Dnes je: streda, 19. 9. 2018, meniny má: Konštantín, zajtra: Ľuboslav, Ľuboslava

Ľubica Vargicová jubiluje, tlieskal jej kus sveta

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
„Bratislava je dobrou adresou pre koloratúrne soprány. Odtiaľ pochádza Lucia Popp, tam sa narodila Edita Gruberová, rovnako Ľuba Orgonášová a rodiskom Ľubice Vargicovej je tiež Bratislava“. Tento citát som prevzal z bulletinu Offenbachových Hoffmannových poviedok, uvedených na Salzburskom festivale roku 2003. Olympiou inscenácie, podpísanej dirigentom Kentom Naganom a režisérom Davidom McVicarom, bola slovenská sopranistka Ľubica Vargicová.

Je to jednoducho tak. Zo slovenských vokálnych interpretiek najviac svetových operných Olympov dobyli soprány, špecializované na koloratúrny odbor. S explicitnou formuláciou koloratúrny soprán by som bol trocha opatrnejší, keďže ide o úzke zameranie, z ktorého sa umelkyne neraz dozrievaním hlasov postupne odkláňajú. Lucia Popp, Edita Gruberová, ale aj Ľubica Orgonášová, žiarili na najvýznamnejších scénach a festivaloch sveta. Pre všetky bolo spoločné, že svoju skvostnú kariéru nezačínali na prvej slovenskej scéne. Z tohto hľadiska je výnimkou vekovo najmladšia zo štvorice svetom ošľahaných koloratúr, Ľubica Vargicová. Neuveriteľné, ale táto štíhla dáma stále pôvabného dievčenského vzhľadu, oslavuje svoje prvé veľké okrúhle jubileum.

W. A. Mozart: Únos zo serailu, Opera SND, 1999,
Ľubica Vargicová (Konstance),
foto: Archív SND

Do kvarteta hviezdnych umelkýň zo Slovenska patrí z jednoduchého dôvodu. Hlavné postavy vytvárala na scénach Viedenskej štátnej opery, Salzburského festivalu, Metropolitan Opery v New Yorku, v Štátnych operách v Mníchove či Hamburgu, v Kráľovskom divadle v Madride, na festivale v Aix-en-Provence, v Zürichu, Janove, v Los Angeles, Dallase, Lime. K tomu niekoľko turné po Japonsku s pražskou a brnianskou operou. A ani zďaleka to nie je všetko.

Ľubica Vargicová je absolventkou bratislavského Konzervatória (prof. Krystyna Figurová) a Vysokej školy múzických umení v triede prof. Vlasty Hudecovej. Dosák, ktoré znamenajú svet, sa dotkla už počas štúdia. Mala to šťastie, že vtedajšia doba priala mimoriadnym talentom. Dostala šancu nielen v Dubovského detskej opere Veľká doktorská rozprávka, ale aj závažnú rolu pre virtuózny koloratúrny soprán, Olympiu v Offenbachových Hoffmannových poviedkach (obe roku 1992) v hudobnom naštudovaní Jonasa Alexu a v réžii Jozefa Bednárika. Vstúpila tiež do staršej inscenácie Mozartovej Čarovnej flauty ako Kráľovná noci (zhodou okolností, oba party boli prvými, ktoré roku 1970 stvárnila vo Viedenskej štátnej opere Edita Gruberová) a ako Gilda do Verdiho Rigoletta v réžii Mariána Chudovského.

J. Offenbach: Hoffmannové poviedky, Opera SND, 1992,
Ľubica Vargicová (Olympia), Zbor Opery SND,
foto: Archív SND

V sezóne 1992/1993, už ako pevne angažovaná sólistka Opery SND, zhosťuje sa hneď dvoch veľkých postáv talianskeho repertoáru. Violetty vo Verdiho La traviate (dirigent Jan Zbavitel, réžia Marián Chudovský) – inscenácia žije dodnes aj s Ľubicou Vargicovou – a Noriny v Donizettiho buffe Don Pasquale. V oboch sa zaskvela najmä suverenitou najvyššej polohy, takže o jej Violette som v recenzii pre časopis Hudobný život mohol konštatovať: „reprezentuje typ dievčenskej Violetty, čo strhne perlivou koloratúrou v Sempre libera, korunovanou efektným vysokým ´eskom´ a dravosťou prejavu“. Nečudo, že v dvadsiatich štyroch rokoch mal dramatický vývoj jej postavy ešte rezervy. Dnes je to už úplne iná Traviata.

G. Verdi: La traviata, Opera SND, Ľubica Vargicová (Violetta), Zbor Opery SND,
foto: Alena Klenková

G. Donizetti: Dcéra pluku, Opera SND, 2004,
O. Klein, (Tonio), Ľ. Vargicová (Marie), M. Malachovský (Seržant Sulpice),
foto: Archív SND

V deväťdesiatych rokoch sa vracia ku Kráľovnej noci, zdoláva titulnú postavu Donizettiho Lucie di Lammermoor, obohacuje si repertoár o prvú rolu z dielne Vincenza Belliniho (Amina v Námesačnej), mozartovský rozširuje o Konstanze z Únosu zo serailu. V roku 2000 pribúda náročný part Ofélie z Thomasovho Hamleta. V tom čase sa však už začína prudko rozvíjať medzinárodná kariéra mladej umelkyne. V roku 2001 spieva v šiestich predstaveniach Viedenskej štátnej opery Aminu v Marelliho inscenácii Belliniho Námesačnej (dirigentom je Stefano Ranzani, jej partnermi sú Gregory Kunde a Joseph Calleja) a Gildu v Rigolettovi, po boku Franza Grundhebera. Rok 2003 znamená ďalší významný medzník v kariére Ľubice Vargicovej. Vedenie prestížnych Salzburských festivalových hier ju pozýva do novej inscenácie Hoffmannových poviedok od Jacquesa Offenbacha a zveruje jej part Olympie. Po boku Neila Shicoffa a Ruggera Raimondiho. Debutantku označuje prísna svetová kritika za objav sezóny. Spomínam si, že v hľadisku na poslednej repríze som cez pauzu stretol Vargicovej profesorku, Vlastu Hudecovú. To už sme mohli spoločne s hrdosťou konštatovať, že Ľubicine koloratúrne kaskády boli perfektné, výšky krištáľovo čisté a herectvo v duchu požiadaviek Davida McVicara mimoriadne agilné. Ovácie prísneho a kvalitou „rozmaznaného“ publika boli namieste.

G. Donizetti: Lucia di Lammermoor, Opera SND, 1991,
Ľubica Vargicová (Lucia),
foto: Katarína Marenčínová / Archív SND

Lákavé príležitosti zo sveta sa množili. Medzi ne patrilo nesporne dobytie ďalšieho speváckeho Olympu, Metropolitan Opery New York. 8. októbra 2004 spoznáva vedúca americká scéna v novej inscenácii Čarovnej flauty (dirigent James Levine, réžia Julie Taymor) už tretiu Kráľovnú noci, narodenú na Slovensku. Prvou bola roku 1967 Lucia Popp, druhou o desať rokov neskôr Edita Gruberová. Ľubica Vargicová spieva v štyroch predstaveniach po boku Dorothey Röschmannovej (Pamina) a Matthewa Polenzaniho (Tamino). Hosťovania vo svete pokračujú. Mníchov ju zažíva ako Luciu di Lammermoor a Marie v Dcére pluku, Hamburg ako Violettu, Gildu a opäť Donizettiho Marie. Madrid očaruje Olympiou, v rodisku Juana Diega Flóreza, v peruánskej Lime, po boku slávneho tenoristu oblieka opäť kostým Donizettiho Marie (spievajú spolu aj v talianskom Janove), v Los Angeles dáva na obdiv koloratúry Mozartovej Kráľovnej noci.

W. A. Mozart: Čarovná flauta, Metropolitná opera New York, 2004,
Ľubica Vargicová (Kráľovná noci),
foto: súkr. archív Ľ. Vargicovej

Napriek zahraničným vystúpeniam v prvom desaťročí nového milénia nezanedbáva ani bratislavskú operu. Prvú Dcéru pluku spieva v Bednárikovej réžii v SND (2004), takisto aj svoju prvú Zerbinettu z Ariadny na Naxe Richarda Straussa (2007) a belliniovský repertoár si roku 2010 rozširuje o Elviru v Puritánoch. Opäť sa vracia do Ameriky (San Diego, Dallas), v Hamburgu zaskakuje roku 2013 za Sumi Jo, znova v Dcére pluku. Na javisko Opery SND sa vracia v novej inscenácii Rigoletta k Gilde (pod taktovkou Friedricha Haidera), ktorú vďaka stále sviežemu, v ozdobách pružnému, hoci už dramaticky prehĺbenému hlasu, a stále dievčenskému zjavu, nevypúšťa z repertoáru. Prirodzený hlasový vývoj od lyrickej, nie však subretnej koloratúry k mladodramatickej, je u Ľubice Vargicovej jasne čitateľný. Premieta sa aj do ďalších nových postáv, akými sú Juliette z Gounodovho Romea a Júlie (2015) či Eudoxie v Halévyho Židovke (2017). Alebo do titulnej úlohy Donizettiho zriedka uvádzanej Marie di Rohan, do ktorej ju pozvala roku 2014 vtedajšia šéfka opery Národného divadla v Brne prof. Eva Blahová. Dosiaľ poslednou úlohou, stvárnenou na domácom javisku, bola Volchovna v Rimského-Korsakovovom Sadkovi. V inscenácii, ktorá sa pre zdraviu škodlivú zeminu na javisku, nedočkala zatiaľ ani jednej reprízy. Na rade je aktuálne Mozartova Donna Anna v osobnej premiére.

Ch. Gounod: Romeo a Júlia, Opera SND, 2015,
Ľubica Vargicová (Júlia),
foto: Jozef Barinka

J. F. Halévy: Židovka, Opera SND, 2017,
Ľubica Vargicová (Eudoxie), Michal Lehotský (Éléazar),
foto: Pavol Breier

V súvislosti s okrúhlym jubileom umelkyne sa azda vynárajú aj témy na zamyslenie. Aspoň dve, na ktoré sa pokúsim (netuším či zdarne) hľadať vlastné vysvetlenia. Prečo je súpis postáv, stvárnených na materskej scéne, neveľmi široký? V čase, keď hlas Ľubice Vargicovej dozrieval do odboru mladodramatickej koloratúry, keď sa priam našla na parkete talianskeho romantického belcanta (naposledy v obnovených, no vzápätí stiahnutých Belliniho Puritánoch), Opera SND túto repertoárovú sféru uzamkla. Bez ohľadu na to, že má pre ňu aspoň niekoľko zdatných interpretov. Celý terén, na ktorom sa dodnes pohybuje Edita Gruberová (Donizettiho a Belliniho vážne opery), je pre bratislavskú dramaturgiu dlhodobo zakliatym. Tým, ale aj napríklad ignorovaním Meyerbeerovej grand opery, sa zúžili mantinely pre potenciálne nové speváčkine roly. A odpoveď na druhú tému je skôr hypotetická. Tou sú trocha priskoro ukončené angažmány v zahraničí. Ľubica Vargicová v publikovaných rozhovoroch opakovane podčiarkovala, že je rodinne založeným typom (je matkou troch detí) a najistejšie sa cíti v kruhu najbližších. Zároveň, s úplne výnimočnou úprimnosťou priznala, že ju neraz zväzuje pocit až prílišnej zodpovednosti, sebareflexie, či istého druhu pochybovania nad sebou. Azda dnešný dravý operný „trh“ celkom jej osobnému naturelu nevyhovoval. Ktovie.

Aj toto však patrí do umeleckého portrétu našej vzácnej jubilantky. A nijako neznižuje historický význam Ľubice Vargicovej pre slovenské operné divadlo. Ostáva veriť, že v ňom ešte ostalo veľa nedopovedaného. Presnejšie, nedospievaného.

Autor: Pavel Unger

video

Podporte časopis Opera Slovakia a získajte vstupenky do Opery SND alebo knihu
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Pavel Unger

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár