Dnes je: nedeľa, 19. 8. 2018, meniny má: Lýdia, zajtra: Anabela

Libuše v Plzni: Studená história bez emócií a bez Smetanu

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Neexistuje vo svetovej opernej literatúre iný opus, tak bytostne spätý s dejinami jedného národa, ako je Smetanova Libuše. Dielo vznikalo v období kypiacom snahou o hájenie štátneho práva českej koruny a možnosť rozvoja samostatného národa.

Šesťdesiate roky 19. storočia, poznamenané politickým napätím Čiech vo vzťahu k viedenskému cisárskemu dvoru, ovplyvnili silne aj Smetanove kompozičné úsilie. Plánovaná korunovácia Františka Jozefa I. za českého kráľa, od ktorej sa očakávalo uzákonenie pomerov národností v rámci monarchie, istý čas zamestnávala myseľ skladateľa nápadom skomponovať k tejto príležitosti slávnostnú operu. Korunovácia sa však nekonala a Smetanova pozornosť sa obrátila k inému cieľu: zložiť operu k slávnostnému otvoreniu Národného divadla, ktoré malo byť symbolom duševnej a kultúrnej vyspelosti Čechov.

Libreto českého Nemca Josefa Wenziga, spracovávajúce látku o bájnej českej kňažnej Libuši (písané v nemčine, do češtiny preložené Ervínom Špindlerom), vrchovato splnilo Smetanovu požiadavku na „slavné tableau, hudebně dramatické uživotnění“. Je pritom zaujímavé, že v Smetanovej tvorbe sa s postavou Libuše stretávame už skôr. Prvýkrát v r.1868, keď zložil Slávnostnú predohru C dur ku Kolárovmu predslovu Věštba Libušina a o rok neskôr v rámci kompozície hudby k dvom živým obrazom pre Žofínsku akadémiu – RybářLibušin soud.

Bedřich Smetana, (1824-1884)

Bedřich Smetana,
(1824-1884)

Prečo vlastne práve Libuše?

Bájna kňažná, ktorej meno sa objavuje prvýkrát v Kosmasovej kronike z 11.storočia, bola nielen veštkyňou, prorokujúcou slávu českému národu, ale aj manželkou Přemysla Oráča, od ktorého odvodzovali svoj pôvod českí panovníci nasledujúceho poltisícročia. Že je tento údajný zakladateľ panovníckej dynastie len fikciou, je dnes už bezpečne dokázané. Ale hluché obdobie histórie českej kotliny, obdobie medzi smrťou kupca Sama (asi r. 659) a nástupom kresťanského kniežaťa Bořivoja (r.867), prišlo veľmi vhod vyplniť legendou o prvom českom panovníkovi, ktorá by legitimizovala vládu Bořivoja a jeho potomkov. A presne toho Kosmasova kronika dosiahla, keď okrem postavy samotného Oráča primyslela ešte sedem ďalších mien kniežat, predchodcov Bořivoja. O popularizáciu tohto príbehu sa počiatkom 19. storočia postarali dva „náhodou“ objavené „staročeské“ dokumenty – Rukopis královédvorský a Rukopis zelenohorský. Že nešlo o staré knihy, ale aktuálnu romantickú literatúru, používajúcu staročeštinu, sa v tom čase nevedelo. Ale ich príbehy boli (vzhľadom na vtedajšiu politickú situáciu v Čechách) natoľko príťažlivé a inšpiratívne pre národnovlastenecké povedomie, že to vlastne ani nebolo podstatné. Dva momenty teda dominujú v príbehu o Libuši: veštenie slávnej budúcnosti českému národu a potvrdenie oprávnenosti Čechov vládnuť si vlastnou rukou. A tieto dva momenty boli nespochybniteľne aj zámermi tvorcov opery: povzbudiť národné uvedomenie a potvrdiť historickú životaschopnosť českého národa ako fakt, oprávňujúci požadovať samostatnosť bytia.

