Kostýmová výtvarníčka Ľudmila Várossová oslavuje 2. apríla t.r. polokrúhle životné jubileum. V rozhovore pre Opera Slovakia hovorí o svojom povolaní, vnímaní súčasných trendov a prezradila aj ako sa vyrába divadelný kostým či aké povolanie by jej bolo blízke.
Ľudmila Várossová patrí medzi významných slovenských kostýmových tvorcov. Vyštudovala Strednú školu umeleckého priemyslu, bábkarskú scénografiu na Divadelnej fakulte Akadémie múzických umení v Prahe a scénickú a kostýmovú tvorbu na bratislavskej Vysokej škole múzických umení. Ako kostýmová návrhárka v slobodnom povolaní sa úspešne uplatnila v divadle, televízii i vo filme. Je autorkou stoviek kostýmov činoherných, operných, baletných, muzikálových inscenácií či televíznych produkcií doma aj v zahraničí.
Výtvarné práce Ľudmily Várossovej boli prezentované na mnohých kolektívnych i samostatných výstavách. Je laureátkou Ceny ministra kultúry za výnimočný osobitý vklad do rozvoja kostýmového výtvarníctva na Slovensku a v zahraničí.
Prečo si sa rozhodla pre kostýmové výtvarníctvo? Čím ťa divadlo očarilo?
Počas štúdia na SUPŠ som prišla na chuť rôznym odvetviam úžitkového výtvarníctva. Zdalo sa mi, že poznávaním rôznych remesiel môžem dať maľbe, ktorej som sa chcela pôvodne venovať, pridanú hodnotu. Zároveň mi od detstva robili skvelú spoločnosť knižky a tak som pokladala za prirodzené uchádzať sa o štúdium scénického výtvarníctva, ktoré prinášalo vyváženie oboch mojich záujmov. Po absolvovaní Vysokej školy múzických umení už zohrala náhoda svoje. Mala som okolo seba režisérov, ktorí mi ponúkli spoluprácu na kostýmoch, najskôr v televízii a vo filme. To boli ďalšie „moje univerzity“.
Pripravuješ kostýmy pre viaceré divadelné druhy od činohry cez muzikál, balet až po operu či televízne inscenácie. Líšia sa tieto kostýmy v niečom?
Bez dôrazu na detail, ktorý sníma kamera, sa nezaobídete. S tým súvisí aj nekonečné poznávanie hmotnej kultúry odevu, textúry a farebnosti materiálov, pozorovanie ľudí, ich konanie, historické, spoločenské a sociálne súvislosti. Kostým nesie vonkajšie znaky stavu človeka v konkrétnej situácii. Divadelný kostým takisto, ale môže používať väčšiu výtvarnú, či významovú nadstavbu, povedzme štylizáciu. V hudobnom divadle je mnohokrát kostým aj zhmotneným pocitom hudby.
Divadlo je živé nielen v jeho živej produkcii, ale aj v neustálom vývoji, v jeho nových formách a pod. Ako vnímaš s tým súvisiaci vývoj v divadelnom kostýmovom výtvarníctve?
Všetko naokolo je v neustálom pohybe, vonkajšie znaky kostýmových výprav sa takisto menia. Kostýmové výpravy raz nesú znaky popisnej reálnosti, inokedy výtvarnej štylizácie, voľnej výtvarnej tvorby, alebo niečo medzitým. Historické reálie sa striktne dodržiavajú, alebo sa celkom nahradia súčasným slovníkom.
Podľa mňa sa dnešné tendencie opierajú o všetky z týchto možností. Dôležité je, aby ani kostýmový výtvarník nepokrivil obsah a posolstvo diela. Preto výtvarné prostriedky, ktorými sa vyjadruje, musí voliť citlivo. Ja takisto niekedy vnímam, že sa ku klasickej dramatickej, či hudobnej téme potrebujem vyjadriť súčasnými prostriedkami, aby dali divákovi priamejšiu emóciu. Ale nesmie to byť póza.
Ak si vezmeme operu, alebo balet, sú to globálne žánre a diela svetového repertoáru sa hrajú po celom svete. Ako vnímaš v tejto oblasti aktuálne trendy v oblasti kostýmov?
