Stály hosť – to je prívlastok, ktorý zrejme najlepšie vystihuje pôsobenie českého renomovaného dirigenta Leoša Svárovského. Túto funkciu totiž napĺňa v šiestich rôznych českých a slovenských orchestroch a vystihuje to aj podstatu jeho fungovania – zastaviť sa, pracovať s orchestrom, ktorý pozná a znovu odísť inam a za iným umeleckými výzvami. Často spolupracuje aj s orchestrom Štátnej filharmónie v Košiciach, kde tento rozhovor vznikol. V ňom okrem iného prezradil, prečo má v kalendári termíny na rok 2021 ale i to, prečo nespolupracuje s divadlami na opernom naštudovaní nových inscenácií.
Stačí letmý pohľad do vášho programu a každému musí byť hneď jasné, že ste ako dirigent – nazvime to – žánrovo rozptýlený na viacero strán. Mali ste vždy takéto ambície, alebo si vás jednoducho povedané takýto spôsob pôsobenia našiel?
Odpoveď je niekde medzi tým. Takzvanému populáru totiž veľmi fandím. Okrem toho – a to vie málo ľudí – som sa v minulosti pomerne intenzívne venoval dirigovaniu filmovej hudby. Veď ja mám doma Oscara za dirigovanie hudby Ondreja Soukupa k filmu Kolja (smiech). Neskôr táto spolupráca pokračovala pri filme Vratné lahve, Kytice, Bolero ale napríklad aj pri Jakubiskovom filme Bathory. S Jurajom sme dobrí priatelia a snáď môžem prezradiť, lebo už nie je žiadnym tajomstvom, že chystá pokračovanie Perinbaby, že budem dirigovať aj hudbu k tomuto filmu. Práca na akomkoľvek žánri, ktorý nepatrí do takzvaného tvrdého jadra klasického repertoáru, je veľmi obohacujúca. Po všetkých tých symfóniách, oratóriách a rôznych requiem sa zrazu dostanete k populáru, no treba si povedať, že aj vtedy sa pohybujete na veľmi tenkom ľade!
Košická hudobná jar, 2017,
Radka Fišarová, Leoš Svárovský, Kvarteto Jazz4, Štátna filharmónia Košice,
foto: Jaroslav Ľaš
Aké kompromisy ste ochotný ako dirigent robiť, keď ´zabŕdnete´ do iných žánrov?
Hm, povedal by som, že kompromisy žiadne. V prvom rade musím povedať, že nech ide o akýkoľvek žáner, od orchestra vyžadujem prvotriednu prácu. Orchestrálne party pri akomkoľvek koncerte musia byť prevedené s rovnakou interpretačnou náročnosťou pri koncerte napríklad so šansonierkou Radkou Fišarovou rovnako, ako keď hráme náročnú symfóniu. Je skvelé, keď poslucháči prídu a zrazu vidia svoju obľúbenú filharmóniu v inom svetle. Isteže, sú tu napríklad novoročné koncerty, v ktorých sa síce zvykneme odkloniť od klasiky v tom najužšom zmysle slova, ale dostaneme sa maximálne tak do víru valčíkov z 19. storočia. Keď však ideme smerom k populárnej hudbe, rozširujeme obzor publika, skúsenosti orchestrálnych hráčov, dramaturgiu celej koncertnej sezóny…
Máte však svoje hranice toho, čo ste ako dirigent ochotný zrealizovať so symfonickým orchestrom a čo naopak už podľa vás na koncertné pódiá filharmónii nepatrí?
Ja som ochotný ísť do akéhokoľvek žánru, pokiaľ daná produkcia spĺňa vysoké umelecké kvality. Nikdy by som nepristúpil na to, aby orchester bol na javisku len dopočtu, aby takpovediac prifarboval atmosféru koncertu. Takže v prvom rade – nie som ochotný ustúpiť, čo sa týka kvality prevedenia. A druhá vec je – nešiel by som do hudby, ktorá svojou nekvalitou nie je hodna koncertného pódia a vysokej profesionality orchestra. Potom nech sa na javisku deje, čo sa deje. V Košiciach sme robili koncert so šansonierkou Radkou Fišarovou, so speváčkou Ivou Bittovou, robievame koncerty filmovej hudby. Je to práca medzi žánrami, ale kvalita týchto projektov je jednoducho nepopierateľná. A to je alfa a omega.
