Leontyne Price jubiluje

Prvou sólistkou tmavej pleti v Metropolitnej opere bola Marian Anderson, ktorá v roku 1955 stvárnila Ulriku vo Verdiho Maškarnom bále. No v nasledujúcom desaťročí operné speváčky tmavej pleti priam zaplavili nielen MET ale aj európske operné divadlá a koncertné sály. V období do konca minulého storočia som potom zaznamenal päť takýchto veľkých operných primadon. A to sa mi do tohto čísla nezmestili ďalšie skvelé černošské speváčky ako napríklad koloratúrka Reri Grist alebo Leona Mitchel. Z tých piatich (narodených medzi rokmi 1927 a 1941) tri boli dramatické soprány (Leontyne Price, Martina Arroyo a Jessye Norman) a dve mezzosopranistky schopné zvládnuť aj niektoré dramatické sopránové úlohy (Shirley Verret a Grace Bumbry). Najstaršia z týchto operných hviezd Leontyne Price sa teraz dožíva už 95. rokov a zaslúži si našu pozornosť.

Narodila sa v americkom meste Laurel 10. februára 1927 a ako mladú dievčinu ju očaril výkon Ljuby Velič v Straussovej Salome. Vyštudovala operný spev na Juilliard School v New Yorku a už v päťdesiatych rokoch cestovala so svojim vtedajší manželom barytonistom Williamom Warfieldom po krajine s inscenáciou Gershwinovej opery Porgy a Bess. Potom v roku 1960 sa predstavila v milánskej La Scale ako Verdiho Aida, v nasledujúcom roku debutovala v MET v Trubadúrovi po boku Franca Corelliho.

Po prvý raz som vďaka rozhlasovým prenosom ORF1 počul jej nevšedný hlas taktiež v Trubadúrovi (31. 7. 1962), keď na festivale v Salzburgu spievala v Karajanovej inscenácii vo hviezdnom obsadení spolu s Corellim, Simionato a Bastianinim. Boli to časy, v ktorých už pomaly začínala blednúť sláva Marie Callas i Renaty Tebaldi a jej výkon v úlohe Leonory bol podľa znalca belcanta Rodolfa Cellettiho rovnocenný s oboma spomínanými hviezdami, ba dokonca ich v istých aspektoch aj predčil.

Odvtedy som počul spievať miserere z predposledného obrazu opery mnohé veľké speváčky (Gencer, Stella, Tucci, Kabaivanska, Sutherland), no ani jedna z nich štyri razy v tomto nádhernom hudobnom čísle, ktoré je esenciou romantizmu, si netrúfla namiesto as2 zaspievať c3. Úloha Leonory speváčke mimoriadne sedela, o čom svedčí aj fakt, že ju v štúdiu nahrala až trikrát (1959, 1969 a 1977 s dirigentmi, Arturom Basilem, Zubinom Mehtom a Herbertom von Karajanom).

Spievala po celom svete, no jej domovskou scénou bola newyorská Metropolitná opera, na javisku ktorej odspievala viac ako 200 predstavení, predovšetkým v operách Verdiho, Pucciniho a Mozarta. Na slávnostnom koncerte v roku 1967 venovanom desiatemu výročiu úmrtia Artura Toscaniniho pod taktovkou Karajana spievala v Teatro alla Scala spolu Pavarottim, Cosotto a Gjaurovom sopránový part vo Verdiho Requiem.

Jej repertoár nebol mimoriadne široký. Popri Verdiho hrdinkách (Elvira z Ernaniho, obe Leonory, Amelia, Alice z Falstaffa, Aida), kreáciách z Pucciniho opier (Manon Lescaut, Tosca, Madama Butterfly, Minnie, Giorgetta, Liù) a z opier Mozarta (Dona Anna, Dona Elvira, Fiordiligi, Pamina), k jej významným úlohám patrili už spomínaná Bess, Čajkovského Tatjana, Massenetova Thais a Straussova Ariadna.

Z jej dvanástich štúdiových nahrávok kompletných opier sa za dirigentským pultom striedali také esá ako Solti, Leinsdorf, Mehta, Schippers, Levine či Karajan. V Tosce bol jej tenorovým partnerom vtedy už len podľa mena slávny Giuseppe di Stefano (1962), v Carmen Franco Corelli (1963), v Maškarnom bále a v opere Ernani Carlo Bergonzi (1966 resp. 1968), kým v 70. rokoch to bol Placido Domingo a barytonista Sherrill Milnes.

Speváčkin hlas znel úžasne (niekedy až mierne agresívne) hlavne vo vrchnej oktáve a popri ideálnom frázovaní (hoci spočiatku mala menšie problémy s taliančinou) výrazovo dokázala vyjadriť drámu interpretovaných heroín. Spomínaný Celletti mal mierne výhrady k jej spodnému registru, mne sa naopak páčil, pretože som v ňom intuitívne cítil jej príslušnosť k Afroameričanom. Z javiska speváčka odišla v roku 1985 ale ešte 12 rokov spievala na koncertoch. Ku stovke jej už v týchto dňoch chýba len päť rôčkov.

Autor: Vladimír Blaho

video