Luchino Visconti ako operný režisér

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Pri príležitosti tohtoročných dvoch polokrúhlych výročí legendárneho talianskeho filmového a divadelného režiséra a scenáristu Luchina Viscontiho (narodil sa 2. 11. 1906 a zomrel 17. 3. 1976) sa pozrime na neho ako na divadelného režiséra, ktorý prešiel od režírovania činohry (od roku 1946) k tvorbe operných inscenácií (od 1954).

Luchino Visconti vytvoril takmer 50 inscenácií dramatických predlôh predovšetkým svetovo uznávaných autorov (Shakespeare, Goldoni, Čechov, Miller, Wiliams atď., v ktorých účinkoval výkvet talianskeho herectva, ktorý my poznáme len z filmového plátna. Pri tvorbe inscenácií, okrem vlastných návrhov scény a kostýmov, spolupracoval s dvoma divadelníkmi Filippom Sanjustom a Francom Zeffirellim, ktorí zanechali hlbokú stopu aj vo svete operného umenia.

Luchino Visconti, Maria Callas, zdroj foto: internet

Visconti medzi rokmi 1954 a 1973 vytvoril 18 operných réžií, z ktorých 15 patrilo skladateľom jeho vlasti (deväť majstrovi Verdimu) a len tri skladateľom inej národnosti. Najväčší ohlas mali jeho prvé režijné práce v milánskom Teatro alla Scala, v ktorých spolupracoval s vtedy vo vrcholnej forme sa nachádzajúcou Mariou Callas.

V Spontiniho opere Vestálka, ktorú dirigoval Antonino Votto (vtedajší šéfdirigent La Scaly) popri Callasovej účinkovali mladý Franco Corelli, Nicola Rossi-Lemeni a Ebe Stignani. Scénograf Piero Zuffi preniesol studenú klasicistickú architektúru divadelnej sály aj na javisko a režisér vysunul spevákov až na rampu podčiarkujúc osamelosť postáv. Na javisku chýbalo viacej pohybu, zaplnila ho hudba. Tu sa začal aj veľký prerod Callasovej z vynikajúcej speváčky aj na veľkú herečku.

Prečítajte si tiež:
Visconti a hudba
Vissi d’arte. Maria Callas ako ju nepoznáme

Ešte väčšie nadšenie vyvolala o rok inscenácia Belliniho Námesačnej dirigovanej Leonardom Bernsteinom a v úlohe Elvina s Cesare Vallettim. Išlo vlastne o rekonštrukciu podoby predstavení z prvej polovice 19. storočia. V idylickom prostredí sa speváci pohybovali s ľahkosťou vyvolávajúcou až dojem tanca. Záverečnú áriu zaspievala Callasová na rampe pri osvetlenom hľadisku.

Maria Callas, Luchino Visconti a Leonard Bernstein počas skúšky Belliniho opery Námesačná v milánskej La Scale, 1955, zdroj foto: internet

Treťou Viscontiho operou inscenáciou v La Scale bola Verdiho La traviata takisto v roku 1955, ktorú hudobne pripravil Carlo Maria Giulini a popri Callasovej Violette Germondovcov spievali Ettore Bastianini a Giuseppe di Stefano (v alternácii s Gianni Raimondim). Kritici sa zhodli, že po Strehlerovi sa tu zrodil ďalší veľký operný režisér. Príbeh Visconti posunul do čias secesie, pričom (aj so scénografkou Lila de Nobili) postavil do ostrého kontrastu idylické prostredie hniezdočka lásky milencov a skorumpované parížske prostredie.

Kostýmy napodobovali štýl slávnej inscenácie Dáma s kaméliami v divadle Sarah Bernhardtovej. Podaktorých šokovalo, že v prvom dejstve Callasová po odchode hostí si odložila šperky a áriu odspievava bosá. Tragickosť príbehu Visconti zosilnil aj kvetinovou výzdobou, v ktorej namiesto kamélií dominovali chryzantémy. Callasovej herecko-spevácky výkon nemal v dejinách inscenovania diela obdobu a v režisérovom štýle začal dominovať zmysel pre minuciózny realistický detail.

Luchino Visconti a Maria Callas počas prípravy inscenácie Verdiho opery La traviata, Teatro alla Scala, 1955, zdroj foto: internet

Inú La traviatu predstavil Visconti na Festivale dvoch svetov v Spolete (1963), keď príbeh vrátil do pôvodných časových reáli a medzi mladými spevákmi sa objavila neskoršia tenorová hviezda Franco Bonisolli. Tretiu La traviatu potom inscenoval v roku 1967 v londýnskej Covent Garden s dirigentom C. M. Giulinim a s trojicou protagonistov Mirella Freni, Renato Cioni, Piero Cappuccilli. Celá inscenácia takmer výlučne používala bielu a čiernu farbu. Skvelá Mirella Freni však nebola takou majsterkou vokálnej i hereckej povahokresby ako legendárna Callasová.