Kedy ste si ako dirigent urobili najvýraznejšiu odbočku?
V rokoch 1989 a 1990 som dirigoval symfonický orchester, ktorý sprevádzal v tom čase veľmi slávnu a populárnu francúzsku šansónovú speváčku Veronique Sanson. V roku 1989, krátko po revolúcii, sme mali v Paríži osem koncertov. Bol to úžasný zážitok, na ktorý nikdy nezabudnem. Okrem toho, že sme tam zažili frenetický úspech u divákov, aký už asi nikde inde nezažijem – hľadisko aplaudovalo ešte 40 minút po koncerte, keď sme spolu s hráčmi z orchestra už sedeli v autobuse a chystali sa odísť – vo mne navyše rezonovala porevolučná eufória. Potom na základe parížskeho turné som v priebehu ďalšieho roka absolvoval viac ako 20 koncertov po celom Francúzsku, ale aj v Belgicku a Luxembursku. Bola to úžasná doba, po koncerte sme šli na večeru a prevečerali sa až do raňajok (smiech). Tieto koncerty s Veronique Samson boli mojou najdlhšou odbočkou od klasickej hudby. Aj teraz si síce robím takéto výlety, ale jeden deň je to Carmina Burana, o pár dní na to koncert na hranici žánrov a potom znovu trebárs Dvořákovo Requiem. Takže z klasickej hudby si robím len také krátke exkurzie do iných žánrov, zatiaľ čo vtedy vo Francúzsku som dlhodobo žil šansónom.
Košická hudobná jar 2016, Koncert Ľubice Vargicovej – skúška koncertu,
Leoš Svárovský a Ľubica Vargicová,
foto: Jaroslav Ľaš
Okrem toho, že sa pohybujete medzi rôznymi žánrami, pohybujete sa aj medzi rôznymi svetadielmi…
Mňa to stále baví! Životnú vitalitu som zdedil po mamičke, s ktorou máme mimochodom aj rovnaký dátum narodenia – 17. máj. Má bezmála osemdesiat rokov, ale ešte stále dáva hodiny hry na klavír, jazdí autom ako diabol! Minulého roku som mal 93 koncertov, tohto roku to určite nebude menšie číslo. Už len tým, že zmluva v Japonsku, kde som šéfom orchestra v Nagoyi, mi zaručuje 25 koncertov ročne, tak si viete predstaviť, koľko sa nacestujem. Veľmi veľa koncertov vyplýva z mojich titulov, ktoré mám v českých a slovenských inštitúciách. Som hlavný hosťujúci dirigent v Slovenskej filharmónii, v košickej Štátnej filharmónii, ale aj pri orchestroch v Prahe, Žiline, Brne. Som umelecký prezident festivalu Emy Destinovej v Českých Budějoviciach, každoročne zahajujem festival Janáčkov máj, robievam koncerty na Pražskej jari. Tohto roku som otváral českokrumlovský festival koncertom s Ramónom Vargasom a Angelou Gheorghiu… Takže vidíte, mne neostáva iné, ako byť plný energie! Často som prekvapený, keď v orchestroch vidím hráčov, ktorí majú čosi po dvadsiatke a sedia pri notových pultíkoch skleslí a bez chuti do života.
Viac vám vyhovuje byť v rôznych inštitúciách vo funkcii stáleho hosťa ako šéfa?
Nie je to celkom tak. Momentálne som vo funkcii šéfa orchestra v japonskom Nagoyi. Ale mať na konte viac ako jednu pozíciu šéfa orchestra je veľa. Ako šéf totiž máte omnoho viac povinností, musíte sa takpovediac o ten svoj orchester starať. Ale keď ste hlavný hosťujúci dirigent, tak spolupráca s orchestrom je hlbšia, pravidelná, intenzívnejšia, no zároveň máte voľnosť. Šéfujem teda v Japonsku, no okrem toho som v šiestich rôznych orchestroch v pozícii hlavného hosťujúceho dirigenta. Takto sa to dá skĺbiť celkom pohodlne. Vždy som však bol pri niektorom orchestri v pozícii šéfa, veď keď som mal 29 rokov, tak som bol najmladším šéfom filharmónie v Brne, istú chvíľu som bol aj šéfom Štátnej opery Praha či Komorného orchestra Pardubice. Jedno krátke obdobie som riadil filharmónie v Ostrave i Brne, tak som si robil žarty, že som veľkomoravský šéf (smiech.) Pri orchestroch, kde hosťujem často, plánujeme koncerty na tri-štyri sezóny dopredu, udržujem si skvelé vzťahy nielen s hráčmi ale s celým zázemím, sú to také moje veľké rodiny, ktoré mám v Čechách a na Slovensku. Okrem toho dostávam pravidelne pozvania na koncerty najmä do nemeckých miest.
Leoš Svárovský a Štátny komorný orchester Žilina, 2012,
foto: Lajo Kupkovič
Začínali ste však v Národnom divadle v Prahe ako asistent šéfdirigenta v opere. Dá sa povedať, že s operou v divadelnej prevádzke sa od vtedy stretávate len sporadicky, v posledných rokoch vlastne vôbec…
No, to všetko súvisí s tým, ako fungujú operné domy. Keď dostanem ponuku na hudobné naštudovanie inscenácie, je mi jasné, že to bude minimálne dvojmesačná intenzívna práca, počas ktorej proste nie je čas na iné aktivity. Keď sa mi však ozve niektoré slovenské či české divadlo, tak je už neskoro, lebo ja mam tak nabitý kalendár, že si v ňom proste nenájdem dvojmesačnú pauzu, počas ktorej by som sa mohol intenzívne venovať práci v divadle. Japonci plánujú štyri roky dopredu aj koncerty, operné scény v našich končinách dva roky, niekedy aj menej. Často teda musím ponuky zo Slovenska či Čiech odmietnuť, pretože nemám toľko voľného času, aby som sa im prispôsobil. Ak by teraz niekto odo mňa chcel spoluprácu pri naštudovaní opery v divadle, tak nech mi dá ponuku na sezónu 2020/21 a dohodneme sa. Lenže – často pracujem vďaka rôznym koncertom s tými najlepšími opernými spevákmi, takže nemôžem povedať, že by som mal úplný ústup z pozícií v opere. Len mi jednoducho zákonitosti divadelnej prevádzky neumožňujú prijať ponuku na hudobné naštudovanie inscenácie. Kalendár mám zaplnený a často je to neskĺbiteľné s mnohými projektmi, ktoré by ma aj zaujímali. Pred časom ma po jednom spoločnom koncerte oslovil Ramón Vargas s tým, že by chcel, aby som bol jeho takzvaný osobný koncertný dirigent a chodil s ním po celom svete. Sadli sme si nad naše kalendáre a zistili sme, že to jednoducho nejde. Dohodli sme sa však na spolupráci, ktorá bude natoľko úzka, koľko nám naše pracovné záväzky dovolia.
Opera ako taká vám teda nechýba.
Nie, pretože často robím galakoncerty, na ktorých pracujem s absolútnou svetovou špičkou. A druhá vec je – čo si čo budeme hovoriť – divadelná prevádzka neumožňuje, aby všetky posty boli obsadené stopercentnou kvalitou. Lenže pri galakoncertoch nemusím robiť kompromisy… Ak by sme sa ešte bavili o blokovom systéme, ktorý funguje v zahraničí, kedy operu naštudujete, oddirigujete reprízy a potom vlastne práca končí, tak to by dajme tomu ešte šlo. Lenže slovenské a české operné domy sú repertoárové, to znamená, že sa musíte vracať na reprízy. Na tie tiež potrebujete čas na prípravu a to pri mojom súčasnom pracovnom kolotoči jednoducho nepripadá do úvahy.
Otvárací koncert Slovenskej filharmónie, 2015,
Josef Špaček, Leoš Svárovský,
foto: Ján Lukáš
Takým medzistupienkom pre vás môžu byť vokálno-orchestrálne diela, ktoré dirigujete pomerne často.
