Lina Pagliughi – prvá talianska Snehulienka

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Dá sa predávkovať opernou nesmrteľnosťou? Sopranistka Lina Pagliughi, ktorá až do päťdesiatych rokov minulého storočia patrila k výrazným menám na etiketách talianskych platní, si pod nesmrteľnosťou predstavila nahrávací mikrofón. 27. mája 2022 uplynie 115 rokov od narodenia opernej speváčky, ktorá požičala hlas dokonca aj Disneyho kreslenej postavičke.

Sme v Parme. V Rigolettovi práve rozkvital soprán, ktorý však nebol žiadnym stebielkom trávy. Predstaviteľka Gildy mala skôr krivky jabĺčka. V poslednom dejstve si pomstychtivý Rigoletto odnáša mŕtvolu nepriateľského Vojvodu, namiesto tohto rozmarného Cupida v ňom ale nájde vlastnú dcéru, ktorá položila svoj mladý život za mantovského Vojvodu, opernú reinkarnáciu Casanovu.

Keď barytonista ťahal po javisku vrece so smrteľne ranenou (divadelnou) dcérou (o jej prítomnosti vo vreci sa v opernom deji dozvedá až neskôr), veruže sa zapotil. Vrece bolo priťažké, diva vážila metrák. Talianska anekdota hovorí, že toho večera sa z ktorejsi lóže ozvalo niečo v zmysle: „Nechceš to vrece odniesť skratkou? Skús to na dvakrát!“ Tým operným jabĺčkom v plátennom verdiovskom vreci je l’usignolo statunitense, slávik z New Yorku Lina Pagliughi.

Hlas Liny Pagliughi mal takmer flautovú kvalitu. Zdroj foto: cdandlp.com

Psík z platní šteká – brava!

Dôležitým medzníkom v diári tejto Talianky spoza veľkej mláky bol rok 1927, kedy sa sotva dvadsaťročná debutantka ocitla v tornáde potlesku práve v Rigolettovi. Milánske Teatro Nazionale bolo svedkom zrodu novej Toti Dal Monte. Vox purissima, dýchanie v mikrosekundách, koloratúry ako bublinky šumivého preparátu, frázovanie a legato s kvalitou tečúceho olivového oleja.

V jej životnej chronológii Boh zakrúžkoval rok 1927 mystickou fixkou. Gramofónový psík z etikety La voce del padrone spokojne štekal pri speváčkiných nohách. Milánsky úspech spôsobil, že sopranistku okamžite angažovali do kompletnej nahrávky Verdiho superdrámy zlomeného otca v maske histrióna s Luigim Piazzom a Tinom Folgarom ešte na malých šelakových platniach. Verdiho blahodarnú opernú mutáciu hry Victora Huga Kráľ sa zabáva Pagliughi po roku 1927 zakliala do skúmavky zvukového záznamu ešte dvakrát, v roku 1946 (soundtrack k filmu, v ktorom dominuje hudobný rhetor spectabilis Tito Gobbi) a napokon v roku 1954, kedy sa k mikrofónu spoločnosti Cetra postavili Giuseppe Taddei a Ferruccio Tagliavini. Gilda bola Lininou životnou rolou, oknom do belcantového sadu s bielymi záclonami ušitými zo správne a dramaticky odmeranej vokálnej naivity.

S Beniaminom Giglim, ktorý už v detstve veril jej talentu. Zdroj foto: internet

Sopránový šíp Adelina Patti mala už ako sedemročná v hrdle fontánu árií, Pagliughi to dala o rok neskôr. Noviny talianskych prisťahovalcov v Amerike Italia objavujú zázračné dieťa. Iba osemročná Lina s mladšou sestrou, klaviristkou Florou, pravidelne vystupujú na hudobných večierkoch talianskej komunity v San Franciscu. Rodina sa sem prisťahovala, keď mala budúca speváčka dva roky. New York, 27. máj 1907, však manus infallibilis, neomylná ruka dejín, zapísala do knihy života Liny Pagliughi ako dátum jej narodenia a duchovný podpis na jej rodný list dala sama múza spevu.

Bojí sa lietadla

Výborná hudobná pamäť a sluch boli kolesami, na ktorých sa nádejná interpretka mohla viesť tým správnym smerom. Beniamino Gigli a Luisa Tetrazzini jej predpovedajú veľkú kariéru, no čiastočne sa mýlili. Na vine nebol nedostatok talentu, ale speváčkina averzia z lietania. Dávala prednosť zaoceánskym parníkom, morská choroba ju netrápila. Otec dámy s flautou v hrdle mal janovské korene a dóžovia tejto námornej republiky oddávna konkurovali Benátkám. Pagliughi sa síce dostáva na plagáty newyorskej Metropolitnej opery, Kráľovskej opery v Londýne či Teatro Colón v Buenos Aires, ale najradšej účinkuje na talianskej pevnine. Nepriateľstvo sopranistky a lietania pritom vôbec nemuselo byť vecou fóbie, pri vokálnom plachtení na notovej osnove sa jednoducho cítila najlepšie.

Opustila brány konzervatória v San Franciscu a v roku 1926 sa krátko zdokonaľovala v Miláne u Gaetana Bavagnoliho. Láska si ju našla pod krídlami milánskeho Dal Verme, v roku 1929 sa vydáva za tenora s rovnakým italo-americkým etnickým pozadím Prima Montanariho. V úlohách typu Donizettiho Lucie a Marie z Dcéry pluku, v belliniovských koloratúrnych „volánikoch“ (La Sonnambula a Puritani, ktoré ešte pred Callas zvečnila na čiernych diskoch) a pravdaže vo Verdiho Traviate našla „bielo-hlasá“ Pagliughi spoľahlivý interpretačný priestor.

Pagliughi spievala, akoby sa kúpala v mede. Zdroj foto: internet

Nebola kráľovnou megalomanských efektov a vo výraze bola o niečo úspornejšia než Toti Dal Monte, ku ktorej ju často prirovnávali. V jej štýle nebolo nič excentrické a temné, callasiánske tŕnie tejto sopránovej snežienke nenarástlo.

Operná Snehulienka

Prirovnanie k snežienke má opodstatnenie najmä z hľadiska kuriozity, ktorú v kariérach operných umelcov tak ľahko nenájdeme. Pagliughi sa v roku 1938 premenila na Snehulienku – a nepotrebovala k tomu divadelný kostým. Hlas obľúbenej lyrickej koloratúrky zahrial Disneyho čiernobielu animáciu slávnej rozprávky s dobovým talianskym dabingom. Operná sopranistka s príbehom o Biancaneve vstúpila do detských izieb, a to sa v jej fachu podarí len málokomu.

Mala výhodu v perfektnej znalosti angličtiny. Počas vojnových rokov často spievala vojakom a zároveň im tlmočila. Pagliughi zostala symbolom talianskych expatriátov v Zámorí, hoci do Ameriky sa natrvalo už nevrátila. Zomrela v talianskom Gatteu asi tridsaťpäť kilometrov od Forlì 2. októbra 1980.

Smrť bola na javisku jej družkou. S dirigentom Savinim sa Pagliughi v októbri 1937 vžila do kože Verdiho tuberkulóznej Violetty. Zdroj foto: Gibi Savini / wikipedia.org

Druhú polovicu jej života vypĺňala pedagogická činnosť. Opernému javisku dala definitívnu stopku ešte začiatkom päťdesiatych rokov, ergo dokázala odísť v najlepšom a nečakala, kým semienka odkvitnutej slnečnice začnú zobať neľútostné vrabce veku a kritiky…

Platne – umelecky platné

Lina Pagliughi mala šťastie na gramofónových agentov, z jej priateľstva s rozhlasovými pásmi a platňami dodnes ťažia encyklopédie opery. Maslový soprán Liny dokumentuje celá polica operných kompletov. Už v roku 1934 bola súčasťou rádiofonického obsadenia Mozartovho Únosu zo serailu a Straussovej Ariadny na Naxe. Prešlo päť rokov a vzniká Lucia di Lammermoor po boku Giovanniho Malipiera. Nahrávka patrí k najdôležitejším „gramorytinám“ tejto Donizettiho paranormálnej gotizujúcej balady pred nástupom gréckeho sopránového chameleónu.

Cesty Pagliughi a Callas sa v roku 1950 predsa len preťali. Laná oboch kariér zviazalo predstavenie Parsifala, ktoré zachytáva live snímka. V obsadení nechýbajú osobnosti obťažkané opernými medailami Boris Christoff či Rolando Panerai, vklad Pagliughi je však na tejto nahrávke dosť epizódny. Je kamienkom medzi skalami, no aj ten najmenší kamienok má moc upozorniť na seba – a tlačiť v topánke.

Za mikrofónom. Pagliughi patrila k najobsadzovanejším koloratúram za nahrávacím pultom svojej doby. Zdroj foto: internet

Talianke z New Yorku sa podarilo zaznamenať niekoľko rarít, ktoré ju zapísali do histórie i napriek tomu, že jej pôsobenie nemalo parametre svetovej superdráhy. Rossiniho Elisabetta, kráľovná anglická zvečnená v „zvukovej fotobanke“ (tón je transcendentálna farba, ktorú veraciter vidíme ušami!) bola illo tempore v roku 1953 odvážnym dramaturgickým krokom.

Rok 1951 je kolískou prvej gramosnímky v poradí druhej Verdiho partitúry pošteklenej pierkami komiky Un giorno di regno. Popri Pagliughi na nej počujeme obra talianskej scuola d’oro Sestra Bruscantiniho a jedného z „úzko-voluminóznych“ španielskych dedičov Tita Schipu Juana Oncinu. Účasť v dnes už historických záznamoch obliekla Linu Pagliughi do magického hudobného kožúška večnej spomienky.

Autor: Lucia Laudoniu

video

Z Belliniho partitúr stvorila operný park plný koloratúrnych kálií.

Pieseň o poslednej letnej ruži sa udomácnila tiež v opere Martha Friedricha von Flotowa, no textová predloha árie, pôvodná báseň írskeho poeta Thomasa Moora, nedala pokoj fantázii desiatok skladateľov. Vzácna videosekvencia s Linou Pagliughi pochádza z tridsiatych rokov.

Snehulienka a sedem trpaslíkov – Disneyho hitovka s originálnym talianskym dabingom, ktorá Linu Pagliughi „preniesla“ na Aladinovom koberci animácie z operných domov priamo na plátna kín. Historikov belcanta (a nielen) ich určite zaujme, že postavu princa ozvučil rovnako úspešný dobový operný tenor Giovanni Manurita s akrobatickým vibratom. 

Donizettiho Dcéra pluku je skvelou príležitosťou pre lyrickú koloratúrku nabitú mesačným striebrom, ktorá však musí byť schopná aj melancholicky slziť. Rok 1936 vdýchol život tejto nahrávke v talianskej jazykovej krinolíne.

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

slovenská historička, muzikologička, publicistka a výtvarníčka rumunsko-talianskeho pôvodu

Zanechajte komentár