Lohengrin v Zürichu: spornú réžiu zachraňuje hudba s vynikajúcou dirigentkou

Prvou premiérou novej sezóny v Zürichu bolo naštudovanie Wagnerovho Lohengrina v réžii intendanta tejto opernej scény Andreasa Homokiho a intendantky Staatsoper v Hamburgu, dirigentky Simone Young.

Pozrieť sa na toto predstavenie ma prilákal najmä dôvod, že Neuenfelsovu verziu som videla pred rokom v Bayreuthe, a práve toto naštudovanie bolo pre mňa jednou z najlepších inscenácií, aké sa mi doposiaľ podarilo vidieť. Z Bayreuthského obsadenia som sa tešila najmä na Ortrúdu Petry Lang, no musím sa priznať, že farebne a zvukovo vo mne ešte viac zarezonoval špecifický prejav tenoristu Klausa Floriana Vogta. A na umiestnenie tohto diela v celkom inom priestore ako Bayreuthský Festspielhaus som bola tiež veľmi zvedavá. Po návšteve vysoko kvalitnej inscenácie v Bayreuthe som sa pred premiérou v Zürichu spoliehala na úroveň hudobnej stránky a energie s ňou spätej, na ktorú sa divák bude môcť sústrediť aj vtedy, ak sa réžia ukáže ako nevydarená. Myslím si, že výnimočne dobré hudobné naštudovanie je viac než postačujúcim dôvodom pre návštevu tohto predstavenia.

Samotné libreto diela ponúka široké spektrum možností inscenovania. Či už je to mytologická, rozprávková, politická alebo psychologická rovina, nič v tomto príbehu nie je obmedzujúce a determinujúce, a dá sa rôzne obmieňať. Azda nebude celkom odťažité, ak poviem, že celý dej je akoby vysoko štylizovanou alegóriou povahy ľudstva. Ústredným motívom spracovania germánskej legendy je príbeh Elsy von Brabant, sestry následníka trónu Gottfrieda, krivo obvinenej z vraždy grófom Friedrichom von Telramundom kvôli mocenským dôvodom. Ona sa k obvineniu nevyjadruje, ale vyznáva, že nevinu dokáže rytier, ktorý priletí na bielej labuti. Tak sa aj stane a ľud dokonca prijme neznámeho rytiera za svojho vodcu. Elsa sa stane jeho manželkou, avšak pod podmienkou, že sa nesmie pýtať na jeho pôvod. Hoci spočiatku odoláva nátlaku Ortrúdy a Friedricha, napokon predsa len neunesie ťarchu túžby po poznaní a zlomený Lohengrin jej vyjaví, že je synom Parsifala, rytierom svätého grálu, a že ho zoslali chrániť neprávom obvinenú ženu. Zároveň je na neho uvrhnutá kliatba, ktorá mala stratiť svoju moc po dvoch rokoch, avšak Elsa ich nevydržala. Rytier ešte narýchlo odvracia Ortrúdinu kliatbu, ktorá premenila Gottfrieda, budúceho vodcu národa na labuť, a sám, meniac sa na labuť, mizne. Elsa od žiaľu umiera.

Predohra v podaní zürišského filharmonického orchestra znela neuveriteľne masívne a plasticky napriek tomu, že je to vyslovene meditatívna hudba zameraná na hĺbku citovej výpovede a až na jedno miesto je celá napísaná v tichej dynamike. V tomto poňatí preniesla na diváka silu emócie tak dokonale, až bola zážitkom takmer fyzickým. Na tomto mieste musím podotknúť, že v orchestri hrajú viacerí vynikajúci majstri ako napríklad slovenský kontrabasový virtuóz Roman Patkoló. Už po počiatočných taktoch predohry sa nás režisér pokúsil krátkymi obrazmi na presvetlenej opone uviesť do situácie na začiatku prvého dejstva. Prvé obavy, ako strávim nasledujúcich takmer päť hodín, vo mne vyvolala opona s ručne maľovaným obrázkom dvoch sŕdc, niečo v duchu gýčových obrázkov v modlitebných knižkách alebo vyšívaných dečiek s kresťanskými motívmi, zavesených v kuchyniach našich prarodičov. Okamžite mi prišla na um prvá asociácia: vizuálne riešenie banskobystrickej Krútňavy režiséra Romana Poláka zasadenej do prostého dedinského prostredia. V Krútňave je toto prostredie určujúce, avšak pre Lohengrina, mytologickú operu plnú symbolov, pôsobí skôr ako jedna z nie najšťastnejších možností. Polákova Krútňava je napriek silnému folklórnemu a tradicionalistickému prvku v poňatí kostýmov aj scény po vizuálnej stránke riešená oveľa modernejšie. Lohengrin bol v tomto príliš konkrétny, jednoduchý a jednotvárny. Od začiatku do konca opery sa scéna nemenila a tvorila ju naklonená plošina znázorňujúca izbu s drevenými stenami. Na zadnej stene visel jeden z mála farebných prvkov scény ladenej do hnedošedých farebných odtieňov – obraz zohrávajúci rolu symbolu Elsinej a Lohengrinovej lásky a nádeje, ktoré mal ich zväzok priniesť.

