Lohengrin a Štefánik

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Do Bratislavy sa Richard Wagner vrátil po takmer 20 rokoch, Lohengrin po 37. Dvestoročnica skladateľa bola argumentom, ktorý sa nedal prehliadnuť. Ťažko síce hovoriť o prekonaní bratislavskej wagnerovskej fóbie, či dramaturgickom počine, na to by bolo potrebné inscenovať niektorý titul vrcholného skladateľovho obdobia, no cením si aj prvý pozitívny krok. Najmä, ak je to krok úspešný a nielen formálna gratulácia veľkému skladateľovi.

Mýtická predloha tejto opery pochádza z povestí zhrnutých neznámym básnikom do eposu okolo roku 1250. Lohengrin, rytier s labuťou, prichádza z tajomnej ríše, aby obhájil nevinnosť dievky Elsy proti úkladom. V boji so zlom pochopiteľne víťazí dobro, Lohengrin sa však vracia do legendárneho neznáma, keď Elsa nedodržala sľub, ktorý mu dala. Lohengrin predstavuje vo Wagnerovom diele vrchol “romantickej” opery a zároveň predznamenáva neskoršiu prekomponovanú hudobnú drámu. V celej opere sa nachádza iba päť kratších príznačných motívov zaujímavých skôr harmonicko-rytmicky než melodicky. Jednotlivé postavy charakterizuje vždy určitá nástrojová zostava, čo prispieva k ich zvýrazneniu. Veľkú úlohu má aj zbor, ktorý miestami dáva dielu až oratoriálny ráz. Asi najpopulárnejším číslom opery je svatobný zbor z tretieho dejstva, ktorý pozná pravdepodobne aj najväčší hudobný ignorant. Najzaujímavejší je však orchestrálny part tohto diela, už prvé tóny predohry k 1. dejstvu zažiaria vysokými delenými sláčikmi v nebeskom A dur, alebo strhujúca predohra k 3. dejstvu. Skladateľ použil po prvý raz drevené nástroje obsadené po troch, čím docielil požadovaný plný zvuk orchestra. Právom nazval Richard Strauss Lohengrina východiskom modernej inštrumentácie.

R. Wagner: Lohengrin, Opera SND, 2013, Peter Mikuláš (Kráľ Heinrich), foto: Anton Sládek

R. Wagner: Lohengrin, Opera SND, 2013,
Peter Mikuláš (Kráľ Heinrich),
foto: Anton Sládek

Práve toto inštrumentačné bohatstvo sa stalo základom  dirigentskej koncepcie Friedricha Haidera v koprodukčnej inscenácii Litovského národného divadla opery a baletu a Opery Slovenského národného divadla v Bratislave. Friedrich Haider dokázal Orchester Opery SND motivovať k dlho nepočutému výkonu. Jeho prejav bol sústredený, emocionálny, transparentný a mal nesmierne obsažnú farebnosť. Dirigent ako dlhoročný operný praktik cíti drámu a v súlade s ňou vynikajúco pracoval s tempom (celkom svižným) a dynamikou, skvele vygradoval vypäté scény. Rozumie spevákom a v rámci možností veľkého orchestra sa ich snažil nekryť. Rovnocenným partnerom orchestra bol Zbor Opery SND, pripravený zbormajstrom Pavlom Procházkom, ktorý podal jeden z najlepších výkonov za posledné roky. Tradične vynikajúco boli pripravení sólisti Bratislavského chlapčenského zboru pod vedením Magdalény Rovňákovej.

R. Wagner: Lohengrin, Opera SND, 2013, Miroslav Dvorský (Lohengrin), Jakub Kettner (Friedrich), Jozef Benci (Kráľ Heinrich), foto: Anton Sládek

R. Wagner: Lohengrin, Opera SND, 2013,
Miroslav Dvorský (Lohengrin), Jakub Kettner (Friedrich), Jozef Benci (Kráľ Heinrich),
foto: Anton Sládek

Autorom vizuálnej podoby inscenácie je lotyšský režisér Andrejs Žagars, v súčasnosti riaditeľ Lotyšskej národnej opery. Jeho koncepcia vychádza najmä zo snahy o prekonanie naivity predlohy, čomu skvele pomohlo časové ukotvenie deja do obdobia druhej svetovej vojny. Aj to však zámerne nie je jednoznačné, prostá  neutrálna scéna Reinisa Suhanovsa (napriek tomu, že sa objavila už vo Vilniuse) odkazuje na architektúru novej budovy SND a tým vedome a veľmi striedmo spochybňuje dobové uchytenie, ktoré ilustrujú predovšetkým famózne kostýmy Kristiny Pasternaka (úžasná práca s farbou) a projekcie dobových filmov na zatvorenej opone. Práve striedmosť je v Žagarsovej práci dominatným prvkom a je spoločným znakom viacerých “pobaltských” režisérov. Žagars nie je režisérom veľkých gest, tie premyslene ponechal spevákom, ktorí pod jeho vedením skvele pracovali s pátosom i hereckým klišé. Nepresviedča diváka o svojej vízii, dáva jemné náznaky, medituje a najmä kladie otázky, čo je jasné už z plagátu inscenácie, ktorý tvorí jednoduchý otáznik a dve slová: Kto si? Nejde tu však o to zistiť, kto je neznámy hrdina, tento motív sa nachádza už v prvom pláne opery. Žagars sa pýta a odpovede zväčša necháva dráždivo otvorené. Je za tragickým rozuzlením opery iba ženská zvedavosť? Prečo Lohengrin musí odhaliť svoju totožnosť spolu s verejným ponížením svojej manželky? Akú úlohu zohrala zložitosť doby (pri príchode a odchode Lohengrina je zbor odetý v civilných kostýmoch, počas jeho “pobytu” v Brabantsku je pánska časť v uniformách a dámska v ľudových krojoch)? Otáznikom, ktorý môže evokovať krk labute, režisér zároveň urobil zadosť predlohe, podľa ktorej Lohengrin pripláva na striebornej loďke ťahanej labuťou. To by už v období 40. rokov pôsobilo komicky, tobôž v súčasnosti. Napriek tomu Žagars tejto scéne dodal decentný humor – hlavný hrdina zoskočí padákom z lietadla. Je iba náhoda, že pred divadlom stojí socha národného hrdinu Štefánika v leteckej kombinéze? Tieň lietadla na scéne však zároveň evokuje aj hrôzy vojny, na pozadí ktorej účinne vynikla psychológia ústrednej štvorice konajúcich postáv.

R. Wagner: Lohengrin, Opera SND, 2013, Adriana Kohútková (Elsa), Miroslav Dvorský (Lohengrin), foto: Anton Sládek

R. Wagner: Lohengrin, Opera SND, 2013,
Adriana Kohútková (Elsa), Miroslav Dvorský (Lohengrin),
foto: Anton Sládek

Sólistické obsadenie malo silné i slabšie miesta. Na prvej premiére sa s postavou Lohengrina vcelku úspešne, aj keď trocha s odretými ušami, popasoval Miroslav Dvorský. Možno rešpekt pred ťažkým partom, neskúsenosť s Wagnerom a nie práve ideálne rozloženie síl spôsobilo najmä v záverečnom dejstve citeľnú neistotu. Príjemnou južanskou farbou svojho hlasu i herecky však rozhodne predčil svojho alternanta Ferdinanda von Bothmera. Ten zaujal skôr vokálne, adekvátnym dramatickým výrazom a presvedčivou strednou polohou, výšky pôsobili trocha úzko. Vynikajúce boli obe predstaviteľky postavy Elsy. Adriana Kohútková predstavila lyrickú, zasnenú, “tatianovsky” hĺbavú postavu, hlasovo neobyčajne kultivovanú a technicky istú. Jolana Fogašová bola o poznanie dramatickejšia, akčnejšia i naivnejšia v pohybe a gestách. Skvele pracovala s dynamikou a výrazom. Špičkovú dramatickú wagnerovskú kreáciu predviedla Denisa Hamarová v postave Ortrud. Silná emocionálna angažovanosť, znalosť štýlu, farebne bohatý objemný hlas a adekvátny výraz boli ozdobou druhej premiéry. Iba hraničné vysoké tóny jej rozsahu trocha strácali lesk, to je však problém väčšiny mezzosopranistiek, ktoré túto postavu spievajú. Prvopremiérová Mona Somm vďaka preexponovanému hereckému i speváckemu prejavu a nevýraznej nižšej hlasovej polohe  ťahala za kratší koniec. Obaja predstavitelia Telramunda Anton Keremidchiev i Jakub Kettner boli adekvátnymi predstaviteľmi vypätej úlohy. Obaja presvedčili znalosťou wagnerovskej frázy, kultivovanosťou výrazu a hereckým nasadením. V dramaticky exponovaných miestach však s orchestrom zvádzali tuhý boj. Najväčším vokálnym zážitkom novej inscenácie bol pre mňa výkon Petra Mikuláša v postave Kráľa Heinricha. Spevák sa pohrával s každým tónom, frázou, dynamikou, farbou, jeho spev bol dôstojne monumentálny a absolútne štýlový. Minimálne herecké gesto bolo v každom momente suverénne a presné. Jozef Benci vsadil na serióznosť výrazu a efektný basový tón v nižšej a strednej polohe, vo výškach sa už necítil celkom pohodlne. Menšie postavy Kráľovského hlásateľa spoľahlivo a kultivovane zvládli Daniel Čapkovič a Ján Ďurčo.

V Lohengrinovi priniesla Opera SND silné hudobno-divadelné a vizuálne atraktívne predstavenie s potenciálom najvýznamnejšej udalosti sezóny. Skvelé hudobné naštudovanie a kvalitné spevácke obsadenie túto ambíciu len potvrdzuje.

Autor: Jozef Červenka

Richard Wagner: Lohengrin
Opera SND
Premiéry 24. a 26. mája 2013 v Sále opery a baletu v novej budove SND

Hudobné naštudovanie: Friedrich Haider
Réžia: Andrejs Žagars
Scéna: Reinis Suhanovs
Kostýmy: Kristine Pasternaka
Video dizajn: Ineta Sipunova
Pohybová spolupráca: Elita Bukovska
Svetelný design: Kevin Wyn-Jones
Dramaturgia: Slavomír Jakubek
Zbormajster: Pavel Procházka

Kráľ Heinrich: Peter Mikuláš, Jozef Benci
Lohengrin: Miroslav Dvorský, Ferdinand von Bothmer
Elsa Brabantská: Jolana Fogašová, Adriana Kohútková
Friedrich z Telramundu: Jakub Kettner, Anton Keremidtchiev
Ortrud: Mona Somm, Denisa Hamarová
Kráľovský hlásateľ: Ján Ďurčo, Daniel Čapkovič
Vojvoda Gottfried: Róbert Klenka
Štyria brabantskí šľachtici: Martin Smolnický, Milan Kľučár,
Martin Gyimesi, Mário Tóth, Daniel Hlásny, Michal Želonka, Martin Klempár, Ján Keder
Spoluúčinkuje: Bratislavský chlapčenský zbor

www.snd.sk

fotogaléria

video

Operné gala v Kežmarku 2019
Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Jozef Červenka

hudobný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár