Dňa 24. februára t.r. uplynulo 180 rokov od narodenia talianskeho skladateľa a libretistu Arriga Boita, ktorého si operná verejnosť spája predovšetkým ako autora opery Mefistofele.
Pochádzal z talianskej Padovy, kde bol jeho otec maliarom, kým matka bola poľskou šľachtičnou. Vyštudoval konzervatórium v Miláne a potom odišiel na niekoľko mesiacov do Paríža. V 60. rokoch pôsobil v Miláne ako novinár a divadelný kritik, pričom bol blízky hnutiu scapigliatura, ktoré malo kriticky vzťah k oficiálnej talianskej kultúre vrátane opery.
Sám Boito bol stúpencom Wagnera, na čo doplatil pri premiére svojej opery Mefistofele v milánskom Teatro alla Scala (1868), po ktorej ho obvinili z wagneriánstva, a už počas premiéry sa v hľadisku odohrávali búrlivé „súboje“ medzi tradicionalistami a mladou generáciou, ktorá našla zaľúbenie v nemeckom velikánovi. Skladateľ po neúspechu operu prepracoval a nová verzia uvedená v Bologni (1875) a neskôr v La Scale (1881) už bola prijatá kladne.
Veď jeho Mefistofele je spolu s Ponchielliho Giocondou jedinou talianskou operou obdobia medzi záverečnou časťou Verdiho tvorby (medzi Aidou a Otellom) a verizmom, ktorá je živou súčasťou svetového repertoáru. Bohužiaľ, zostal jedinou skladateľovou operou uvedenou za jeho života (zomrel 10. júna 1918 v Miláne). Druhú operu s názvom Nerone nedokončil, avšak vďaka skladateľom Smaregliovi a Tomasinimu sa mohla v roku 1924 objaviť na javisku La Scaly v skvelom obsadení (Aureliano Pertile, Rosa Raisa, Carlo Galeffi, Marcel Journet, Ezio Pinza) pod taktovkou Artura Toscaniniho.
Vzhľadom na svoju literárnu erudíciu Boito od samého začiatku inklinoval aj k libretistickej práci. Je považovaný za autora libreta Verdiho kantáty Hymna národov, ktorú maestro skomponoval pre medzinárodnú výstavu v Londýne v roku 1862. Pre známeho dirigenta a skladateľa Carla Faccia napísal libreto k opere Amleto (1965), čím už vtedy potvrdil svoj dôverný vzťah k dielu Williama Shakespeara. O desať rokov neskôr dodal libreto Alfredovi Catalanimu pre jeho operu La falce (Kosa). V roku 1876 pod pseudonymom Tobia Gorrio pripravil libreto pre dodnes úspešnú Pochielliho operu La Gioconda.
Toto všetko by však nestačilo na to, aby mohol byť označený za vynikajúceho libretistu. Rozhodla o tom až spolupráca s Giuseppe Verdim pri revízii jeho opery Simone Boccanegra (1981) a predovšetkým dve kongeniálne libretá pre posledné dve majstrove opery – Otella a Falstaffa. V Otellovi (1887) sa dôsledne pridržal Shakespearovej tragédie vynechajúc len prvé dejstvo v Benátkach a začiatok diela koncipoval (spolu s Verdim) efektne ako príchod Otella na Cyprus.
V prípade Falstaffa (1893) zasa skvelo skombinoval texty z dvoch diel majstra zo Stradfordu, a to komédiu Veselé paničky z Windsoru a historickú drámu Henrich IV. Jeho spoločné dielo s Verdim tak posunulo ich Fastaffa z roviny komédie do veselého príbehu, no s istým filozofickým postojom k životu, nemajúcim ďaleko od skepsy. Ešte v 70. rokoch 19. storočia Boito napísal libreto k opere Hero e Leandro, ktoré potom zhudobnili Bottesini (1879) resp. Mancinelli (1897).
Pravda, operní fanúšikovia stotožňujú Boita s jeho jedinou operou, ktorá je oveľa bližšia Goetheho predlohe než romantický Faust Gounoda. Známymi číslami diela sú ária Margarety vo väzení (L´altra notte), dve árie Fausta (Dai campi, dai prati resp. Giunto al passo estremo), Mefistofelova výsmešná ária (Son lo spirito che nega) a krásne zborové scény v prológu, v dejstve z antického Grécka i v epilógu.
Na Slovensku sa táto opera hrala zatiaľ jediný raz v Slovenskom národnom divadle v roku 1996 v réžii Miroslava Fischera, chválenej kritikou, a s Petrom Mikulášom a Sergejom Kopčákom v titulnej úlohe. Oživením bol operný debut vtedy dvoch mladých sopranistiek Andrey Dankovej a Klaudie Dernerovej v úlohe trójskej Heleny.
Častejšie sa dielo uvádzalo v Čechách, po prvý raz v češtine v roku 1885 a naposledy už v jazykovom origináli v rokoch 2015 v pražskej Štátnej opere so Štefanom Kocánom v hlavnej úlohe a v roku 2021 v Českých Budějoviciach.
Ku komplexnému pohľadu na Arriga Boita treba ešte dodať, že od roku 1887 žil so slávnou činohernou herečkou Eleonorou Duse a v rokoch 1889 – 1897 bol riaditeľom konzervatória v Parme.
Autor: Vladimír Blaho
video
