Lev z Lašska (3)

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A

Namiesto pamätníka

Námety posledných Janáčkových opier sa môžu zdať pomerne extraordinárne, keď uvážime, z akých okruhov sa čerpali libretá v jeho dobe. Příhody lišky Bystroušky, inšpirované grotesknými príbehmi lesných zvierat, ktoré si na pokračovanie v novinách v kuchyni so smiechom číta Janáčkovie gazdiná Mářa. Z mrtvého domu, opera podľa Dostojevského autobiograficky ladeného románu zo sibírskeho lágru. A Věc Makropulos. Operná detektívka so sci-fi prvkami podľa predlohy Karla Čapka, v ktorej sa telefonuje, jazdí na autách, a premýšľa nad zmyslom ľudského života.

A zatiaľ čo Čapek sa vo svojej tridsiatke s možnosťou nesmrteľnosti vyrovnáva hlavne ako s námetom filozofického darwinizmu o tom, kto by si hypoteticky zaslúžil žiť večne, sedemdesiatročný Janáček rovnomennou operou stvrdzuje svoj postoj k životu, ktorý je plnohodnotný len vo svojej smrteľnosti. Ale ono mu to sformovanie názoru nejaký čas trvalo. Kým Čapkova divadelná hra uzrela svetlo sveta behom dvoch mesiacov, Janáček svoj hudobný testament píše vyše dvoch rokov.

Záujem uňho Věc Makropulos vzbudila ihneď, ako v Prahe uzrel divadlo. Svojej múze o zážitku píše: „…Dávali teď v Praze Makropulos. 337 let stará, ale přitom stále mladá a krásná. Chtěla byste to též? A víte, že byla neštastná? My jsme šťastni proto, že víme, že náš věk není dlouhý. Proto třeba každé chvíle využít, náležitě využít….Ta žena – kráska 337letá neměla už srdce.“. Ešte stále ale nie je rozhodnutý, že to je tá pravá látka pre ďalšie komponovanie. V lete 1923 cestuje Janáček do Tatier. V kufri má zbalené Šaldove Dítě aj nesmrteľnú krásavicu. Ale čím ďalej premýšľa nad tým, ktorú vec zhudobní, tým viac mu v hlave vyvstávajú motívy k Čapkovi. Je rozhodnuté. Prvého novembra 1923 referuje – komu asi?: „Milostivá! Dal jsem se do nové práce, a tak už nemám dlouhou chvíli. Krasavice 300 let stará – a věčně mladá – ale jen vyhořelý cit! Brrr! Chladná jak led! O takové napíši operu.“. V decembri 1925 je rukopis v tlači. A Janáček utiera slzu: „Ubohá třistaletá krasavice! …Bestií, kanálií jí nadávali, škrtit ji chtěli – a její vina? Že dlouho musela žít.“

Starnúci cisár Rudolf II. hľadá spôsob, ako zadržať pribúdajúce roky. Jeho osobný lekár, Kréťan Hieronymus Makropulos, mu pripraví elixír mladosti podľa vlastného receptu. Ale panovník je nedôverčivý: „najprv to vyskúšaj na svojej dcére!“. A tak v elixíre ovlaží svoje pery šestnásťročná Elina. Dievča upadne do agónie, otec do cisárskeho väzenia. Keď sa Elina z bezvedomia preberie, utečie aj s receptom – Vecou Makropulos – do Uhier a po čase zistí, že zázračný nápoj naozaj funguje. Rudolf II. sa už o tom ale nedozvie. A tak zatiaľ čo panovník umiera, Elina prechádza stáročiami. Z času na čas zmizne, aby sa opäť vynorila s novou identitou. Veď „což možno člověku tři sta len mezi lidmi žít?“. Z Eliny Makropulos sa postupne stáva Ekaterina Myškina, Elsa Müller, Eugenia Montez, Ellian MacGregor… Vo veku 337 rokov pociťuje, že účinky elixíru vyprchávajú. Treba užiť ďalšiu dávku, lenže k tomu potrebuje nájsť recept, ktorý zanechala svojmu milencovi barónovi Ferdinandovi „Pepi“ Prusovi. A tak sa ako operná diva Emilia Marty vracia do Prahy. Píše sa rok 1922.

Emilia vie, že obálka s receptom je súčasťou testamentu Pepi Prusa a tak, zdanlivo náhodou, prichádza do advokátskej kancelárie dr. Kolenatého práve v deň, kedy vrcholí temer storočná právna kauza Gregor – Prus.

Vo svojej najdlhšej opernej predohre uvádza Janáček tristoročnú Grékyňu aj diváka do sveta súdnej byrokracie, odtlačok pečiatok, telefonátov a osobnej ziskuchtivosti. Ale spomedzi krátkych, úsečných motívov dravého prostredia veľkomesta sa ozývajú aj tlmené fanfáry ako ozvena vzdialených čias rudolfínskej Prahy.