Štvrtým plodom spolupráce Visconti-Callas bola Donizettiho Anna Bolena v Teatro alla Scala v roku 1957 s dirigentom Gianandrea Gavazzenim a javiskovými partnermi hviezdy boli Gianni Raimondi, Giulietta Simionato a Nicola Rossi-Lemeni. V zobrazení anglického dvora 16. storočia dosiahol Visconti spolu so scénografom Nicola Benoitom priam dokonalosť. Callasová zasa tu dovŕšila nový zrod autentického belcanta obohatený o vášnivú výrazovosť, ale aj etapu svojej vrcholnej hlasovej formy.

Posledná spolupráca dvoch veľkých umeleckých osobností sa odohrala pri menej tradičnom (pre Milánčanov) opernom titule Gluckovej Ifigenii na Tauride. Popri sopranistke účinkovali nemenej slávni Boris Christov, Tito Gobbi či Jon Vickers. Za dirigentským pultom stál Nino Sanzogno. Časť kritikov maestrovi vyčítala, že namiesto reálií antického Grécka sa jeho príbeh akoby odohrával vo Versailles, pričom scénograf sa inšpiroval výtvarnou tvorbou Galli Bibienu (tvorcu úžasného malého divadielka v Mantove). Pre Callasovú to bola dobrá príprava na neskorší herecký koncert v Pasoliniho filmovej Medey.

Ch. W. Gluck: Iphigénie en Tauride, Teatro alla Scala, 1957. Maria Callas, foto: Erio Piccagliani/Teatro alla Scala

V ďalších troch inscenáciách si Visconti popri réžii sám navrhol scénu i kostýmy. Išlo o Festival dvoch svetov (založený Giancarlo Menottim), ktorý bol akousi tvorivou dielňou talianskeho divadla tých čias. V roku 1958 tam uviedol Verdiho Macbetha a o rok neskôr Donizettiho operu Le duc d’Albe, v ktorej replikoval scénografiu z inscenácie diela v roku 1882. Spoletský festival mu natoľko prirástol k srdcu, že v roku 1961 tam režíroval aj Straussovu Salome akcentujúc dekadentnosť prostredia Herodesovho dvora.

V roku 1963 sa v palermskom Teatro Massimo pričinil o úspech opery Diabol v záhrade svojho švagra dirigenta a skladateľa Franca Mannina, autora jeho filmových hudieb. Visconti bol aj autorom libreta tejto vtedy pozitívne prijímanej opery. Rímska inscenácia Figarovej svadby (1964) bola zbavená scénografického lesku 18. storočia a režisér sa sústredil na živosť situácií a scénický realizmus.

Výstava Artisti all’Opera v Ríme, 2017, kostýmy a návrhy scény Viscontiho inscenácie Verdiho opery Don Carlo, foto: Yasuko Kageyama

Potom režíroval pre zájazd La Scaly do Moskvy Verdiho Trubadúra, ktorého inscenácia sa potom preniesla do Londýna. Inscenácia výtvarne sa odvolávajúca na El Greca mala prvotriedne obsadenie (Bergonzi, Cappuccilli, Tucci, Simionato) a dirigoval ju opäť Carlo Maria Giulini. V čierno-sivej milánskej inscenácii Dona Carlosa (1965) bol vypracovaný každý detail a jeho vokálnou ozdobou boli výkony Cesare Siepiho a tenoristu Gianfranca Ceccheleho. Majestátnosť barokovej scény kontrastovala s utrpením postáv.

Druhé stretnutie Viscontiho s Bernsteinom sa odohralo v roku 1966 vo Viedenskej štátnej opere pri Verdiho Falstaffovi v titulnej úlohe s Dietrichom Fischerom-Dieskauom. Kritika konštatovala, že takú ideálnu súhru javiska a orchestra ešte nevidela. V Straussovom Gavalierovi s ružou v Londýne (1966) sa výtvarne miešali štýly rokoka a secesie.

Jediným režisérovým úletom k neskoršiemu chápaniu režisérskeho divadla bol kritizovaný viedenský Simon Boccanegra (1969) s dirigentom Josefom Kripsom prenesený medzi astronautov. S festivalom v Spolete i s celou svojou opernou režijnou aktivitou sa Visconti rozlúčil v roku 1973 jedinou pucciniovskou inscenáciou opery Manon Lescaut, ktorú on považoval za vôbec najlepšie dielo skladateľa. Pravda, už v roku 1940 sa v Paríži podieľal ako asistent réžie na Renoirovej inscenácii Sardouovej Toscy. Viscontiho rozlúčka s operou bola plná mladosti a sviežosti prepracovaná v každom detaile a časovo posunutá do posledného decénia 19. storočia.

Franco Zeffirelli a Luchino Visconti počas skúšky Spontiniho opery La vestale v Teatro alla Scala, foto zdroj: internet

Viscontiho žiak Franco Zeffirelli označil Viscontiho za učiteľa v pravom renesančnom poňatí. Spolu so Strehlerom a Ponnellem patril k výkvetu opernej réžie pred nástupom režisérizmu.

Autor: Vladimír Blaho

Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár