Dnes je: pondelok, 24. 9. 2018, meniny má: Ľubor, zajtra: Vladislav

Ľudovít Ludha: Naskočiť v tomto štádiu do produkcie vo Viedni bol adrenalínový zážitok

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
S ideou priniesť do Viedne Janáčkov cyklus prišiel bývalý hudobný riaditeľ Viedenskej štátnej opery Franz Welser-Möst. Vrámci projektu sa má vo Viedni každý rok inscenovať iná Janáčkova opera. Cyklus v roku 2014 odštaroval Liškou Bystrouškou a pokračuje operou Vec Makropulos. Franz Welser-Möst medzičasom rezignoval na svoju funkciu a odstúpil z projektu aj ako dirigent. Dirigentskú taktovku po ňom prevzal Jakub Hrůša. Pre chorobu neskôr odvolal svoju účasť aj tenor Rainer Trost. (o tejto zmene obsadenia sme informovali TU…) Doslova v poslednej chvíli ho nahradil Ľudovít Ludha, s ktorým sme sa o jeho debute vo Viedni porozprávali podrobnejšie.

Pán Ludha aká je Vaša doterajšia bilancia, čo sa týka Leoša Janáčka a jeho tvorby? V ktorých jeho operných opusoch ste už účinkovali?

Až na ,,Príhody pána Broučka” a ,,Počiatok románu” som spieval v podstate všetky Janáčkove opery – Káťu Kabanovú (Švajčiarsko, Španielsko), Z mrtvého domu (Švajčiarsko), Šárku, Lišku Bystroušku (La Fenice Benátky), Jenůfu (ND Praha), Osud (vo Viedni a v Japonsku a následne nahrávka CD s Gerdom Albrechtom – CD získalo cenu roka), ale taktiež aj kantáty – napr. Amarus (Brno), Zápisník zmizelého (Bolzano), Večné evanjelium (Musikverein vo Viedni, dir. Nicolaus Harnoncourt), Otčenáš (Tokyo), Glagoskú omšu (Španielsko, Taliansko, Portugalsko, Praha, Liverpool, Taiwan, Koncertgebouw Amsterdam, Lipsko, opera Sydney, Ravena, Linz, Bamberg, Brémy, Mníchov s Marissom Jansonom, …).

Glagolskú omšu som po prvýkrát robil už veľmi dávno, myslím, že to mohlo byť asi pred 26 rokmi a bolo to moje prvé zahraničné angažmán. Predstavenie prebiehalo v Portugalsku s Oliverom Dohnányim ako dirigentom.

S Janáčkom máte teda bohaté skúsenosti. Teraz spievate Vec Makropulos vo Viedni namiesto Rainera Trosta. Aké je to na poslednú chvíľu naskočiť do rozbehnutej produkcie? Predpokladám, že musí ísť o adrenalínový zážitok…

No, bolo to šialené. V utorok večer som dostal telefonickú správu, že sa vyskytla možnosť nastúpiť do viedenskej inscenácie a v noci mi potom prišla informácia, že moje účinkovanie je potvrdené. V stredu som vstával o pol piatej ráno, aby som bol včas vo Viedni. Tam som však skúšal len s “covermi”, sólistov som videl prvýkrát až na verejnej generálke. Keďže sme neboli vzájomne zohratí, a šli sme rovno ,,na ostro”, bol to adrenalínový výkon. Sólisti ma videli na generálke vlastne nalíčeného v kostýme. Po jej skončení ma vôbec nespoznali, lebo som bol už odlíčený s okuliarmi a oni ma nikdy predtým v civilnej podobe nevideli. Avšak réžia je našťastie úplne klasická – povedal by som, že až filmová. Chvalabohu, nebehajú tam vojaci s tankami ani nič podobné, takže nebolo ťažké režijne sa prevteliť do tejto inscenácie. Tým, že som mal dielo čerstvo naštudované z Bratislavy a že je v češtine, kde rozumiete každé slovo, hrať inú, klasicky režírovanú inscenáciu, nebol problém.