Behom posledných takmer tridsiatich rokov, až do minulej soboty, bola Libuše, vizuálne vystavaná v duchu alšovsko-mánesovských tradícií, k zhliadnutiu jedine v pražskom Národnom divadle. Skladateľ sám si výslovne želal uvádzať toto dielo len pri slávnostných príležitostiach, mimo bežného repertoáru, takže na mimopražských scénach sa Libuše objavovala len zriedka. Nové divadlo v Plzni sa rozhodlo zaradiť dielo do bežného abonmá pri príležitosti osláv 70-teho výročia ukončenia II.svetovej vojny a z titulu Plzne ako Európskeho hlavného mesta kultúry 2015. Dvojica režisérov Tomáš Pilař a Martin Otava, ktorí stoja za novou plzenskou podobou, sa rozhodli zbaviť operné dielo nánosu muzeálnosti, kožených kostýmov, jánošíkovských opaskov a slovanských vrkočov. Búrať tradície je ľahké. Nahradiť ich plnohodnotnou alternatívou už nie. Tomáš Pilař v úvode programového bulletinu píše: „Pre mňa je Libušou dvadsiateho prvého storočia žena, ktorá sa viac než k národu obracia k samotnému ľudstvu v nás…Obracia nás k pokore pred našimi predkami…V kostýmoch rezonujú názvuky kultúr, ktoré sa na našom území v dávnych dobách objavovali, všetko smeruje do hĺbky, k minulosti…“. Nuž, siahnutie po historickom mýte ako látke zosobňujúcej akýsi archetyp pračlovečenstva už poznáme z okolností tvorby Prsteňa Nibelunga. Wagner to urobil geniálne a v opernej literatúre ho v tomto smere zatiaľ nikto neprekonal. Myslím však, že jeho filozofia ideovo-historickej abstrakcie je na míle vzdialená od oslavno-národnostnej koncepcie Wenziga a Smetanu.

Libuše, DJKT Plzeň, foto: Pavel Křivánek

Libuše, DJKT Plzeň,
foto: Pavel Křivánek

Ako teda plzenskí tvorcovia pretavili svoju predstavu Libuše 21. storočia do praxe? Počítačová projekcia behom predohry ponecháva vyšehradskú baziliku rozpadnúť sa v prach a uvádza oko diváka na pusté pláne s roztrúsenými menhirmi. Snáď by ešte táto projekcia mohla byť prijateľná ako potvrdenie koncepcie deja, odohrávajúceho sa kedysi v siedmom storočí. Ďalšie dve projekcie behom predohier k 2. a 3.dejstvu už ale žiaden nový význam neprinášajú a zbytočne odvádzajú pozornosť od hudby. Niekoľko symbolických konárov, spúšťaných z povraziska ako zástupný symbol lipy, sú prakticky jedinou dekoráciou, okrem spomínaných skalných formácií, ktoré sa na točni takmer bez prestania presúvajú. Raz majú predstavovať zdroj energie, z ktorých čerpajú kňažky, inokedy náhrobné kamene. Chrudoša k otcovej mohyle priváža akýsi slovanský Cháron (povznesiem sa nad to, že časť javiska, kde pred chvíľou tiekla rieka, je inak schodná suchou nohou), po odpustení Chrudoša Krasave sa z portálu vysunie nová séria monolitov, stadickú scénu rámuje postava keltského boha plodnosti Cernunnosa (vzbudzujúca smiech v publiku). Zmrazenie spevákov v pohybe na konci druhého dejstva je zrejme pretavením predstavy pojmu „tabló“(?)… Libuše, prosiaca vo svoj svadobný deň o otcovské požehnanie pre seba a svoj ľud, sa potáca na nerovných balvanoch uprostred malej čiernej kaluže (ktorá normálna réžia nechá sopranistku v tak intonačne náročnej scéne balansovať na nerovnostiach javiska??), pred príchodom Přemysla na Vyšehrad mizne v prepadlisku nemá biela postava, ktorej zmysel sa ani nepokúšam odhadovať. Štylizovaný aranžmán postáv bez prejavu akejkoľvek spontánnosti, kruhové tance, ktoré majú pripomínať keltské oslavy, tma, v ktorej sa väčšinu času utápa scéna – to všetko má hádam spodobovať megalitickú prahistóriu Slovanov. Ale aj v siedmom storočí svietilo slnko, bol jasný deň, ľudia mali radosť zo života. Tak prečo toľko studenej ponurosti? Hoci scéne nemožno uprieť niektoré esteticky pôsobiace momenty, je to estetika neosobná, odťažitá, ktorej chýba emočné naplnenie. Pochopiť, o čom sa hrá táto Libuše a kde zostali oné dva kľúčové momenty, spomínané v úvode, je ťažké. Tomáš Pilař sa podpísal aj pod tvorbu kostýmov. Nie som odborníkom na históriu, nedokážem posúdiť, či starí Slovania nosili zapletené vrkoče alebo dredy účesy (aj keď u niektorých mužských postáv to vyznievalo trochu neprirodzene), určite ale nenosili sukne s obručou (zboristky), ani krajkové rukávy (Krasava). Konzekventnosť v tejto časti vizuálnej podoby diela chýba.

Scénograf Daniel Dvořák sľuboval predviesť v rámci prvej opernej premiéry, uvádzanej na pódiu Nového divadla, všetky vymoženosti techniky. Podarilo sa mu to dokonale. Neustále sa pohybujúca točňa so zapustenými menhirmi zaujme na chvíľu, neskôr už len nudí, rovnako ako rôzne sa vysúvajúce javiskové stoly. Nikde inde táto samoúčelná exhibícia javiskovej techniky nerušila tak veľmi, ako počas Proroctva. Záver opery so svojou vertikalizujúcou hudobnou tektonikou ostal rozdrobený v horizontálnych pohyboch Libuše po neustále sa vysúvajúcich a zasúvajúcich plošinách. Navyše, kvôli pohybujúcim sa častiam pódia zmizol celý ansámbel zo scény, takže si Libuše svoj vrcholný výstup odspievala prakticky sama pre seba.

Oliver Dohnányi sa podpísal pod hudobné naštudovanie už v prípade poslednej pražskej inscenácie, skúsenosti s touto partitúrou teda má. Že by ich ale dokázal pretaviť do výkonu orchestra, to sa po premiére povedať nedalo. Odhliadnuc od intonačných nepresností v jame mi v jeho výkone predovšetkým chýbal Smetana. Ostalo veľa miest, ktoré boli bez poetiky, bez dynamického prepracovania, či agogických poryvov. Väčšinou sa z orchestriska niesol len plochý zvuk, bez elegancie, bez smetanovského kadencovania, bez nežných farieb. Ani rýchlejšie tempá sa vždy neprejavili účelne, miestami boli na obtiaž zohratosti so spevákmi.

Libuše, DJKT Plzeň, foto: Pavel Křivánek

Libuše, DJKT Plzeň,
foto: Pavel Křivánek

Len dva dni delili Evu Urbanovú od dvadsiateho výročia jej osobnej premiéry v titulnej roli v pražskom naštudovaní. Hoci sa protagonistka večera občas potýkala s ostrejšími tónmi a celkom optimálne jej nevyšiel záver Proroctva, bola to z celého sólistického obsadenia jediná uveriteľná postava, prepracovaná dynamicky aj výrazovo. Pretože Libuše nie je len o vyspievaných h2. Je to predovšetkým o schopnosti splynúť s postavou, v tomto prípade s národným symbolom. A to Eva Urbanová ovláda majstrovsky. Zo všetkých polôh roly je jej najbližšia poloha dôstojnej, majestátnej vládkyne, na ktorú nezabúda, ani keď prvýkrát víta milovaného muža na Vyšehrade. Nie je to ale autonómna autoritatívnosť vladára, v jej apelácii k ostatným postavám vždy cítiť ľudský tón. Bolo zaujímavé sledovať, ako svoje doterajšie poňatie roly obohatila o nové lyrické miesta, s dojímavou pokorou vyznela prosba o požehnanie Kroka s ľahučko položeným malým gé. Dynamická modulácia od partitúrou väčšinou predpísanej f-ff polohy až po dokonale znelé pianissimá bola rovnako prirodzenou súčasťou jej prejavu ako precízna artikulácia libreta. Ani pre Martina Bártu nebola plzenská premiéra prvým stretnutím s postavou Přemysla. Žiaľ, musím skonštatovať, že tentokrát ma nemilo prekvapila akási strnulosť v prejave, s minimálnou snahou o odlíšenie lyrickoreflexívnych miest od dramatickejších. Výšky „na hrane“ snáď ešte boli dozvukom ťažkej indispozície, v ktorej som speváka ako Přemysla počula len týždeň predtým v Prahe (hoci v Plzni indispozíciu ohlásenú nemal), neosobný prejav bez vrúcnych tónov však ňou ospravedlniť nemožno. Citová zainteresovanosť chýbala v celej stadickej scéne, najvypuklejšie však v árii „Ó, vy lípy“. Akoby spevák nasal studenú atmosféru celej inscenácie… Lívia Obručník Vénosová bola na pohľad pôvabnou Krasavou, ale bez presvedčivého stvárnenia postavy, navyše poznamenaného veľmi nezrozumiteľnou výslovnosťou. Hoci má jej mladodramatický soprán postačujúci rozsah pre bezpečnú intonáciu v rámci kvartdecimového ambitu roly, už od vyššej strednej polohy vykazuje nepekné vibrato a dobre nepôsobí ani dynamická strnulosť v mf-f (najviac bol touto dynamickou monotónnosťou postihnutý výstup Krasavy s Lutoborom). Mohylová scéna, kruciálna pre objasnenie dramatickej línie príbehu i rozhodovanie o ďalšom vývoji deja, najviac ukázala režisérsku nevypointovanosť postáv, a to platí pre Krasavu rovnako ako pre Chrudoša v podaní Františka Zahradníčka. Ten sa po mierne intonačne neistom prvom a výrazovo bezradnom druhom dejstve v tom poslednom konečne rozospieval a predviedol sýty bas s primeraným speváckym výrazom. Rovnako po stránke speváckej ako aj hereckej bol primerane obsadený Lutobor Jevhenom Šokalom, príjemne mäkkým a teplým mezzosopránom sa vo vedľajšej postave Radmily uviedla Jana Foff Tetourová, obsadenie Jiřího Kubíka do roly Radovana však na profesionálnej opernej scéne ťažko nazvať inak ako prešľapom, po každej stránke. V zásade prijateľnému stvárneniu Šťáhlava Valentinom Prolatom by viac prospelo, keby sa nepokúšal o zbytočne dramatický tón, ktorý táto postava vlastne ani nevyžaduje.

Libuše, DJKT Plzeň, foto: Pavel Křivánek

Libuše, DJKT Plzeň,
foto: Pavel Křivánek

Miestami nezospievané (I.dejstvo) a ku koncu už aj unavene znejúce zbory (soprány) pridali len ďalší otáznik k celkovým rozpakom a pochybnosťami nad oprávnenosťou nasadenia tohto národného hudobného pokladu v Plzni. Možno vyznel druhý premiérový večer pozitívnejšie. V sobotu deviateho mája som však prvýkrát po rokoch, čo chodím na toto dielo, nepocítila žiadne mrazenie v chrbte ani záplavu emócií, dokonca ani na konci Proroctva. A z reakcií publika (vrátane bučania na inscenátorov na ďakovačke) mám pocit, že som neostala sama. Megalitická história bez citov a bez Smetanu sa s tou pravou Libušou v onen premiérový večer minula.

Autor: Vladimíra Kmečová

foto: DJKT Plzeň, Pavel Křivánek

www.djkt.eu

Písané z premiéry 9.5.2015

Libuše, česká kněžna: Eva Urbanová
Přemysl ze Stadic: Martin Bárta
Chrudoš od Otavy: František Zahradníček
Šťáhlav na Radbuze, jeho bratr: Valentin Prolat
Lutobor z Dobroslavského Chlumce: Jevhen Šokalo
Radovan od Kamena Mosta: Jiří Kubík
Krasava, Lutoborova dcera: Lívia Obručník Vénosová
Radmila, sestra obou bratří: Jana Foff Tetourová
1. žnec: Radka Sehnoutková
2. žnec: Petra Šintáková
3. žnec: Ivana Klimentová
4. žnec: Tomáš Kořínek

Operné gala 2018
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

operná kritička a publicistka

Zanechajte komentár