grékyňou spolupracoval ešte niekoľkokrát, stretli sa pri Belliniho Námesačnej, z ktorej existuje živá nahrávka (Mariiným partnerom je popredný povojnový tenore di grazia Cesare Valletti). Z Bernsteinových operných gramofónových kompletov sa na Československom trhu objavila Bizetova Carmen s Marilyn Horne a s Jamesom McCrackenom v licenčnom balení Supraphonu z roku 1982.

Leonard Bernstein a Maria Callas v zákulisí Teatro alla Scala, foto Erio Piccagliardi,
zdroj: classicfm.com

Leonard Bernstein sa okazionálne, ale o to intenzívnejšie venoval opere. Má na konte dva operné tituly s „horkým sladidlom“ muzikálu: jednoaktovku Trouble in Tahiti a jej mahlerovské pokračovanie A Quiet Place. Slávna Candide podľa Voltaira leží na polceste medzi musical comedy a klasickou operetou. Adaptácia sujetu o Rómeovi a Júlli West Side Story je plnokrvným americkým muzikálom, ktorý reflektuje etnicky motivované bitky medzi Portorikánmi a „autochtónnymi“ Američanmi (aj oni však len ťažko skryjú stigmu anglicky hovoriacich prisťahovalcov). Symbióza juhoamerických tancov (mamba, cha-cha), pulzu ulice a oblúkových „operných“ kantilén evokujúcich gotickú katedrálu očarila aj kritiku (dielo recenzoval Walter Kerr v New York Herlad Tribune v septembri 1957). Od opery (nikdy) neutekáme: Bernsteinova nahrávka muzikálu z roku 1984 s tenorom José Carrerasom a sopranistkou Kiri Te Kanawou vyhrala celý rad cien na čele s Grammy.

Rok 1964 priniesol Bernsteinovi debut operného dirigenta v Metropolitnej opere v New Yorku s Verdiho Falstaffom režijnými očami Franca Zeffirelliho. S rovnakou labuťou piesňou maestra z Le Roncole sa Američan prestavil o dva roky neskôr v kráľovstve opery na viedenskom Ringu. Vlastný pohľad na hudobné divadlo Leonard prezentoval v jednej zo svojich populárnych televíznych vzdelávacích show o klasickej hudbe s podtitulom What Makes Opera Grand. Čo činí operu veľkolepou? Podľa jeho slov je to simultánny spev. Noty sa zrodili, aby podali ruku jedna druhej. To, čo nie je možné v divadelnej hre – aby postavy rozprávali súčasne – sa stáva realitou v opere. Čo všetko sa môže stať v jednom okamihu? Stačí si vypočuť ansámbly, ktoré sú u Bernsteina zlatým klincom partitúry. Hrdinovia opery nám vďaka zázraku kontrapunktu a harmónie tlmočia svoju citovú výpoveď paralelne na jednej koľaji.

Leonard Bernstein diriguje,
zdroj: internet

Televízna hviezda    

Bernsteinove televízne komentáre z ríše vážnej hudby vošli do dejín pod názvom Omnibus. Pre zaujímavosť, termín omnibus v latinčine znamená „všetkým“ a toto slovo sa zakorenilo napríklad v hromadnej doprave v podobe skratky bus. Konské omnibusy – akýsi predchodca pravidelných mestských liniek – sa začali objavovať začiatkom 19. storočia vo Francúzsku zásluhou Stanislava Baudryho. A prečo americký producent (Fordova nadácia) nazval svoju televíznu sériu podľa latinského datívu a ablatívu? Azda preto, že chcel kvalitnú hudbu dopraviť „na vlnách televízneho taxíka“ všetkým a pre všetkých.

TV debut Leonarda Bernsteina datujeme do roku 1954. Zobral si na mušku Beethovenovu Osudovú. Necelé štyri roky pred tým, než zasadol na lukratívny post šéfdirigenta Newyorskej filharmónie, kde nahradil svoj idol z mladosti Dimitria Mitropula. Lukratívny od slova lucrum, zisk. Profit však nemusí znamenať len plné vrecká plné dolárov, ale aj slávu a možnosť plniť si sny, ktoré mali u Bernsteina jediného menovateľa: všestrannosť. Bol schopný interpretovať všetko od klasicizmu po najmodernejšie jazzové výboje. Aj po tom, čo prevzal newyorskú taktovku, zostal verný obrazovke. Programy koncertov pre mladých (Young People‘s Concerts) s Leonardom Bernsteinom vysielané z Lincolnovho centra v rokoch 1958 – 1972 inšpirovali celé generácie hudobníkov (v roku 2004 a 2013 sa dočkali reedície na DVD). Jeho Humor in Music bol v roku 1961 dokonca ocenený známou Grammy za najlepší dokument.

Leonard Bernstein zomrel 14. októbra 1990 ako 72 ročný na následky infarktu. Pochovali ho s notovým zošitom Mahlerovej Piatej symfónie. Bernsteinovi sa podarilo to, čo žiadnemu dirigentovi pred ním – integroval klasickú hudbu na televízne obrazovky. Do sveta zábavy a pozlátka, bez toho, aby defraudoval antický pocit katarzie z majstrovského umenia.

Autor: Lucia Laudoniu

video

Tenor sicílsko-ekvádorského pôvodu z mesta mrakodrapov z New Yorku Charles Castronovo a anglická sopranistka Sarah Fox ako Tonio a Maria. Duet evokujúci symbolickú, no nereálnu svadbu zaľúbencov zo znepriatelených gangov zo Západnej štvrte. Pokoj a harmónia. Dvojspev je menej známy, než ikonická pieseň Tonight a pôvodne bol písaný pre Candide.

Predohra z ,,americkej operety” Candide je obľúbeným koncertným číslom. Diriguje sám autor, krátko pred tým, ako sa stiahol z koncertného života (taktovku odložil v auguste 1990, zomrel v októbri). Záznam je z decembra 1989, kedy Leonard Bernstein nahrával štúdiový komplet Candide s Londýnskymi symfonikmi.

Edita Gruberová v slávnej virtuóznej árii Glitter and Be Gay z Candide. Leonard Bernstein napísal postave Cunegonde zákerné koloratúry a glissandá, ktoré na premiére diela v roku 1959 predviedla Mary Costa (známa ako hlas princeznej Aurory z Disneyho adaptácie rozprávky Spiaca krásavica). Nahrávka je živým ,,výstrižkom” z koncertu Edity Gruberovej v Tokiu.

Zázrak simultánneho spievania v opere Bernstein ukazuje na príklade tria z Pucciniho Bohémy. To, čo v činohre nemá zmysel, dáva opere jej výrazovú silu. Ensemble konvertuje do tónov paralelné myšlienky jednotlivých protagonistov. Pocity de profundis, z hĺbky a dna duše, to, čo si myslíme a nedokážeme vyjadriť slovami, “hovorí” za nás hudba.

Podporte časopis Opera Slovakia a získajte vstupenky do Opery SND alebo knihu
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Lucia Laudoniu

slovenská historička, muzikologička, publicistka a výtvarníčka rumunsko-talianskeho pôvodu

Zanechajte komentár