Dnes je: streda, 19. 9. 2018, meniny má: Konštantín, zajtra: Ľuboslav, Ľuboslava

Ludmila Dvořáková v SND

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
V súvislosti s okrúhlym jubileom českej opernej speváčky Ludmily Dvořákovej (narodenej 11. 7. 1923) by stálo za to pripomenúť si jej niekoľkoročné pravidelné hosťovanie v Slovenskom národnom divadle (1958-61). Zhodou okolností to bolo obdobie, kedy vo vrcholnej forme spievala aj naša unikátna dramatická sopranistka Margita Česányiová. No predsa bol medzi nimi značný rozdiel.

Slovenka bola ideálnym verdiovským sopránom (čo potvrdila najmä v Aide, Trubadúrovi, Maškarnom plese), Dvořáková inklinovala k Richardovi Wagnerovi. Jej v objeme obrovský hlas bol neobyčajne temný a oproti Česányiovej vibrujúcemu sopránu pomerne rovný, aký v tom čase prevládal u väčšiny ideálnych wagnerovských interpretiek. Pravda u nás sa česká speváčka dostala len k Sente z Blúdiaceho Holanďana (úloha, ktorú skvele interpretovala aj Česányiová), no bola aj vynikajúcou Miladou z Dalibora (opäť alternujúc s Česányiovou), kým Dvořákova Rusalka už bola pre jej hlas priveľmi lyrická a jej prednes málo poetický.

Ludmila Dvořáková, G. Puccini: Manon Lescaut, Opera SND, 1955, foto: Archív SND

Ludmila Dvořáková,
G. Puccini: Manon Lescaut, Opera SND, 1955,
foto: Archív SND

Dvořáková sa predstavila v SND aj v dvoch premiérach – ako Zuzana Vojířová v Pauerovej opere a ako Pucciniho Manon Lescaut, kde lyricko-buffo tenor Alexandra Baránka s ňou nestačil držať krok. K jej najvlastnejšej doméne, čiže úlohám z opier Wagnera a čiastočne aj Richarda Straussa sa dostala v zápätí v Západnom Berlíne (od 1960) v Mníchove (1964-74), šesť rokov (1965-71) vystupovala v Bayreuthe a postupne sa dostala na najvýznamnejšie operné javiská sveta (New York, Miláno, Londýn, Viedeň, Buenos Aires), v Prahe sa znova objavila až v roku 1973. Jej pozícia je zvláštna tým, že tvorí akúsi spojnicu v prieniku českých a slovenských spevákov do zahraničia medzi obdobiami prvej polovice 20. storočia (kedy sme „vyviezli“ do sveta Destinovú, Buriana, Zídka, Novotnú a ďalších) a generáciou Petra Dvorského (spolu s Kopčákom, Beňačkovou, Randovou atď.) Na jej bratislavské úspechy si už dnes len málokto pamätá, takže ich hodno pripomenúť.

Autor: Vladimír Blaho

Poznámka redakcie

Vo štvrtok 11. júla oslávi popredná dramatická sopranistka Ludmila Dvořáková okrúhle životné jubileum (90). Supraphon k tejto príležitosti vydáva album árií z opier Wagnera a Smetanu.

Ludmila Dvořáková

Narodila sa 11. júla 1923 sa v Kolíne. Spev študovala v rokoch 1942-49 na konzervatóriu v Prahe u Jarmily Vavrdovej a debutovala v roku 1949 v Štátnom divadle v Ostrave ako Káťa Kabanová v rovnomennej opere L. Janáčka. V rokoch 1954 – 1959 bola Dvořáková sólistkou opery Národného divadla v Prahe, kde sa uviedla ako Anežka v opere Z. Vostřáka Kráľov mincmajster. Na prvej scéne zažiarila ako Alžbeta vo Wagnerovom Tannhäuserovi a Milada zo Smetanovho Dalibora, naštudovala i Krasavu v Libuši, Rusalku, Leonoru vo Fideliovi. Leonoru spievala pohostinsky aj v Slovenskom národnom divadle v Bratislave v roku 1952 ešte počas pôsobenia v Ostrave a v rokoch 1958 – 1960 tu bola angažovaná ako stály hosť. V repertoárových inscenáciách spievala Miladu v Daliborovi, Sentu v Blúdiacom Holanďanovi a Dvořákovu Rusalku. S operným súborom naštudovala titulnú úlohu v Pucciniho Manon Lescaut (1958) a Zuzanu Vojířovú v rovnomennej opere J. Pauera (1959). Spevácke umenie Dvořákovej v postave Manon ohodnotila kritika ako mimoriadny tvorivý čin na medzinárodnej úrovni. Na bratislavskom javisku vystúpila ešte v roku 1961 ako Milada pod taktovkou dirigenta a manžela Rudolfa Vašatu (1911-1982), avšak už ako členka Štátnej opery v Berlíne.

Dvořáková spievala dlhé roky na mnohých popredných svetových operných scénach. V júni 1956 debutovala v Štátnej opere vo Viedni ako Elizabeta v Donovi Carlosovi, na jeseň v tom istom roku spievala Leonoru vo Fideliovi a do roku 1984 tu pravidelne pohostinsky vystupovala ako Octavian (Gavalier s ružou, 1961), Senta v Blúdiacom Holanďanovi (1965), Katarína Izmajlovová v prvom nemeckom uvedení Šostakovičovej rovnomennej opery s dirigentom Jaroslavom Krombholcom (1965), Brünnhilda (Valkýra, 1969), Kostolníčka v Jej pastorkyni (dirigent Charles Mackerras, 1984). V berlínskej Štátnej opere debutovala v úlohe Octaviana v Gavalierovi s ružou (1960), vystupovala v ďalších nemeckých divadlách, vo Francúzsku i Belgicku. S veľkým úspechom spievala Leonoru vo Fideliovi v newyorskej Metropolitnej opere (s Jamesom Kingom ako Florestanom a pod taktovkou Karla Böhma, 1966) a v Štátnej opere v Mníchove (1967). Účinkovala tiež v londýnskej Covent Garden, v Paríži, v Teatro Colón v Buenos Aires, v Ríme atď. Dvořákovej vytrvalý, technicky znamenite ovládaný vysoko dramatický soprán tmavej farby, schopný veľkej výrazovej intenzity ju predurčoval pre wagnerovské úlohy. Na scéne uplatňovala aj herecký talent umocnený pôsobivým javiskovým zjavom. Z wagnerovských postáv spievala Izoldu (Tristan a Izolda, v rokoch 1965 – 1971 na festivale v Bayreuthe Venušu (Tannhäuser), Gutrun (Súmrak bohov), Brünnhildu (Valkýra, Siegfried), Ortrudu (Lohengrin), Kundry (Parsifal), k jej profilovým postavám patrili aj úlohy v operách R. Straussa: Farbiarova žena (Žena bez tieňa), Maršalka (Gavalier s ružou), Primadonna/Ariadna (Ariadna na Naxe). Z talianskej opernej tvorby stvárnila Toscu, Elizabetu (Don Carlos), Améliu (Maškarný bál). S opernými súbormi z Berlína a Hamburgu sa zúčastnila aj zájazdov do Japonska (1982, 1984).

V roku 2002 získala Ludmila Dvořáková Cenu Thálie za celoživotné dielo a v roku 2012 Cenu Antonína Dvořáka za celoživotné majstrovstvo a za prínos v popularizácii českej hudby v zahraničí.

Podporte časopis Opera Slovakia a získajte vstupenky do Opery SND alebo knihu
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Vladimír Blaho

operný kritik a publicista

Zanechajte komentár