Ľubica Vargicová: Svoju prácu chápem ako poslanie tlmočiť krásu hudby divákom

Otvárací koncert 61. ročníka Košickej hudobnej jari (KHJ) patril orchestru Štátnej filharmónie Košice (ŠFK) a skvelej slovenskej sólistke – sopranistke Ľubici Vargicovej. Publikum v Dome umenia si podmanila koncertnými áriami od W. A. Mozarta a G. Donizettiho. Niekoľko dní pred košickým koncertom si našla čas na rozhovor, v ktorom otvorene prezradila, kedy sa cíti neistá, ale i napríklad to, prečo nerada postáva v zákulisí…

Program košického koncertu tvorili skladby od Mozarta a Donizettiho, pričom divákovi zrejme najviac udrú do očí árie z Lucie di Lammermoor a z Čarovnej flauty, ktoré sú súčasťou vašej kariéry. Je to náhoda, alebo si rada vyberáte na koncerty práve tieto árie?

Netajím sa tým, že mi viac imponuje operné javisko ako koncertné pódium. Keďže nemám veľký koncertný repertoár, v programoch koncertov spievam väčšinou árie z opier, v ktorých sa cítim komfortne. Je zrejmé, že práve Lucia di Lammermoor dominuje v mojom speváckom živote. Túto úlohu som dostala možnosť naštudovať na začiatku svojho pôsobenia v SND a doslova mi sadla po všetkých stránkach. Aj vďaka nej som sa viac-menej vyprofilovala pre istý typ postáv.

Práve Lucia di Lammermoor sa výrazne viaže s vašou kariérou. Dá sa povedať, že si svoj život bez Lucie neviete predstaviť?

To zase nie, život si neviem predstaviť bez mojich najbližších, ale bola pre mňa osudovou výzvou a za túto príležitosť som vďačná. Spev je moje povolanie – mám postavy obľúbené ale aj menej obľúbené. Rovnako ako milovaná Lucia sa ku mne viaže aj Kráľovná noci z Mozartovej Čarovnej flauty a napriek tomu, že ju spievam už veľa rokov a po celom svete, dlho som ju nemala rada.

Prečo?

Podľa mňa je dosť nevďačná úloha, aj keď veľmi efektná. Speváčka je len zopár minút na javisku a musí ukázať všetko. Navyše jej druhá ária je chronicky známa a diváci bývajú prísnejší pri hodnotení. Zatiaľ čo pri postave, keď som na scéne takmer celú operu, mám čas úlohu vygradovať a šancu prípadnú chybičku napraviť, pri Kráľovnej je tento priestor minimálny. Je to krátke, no vypäté spievanie a poslucháč si ho ľahko zapamätá. Psychicky má speváčka ťažkú pozíciu a musí si svoj výstup dokonale načasovať. A to považujem za najťažšie na našom remesle. Môže sa čokoľvek prihodiť, napríklad zaseknúť vlečka, naruší sa koncentrácia a rýchlo treba dostať nervy pod kontrolu.

Stačí si predstaviť, že sa tesne pred výstupom na javisko potknete. Telo zareaguje na úľak prirodzene – zvýši sa dychová frekvencia, tep je nepravidelný… Už len z fyziologického hľadiska to nie je ideálna situácia pred náročnou áriou… Dá sa to naučiť – ako sa rýchlo dať dohromady, nech vás už rozruší v zákulisí čokoľvek?

Stále sa to učím, aj keď na niečo také sa zrejme nedá dostatočne pripraviť. Okrem toho je unavujúce byť v permanentnom strehu. Sú speváci, ktorí v relatívnej pohode ostávajú medzi svojimi výstupmi v zákulisí, no ja sa vyberiem do šatne, aj keď musím ísť za chvíľu naspäť. Niekedy sú šatne ďaleko a nemali by sa používať výťahy, aby sa niekto nezasekol, takže občas dobehnem v poslednom momente.

Ešte sa vám nestalo ako nedávno Angele Gherorghiu vo Viedni v Tosce, keď sa jednoducho na javisku neobjavila?

Našťastie nie. Prídem tak akurát, nie priskoro. Nerobím to naschvál, jednoducho potrebujem ten čas vyplniť, využiť – nazrieť do nôt alebo si ťuknúť tón. Ak musím čakať za scénou, buď sa niečím rozptýlim, vychladnem a opadne také zdravé napätie alebo si opakujem texty a spanikárim, keď si neviem spomenúť. Pre speváka asi neexistuje väčší adrenalín, ako keď dostane na javisku ´okno´. Vtedy trvá každá sekunda večnosť a nervy dostanú poriadne zabrať. Pokiaľ som na scéne sama, sama si to ´užijem´, no viac ma mrzí, keď vypadnem v ansámbloch, pomýlim kolegov a pokazím spoločné číslo.

