Lev z Lašska (2)

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A

Co komu súzeno, tomu neuteče

Ako to, že je na svete tak veľa skladateľov, ale tak málo skladateliek? Možno je to tým, že skladateľ k svojej tvorbe potrebuje tvorivý podnet. Inšpiráciu. Múzu. A Múza, ako vieme, je rodu ženského. Aj Leoš Janáček za svoje najlepšie diela vďačil jednej takejto múze.

Jeho Euterpé mala v čase zoznámenia o takmer štyridsať rokov menej a pre 63-ročného „leva s bielou hrivou“ bola učineným požehnaním. Kým sa ale dostaneme k pani Kamile Stösslovej (lebo ona múza nebola bezmennou chimérou, ale ženou z mäsa a krvi), patrí sa vrátiť k počiatkom jeho vnímania ženstva.

Pominúc 16-ročnú slečnu Ludmilu Rudišovú, ktorú čoby svoju žiačku zanechal v Brne pri nástupe na Pražskú varhanickú školu, je až do osudného stretnutia s budúcou manželkou známe len jedno meno, ktoré sa Janáčkovi vrylo hlbšie do srdca i do pamäte. Bětu Gazarkovú spoznal po ukončení pražského štúdia počas prázdninového putovania po Morave a ešte rok pred smrťou na ňu spomína fejtónom Moje děvče z Tater v Lidových novinách. Vášnivé moravské leto sa ale skončilo a Janáček sa v rámci zháňania živobytia dostáva do brnianskej rodiny Schulzových. S pánom domu sa pozná z učiteľského ústavu a tak bez váhania prijíma odporučenie ďalšieho svojho kolegu, profesora Vorla, aby pokračoval vo výučbe hudby slečny Zdenky Schulzovej tam, kde Vorel podľa vlastných slov už nestačil.

Fešák s kučeravou bradou a hlbokými očami si so slečnou zlatých kaderí preplietajú najprv svoje prsty pri štvorručnej hre a neskôr aj svoje srdcia. Janáčkova vrodená impulzívnosť po nejakom čase známosti vytryskne do veľmi spontánnej (a zrejme nie celkom adekvátnej) žiadosti o Zdenkinu ruku. On má dvadsaťštyri, ona je ani nie pätnásťročná slečna. Napriek tomu treba priznať, že práve vďaka vedomiu Zdenkinej existencie, a snáď aj lásky (ak to dieťa v tom čase vôbec mohlo tušiť, čo láska znamená), vydržal Janáček neutešené pomery počas svojho lipského pobytu. V tom čase sa podpisuje Lev, nie Leoš, ale je to lev-samotár. Sám o sebe píše ako o povahe „zahrabanej“; kríza v Lipsku bola predovšetkým duševná, nie hudobná. Nemajúc žiadneho blízkeho spolužiaka, bombarduje snúbenicu Zdenku listami s takou frekvenciou, že s ich kompletným zodpovedaním by zrejme mala problémy aj v dnešnej dobe elektronickej pošty.

31. ledna 1880

13 hod.: Nejmilejší Zdenčinko, ještě žádný dopis? zase budu dnes tak dlouho čekat? …

19 hod.: Tvůj dopis ještě nepřišel. Nejsi už na mě, milá Zdenči, zlá?

20 hod.: Milá Zdenčinko. Ty mi dnes nepíšeš, nebuď přece na mne zlá; už jsem zase veselé mysli.

Po půlnoci/1. únor: Moje nejmilejší Zdenčinko. Teď přišel Tvůj milý dopis…

Napriek všetkým peripetiám a odrádzaniu rodiny sa tvrdohlavá Zdenka, presvedčená, že s iným šťastie nenájde, v šestnástich vydáva za ešte tvrdohlavejšieho Leoša. Už po dvoch rokoch sa, predovšetkým kvôli národnostno-vlasteneckým treniciam Janáčka so svokrou a jeho sklamaniu z toho, že prvorodené dieťa nie je syn, vracia do rodičovského domu a manželstvo je formálne rozvedené.

Mladomanželia Janáčkoví

Mladomanželia Janáčkoví

Zakrátko sa síce manželia dajú opäť dokopy, ale ich vzťah postihne ešte nejedna kríza. Pominúc prudké citové ochladenie po smrti dcéry Oľgy, ktoré Zdenka jednoznačne dáva za vinu mužovi, príde tá najväčšia po pražskom úspechu Její pastorkyně. Intenzívna divadelná spolupráca s predstaviteľkou Kostelničky, Gabrielou Horvátovou, sa premení na búrlivú milostnú aféru, ktorá sa prevalí aj v dome Janáčkových. 16.júla 1916 prehltne Zdenka výčitky, že je manželovi prekážkou v práci a že mu skazila život, spolu s dávkou veronalu. Našťastie, nie smrteľnou.

Gabriela Horvátová ako Kostelnička

Gabriela Horvátová ako Kostelnička

Po tomto škandále, na žiadosť Janáčka (sic!), nasleduje už druhý rozvod. Tento raz ale neoficiálny, upravujúci majetkové vzťahy manželov a zaručujúci v domácnosti aký-taký kľud zbraní. Napokon, tie zbrane čoskoro dorinčia. Gabriela Horvátová mizne z očí a aj z mysle…Cez prázdniny roku 1917 sa Janáček v obľúbených luhačovických kúpeľoch stretne s Kamilou.

Ono je to vlastne Kamila II. Tú prvú, Kamilu Urválkovú, tam stretol už v lete neprajného roku 1903, po Oľginej smrti a Kovařovicovom potupnom odmietnutí. „…A byla jedna z nejkrásnějších paní.“, spomína. „Proč chodila s třemi ohnivými růžemi a proč vykládala svůj mladý román?…“ Aj Kamila s poradovým číslom jeden bola pre Janáčka hudobnou inšpiráciou. Ako Míla Válková sa stala hlavnou postavou jeho ďalšej opery, Osud. Opery však aj dnes hranej málo, predovšetkým kvôli slabému libretu mladučkej Fedory Bartošovej.

Zato stretnutie s Kamilou „Druhou“ – Stösslovou je naozaj osudné. Janáčka zasiahne jej zjav tak prudko, že tentokrát je to on, kto behá s červenými ružami po luhačovickej promenáde. Zavzatý dramatik sa mení na hrkútajúceho poetu: „A víte, čemu jsem ještě rád? Že zase jsem viděl Váš černý, havraní rozpuštěný vlas, bosou nohu; a jste krásná, divukrásná, co jsem ještě zahlédl… A oko Vaše má divnou hloubku, je tak hluboké, že se nesvítí. Ale je přitažlivější: jak by objímalo.“ Ten čierny, havraní vlas sa v jeho mysli spája s veršami, ktoré už nejaký čas nosí po vreckách a dáva im hudobnú podobu. Zápisník zmizelého.

V Lidových novinách objavil Janáček anonymný cyklus s nadpisom Z pera samoukova. 23 strof vo valašskom nárečí líčilo príbeh dedinského chlapca, čo sa zamiloval do cigánky, pre ňu potajomky opustil rodinu a už sa nikdy nevrátil. To zmiznutie bez stopy bolo pre skladateľa inšpiráciou k názvu. Pochopil hĺbku a vnútornú silu osudového stretnutia, čo zvrátilo život počestného Janíčka, a vytvoril originálnu, intímnu drámu.

Potkal sem mladou cigánku,
nesla se jako laň,
přes prsa černé lelíky
a oči bez dna zhlaň.
Pohledla po mně zhlboka,
pak vznesla sa přes peň
a tak mi v hlavě ostala
už přes celučký deň.

Nejde Janíčkovi počerná krásavica z hlavy. Ale ani on jej. Raz ju vidí za humnami, inokedy na hrádzi, aj v tmavej jelšine tuší jej prítomnosť. Odoláva Janíček nemému lákaniu Zefkiných očí, až raz…

Ztratil sem kolíček,
ztratil sem z nápravy,
postojte, volečci,
nový to vyspraví.
Půjdu si pro něho
rovnú ja do seče.
Co komu súzeno,
tomu neuteče.

Zefka ho osloví, posmieva sa jeho strachu a bezostyšne ho zvádza:

 

Naplnilo sa Janíčkove prorokovanie. Dlhú pomlku v predlohe medzi dvanástou a štrnástou slohou nahrádza klavírny monológ, ktorý trhavou, bezútešnou melódiou vypravuje o konci jeho poctivosti.

 

Hanbí sa Janíčko pred volkami, zdráha sa predstaviť si, že by mal Zefkinmu otcovi vravieť tatíček, ale – co komu súzeno, tomu neuteče. A jemu je súdené zakrádať sa každý večer do mladiny, súdené je mu mlčať, keď mu okradnú sestru, a napokon aj potajomky, bez rozlúčky navždy sa vytratiť z rodnej dediny. Lebo – Zefka naňho čaká so synom v náručí.

 

Prvé dve slohy zhudobnil Janáček ešte predtým, než spoznal Kamilu Stösslovú. Pri zvyšných ho už inšpirovala nová múza. „A ještě je jedno krásné! To v konci – Zefka s dítětem v náručí – a on za ní jde. A já při tom díle stále na Tebe myslel! Tys mi byla tou Zefkou!“.