 

Emilia Marty sa v kancelárii dr. Kolenatého zoznamuje s jeho mandantom, mladým Albertom Gregorom. Ten ani len netuší, že jeho pradedo Ferdinand Gregor bol nemanželským synom Pepi Prusa a… Ellian Mac Gregor! Vyzerá to tak, že Albert dnes na Najvyššom súde spor prehrá. Aspoň teda, pokiaľ sa nenájde závet baróna Prusa. Marty ale vie, kde ho nájsť. V Prusovom dome, v presne označenej zásuvke s letopočtom 1816 (!), vraj leží testament, vlastnoručne zapečatený pečaťou Pepi Prusa, v ktorom odkazuje svoj majetok Ferdinandovi Gregorovi. Kolenatý je rozumovo založený typ, neverí. Pod nátlakom Gregora ale odchádza do domu Prusa nájsť pochybný závet. Albert zahorí k Marty divokou vášňou. Celé prvé dejstvo je kontrastom advokátskeho sveta, plného racionálnych myšlienok „praktika“ Kolenatého a sveta emócií a nálad veľkého rozsahu, ktorý demonštruje Emilia v dialógu s Albertom. Chlad, bezcitné odbitie muža, blahosklonný posmech nad jeho biednym finančným postavením, ironická trpkosť nad úbohou smrteľnosťou všetkých vôkol – to je maska, ktorú Emilia ukazuje.

 

Kolenatý naozaj prináša závet s ďalšími listinami, uloženými presne na označenom mieste a privádza so sebou aj odporcu svojho mandanta – Jaroslava Prusa. Do hry vstupuje ďalší muž, bezprostredne očarený chladnou krásou Emilie. Schyľuje sa k večernému vystúpeniu veľkej speváčky Emilie Marty.

Na druhý deň po predstavení sa v divadle okolo adorovanej divy zhŕkne kruh obdivovateľov. Je tu Albert, solicitátor Vítek od dr.Kolenatého, Vítkova dcéra Kristína, sama začínajúca speváčka, jej milý Janek, syn Jaroslava Prusa. Všetky postavy defilujú okolo Marty a ona sa správa ako bezcitná obluda. Omámi Janka, cynicky napáda jeho vzťah s Kristínou, sprosto odráža Albertove dvorenie, vo Vítkových očiach zosmiešňuje dávne slávne speváčky: „Strada pískala! Corrona měla knedlík! Agujari byla husa!“. Pre nikoho nemá pekné slovo, len pre jedného. Starého Maxa Hauka-Šendorfa, ktorému na predstavení pripomenula jeho dávnu lásku, cigánku Eugeniu Montez. Chudák pomätený netuší, že je to jedna a tá istá žena.

 

Len jeden muž nie je v divadle primárne kvôli záujmu o Marty ako ženu. Jaroslav Prus pochopil, že listiny, nájdené v skrini jeho vlastného domu, majú pre ňu osobitný význam, ale odmieta jej vydať obálku s vecou Makropulos. Medzi štyrmi očami oznámi Emilii, že závet nie je písaný v prospech Ferdinanda Gregora, ale Ferdinanda Makropulosa, syna Eliny Makropulos. Len ešte netuší súvislosti. V tejto chvíli Emilii spadne maska. Nevedomým odhalením jej totožnosti ju Prus zasiahne do živého. Emilia v nežnej hudobnej pasáži spomína svoje pravé meno: „Nešťastná, nešťastná Elina!“ a zaspí. Upratovačka z divadla neomylným inštinktom prostého človeka vycíti, že Marty napriek veľkej sláve a bohatstvu nie je šťastná. „A mně je jí nějak líto“. Emilia prehovára Janka, ktorý je do nej evidentne pobláznený, ku krádeži dôležitej listiny z otcovej zásuvky a keď tento plán stroskotá, sľúbi Prusovi svoje telo.

 

Marty získava vec Makropulos, Prus stráca česť aj syna. Zapredal de facto cudzie dokumenty za milostnú noc s tristoročnou „ledovatou“. „Okradla jste mne… Jak bych držel mrtvou… Proto jsem zpronevěřil papíry!“ – najradšej by si napľul do očí. A vtom sa dozvie, že jeho jediný syn, pochopiac, že sokom v láske k Marty mu je vlastný otec, sa zastrelil. A Emilia sa s cynickou ľahostajnosťou češe: „Mám snad běhat rozcuchaná?“. Prus zhnusene odchádza s nadávkou na perách: „Canaille!“

 

Všetko sa prevalilo. Emilia, obvinená z falšovania úradných listín, je napokon nútená odhaliť svoju záhadnú existenciu. Potúžená fľašou whisky, začína obšírnu spoveď svojho nedobrovoľne dlhého života.