Brabantský kmeň bol oblečený v bavorských krojoch. Trošku ma mrzelo, akú charakteristiku režisér od postavy Elsy vyžadoval, pretože naivný úsmev dobrosrdečnej dedinskej devy celkom nesedel k heroíne veriacej v svoje poslanie, sny a lásku. Navyše aj fyzický vzhľad jej predstaviteľky vyžadoval skôr vznešenosť a majestátnosť, ako pohyby a výraz jednoduchého dievčaťa. Nie som zaujatá voči tradicionalizmu, ale ak je výsledkom nedostatku fantázie alebo schopnosti vytvoriť viacrozmerný koncept, uniká mi zmysel takéhoto inscenovania. Neuenfelsova réžia udržiavala kognitívne procesy v maximálnej aktivite od začiatku do konca, takže odhaľovanie súvislostí, prepojení, skrytého humoru a irónie bolo nesmierne zaujímavé a obohacujúce. O tomto predstavení sa to kvôli prvoplánovému a priamočiaremu režírovaniu deja bohužiaľ povedať nedá. Kde sa vzal, tu sa vzal – zjavil sa Lohengrin ležiaci v pastierskej košieľke uprostred rozostúpenej zborovej masy. Počas celého predstavenia režisér predurčil zboru úlohu vytvárať stenu, za ktorou prebiehali premeny. Tie však divák mohol ľahko pozorovať, pretože mu plošina umožňovala zreteľne vidieť, čo sa deje pod stolom za nohami zboristov. Takéto riešenie považujem za veľmi sporné.

Režijná nuda mi umožnila plne sa sústrediť na ďalšie stránky diela. Občas som zavrela oči a započúvala sa do nádherne čistého hlasu Vogta nesúceho sa bez ťažkostí a s vynikajúcou zrozumiteľnosťou ponad orchester, hoci v Bayreuthe podal lepší výkon. V Zürichu mal občas intonačné zaváhania kvôli fyzickej indispozícii. Vzhľadom na celkový prejav a špičkové zvládnutie role mu to však každý divák rád odpustil. Elza van den Heever bola vynikajúcou Elsou. Svoj farebne širokospektrálny hlas s veľkým volumenom mala bezvýhradne pod kontrolou, a to nielen po technickej, ale aj štýlovej a estetickej stránke. Petra Lang podala strhujúci výkon. Táto speváčka je štúdiou toho, ako v tele niesť charakter postavy, pričom režisér jej to vôbec neuľahčil, pretože pred namáhavým a rozsiahlym výstupom v dejstve druhom musela celé prvé dejstvo zotrvať na scéne. Kvarteto hlavných rôl doplnil Martin Gantner, farebne, volumenovo aj vizážou viac než vyhovujúci Friedrich von Telramund. V tejto inscenácii úplne neprekročil čiaru zla, bol k svojim skutkom zmanipulovaný a divák mal chuť čiastočne viniť Lohengrina, že ho zabil v súboji, pretože mu nedal šancu napraviť sa. Vyzerá to tak, že za všetko dianie v tejto opere zodpovedajú ženy. Elsa neovládne svoju zvedavosť, podľahne tlaku okolia a vyriekne otázku, Ortrúda poťahuje nitky zla a všetky dramatické zvraty sú vlastne dôsledkom jej konania, no a ženou s najväčšou mocou bola Simone Young, pôvodom austrálska dirigentka, ktorá bravúrne zvládla výstavbu tohto diela. Žena s taktovkou je skôr raritou, no táto bez zaváhania obstojí pred ktorýmkoľvek zo svojich mužských kolegov.

Na záver musím uznať, že som mala fantastický zážitok, no hlavne kvôli tomu, čo som počula a keďže na opere obdivujem najmä divadlo, Homokiho Lohengrin zrejme nebude inscenáciou, za ktorou by som opäť cestovala, a radšej by som si týchto interpretov vypočula v inej réžii.

Autor: Dominika Doniga

foto: Opera Zürich

viac info o predstaveniach Opery v Zürichu nájdete na www.opernhaus.ch