L. Janáček: Vec Makropulos, Viedenská štátna opera, 2015, foto: Michael Pöhn

Leoš Janáček: Vec Makropulos, Viedenská štátna opera, 2015,
foto: Michael Pöhn

Toto konkrétne hudobné naštudovanie dirigenta Hrůšu vo viedenskej produkcii ste počuli prvýkrát iba deň predtým, ako ste šli na verejnú generálku. Aký bol postup pri Vašom veľmi rýchlom doštudovaní?

Ten jeden deň pred tým si dirigent so mnou operu prešiel a keď bolo treba, zastavoval hudbu a vysvetľoval mi, kde a ako bude niektoré miesta dirigovať, takže som si všetky zmeny narýchlo ,,zapisoval do hlavy”. Najväčší problém je v interpretácii niektorých častí opery. Janáček často nedáva žiadne indície, ako s určitými konkrétnymi taktami naložiť a každý dirigent si ich v podstate môže interpretovať po svojom. Nechcem zachádzať do detailov, lebo ťažko sa o tom hovorí, keď nemáte pred sebou partitúru, ale ide napríklad o posúdenie, či tento kúsok urobiť na dve veľké doby, alebo na tri malé, a podľa toho samozrejme musíte ináč počítať. Dirigenti s ktorými som pracoval, si to vyložili každý po svojom a presne opačne, takže ako som mal to počítanie naučené v Bratislave, presne to miesto som sa musel preúčať úplne inak a nanovo vo Viedni. A takýchto rozdielov je tam viac.

Mali ste možnosť bezprostredne po sebe porovnávať, v priebehu dvoch mesiacov, rozdiely v umeleckom poňatí diela medzi troma dirigentami – Hanusom, Olosom a Hrůšom. (o bratislavskej produkcii sme informovali TU…) Málokedy sa podarí v tak krátkom časovom slede mať troch rôznych dirigentov. O to viac vyniknú rozdiely, keď máte čerstvo v pamäti interpretáciu každého z nich. V čom bol podľa Vás najmarkantnejší rozdiel?

Je to, ako keby ste dali ten istý obraz namaľovať trom rozdielnym maliarom, ale nechali im voľnosť v štýle, akým majú maľovať. Vzniknú tri veľmi pekné obrázky a pritom každý iný. Preto aj existuje viacero kritických edícií Janáčka, pretože každý sa snaží dielo zbaviť nánosov, ktoré sa tam vniesli, a priblížiť sa pôvodnej predstave skladateľa, do ktorej sa neskôr zasahovalo. Lenže nie je úplne jasné, aká vlastne bola jeho pôvodná predstava. Toto bola jedna z prvých vecí, ktoré sme si prechádzali v Bratislave s Tomášom Hanusom, keď nám vysvetľoval, že dnes je veľa ambícií podávať Janáčka údajne tak, ako to chcel on sám, avšak pritom ide vždy len o interpretáciu dirigenta. Máte viacerých skvelých dirigentov, z ktorých každý si tie isté veci vyloží ináč. Janáček nezanechal žiadne jasné inštrukcie, ako jeho dielo interpretovať. Taktiež notový záznam má rôzne verzie, v ktorých sú škrty, a nie je jasné, či verziu A chcel Janáček opraviť na verziu B, alebo či naopak verzia A je jeho skutočná predstava, do ktorej bol pod tlakom nútený neskôr zasiahnuť, aby vyhovel rôznym požiadavkám. Ktorá z rôznych úprav je tá ,,pravá” je opäť vecou interpretácie a keby to bolo jasné, nebolo by toľko pokusov o rôzne kritické edície. Ale celkovo môžem povedať, že vo Viedni bola opera dirigovaná v pomalšom tempe než v Bratislave. To je samozrejme zásadný rozdiel. Lenže Janáček často nedáva jednoznačné odporúčania ani pokiaľ ide o tempo, takže je naozaj len vec citu každého dirigenta, ako to chce robiť.

Ak dirigent menil tempá inak, ako to máte hudobne naštudované v Bratislave a Vy ste nemali možnosť niekoľkotýždňového skúšania, ale šli ste rovno na verejnú generálku, zrejme ste museli byť viac ostražitý.

Nie, nie je to vôbec také zlé. Janáčkova hudba – to nie je ako Verdi, kde idete presne na dobu, tu je oveľa viac vecou citu, ako budete spievať, pocitovo musíte byť naladený na jednotnú vlnu a ponoriť sa do nej, nechať sa viesť. Keď Janáčka počujete prvýkrát, tak máte pocit, že je to miestami ťažká hudba, ktorá nemá jasný vnútorný poriadok alebo logiku, ale už na druhé počutie začnete nachádzať podprahovú hĺbku a integritu, ktorá na prvý pohľad nebola zrejmá. Treba sa ňou nechať ovládnuť a tak vám napovie, čo a kedy máte zaspievať, nemusíte mať oči uprené na dirigenta.

Pri pomalších tempách zrejme musíte inak rozložiť svoje sily, či už pri práci s dychom, alebo hereckou akciou. Neprinášalo potom zvolené pomalé tempo v niektorých dlhších frázach potrebu úplne zmeniť dýchanie?

Netreba sa obávať, nikdy sa nespieva až na doraz z dychom. A tie rozdiely medzi dirigentami nie sú až také dramatické, aby spevákovi urobili problém. Skôr treba v takom prípade inak rozfázovať pohyb na scéne. Ak som vedel, že na tieto takty prejdem v Bratislavskej inscenácii od stola napríklad ku gauču, teraz by som ten istý pohyb musel začať robiť hudobne na inom mieste, ak sa má zachovať prirodzené tempo chôdze. Ale keďže réžia bola vlastne iná, tak tento problém ani nebol, všetko išlo akosi spontánne. Ja som nemal veľa času nad tým všetkým takto podrobne uvažovať, jednoducho nechal som sa viesť hudbou a situáciou na scéne.

Leoš Janáček: Vec Makropulos, Viedenská štátna opera, 2015, Margarita Gritskova (Krista), foto: Michael Pöhn

Leoš Janáček: Vec Makropulos, Viedenská štátna opera, 2015,
Margarita Gritskova (Krista),
foto: Michael Pöhn

V orchestrálnej jame Viedenskej štátnej opery hrajú de facto Viedenskí filharmonici. U nás v Bratislave orchestru vyčítali najmä to, že hral neustále príliš silno. Aké bolo z tohto pohľadu spievať s orchestrom Viedenskej štátnej opery?

Janáček občas nepredpisuje ani dynamiku jasne, je to opäť vecou citu a interpretácie zo strany dirigenta. Ja sa neviem celkom presne vyjadriť k dynamike vo Viedni, pretože keď stojíme na javisku, nepočujeme, či orchester hrá príliš hlasno, alebo potichu. My ani nevieme posúdiť, či je nás ako spevákov počuť, alebo či nás orchester prehlušil. To sa dá posúdiť oveľa lepšie práve z hľadiska. Ako som už povedal, nikto nevie presne určiť, ako má znieť originál Janáčka, ako vlastne konkrétne veci myslel, a ak má niekto ambície robiť hudbu dynamicky inak, než niekto druhý, nemôžeme povedať, či to tak malo, alebo nemalo byť. Ale povedal by som, že vo Viedni hrali určite dynamicky vyváženejšie, aj keď balans ako celok posúdiť neviem.

Poviem Vám príklad. Glagolskú omšu som robil asi 30 krát, mohol by som teda povedať, že ju poznám naozaj dobre. Avšak na jednom koncerte prišla požiadavka od dirigenta, aby sme nestáli pri ňom, ako obvykle, ale úplne vzadu. Dostal som sa teda za orchester a k inej nástrojovej sekcii, než kde som stával vždy doposiaľ. A naraz to pre mňa bolo úplne iné dielo. Počul som melodické linky, ktoré som predtým nikdy nepočul, a naopak, tie na ktoré som bol zvyknutý som ani nepostrehol. Uvedomil som si, že v závislosti od toho, kde stojím počujem úplne inú hudbu. Preto sa mi ťažko vyjadruje k balansu, keď ho môžem hodnotiť iba z pódia.

Komentátori nedeľného rozhlasového prenosu z premiéry Veci Makropulos na rakúskej stanici ORF Ö-1 sa nadchýnali, že sa hrá Vec Makropulos s Heinzom Zednikom. Kto vystupuje v hlavných postavách inscenácie ich akoby až tak veľmi nezaujímalo, pre nich bol na prvom mieste aj tak práve domáci legendárny Zednik v úlohe Hauk – Šendorfa. Možno to nie je až tak prekvapivé, ak si uvedomíme, že vo Viedenskej Štátnej opere spieva už od roku 1964 a spolu s Editou Gruberovou a Alfredom Šramekom tvorí stálicu divadla.

Tak ja som sa vtedy len narodil, keď pán Zednik už spieval vo Viedenskej štátnej opere. Napriek tomu, že jeho postava je vedľajšia, výrazovo bol úžasný. Iste, on už má svoj vek a spevácky možno už nie je to, čo býval za mlada, ale dal do svojej postavy taký výraz, že sa s ním nedalo vôbec súperiť. Je to rola napísaná akoby pre neho. Jednoducho bol úžasný. V prípade jeho postavy ide hlavne o ten výraz a nie o to, ako sa držať partitúry.

Vec Makropulos sa vo Viedni uvádza v českom jazyku úplne prvýkrát a všetci, čo v nedeľu spievali na premiére, majú svoje účinkovanie uvedené ako rolendebut. Predstavte si, že 51 rokov spievate v Štátnej opere, máte vo svojom fachu odspievané všetky postavy čo existujú tak, ako pán Zednik, a naraz, keď už máte skoro 76 rokov, príde rolendebut. To je rarita…

Nuž, to je výborné, nenapadlo mi takto sa na to pozrieť. Áno, to je predsa jeho rolendebut. Väčšinou máte v životopise uvedené, že rolendebut v nejakej postave ste mali napríklad, keď ste začínali spievať kdesi na začiatku kariéry, prípadne aj neskôr, no ale asi ťažko v 76-tich rokoch. Lenže Vec Makropulos sa vo Viedni naozaj nikdy neinscenovala. Respektíve, kedysi veľmi dávno operu raz robili, ale nebolo to v Štátnej opere ale v Komische oper, a spievala sa v nemeckom jazyku. A hlavne odvtedy prešlo naozaj už veľa rokov. V češtine a ešte k tomu v Štátnej opere to ide teraz úplne prvýkrát.

Leoš Janáček: Vec Makropulos, Viedenská štátna opera, 2015, Heinz Zednik (Hauk-Šendorf), foto: Michael Pöhn

Leoš Janáček: Vec Makropulos, Viedenská štátna opera, 2015,
Heinz Zednik (Hauk-Šendorf),
foto: Michael Pöhn

A ako to bolo s češtinou Vašich zahraničných javiskových partnerov? Podľa môjho prvého dojmu bola nadštandardne slušná, nečakal som, že to takto zvládnu.

Pokiaľ viem, mali skvelého jazykového kouča, ktorý s nimi sedával. Čeština je pre nich veľmi ťažký jazyk. V librete sú niektoré krkolomné miesta, ktoré aj nám robia problém, nieto ešte cudzincovi. Napríklad je tam pasáž, v ktorej sa hovorí: ,,Kolik je vám let?” a odpoveď,,Přes čtyřicet”. No a teraz skúste povedať ,,Přes čtyřicet” na jednu dobu. To nie je jednoduché ani pre Slováka.