Sú európske divadlá a ich diváci, ktorí takmer bezvýhradne tolerujú spôsoby inscenovania klasickej aj súčasnej tvorby. Majú ambíciu robiť predovšetkým dobré divadlo. Je logické, že nie vždy sa tak stane. S istou mierou rizika a experimentu počítajú napríklad aj v kostýmovej tvorbe. Preto rada navštevujem divadelné festivaly, tam sa nikdy nenudím. Ak niekto protestuje, konzervatívnejších inscenácií, ale aj dobrých, je všade dostatok. V našej proveniencii treba divákom k rôznorodému, aj odvážnejšiemu inscenačnému tvaru, otvárať nové obzory… Aj my sami divadelníci to musíme takto vnímať.
Ktorý typ kostýmov navrhuješ najradšej?
Takto vlastne nikdy neuvažujem. Mám skôr ambíciu, aby si diváci z „môjho“ predstavenia odniesli aj vizuálne plnokrvný zážitok…, ten môže byť podľa cieleného významu prekrásny, malebný, alebo odpudzujúci.
Ale pod riadok: mám veľký rešpekt pred uniformami. Ak sú dokonalé a výborne zrealizované, nič krajšie nepoznám. Štylizácia im ale veľmi nepristane (smiech).
Prezraď našim čitateľom, ako vzniká divadelný kostým, a napríklad ktorá fáza výroby je tá najzložitejšia.
U mňa vzniká kostým až na konci procesu debát s ostatnými inscenátormi o tom, ako dielo vnímame my a ako ho chceme tlmočiť divákom. Kostýmový výtvarník nepracuje v izolácii. Jedine vo chvíli, kým svoje myšlienky nepremení na množstvo kostýmových návrhov, ktoré sú mu oporou pri realizácii kostýmov v divadelných dielňach. Ja následne pripravujem strihovú dokumentáciu, rozkresľujem detaily kostýmov a doplnkov, vyberám materiály. Potom s kolegami pripravím detailný finančný rozpočet.
Samostatnou etapou je samotná realizácia výpravy – výroba kostýmov, parochní, obuvi, zbraní, výtvarných detailov… a kostýmové skúšky s účinkujúcimi. Napokon sa hotová kostýmová výprava presunie do divadla a začne sa všetko pekne spájať dokopy na generálnych skúškach – kostýmy, scéna, svetlá, rekvizity ,účinkujúci, orchester, dirigent, réžia.
Čo je pre teba pri navrhovaní a tvorbe kostýmov najdôležitejšie?
Aby som v dobrom slova zmysle slúžila divákovi. Aby sa k nemu aj cez moju prácu trochu posunulo estetické cítenie, informácie a hodnoty, ktoré dokáže tlmočiť len taký živý organizmus, akým je divadlo.
Pracovala si na množstve inscenácií, mnohé diela sa vracajú na divadelné javiská v nových inscenačných podobách. Kde čerpáš neustálu inšpiráciu?
Stále mám chuť, zvedavosť a energiu vnímať všetko okolo seba. Počúvať ľudí, prírodu, hudbu. Čítať. Cestovať. Učiť sa od kolegov. A nechcem si to všetko nechať len pre seba. V sebe si zážitky spracovať a posunúť ďalej…
Aké povolanie by si robila, ak by si nebola kostýmovou výtvarníčkou?
Asi niečo, kde by bola stále prítomná hudba a literatúra. A rada komunikujem s ľuďmi… Žeby dramaturgia?
Ako tráviš voľný čas?
Okrem všetkého, čo vyplýva z predošlého – teda s hudbou a knihami, mám konečne čas pozrieť si mnohé dobré európske filmy a preháňam sa po lese so psíkmi a na dištanc aj s našimi milovanými vnučkami.
Rozprával sa: Ľudovít Vongrej
Z redakcie Opera Slovakia prajeme oslávenkyni všetko najlepšie.
Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!
Súvisiace články:
Desať dekád profesionálneho divadla na Slovensku z éteru Rádia Devín 
Divadelný ústav oslavuje 60. výročie svojho vzniku 
Dokumentaristka Elena Blahová-Martišová si v SND prevzala Cenu za mimoriadny prínos v oblasti divadla 
Divadelný ústav vydal očakávanú publikáciu Dejiny slovenského divadla II. (1948 – 2000)