Dobrého kolegu na javisku si treba hýčkať…

Samozrejme, nedám dopustiť na spoľahlivých partnerov. Pokojnejšia som, keď viem, kto ma na javisku čaká. Horšie je to pri ´záskokoch´ a bez skúšky. Napríklad v Budapešti som hosťovala v Traviate a nespoznala som Alfreda, takže začiatok som odspievala po boku druhého kolegu.

Vo svete opery sa však už pohybujete mnoho rokov. Pomohli vám skúsenosti byť istejšou, alebo je vaša neistota jednoducho záležitosťou vašej povahy a neviete s tým nič urobiť?

Nikdy som nebola veľký suverén a mám pocit, že časom si verím stále menej. Psychicky som zraniteľnejšia a robím si z vecí ťažkú hlavu, niekedy aj zbytočne.

Čím si teda spoľahlivo pomôžete a ´obalíte´ nervy?

Čo sa týka odreagovania, spoľahlivo u mňa zaberá fyzická práca, najmä v záhrade. No prvý predpoklad pre akúkoľvek činnosť je dostatočný spánok a pre hygienu hlasu takisto pravidelný oddych hlasiviek. Niekedy si pomáham liekmi a vitamínmi, ale najlepšie sa večer ukľudním v spoločnosti môjho manžela, pri dobrom vínku, keď čakáme, kým naše deti pospia. Vtedy som spokojná a šťastná.

Vy však máte tri deti. Deti a spánok, to nejde veľmi dohromady…

To je pravda. Som 25 rokov chronicky nevyspatá a tam pramení moja nervozita a neistota. Koľkokrát nevládzem, telo ma neposlúcha, sila vôle nestačí, aj keď dodržiavam všetko, čo kedysi zaberalo. Stále sa sledujem, riešim, čo by som nemusela. Deti odrástli, nevyžadujú toľko mojej pozornosti, tak ju obraciam na seba a nepáči sa mi, čo vidím.

Vŕtať sa sám v sebe je niekedy na škodu…

To určite, no človek by mal poznať svoje schopnosti a podľa toho aj konať. Ja našťastie môžem pracovať a radiť sa s mojou hlasovou pedagogičkou – pani profesorkou Hudecovou, ktorá má obrovské profesné i životné skúsenosti a úplne jej dôverujem.

S pani profesorkou Vlastou Hudecovou pracujete od školy. Zrejme vás má dokonale prečítanú.

Áno. Stále má vynikajúci sluch a neujde jej žiadna maličkosť. S úlohami mi pomáha, technicky ma správne nasmeruje a naďalej kontroluje, čo je pre mňa nenahraditeľné.

Máte víziu toho, kde sa vidíte spevácky v budúcnosti, alebo sa budete spoliehať na intuíciu?

Ak by som sa mala riadiť len vlastným srdcom, pred každým náročným vystúpením by som si svoju profesiu najradšej vymenila – napríklad s knihovníčkou. Vtedy si spomeniem na moju profesorku, ktorá ma dokáže vždy takpovediac ´upratať´. Ona má jasnú predstavu o mojej budúcnosti, rešpektujem jej názory a nechcem ju sklamať.

Po vašej poslednej premiére v SND, kedy ste sa objavili na javisku ako Júlia v Gounodovej opere, sa v recenziách objavilo konštatovanie, že ste veľmi zdržanlivá a obozretná pri výbere nových rolí. Je to pravda?

Je, ale nie že by som ponuky z divadla nedostala, len mi jednoducho spevácky ani charakterovo nevyhovovali. Mám svoje hranice a zdravý rozum a nebudem sa ničiť na veciach, na ktoré hlasovo nestačím. Dúfam, že nebudem pôsobiť neskromne, ale cítim sa byť natoľko vyprofilovaná, že by nemalo byť ťažké posúdiť vhodnosť úlohy. Logicky, ak mám možnosť, vyberám si také, ktoré dokážem naozaj kvalitne zvládnuť.

Nedokážete v divadle urobiť ramená a povedať – tu ma máte takú, aká som a ponúknite mi niečo na mieru pre mňa!?

Nie som ten typ. Pokúsila som sa viackrát zabojovať za tituly, ktoré boli dávnejšie v repertoári SND, no hrali sa veľmi krátko (Námesačná, Hamlet). Lenže opera nie je len o jednom sólistovi. Najchúlostivejšie miesto pri sopráne vysokého typu je tenor, ktorý je väčšinou tiež vysoký a pohyblivý. Preto sa nehrajú Puritáni a skončila Dcéra pluku. A to sú veci pre mňa.

Ak to nie je ideálne v Bratislave, nemáte chuť znovu takpovediac roztiahnuť krídla?

Momentálne nemám až také ambície. Cestovanie ma unavuje, horšie znášam stres a trému a zdravie začína štrajkovať. To bol stále iný hotel, iní ľudia, jazyk a systém v divadle. Na to treba mať dobrý žalúdok a pevné nervy.

Máte však za sebou pomerne dlhé obdobie, kedy ste doslova lietali z divadla do divadla. Nie len po Európe, ale po celom svete. Vtedy ste si to užívali?