Riaditeľ Dominique Meyer nedávno prezentoval, že opera na Ringu má aj najširší repertoár na svete. Napríklad v minulej sezóne uvádzala myslím až 52 rozdielnych titulov. Vy ste v tomto opernom divadle práve debutovali. Podeľte sa s našimi čitateľmi o pocity z Vášho prvého účinkovania v tomto prestížnom opernom dome. Ste skúseným spevákom, ale mali ste predsa len trému?

Na trému nebol čas. Naozaj som nemal ani trochu času zamyslieť sa nad tým celým. Je mi samozrejme jasné, že toto je významný moment, avšak na druhej strane nechcem ho ani preceňovať. Pre mňa je na tom všetkom najväčším zadosťučinením spôsob, akým som sa do Viedenskej opery dostal. Iste, zapracovala aj náhoda, ochorel Rainer Trost, avšak to, čo nasledovalo potom, je to podstatné. Mňa totiž odporučili do tejto inscenácie na základe toho, že sa na mňa boli pozrieť v Bratislave, a na základe môjho výkonu v bratislavskej inscenácii. Až potom riešili, kto je môj agent. Hovorím to preto, lebo v dnešnom svete, keď máte agenta s dobrými kontaktmi, vie vás presadiť všade, ale v tomto prípade to bolo presne naopak. Vo Viedni najprv získali odporúčanie na mňa len na základe toho, ako som spieval v Bratislave, rozhodli sa pre mňa a až potom zisťovali, ktorý agent ma zastupuje. To znamená, že rozhodujúce neboli kontakty, kto koho kde pozná, ale vyslovene iba môj výkon. A toto má pre mňa obrovskú hodnotu.

Napriek tomu, že si význam tejto udalosti veľmi nepripúšťate, nikdy nemôžete vedieť, či sa Vám takto neotvoria aj ďalšie možnosti…

Spieval som už na rôznych prestížnych javiskách od Carnegie Hall, cez mnohé významné operné domy a festivaly po celom svete. A nepochybujem o tom, že tam, kde je prestíž a peniaze, je možné priviezť špičkových dirigentov a režisérov a postaviť prvotriedne predstavenia, o akých v iných operných domoch môžu len snívať. Avšak to sa týka len profesionálnej stránky. Po ľudskej stránke som zažil veľa neuveriteľne nádherných a inšpirujúcich predstavení práve v divadlách, kde žiadne svetové mená ani veľké dirigentské hviezdy a ani extra veľké rozpočty neboli.

Napríklad na hraniciach Nemecka a Poľska v Görlitzi. Keď si spomeniem, aké nádherné ľudské väzby tam vznikali a s akým nadšením a zápalom sa tam robili predstavenia, myslím si, že to sú zážitky, ktoré paradoxne skôr vzniknú v malých a menej známych operných domoch, než v tých najvychytenejších kolosoch. Som samozrejme veľmi rád, že som sa dostal do Viedne, a veľmi dobre si uvedomujem aj možnosti, ktoré naznačujete, ale na druhej strane som realista a držím sa pri zemi. Som rád, že sa to stalo, ale viem, že úžasné predstavenia som zažil aj na miestach, ktoré sa do rebríčkov najprestížnejších operných domov vôbec nikdy ani nedostanú.

Pripravil: Peter Bleha

Prenos opery Vec Makropulos z Viedenskej štátnej opery bude naživo odvysielaný v nedeľu 20. decembra 2015 o 19:30 hod. prostredníctvom live streamu na webstránke  www.staatsoperlive.com

Podporte časopis Opera Slovakia a získajte vstupenky do Opery SND alebo knihu
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

spravodajca a publicista

Zanechajte komentár