 

Zdĺhavý právny výklad Kolenatého o zašmodrchanej minulosti rodu Gregorov z úvodu I.dejstva teraz Emilia vysvetľuje so svojho, ľudského náhľadu. Kruh sa uzatvára. Pepimu zanechala vec Makropulos, keď po tom tak veľmi túžil. Pretože – jeho mala rada. Bola to asi jediná osoba v Emiliinom živote, o ktorú stála. Ale, „svým způsobem“. Marty je na pokraji síl. Smrteľne vyčerpaná padá pod ťarchou dorážajúcich otázok Kolenatého, Vítka, Prusa aj Gregora do bezvedomia.

 

Cynizmus, obludnosť a úchylnosť sú len vonkajšou maskou tragédie a pocitu nešťastia. Emilia Marty sa dostala na pokraj okamihu, ktorého sa toľké roky tak bála. A zrazu pochopila, že než žiť ďalších tristo rokov prázdneho života, radšej sa veci Makropulos a nesmrteľnosti zriekne. A pánsky zbor ako symbol smrteľného ľudstva posilňuje očistnú peripetiu záveru: „My šťastni!“, „Chtít víc nemůžeme!“  Marty, vykúpená vlastným rozhodnutím z kolobehu bolesti a samoty, sa zrúti so slovami gréckeho Otčenášu na perách: „Pater hemon…!“

Všetky postavy, vrátane epizódnych (upratovačka, strojník), sú svojím spôsobom zrkadlom Emilie Marty. A väčšinu postáv stretnutie s ňou nejako poznačí. Vítek je z nej rozpačitý, Kolenatého dovádza k šialenstvu svojou iracionálnosťou, Alberta svojím odhalením, že je jeho praprababičkou, ktorá sa ale „čerta stará o své mladé“. Nie, Emilia ho nepriviedla k testamentu preto, aby sa nezastrelil kvôli dlhom, ale len z čistej vypočítavosti. Zrkadlo týchto ľudí Emilii odráža obdiv, senzáciu, úžas, ale aj hnus, odpor a šialenstvo. Ale aj Marty nastavuje zrkadlo. Prus je rovnako cynický k svojmu synovi ako ona k svojmu prapotomkovi Albertovi. Kto z nich je vlastne väčším vinníkom? Marty, dotlačená k bezcitnosti vyhoreným životom alebo Prus, pre ktorého je bezcitnosť súčasťou masky vznešeného aristokrata? A čo Krista? To nie je „len“ druhý soprán, ako si mnohí myslia. Je to popri Prusovi, stratiacom syna, druhá postava, najviac poznačená osudným stretnutím s veľkou hviezdou. Kristína je v pravom slova zmysle dramatickou postavou obrovským osobnostným prerodom, ktorý musí prekonať. Po počiatočnom blúznení o svojom idole príde studené vytriezvenie. Dievča je Emiliou okúzlené. Je preňho ideálom speváčky aj ženy, v zbytočnom zúfalstve uvažuje o tom, že odíde od divadle, lebo „nič nevie“. Dokonca chce odmietnuť Janka, aby sa mohla naplno venovať len spevu! A behom púhych 48 hodín to naivné decko dozreje do dospelej ženy. Vinou adorovanej speváčky stratí chlapca a počiatočné vytrženie sa mení na bolestivé poznanie, že niet prečo chcieť sa Emilii Marty vyrovnať. ,,Je mi vás hrozně líto.“. Krista už vie, že tá obdivovaná dokonalosť je len vonkajšou maskou tragédie a pocitu nešťastia z oddelenia od sveta ostatných ľudí. Akoby sme z diaľky počuli druhú Jenůfu: „Už to chápu, není proklínaní hodna. Aj na ni Spasitel pohlédne!“. Napriek svojmu spoločenskému, vekovému aj osobnostnému rozdielu splývajú všetky postavy v závere do jednoty súcitiaceho človeka. „Byli jsme k vám krutí.“

Janáček umiera v  blízkosti Kamily Stösslovej, v dôsledku nezvládnuteľného zápalu pľúc, 12. augusta 1928. Posledná opera Z mrtvého domu zostáva nedokončená.

Kamila Stösslová ho prežila len o sedem rokov, Zdenka o desať.

Namiesto epilogu:

Okna jak z ohně sálavého do tmy vsazena. Uvnitř jizby krájej dým a výpary. Žofka Harabišová jde z ruky do ruky. Tanečnica. Čtyřicet pět let minulo. Jsem nakloněn nad tiskovou korekturou Lašských tanců. Vás všech už není z té letní noci divokého reje. … Proč do světa má jít partitura těch Lašských tanců? Teď po tolika letech? Na paměť té letní teplé noci, klenby hvězdné nad ní, bublání Ondřejnice podobné třepotu milostnému, na paměť Vám, kteří jste byli svědky té teplé noci, a již věčně dřímete…

Hukvaldy, 22.mája 1928

Autor: Vladimíra Kmečová

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Avatar

operná kritička a publicistka

Zanechajte komentár