Zápisnik zmizelého mal dlho ešte jednu pikantériu. Bolo jasné, že uverejnené anonymné texty, hoci písané nárečím, nepochádzajú z ľudového pera, že sú vedomou mystifikáciou. Nevedelo sa ale, kto je ten zmizelý autor. Tipovali Mahena, Misárka, dokonca Bezruča. Až po osemdesiatich rokoch bolo tajomstvo odhalené. Bol to Josef Kalda, umeleckým menom Ozef Kalda, začiatkom 20. storočia známy autor mnohých poviedok, dokonca operný libretista. Sám zanechal stopu už v r.1916 v liste Antonínovi Matulovi: „Všiml jste si feuilletonu v Lidových novinách ze dne 14. a 21.května Z péra samoukova? Dovolil jsem si malou eskamotage.“ Ale tú stopu na dlhé roky zavial prach.

3 zo 6 grafických listov na motívy Zápisníku zmizelého, vytvorených Karlom Demelom v roku 1980

Šesť grafických listov na motívy Zápisníku zmizelého, vytvorených Karlom Demelom v roku 1980.

3 zo 6 grafických listov na motívy Zápisníku zmizelého, vytvorených Karlom Demelom v roku 1980

Známosť s Kamilou vlieva do Janáčkových žíl novú miazgu, hoci je to vzťah nerovnocenný v mnohých ohľadoch. Kamila je výrazne mladšia, rodinne založená, oddaná svojmu mužovi a – priznajme to – nie celkom intelektuálny typ. Nuž ale, múza je múzou len pre toho jedného a v jeho očiach je dokonalá. Janáček Kamilu zavaľuje listami s intenzitou, pripomínajúcou jeho lipské časy, keď ešte vášnivo vypisoval Zdenke. Lenže múza svojmu zbožňovateľovi opláca pozornosť len zriedka. A cholerik Janáček sa na to sťažuje – ako inak – v liste ďalšom: „Milostivá, mám za to, že Vás ve Vídni zatkli!“. Ale romantickej prosbe 65(!)-ročného Leoša o pamätný prstienok láskavo a úplne neromanticky, takpovediac „od plotny“, vyhovie: „Milý Mistře! Zde Vám zasílám prstínek s mojím ménem ten se Vám bude zamlouvat a hlavní věcí od koho ten prstínek jest měl veliké štěstí a ja ho mam už 10 roku i ja štěsti měla jen mě vlasy moc trhal.(…) Budu zavařovat brusinky a děti zlobí ale vše ráda dělám sem přece matkou.“

S prstienkom na ruke sa Janáček chopí pera a púšťa sa do novej opery. Odohráva sa na mohutnej Volge, ktorú zažil osobne pri návšteve Nižného Novgorodu. Predloha – päťdielna Ostrovského dráma Búrka – dopadne v majstrových rukách podobne, ako kedysi Preissovej Pastorkyňa. Zostane z nej trojdejstvový koncentrát emócií a nervov, vybičovaných do krajnosti. Hlubeň citová. Káťa Kabanová je najlyrickejšou Janáčkovou operou – odhaľuje súznenie jeho hudobných myšlienok s predstavou milovanej ženy. „Má Káťa roste v ní, v ní, v paní Kamile! Dílo bude z nejněžnějších mých prací“. A tak modeluje jeden príbeh tragicky vyhrotenej vášne podľa jej kontúr.

Ostrovského zovšeobecňujúcu kritiku režimu v cárskom Rusku premenil Janáček na vysoko individualizovanú tému jedinca, odsúdeného na život v prostredí sebectva a mravnej bezcitnosti. Káťa trpí v područí despotickej svokry Kabanichy. Pokrytecká svätuškárka rozdáva almužny žobrákom, k vlastnej rodine sa však správa ako kat. Kátin muž Tichon je slaboch, neschopný sa postaviť matke; na ťaživé ovzdušie domova zabúda pri vodke. Chovankyňa v dome Kabanových, Varvara, je z iného cesta – prispôsobuje sa pomerom tak, aby na ňu čo najmenej doliehali. Káťa do tohto sveta nepatrí – dostala sa doňho len osudným omylom. Janáček ju na javisko prvýkrát privádza bez slov. Len jej hudobný motív, prostý a nesmierne vrúcny (a Janáčkovi na to stačí len pár taktov), prezrádza, že ide o čistú, neskazenú bytosť.

 

Kátin svet, na ktorý bola zvyknutá z domu za slobodna, vykresľuje jej osobnosť už od prvého dejstva. Svoje sny, túžby, vzlet fantázie približuje jedinej spriaznenej duši, Varvare. Tu sa skladateľ uvádza ako výsostný lyrik, keď modeluje do úchvatných, priam gotických klenieb frázy, kde Káťa spomína na horúčkovitú extázu, do ktorej sa dostávala počas modlitieb.