Áno – napríklad spomeniem tie najčerstvejšie – Carmina Burana, Dvořákovo Requiem či Oratorium Mendelssohn-Bartholdyho – to všetko sú také malé opery!
Spomenuli ste, že sa vám treba ozvať na voľné termíny v roku 2020, ako veľmi nabitý máte program?
V Japonsku mi predĺžili zmluvu do roku 2021, takže som dostal fixné termíny už aj na tento rok. Úplne vybookovanú mám sezónu 2018/19. Okrem toho ešte vyučujem, takže si musím nechať priestor na prijímacie skúšky, záverečné, semestrálne… Nie je toho málo.
Sám ste hovorili, že máte veľa životnej energie, nestalo sa vám však, že by ste zrazu zistili, že ste to svoje tempo predsa len ´prepískli´?
Stalo. Je to príšerné, lebo tak ako rýchlo fungujete, tak tak rýchlo sa zrazu dostanete do situácie, kedy zrazu nie ste schopný vôbec ničoho! Je to desivá skúsenosť. Nevyčerpávajú ma koncerty, tie mi skôr dodajú energiu, ale cestovanie je priveľmi únavné. Neraz sa mi stáva, že rovno po koncerte sadám do auta a ťahám niekoľko stoviek kilometrov. Keď na mňa ide kríza, pustím si kapelu Queen, otvorím si strešné auto, nechám sa vyfackať studeným vzduchom a poviem si – Show must go on!
Ďakujem za rozhovor.
Pripravila: Dáša Juhanová
Leoš Svárovský
Leoš Svárovský vyštudoval hru na flaute a dirigovanie na Akadémii múzických umení v Prahe (obdržal cenu rektora AMU) u renomovaného prof. Václava Neumanna ako jeho posledný študent. Svoju kariéru začal v Národnom divadle v Prahe ako asistent Zdeňka Košlera. V roku 1991 ho Herbert von Karajan pozval na spoluprácu s George Soltim, Claudiom Abbadom a Viedenskými filharmonikmi na Salzburger Festspiele.
Od roku 2000 je Leoš Svárovský pedagógom na katedre dirigovania na Akadémii múzických umení v Prahe, štúdium oratoriálneho a kantátového dirigovania. V roku 2012 habilitoval v Brne na Janáčkovej akadémii múzických umení a je docentom.
Od začiatku svojej kariéry pôsobil ako šéfdirigent vynikajúcich českých a slovenských orchestrov: Komorná opera Praha (1985-1987), Janáčkova filharmónia Ostrava (1991-1993), Filharmónia Brno (1991-1995), Štátny komorný orchester Žilina (1995-2000), pri tomto orchestri od roku 2010 ako hlavný hosťujúci dirigent, Komorná filharmónia Pardubice (1997-2009), Orchester baletu Národného divadla Praha (2001-2002), Štátna opera Praha (aj umelecký riaditeľ, 2003-2005) s dielami ako Donizettiho Lucia di Lammermoor, Prokofievova Popoluška, Dvořákova Rusalka a premiérami Janáčkovej Káte Kabanovej, Gounodovho Fausta a Margaréty, v Národnom divadle v Prahe Glazunovov balet Raimonda op. 57.
Od jari 2014 sa stal šéfdirigentom Aichi Central Symphony Orchestra Nagoya. Je stálym hosťujúcim dirigentom Slovenskej filharmónie a čestným členom Filharmónie Brno.Leoš Svárovský je pravidelne pozývaný na pódiá mnohých významných hudobných festivalov v Českej republike i v zahraničí. Je prezidentom medzinárodného hudobného festivalu Emy Destinovej v Českých Budějoviciach, obľúbeným hosťujúcim dirigentom na festivale Smetanova Litomyšl, v Českom Krumlove, na Janáčkovom máji, Veľkonočnom festivale duchovnej hudby v Brne a na MHF Petra Dvorského v Jaroměřiciach.