Intuitívne som cítila, že je to v poriadku. Išlo o postavy, ktoré som milovala a chcela spievať. Išlo o divadlá a sály, ktoré sa neodmietajú. Aj keď sme veľa cestovali aj predtým, po narodení tretieho dieťaťa prišlo desať rokov skutočne nabitých a vyčerpávajúcich. Je možné, že vtedy som stratila priveľa energie a dnes to neviem dobehnúť. Prichádzali však skvelé ponuky, agentúry boli nekompromisné a bolo treba zabezpečiť rodinu, pretože manžel sa staral o mňa aj deti na našich cestách.

Boli ste takpovediac kočovná rodina…

Túžila som mať viac detí a prirodzene sme obaja chceli byť spolu a fungovať ako kompletná rodina – kdekoľvek. Bolo mi jasné, že ak tento spôsob života nezvládneme, tak nebudem cestovať. Čas uteká príliš rýchlo na to, aby som ho neprežívala so svojimi deťmi a rodinou. Nebolo to ľahké, ale bola som v dobrej kondícií a manžel mi výdatne pomáhal. Bohužiaľ potom prišla svetová kríza, rušili sa zmluvy a zatvárali kultúrne stánky. Ani v našom divadle nebola ideálna situácia, podporená častým striedaním riaditeľov a zmenami v hracích plánoch. Dramaturgia stiahla viacero titulov, v ktorých som účinkovala, postupne som strácala motiváciu a spomaľovala pracovné tempo. Toto nestabilné obdobie mi prinieslo veľa sklamania, frustráciu a apatiu. A viete, čo je nepríjemné? Keď boli deti malé, tešila som sa z divadla k nim a naopak. Teraz idem z domu vynervovaná, no v divadle si málokedy ´oddýchnem´.

Takže sa bez mihnutia oka podpíšete pod klišé – malé deti malé starosti, veľké deti veľké starosti?

Absolútne. Jakubko je v kritickom pubertálnom veku, Margarétka a Lukáš sú už dospelí. Teším sa, že bývajú ešte s nami, ale rýchlo sa osamostatňujú a často si nedajú poradiť. Neviem celkom stráviť, keď moje názory a priania neakceptujú a niekedy si pripadám nepotrebná.

V nejednom článku v časopisoch ste však označená ako žiarivý vzor toho, ako skĺbiť kariéru s úlohou matky…

Vždy som sa snažila naplno venovať deťom a zodpovedne ich vychovávať. Či sa mi to darilo, ukáže budúcnosť. A moja práca? Chápem ju ako poslanie tlmočiť krásu hudby divákom, povznášať ich duchovný život a sprostredkovať im príjemné a výnimočné zážitky. Obdivujem hudobných géniov a je mi cťou interpretovať ich umelecké diela a tým byť na chvíľu súčasťou ich nesmrteľného majstrovstva. Mojím vzorom profesionality je povolanie lekára. Ak jeho práca nie je stopercentná, môže zabiť človeka. Divák si hádam neublíži kvôli nevydarenému predstaveniu, ale takisto ho môžeme stratiť ako lekár pacienta. Nezomrie, ale ak ho nezaujmeme a viac nepríde, považujem to za podobné zlyhanie a tragédiu pre kultúru.

Ďakujem za rozhovor.

Ľubica Vargicová (21. jún 1968, Bratislava)

Študovala na Konzervatóriu v Bratislave u pani profesorky Krystyny Figurovej a na VŠMU v Bratislave u prof. Vlasty Hudecovej. Už počas štúdia na vysokej škole hosťovala v SND ako Kráľovná noci v Čarovnej flaute, Olympia v Hoffmannových poviedkach a Violetta v La Traviate. Neskôr, už ako členka súboru, sa s veľkým úspechom predstavila v ďalších koloratúrnych úlohách – ako titulná postava v Lucii di Lammermoor, Amina v Belliniho Námesačnej či Ofélia v Thomasovom Hamletovi.

Jej medzinárodnú kariéru odštartovalo hosťovanie vo viedenskej Štátnej opere v roku 2001 ako Gilda z Rigoletta a Amina z Námesačnej. Krátko po treťom pôrode sa v roku 2003 úspešne predstavila na Salzburgerfestspiele v úlohe Olympii z Hoffmanových poviedok a v roku 2004 ako Kráľovná noci v MET New York. Potom nasledovalo hosťovanie na najvýznamnejších operných scénach Európy (Mníchov, Berlín, Hamburg, Madrid, Zürich, Bern, Janov, Budapešť, Praha) ale aj sveta – Tokio, Los Angeles, San Diego…

V posledných sezónach domáce publikum zaujala v titulnej postave Donizettiho Dcéry pluku, ako Zerbinetta v Straussovej opere Ariadna na Naxe, Elvíra z Belliniho Puritánov či Júlia v diele Romeo a Júlia od Charlesa Gounoda.

Pripravila: Dáša Juhanová

fotogaléria

video