 

V akom prudkom kontraste je svetlo tejto hudby s duševnou tmou, ktorá vládne v rodine Kabanových. Káťa cíti, že musí existovať iný svet, túži po láske, ktorá by ju vytrhla z mučivej ťažoby terajšieho osudu. Zamiluje sa do nevýrazného krotkého Borisa. Odchod muža na trh do Kazane prežíva úzkostlivo. Vie, že ak ostane doma sama, podľahne zvodnému našepkávaniu, čo jej „pořád v uchu zní“. Nočné dostaveníčko, ktoré zariadi Varvara, je už len pretavením dávneho Kátinho rozhodnutia do skutočnosti: „Ať si třeba zemru, jen když ho uvidím!“. Veselý spev Varvary a jej milého, Kudrjáša, je efektný spôsob, akým Janáček zvýrazňuje protichodnosť dvoch párov.

 

Vedľa tejto realistickej dvojice stojí lyrický pár Káťa – Boris. Nemohlo byť výrečnejšej hudby v samom úvode ich stretnutia, než sú nemé pomlky! Po expresívnych citových otrasoch „Ty chceš mojí zkáze!“…“Chceš sebe zahubit, nás zahubit?“ príde vyhrotenie, v ktorom sa Káťa priznáva: „nemám svobodné vůle…Tvoje vůle nade mnou vládne!“.

 

Od tejto chvíle je Kátin osud spečatený. Nemôže žiť v hriechu a pretvárke, rovnakej, v akej žijú všetci okolo. Prírodná katastrofa, búrka, je len poslednou kvapkou vody v pohári, ktorá vnútorne rozvrátenú Káťu primäje k verejnému priznaniu. „Hříšna jsem před Bohem, před vámi!“.

 

Všetkými opustená, blúdi tmou na brehu rieky. Bojí sa a naslúcha melódii neviditeľných hlasov. To Volga hučí a Káťa inštinktívne cíti jej osudovosť: „Jako by někoho pochovávali“.

 

Naposledy chce vidieť Borisa. A vtom sa z vnútra utrápenej duše, stále sa točiacej v bludnom kruhu smrteľných myšlienok, vyderie úchvatný nápev. „Vy větry bujné! Doneste mu žalostný můj stesk!“. A stane sa zázrak – Boris prichádza.

 

Ale nemá pre milovanú ženu nič viac, než ľútosť. Je to len obdoba slabošského Tichona, hračka v rukách vlastného osudu. Nedokáže ju zachrániť. A Kátina idée fixe spred nočnej scény – vidieť Borisa a zomrieť – sa napĺňa. Clivo, ale bez falošného pátosu, spieva svoju rozlúčku so životom. Na mohylu priletia vtáčiky, rozkvitnú kvietky…“A třeba umřít!“. A neľútostná Volga, pohltivšia Kátine telo, hučí ďalej svoj známy nápev…

 

Po premiére Káti Kabanovej v novembri 1921 napíše večný mladík ešte jedno dielo na tému mravného protestu voči despotizmu muža proti žene. I.sláčikový kvartet „Z podnetu Kreutzerovej sonáty L.N.Tolstého“. Vlastne, on sa k tejto téme už len vracia. Prvý raz ju spracoval ešte v r.1909 ako Klavírne trio. K tejto kompozícii sa už ale nechce priznať. „Tu práci necením nijak“ – píše pražským interpretom, ktorí sa o trio zaujímali. „Spíše do pece, než na pódium.“. K téme sa však opäť vracia – možno pod vplyvom známosti s Kamilou Stösslovou, možno pod vplyvom dokončenej Káti Kabanovej. Lebo tento kvartet predstavuje zavŕšenie jeho komponovania na ruské témy, ktoré kedysi pomýšľal obohatiť aj o operu na námet Anny Kareninovej.

Janáček posunul morálku príbehu o vražde zo žiarlivosti. Ak Tolstoj brojil proti hudbe ako najväčšej kupliarke ľudstva, Janáček burcuje na obranu citovej rovnoprávnosti ženy, uväznenej v manželstve bez porozumenia a lásky. Po ZápisníkuKáti Kábanovej po tretíkrát podpisuje hudobný manifest za právo ženy na život s milovaným mužom. A ukončiac takto svoje poslanie morálneho revolucionára, vrhá sa do práce na diele, ktoré ho zase o významný kus posunie k hudobnej nesmrteľnosti. Čo komu súdené, tomu neutečie. Na Janáčka čaká nesmrteľná Elina Makropulos.

Autor: Vladimíra Kmečová

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Avatar

operná kritička a publicistka

Zanechajte komentár