Lev z Lašska

Génius v malom meste (1)

Osudy skladateľov bývajú rôzne. Sú takí, čo za života oslnia, no časom ich partitúry zapadnú prachom a mená sa stanú len heslami v slovníkoch. Iným zas hviezda ich hudobnej slávy zažiari už v mladosti a na pomyselnom hudobnom nebi zostane stálicou. A potom sú skladatelia, ktorí aj napriek výraznému talentu, obrovskej pracovitosti a jedinečnosti musia ťažko zápasiť o uznanie a prijatie svojho diela. Paradoxne, najmä doma. Lebo, ako sa vraví, doma nie je nikto prorokom. O jednom z nich bude aj naše rozprávanie.

Rodák z drsného sliezskeho kraja, milovník prírody, ľudových piesní a žien, nekompromisný, tvrdohlavý a nediplomatický génius notovej osnovy. Jeho meno sa už dávno pevne usadilo na fermanoch mnohých operných scén, len u nás je stále viac-menej náhodným dramaturgickým „objavom“. A prečo? Že je málo zrozumiteľný? Málo melodický?? Iný???

Prečítajte si tiež:
• Lev z Lašska
• Lev z Lašska (2)
• Lev z Lašska (3)
• Leoš Janáček – významný český skladateľ

Stokrát opakovaná lož sa stáva pravdou. Stokrát opakovaný cudzí názor sa môže stať klišé, niekedy aj trochu nebezpečným klišé. Nie je to ale tak, že človek odmieta hlavne to, čo nepozná a čomu nerozumie? Pozývame vás preto na stretnutie s jedným hudobným velikánom. Budeme vám o ňom rozprávať nielen ako o skladateľovi, ale aj ako o obyčajnom mužovi s jeho kladmi a zápormi. Pozývame vás na stretnutie s Leošom Janáčkom.

 …bravo, maestro, bravooo…….

Píše sa 26. máj 1916. V pražskom Národnom divadle doznievajú posledné tóny Její pastorkyně a obecenstvo vrelo aplauduje drobnému mužovi s mohutnou striebornou hrivou. „Tak predsa som to dokázal!“ , myslí si Janáček, „po toľkých rokoch sa predsa len moja opera dostala tam, kam patrila už dávno!“.

Veru, dávno. O pár týždňov zapáli na narodeninovej torte 62 sviečok. Toľko rokov skladateľského života, a čo má vlastne za sebou!? Smetana zavŕšil celoživotné dielo v šesťdesiatke, Dvořáka v jeho veku už venčili mnohé vavríny, vrátane tých za nesmrteľnú Rusalku. A on, Leoš? Hej, v Brne už predsa uviedol veľa svojich skladieb, dokonca aj opery, na Morave ho poznajú a ctia, ale Praha?? Nemôže on veru povedať tak, ako kedysi Mozart: „moji Pražania mi rozumejú“. Dvanásť rokov bojoval o uvedenie svojej Pastorkyně na doskách prvého operného stánku. Dvanásť rokov prešlo od brnianskej premiéry…až dnes…Národné divadlo spoznalo v hukvaldskom rodákovi veľkého dramatického skladateľa.

Hukvaldy. Drobná dedinka v predhorí Beskýd, kde líšky dávajú dobrú noc. V miestnom, lašskom nárečí Ukvaly. V malom domci tamojšieho rechtora a regenschoriho, Jiřího Janáčka, je mnoho detí a málo grajciarov. Štrnásť hladných krkov, hoci sa nie všetky dožijú dospelosti, je štrnásť hladných krkov. A tak deviate dieťa v poradí, pokrstené ako Leoš Eugen, odchádza do Brna-Králového Pole, aby sa stalo fundatistom tamojšieho augustiniánskeho kláštora. Nadaným chudobným deťom je tu zdarma poskytované „vzdelanie hudobné aj pokrok vo vedách“.

Riaditeľom fundácie je Pavel Křížkovský, skladateľ, ktorého sa kedysi dávno ako malého chlapca-polosiroty v škole otcovsky ujal o niekoľko rokov starší spolužiak, Jiří Janáček. A tak prijatím Leoša spláca Krížkovský svoj dlh jeho otcovi.

Jedenásťročný Leoš zostáva sám. Bez láskavosti matky, medzi cudzími ľuďmi, v cudzej škole, kde je rovnako tvrdý život ako chlieb. „Modráčci! Tak sa nám hochům fundace Thurn-Vallesassina přezdívalo v celém Brně po světlemodrém, bíle vroubeném obleku. Opuštění a jen hlídaní, v teskných chvílích postávali jsme u zamřížených oken. Z prelátské zahrady přilétali sezobat, co jsme jim nadrobili, drobouncí, modraví ptáčci, též modráčci, ale volnější naši druhové. …“. Mnoho ráz sa spomienky na chudobné detstvo a drsnú mladosť vmiesia do Janáčkových skladieb. Asi najviac po prečítaní Vrchlického básne Amarus. „Amarus? Králové klášter ve Starém Brně, jeho ponuré chodby, starý kostel, rozsáhlé zahrady, můj chudý, jinošský v něm strávený život…“ píše Janáček v dochovanej korešpondencii o svojich pocitoch pri komponovaní rovnomennej kantáty.

Amarus, čiže trpký. Meno mladého mnícha, ktorý zaň vďačí svojmu nemanželskému pôvodu. Trpká pripomienka matkinho poklesku pretavená do trpkého každodenného života. Pri jednej modlitbe prosí Amarus Boha, aby mu za všetko odriekanie povedal jediné: kedy umrie. A odpoveď skrze anjela prichádza: „umrieš onej noci, keď do lampy pred oltárom zabudneš naliať olej“… Prejde mnoho rokov a Amarus raz v kostole zbadá zaľúbenú dvojicu.

Tej noci, spomínajúc na matku, ktorú nikdy nepoznal, zabudne Amarus doliať olej do večnej lampy. Na matkinom zapadnutom hrobe ho nájdu na druhý deň mŕtveho. Janáček mu vystrojil smútočný pochod, ale aký! Marcia funebre v durovej tónine, priam slávnostného výrazu. Snáď ako „odškodné“ za celý trpký život? Len zbor s tichou pripomienkou „Amarus jej zvali“ vnáša do radostného vyzváňania zvonov smútok konca jedného života.

Durový smútočný pochod! Koľkými ďalšími netypickými hudobnými postupmi ešte Janáček prekvapí svet!?

Už pár rokov nie kláštorný fundatista ale dvadsaťročný mladík, privoniavajúci po vzore otca k učiteľovaniu, cíti potrebu ďalej sa vzdelávať v hudbe, a tak si to namieri na Pražskú varhanickú školu. Takmer pohorí hneď na prijímačkách. Po otázke, ako sa rozvádza dominantný septimový akord, nastáva ticho. Janáček pozná „správnu“ odpoveď, ale pri jeho spôsobe harmonického myslenia sa mu na jazyk tisne niečo iné, než chce počuť profesor. „Z vlastního nitra růst, přesvědčení se nezříkat…“ je jeho heslo. A tak, namiesto aby zapredal svoju kompozičnú originalitu, radšej mlčí. Našťastie, riaditeľ Skuherský Leoša na ústav prijíma.

Po pár mesiacoch ho zo školy vyhodí. Mladík si totiž neberie servítku a v kritickom posudku strhá prevedenie jednej gregoriánskej omše, ktorú nedirigoval nik iný než sám Skuherský. Toť odvaha! A akoby ani nepochopil svoje faux pas, k dátumu vyhodenia si do denníka pripisuje: „Den ten jest památným pro mne, neboť pro pravdu dělo se mi násilí.“. Odvaha? Drzosť? Vzdor? Či len potreba povedať svoju pravdu, hoc aj nie diplomaticky? Nie poslednýkrát si Janáček takto komplikuje život. Veď aj za ten dvanásťročný odklad pražského uvedenia Pastorkyně môže táto jeho charakteristická črta!

Na čísi príhovor sa však do školy vracia a o „hlade a chlade“ absolvuje za jeden rok hneď ročníky dva. S vyznamenaním. A ide ďalej. Po krátkej pauze nasleduje konzervatórium v Lipsku. Plán je ešte odvážnejší ako v Prahe. Namiesto dvoch ročníkov chce Janáček zvládnuť za rok hneď tri. Z najvyhlásenejšej hudobnej školy vtedajších čias však už po polroku uteká do Viedne. Skostnatené učiteľské postupy, prehliadanie schválne robených chýb v kompozičných úlohách – to všetko Janáčka presviedča o tom, že jediný prínos lipského pobytu je návšteva niekoľkých kvalitných koncertov.

Ani na viedenskom konzervatóriu sa však dlho neohreje. Po troch mesiacoch, síce bez vysvedčenia, ale s upevnením vlastného názoru na hudobný sloh, ho opúšťa. Má vo svojej ďalšej orientácii jasno – žiaden romantizmus, ale hudobný realizmus. Ako píše snúbenici: „K honbě za efektem a nabubřelému ohánění bombastickými akordickými sledy se nemíním propůjčit, doba pro to minula“. Začína leto roku 1880…

V nasledujúcich ôsmich rokoch to vyzerá, že Janáček ovláda kúzlo byť naraz všade. Zakladá v Brne varhanickú školu podľa vzore tej pražskej, sám jej šéfuje a súčasne je na nej riadnym profesorom, učí hudbu na brnianskom učiteľskom ústave a spev na starobrnianskom nižšom gymnáziu, zbormajstruje v umeleckom spolku Beseda, iniciuje založenie časopisu Hudební listy ako periodika mapujúceho dianie v novootvorenom českom divadle v Brne, je riaditeľom chóru v Starom Brne. Jednou vetou – prebúdza driemajúce hudobné sily na Morave. A, samozrejme, komponuje. Najmä zbory. Mužské i zmiešané zbory, ktorých texty sa odvíjajú od ľudových piesní, ale ich spôsob zhudobnenia už dáva tušiť, že noty na linky sádže ruka dramatika.

Kým ale siahne na kľučku od prvých dverí, vedúcich do veľkého sveta opery, musí prejsť ešte dlhú cestu. Obrazne aj doslovne. Chodí po rôznych krajoch, mestách, dedinách, túla sa prírodou a zbiera nápevky. Ľudskú reč. Vlastne, nielen ľudskú. Zaznamenáva melodický aj rytmický spád reči, zvukov zvierat, vecí, všetko v neopakovateľnosti určitého prostredia, bez štylizácie, v autonómii živého okamihu. A tak si na ulici zapisuje nápevok

a k nemu pripisuje: Hlavový register. Dáma potupný zrak, odpovedá pánovi, nálada trpká. Slnko, sneh zo severnej strany.

A v situácii, kedy starší človek spadne, pozbiera sa a vtom naň štekne pes, si Janáček na divadelný program pohotovo notuje:

Mnohí si myslia, že takto pozbierané nápevky sú len primitívne hudobné zápisy, ktoré mechanicky umiestňuje do svojich partitúr. Nevidia, že ich používa ako hudobnú ideu, ako podklad hudobných motívov, ktoré pretavuje do spevu i hry orchestra. Nazývajú ho nedoukom a naturálnym mudrlantom. Nechápu, že nápevky nie sú zdrojom naturalizmu, ale realizmu. „Tóny, tónový spád lidské mluvy, vůbec každého živoucího tvora měly pro mne nejhlubší pravdu. Nápěvky … – víte, to jsou moje okénka do duše – a co bych chtěl zdůraznit: právě pro dramatickou hudbu to má velký význam.“.

Koľkokrát mu už vyhodili na oči, že opustil overené skladateľské postupy, že zradil tradičnú českú (rozumej, smetanovskú) kompozíciu. Nuž, hej. Ak ono zradiť znamená vystúpiť z radu, tak majú pravdu. Ale možno géniovi uprieť nárok na originalitu!? Píše hlavne na prózu, vymýva zo svojich opier symfonickosť, aj nekonečné melódie podľa vzoru Wagnera. Skladá z tých úsečných, krátkych nápevkových motívkov iné „nekonečné“ melódie.

Jeho hudba nie je lenivým tokom majestátnej veľrieky. Je to prúd bystriny, rýchlo poskakujúci, meniaci smer. Ako sa však mýli ten, kto si myslí, že má málo melódie. Je tam, len sa nepodkladá tak vtieravo, hneď na prvé počutie, ako tie talianske kantilény. Treba ju objavovať. O čo kratší je melodický oblúk, o to viac očarí svojou vysokou klenbou. O čo dlhšie trvá rozoznať melodický nápev v spleti partitúry, o to pevnejšie sa potom usadí v uchu. Aj nedávno mu žena vyčítala, keď jej voľačo prehrával na klavíri: „Také je to pekné, prečo sa na tom mieste nepristavíš, nerozvedieš tú myšlienku?“… „Ty tomu tak rozumieš“, usmieva sa Janáček v duchu a ďalej si robí po svojom.

Chce, aby jeho hudba – rovnako ako každý jediný tón – bola “zabodnuta v životě, v krvi, v prostředí”. Inak je to len bezcenná hračka. Aj po námetoch sa obzerá plnokrvných, dýchajúcich pravdivosťou, bez prikrášlení. Brnianske uvedenie činohernej Její pastorkyně nemôže taký dramatický typ, akým je Janáček, nechať chladným. Príbeh zo slováckej dediny, plný živelnosti a vyhrotených vášní, je po predošlých operných pokusoch konečne tým správnym podkladom pre libreto pravej národnej opery. A tak Janáček berie divadelný text, ceruzku a škrtá a škrtá… Všetko, čo dej retarduje, musí preč. Zostane len príbeh, čo na kosť obnažuje morálku a zmýšľanie v uzavretej dedinskej komunite.

Nitky osudov štyroch protagonistov sa preplietajú, zbiehajú a rozbiehajú, snujúc pavučinu takmer antickej tragédie v moravskom dialekte. Jenůfa je inteligentná, mladá, krásna a zamilovaná do najbohatšieho mládenca v dedine. Ľahtikárovi Števovi ale jej láska nestačí – zbiera „voničky“ aj od druhých, hoci s ňou čaká dieťa. Laca miluje Jenůfku už od decka a na rozdiel od nevlastného brata Števu na nej vidí viac, než len „jablúčkové líca“. Ale zakaždým utŕži iba posmech, ktorý mu vo vrecku otvára nabrúsený krivák. Kostelničku poznačili roky trápenia s mužom-opilcom, čo mal aspoň toľko slušnosti, že si vzal život, keď už prepil a prekartoval celý majetok.

Janáček písal libreto na text divadelnej hry. Až v románe, ktorý vyšiel po premiére opery, rozviedla Preissová dopodrobna charaktery svojich postáv a priblížila Kostelničkinu minulosť. Všetci ju volajú už len týmto menom, ktoré si vyslúžila opaterou o bystranskú kaplnku. Kto si ešte spomenie, že má svoje vlastné meno? že je to Petrona Buryjovka, dcéra bývalého richtára Slomku? Od mladi rástla inak ako ostatné dievčatá. V škole pilná, doma robotná, vážna, o zábavy a tanec sa nestarala.

Vlastnými, predčasne dospelými názormi si najlepšie rozumela s otcom, ktorému nahrádzala syna. Keď richtár Slomek umrel, zdedila po ňom chalupu aj safiánové doštičky, čo ukrývali tajomstvo nelegitímnej prímesi šľachtickej krvi v Slomkovic rodine. Krásy moc nepobrala a mládenci jej chalupu obchádzali. Aj tak o žiadneho nestála, len do toho Tómu Buryju sa zahľadela a keď ovdovel a po žene Jenůfe mu zostala len dcérka, prisľúbila sa mu, aby dostala malá Jenůfka dobrú matku. Vlastného dieťaťa sa nedočkala, hoci chodila na púte k Matke Božej, zabúdajúc na slová milovaného tatíčka o tom, že také cesty sú zbytočné a len sa doma pre ne zamešká práca.

Po mužovej smrti sa upla k Jenůfke celým srdcom. Na liečbu ťažkých osýpok obetovala tereziánsky dukát, čo dostala ako svadobný dar a v modlitbe prosila Buryjovu prvú ženu: „nechaj si už božím milosrdenstvom očisteného Tómu, len tú dcérku mi celú daj, akoby bola už len moja“. Sama a bez majetku, sklonila Kostelnička pod váhu krošne svoju hrdú povahu aj chrbát, len aby jej Jenůfa netrela biedu. A všetci ľudia tú jej snahu uznávali.

A teraz je Jenůfa dospelá a čaká na výsledok odvodov. Ak bol Števa Buryja odvedený, padne na ňu hanba, že je prespankou. Ten sa však z vojny vyplatí a domov sa vráti opitý. Nie prvýkrát. Kostelnička, ktorá o dieťati nevie, v ňom neomylne vytuší rovnaké sklony, aké mal Tóma, Števov strýc a stanoví podmienku: svadba nebude skôr, až po skúške jedného roka, keď sa Števa neopije! „Neuposlechneš-li, Jenůfo, dáš-li jeho slovům přednost před mýma, Bůh tě tvrdě ztrestá!“ stavia Kostelnička svoju vôľu na roveň vôli Božej. Keď sa dozvie o dieťati, nemôže už svoje slová vziať späť. Je predsa tou múdrou, autoritatívnou Kostelničkou, ktorú rešpektuje celá dedina, ako by to vyzeralo!?

Pastorkyňa, s ranou na líci od noža žiarlivého Lacu, schovaná pred celým svetom „do Viedne“, v zadebnenej izbičke porodí. Márne čaká, že sa Števa príde aspoň opýtať, ako sa jej vodí. Števa nechodí, už sa sľúbil inej… Len Laca nezabudol. Svoj čin už stokrát oľutoval, stále si chce Jenůfku vziať, ale… so Števkovým deckom!? Nikdy! A Kostelnička, ktorú život už tak dávno donútil spoliehať sa len na seba samotnú, sa zase rozhoduje pod tlakom času, váhy svojej povesti a zase nezvratne: chlapček už nežije!! Laca uverí, a odchádza zistiť, ako stojí Števova svadba, ale „co chvíla“ sa vráti. A Kostelnička bojuje sama so svojím svedomím. Ruka, ktorá pravidelne krášli kostolík, ide zabiť neviniatko.

Herodes vraždil, aby zachránil seba. Kostelnička vraždí, aby zachránila životy dva. Celá večnosť – večné zatratenie. Pre dušu kresťana niet väčšieho trestu. Ale na druhej strane stojí Jenůfine spasenie. V jednoduchej a zlovestnej melódii osciluje jej rozhodovanie okolo niekoľkých tónov, až vybuchne do dramatického výkriku. „Ne..ne…jen ono je na překážku a hanbou pro celý život!…a Pánbůh, on to nejlépe ví, jak to všecko stojí.“ – vyrovnáva sa so svojím rozhodnutím opäť bohorovným spôsobom.

A kým Kostelnička v ľadovom potoku topí malého Števušku, Jenůfa zaň oroduje v jednej z najvrúcnejších modlitieb, aké operná literatúra pozná.

Zdá sa, že svadbe už nič nestojí v ceste. Ale vo chvíli, keď Kostelnička zdvíha nad Jenůfinou a Lacovou hlavou ruky k požehnaniu, je všetko odhalené. Dieťa objavia primrznuté k ľadu a Kostelnička sa priznáva k svojmu činu. Prvýkrát je jej skutok nie vôľou, ale trestom božím. Z obrovského napätia sa rodí katarzia. Nie žiarlivosť, ale súcit s ľudským utrpením je dominantnou ideou opery. Súcit ba aj s utrpením ľudí, ktorí sa ťažko prehrešili, či dokonca spáchali vraždu.

…bravo, maestro…

Ako dlho vlastne tú operu „v kroji a kraji“ písal? Ani sám už nevie. Nepamätá sa, kedy s ňou začal. Vie len, že 25. januára 1903 poobede píše na klavírny výťah „Koniec opery“. Do mesiaca a do dňa nato prehráva jeho milovaná dcéra Oľga niekoľkomesačný boj o život. Tóny Jenůfinho strachu o malého Števušku sú tónmi jeho duše, strachujúcej sa o Oľgu. Márne. Syn Vladimír umrel už skôr, Oľga teraz. Leoš zostáva bezdetný.

Opera je hotová, treba ju uviesť, ale brnianske divadlo s jeho neúplným orchestrom nemá primerané umelecké prostriedky. Pastorkyňa, ešte nasiaknutá čerstvým smútkom, putuje do Prahy. Dva mesiace po Oľginej smrti prichádza od riaditeľa Národného divadla odpoveď: „Vašu operu nemôžeme prijať… partitúru i klavírny výťah Vám vraciame… v dokonalej úcte oddaný G. Schmoranz.“. Trním to bodá do duše… Za Schmoranzovým podpisom sa skrýva iné meno. Karel Kovařovic. Šéfdirigent a šedá eminencia pražskej opery vracia Janáčkovi pohlavok, ktorý od neho kedysi utŕžil za kritiku svojej opery Ženichové. Janáčkove pero bolo zase raz viac než britké:

„Který nápěv Vám utkvěl?“

„_______________________“

Aspoň který motiv?!