Uviedol svetovú premiéru českého autora Slavomíra Hořínka Koncert pre husle so sólistkou Sophiou Jaffé a Českou filharmóniou v rámci Medzinárodného hudobného festivalu Brno. Pravidelne vystupuje na prestížnom Rheingau Musik Festival, kde spolu s Filharmóniou Brno a Českým filharmonickým zborom Brno uviedli Massenetovu Máriu Magdalénu, Dvořákovo a Verdiho Requiem, monumentálne oratórium Franza Liszta Christus, Berliozovho Romea a Júliu.
Bol hosťom i na ďalších medzinárodných hudobných festivaloch ako sú Europäischen Wochen Passau, Aspekte Salzburg, George Enescu Festival Bukurešť, Colorado Musik Festival, Settimane di Ascona, Bratislavské hudobné slávnosti a ďalšie.
V minulých sezónach dirigoval a spolupracuje so všetkými českými a moravskými orchestrami, Symfonickým orchestrom Českého rozhlasu, Pražskou komornou filharmóniou, Českou filharmóniou, Symfonickým orchestrom hl. m. Prahy FOK, Filharmóniou Brno, Českým národným symfonickým orchestrom, Janáčkovou filharmóniou Ostrava, Komornou filharmóniou Pardubice, Filharmóniou B. Martinů a ďalšími. Spolu s Filharmóniou Brno sa vracia po veľkých úspechoch na turné v Japonsku (2011, 2013, 2015), ďalej i so Slovenskou filharmóniou (2012, 2014, 2015), Pražskou komornou filharmóniou v Sýrii, Symfonickým orchestrom Českého rozhlasu na svoje turné v Nemecku i Českou filharmóniou na ich turné po USA.
Spolupracuje i s mnohými zahraničnými orchestrami, napr. Orchestre de Pays de la Lorraine Metz, Staatskapelle Dresden, Beethoven Orchester Bonn, Stuttgarter Philharmoniker, Mozarteum Orchester Salzburg, Bach Collegium München, Residentie Orkest den Haag, RTL Symphony Orchestra Luxembourg, Bruckner Orchester Linz, Orquestra Metropolitana de Lisboa, Shanghai Radio Symphony Orchestra, Radio Symphonie Orkest Utrecht, The Colorado Music Festival Orchestra, Záhrebská filharmónia, Seoul Philharmonic Orchestra, Presidential Symphony Orchestra Ankara, Dortmunder Philharmoniker, Tokyo Metropolitan Symphony Orchestra, Maltská filharmónia, Arménska filharmónia a ďalšie.
V októbri 2011 debutoval so Symfonickým orchestrom P. I. Čajkovského v Moskve, s ktorým ho viaže dlhodobá spolupráca a vystúpenia v Českej republike a v Prahe v marci 2015.
Počas svojej kariéry vystúpil so sólistami Josefom Sukom, Rudolfom Firkušným, Václavom Hudečkom, Igorom Ardaševom, Igorom Oistrachom, Stefanom Vladarom, Viktorom Pikajzenom, Davidom Geringasom, Cristinou Ortiz, Gerhardom Opitzom, Dianou Damrau, Håkanom Hardenbergerom, Katjou Ricciarelli, Miriam Gauci, Kurtom Rydlom, Sergejom Larinom, Nicolom Martinuccim, Evou Randovou, Dagmar Peckovou, Petrom Dvorským, Lubou Orgonášovou, Rudolfom Buchbinderom, Alfonsom Kontarskim, Leilou Josefowicz, Christianom Poltérom, Fazilom Sayem, Utom Ughi, Xavierom de Maistre, Sophiou Jaffé, Andreiom Korobeinikovom, Giovannim Belluccim, Ch. Margionom, S. Kovacech, Daniell de Niese, Sumi Jo, Dai Miyata a ďalšími po celej Európe, USA, Kanade, Južnej Amerike, Japonsku a v Kórei.
Diskografia Leoša Svárovského obsahuje viac než 24 CD vydaných rôznymi nahrávacími spoločnosťami v Českej republike, Nemecku, USA, Japonsku, na Slovensku a vo Francúzsku (Panton, Supraphon, JOD, Thoroform, WEA, Records, New Classic).
video