„_______________________“

Za to jest opera dramatickou?“

„_______________________“

Premiéra Její pastorkyně sa teda koná znova v Brne, 21. januára 1904. S obrovským úspechom – Janáčka na pleciach vynášajú z divadla až do Besedného domu. Ale on vie, že pokiaľ sa Pastorkyňa nedostane do Prahy, nevyvráti ten prekliaty mýtus o „moravskom skladateľovi“. A tak začína boj. Po jedenástich rokoch pokusov je Praha, napriek snahe mnohých Janáčkovi naklonených hudobníkov, stále rovnako vzdialená. Kam nemôže čert, pošle ženu. Kde zlyhajú mužskí orodovníci, nastúpi Marie Calma Veselá. V roku 1915 sa totiž nebojuje len na fronte, ale aj v kúpeľoch. V Bohdanči neďaleko Pardubíc, kde je vedúcim lekárom dr. Veselý, Janáčkov dávny priateľ, sa rekreuje Kovařovicov libretista, Karel Šípek. Speváčka Marie Calma vzbudí pozornosť najprv u neho a neskôr, pre zmenu v kúpeľoch luhačovických, zase predspieva niektoré Jenůfine výstupy aj riaditeľovi Schmoranzovi.

Ale Kovařovicov postoj je nemilosrdne odmietavý. Je to vraj podivná zmes snahy o  „novosti“ s krajným primitivizmom… A predsa si na naliehanie Šípka partitúru ešte raz prezrie a po tom, ako mu Marie Calma predspieva part Jenůfy a časť výstupov Kostelničky, zmení mienku. Dokonca je ochotný sám Pastorkyňu naštudovať, ale s podmienkou, že mu Janáček v partitúre povolí úpravy. Ten chápe, že toto je posledná príležitosť, ako preraziť v Prahe a nadšene súhlasí. A tak je uprostred prvej svetovej vojny dobojované a vybojované jedno veľké víťazstvo.

…Bravoooo, maestro!! Bravo!!!….

Málokto si dnes už uvedomuje dôležitosť mena Marie Calmy Veselej. Lebo pražským úspechom sa Janáčkovi otvárajú nové obzory. O dva roky neskôr bude Její pastorkyňa s obrovským úspechom dobývať operu vo Viedni a „co chvíla“ aj na ďalších svetových scénach.

A ešte jedno dôležité meno je prítomné na pražskej premiére, hoci o tom Janáček vtedy ešte netuší. Novinár, spisovateľ a prekladateľ Max Brod. Vo vzťahu ku skladateľovi nomen omen. To bude ozajstný brod, ktorým sa Janáčkova hudba dostane do sveta. Lebo ešte príde Káťa Kabanová, Liška Bystrouška, pitoreskný pán Brouček a mnoho ďalších diel, ktoré svojmu tvorcovi vydobyjú trvalé miesto na poli hudobnej slávy. Ale o tom až nabudúce…

Autor: Vladimíra Kmečová

Literárne zdroje:
Janáček, Leoš: Dopisy Zdence. Praha, 1968
Kožík, František: Po zarostlém chodníčku. Praha, 1967
Kundera, Milan: Můj Janáček. Brno, 2004
Leoš Janáček. Korespondencie a studie. Praha, 2002
Mikeska, Ján: Tajemství P.S. Vizovice, 1998
Musikologie.Sborník pro hudební vědu a kritiku: Janáčkův sborník. Praha-Brno, 1955
Ort, Jiří: Pozdní divoch. Praha, 2005
Přibáňová, Svatava: Leoš Janáček. Praha, 1984
Štedroň, Bohumír: Leoš Janáček. Vzpomínky, dokumenty, korespondence a studie. Praha, 1986
Uher, Jindřich: Janáček – román života. Praha, 1993
Vogel, Jaroslav: Leoš Janáček. Život a dílo. Praha, 1963 a zdroje voľne dostupné na internete.

Hudobné ukážky zo súkromnej fonotéky autorky.