Ľudovít Ludha: Vždy keď mám predstavenie, mám sviatočný deň

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Hosťoval na mnohých zahraničných scénach v Nemecku, Amerike, Francúzsku či Taliansku, no usadiť sa v zahraničí natrvalo ho nelákalo. Sám seba vníma ako lokálpatriota, pre ktorého je jeho domovská scéna aj skutočným domovom. Tento rok oslavuje na doskách SND svoju 32. sezónu. Rozprávali sme sa s tenoristom Ľudovítom Ludhom.

Na doskách Slovenského národného divadla si viac ako 30 rokov. Mne sa zdá úplne neuveriteľné byť „verný“ jednému divadlu takú dobu. Ako sa cítiš v divadle a na našom javisku po tých rokoch?

Samozrejme sa v našom divadle cítim ako doma, členom SND som od roku 1987. Život ide veľmi rýchlo a utečie aj ten čas v divadle. Keď som nastúpil, vôbec som neuvažoval, čo bude a zrazu prešlo viac ako 30 rokov, čo som tam. Veľa sa však zmenilo – napríklad aj tým, že sme sa pred približne desiatimi rokmi nasťahovali aj do novej budovy SND, takže sme si museli zvykať na dve „domácnosti“. Keď však vojdem do historickej budovy divadla a spomeniem si na tých spevákov, s ktorými som kedysi začínal a veľká väčšina z nich už nie je medzi nami, zaleje ma zvláštny pocit.

Staré divadlo má svoju atmosféru aj tým, že nebolo v ostatnom období renovované – sú tam napríklad všetky pôvodné staré koberce… Spomínam si na ľudí, ktorí úž dávno nie sú medzi nami a v divadle pôsobili – Stanislav Beňačka, Vojtech Schrenkel, Boris Šimanovský, Juraj Oniščenko, Elena Kittnarová, Juraj Hrubant či generácia dirigentov a režisérov ako Gerhard Auer, Branislav Kriška, Miroslav Fischer… Je úsmevné, ako sa mení aj pohľad človeka. Keď sa teraz pozriem na mladú nastupujúcu generáciu spevákov, vidím seba, ako som kedysi ako mladý prišiel do divadla a všetci 40 – 50-tnici mi pripadali starí. Dnes som na tej druhej strane aj ja sám (smiech).

Ľudovít Ludha na predspievaní vo Viedni (1988), kam ho pozval sám Pavarotti.
foto: súkr. archív Ľ. Ludhu

Počas takéhoto obdobia sa spevák stretne s konkrétnou rolou, či už počas repríz alebo v rámci novej inscenácie asi mnohokrát. Spomenieš si, ktorú z postáv si spieval/spievaš najčastejšie?

V našom divadle som najčastejšie spieval Rodolfa z Bohémy – moje ostatné predstavenie (27. januára 2019 v Olomouci, pozn. red.) bolo sté v poradí. Po prvýkrát som Rodolfa stvárnil v septembri 1992 v Osake. Niektoré tituly som dokonca spieval v slovenčine a potom v originálnom jazyku – Nabucca, Madame Butterfly. Gounodovho Fausta som robil aj v Bednárikovej réžii a po 20-tich rokoch v novej réžií. Romea v opere Romeo a Júlia som spieval najskôr v Prahe a po 20-tich rokoch u nás. Eugen Onegin alebo Predaná nevesta boli tiež tituly, ktoré sa mi po 20-tich rokoch znovu vrátili.

Je pre teba Rodolfo aj srdcovou záležitosťou?

Asi áno, ale konkrétna rola musí byť spriahnutá aj s danou inscenáciou. Inscenácia Václava Věžníka v roku 1994 bola naozaj geniálna, tam som sa cítil úplne ako doma. Bohému sme hrali ešte so Sväťom Malachovským, Martinom Malachovským… Boli sme výborná a zohratá partia, na javisku to žilo tak, ako to v Bohéme žiť má. Scénu robil kedysi Ladislav Vychodil, s ktorým odišiel kus histórie.

G. Puccini, Bohéma, Opera SND, 1994,
Andrea Danková (Mimi), Ľudovít Ludha (Rodolfo),
foto: Alena Klenková

Sú speváci, ktorí sa zameriavajú len na jeden hudobný štýl, prípadne úzky okruh postáv, ktoré interpretujú dookola. Myslíš si, že dokážu vykresliť daný charakter a prežívať emócie znova a znova tak, aby to bolo pre divákov stále príťažlivé?

Určite áno a dokonca si myslím, že ešte viac než na začiatku, keď bol človek mladý. Keď spevák začína, má obavy, či sa mu to podarí, alebo či mu napríklad nevypadne text, ale po mnohých rokoch v divadle máš tú konkrétnu rolu tak „uležanú“ a dielo tak dobre poznáš, že prichádza iný level, kedy si to na javisku začínaš užívať. Hráš sa s tou rolou, hľadáš, skúšaš nové veci – jednoducho sa na to tešíš.

V tvojom repertoári majú veľmi široké zastúpenie diela Giuseppe Verdiho, veď len v SND spievaš aktuálne v inscenáciách Don Carlo, Nabucco, Rigoletto, La traviata a Macbeth. Vnímaš sám seba ako verdiovského speváka?

Ja sa tak nevnímam. Osobne za svoj bonus považujem to, že som dosť univerzálny – svojho času som robil Donizettiho Dcéru Pluku, kde je napísaných 9 C a popritom som spieval Dona Carla alebo Zlatého Kohútika s vysokým Es. Vždy som sa snažil čo najlepšie spievať všetko, čo mi dali. Veristické opery a „pucciniovky“ sú mi ale najbližšie.

G. Verdi: Don Carlo, Opera SND, 2018,
Adriana Kohútková (Elisabetta), Ľudovít Ludha (Don Carlo),
foto: Pavol Breier

Okrem iného si sa neraz stretol s dielami slovanských skladateľov – hlavne Janáčka, Dvořáka, Smetanu alebo Čajkovského. Dočítala som sa, že máš „na konte“ všetky Janáčkove opery?

Nielen opery, ale celú jeho vokálnu tvorbu, okrem Výletov pana Broučka.

Aký je podľa teba dôvod, že si ťa práve Janáčkove diela našli vo svete aj u nás v tak hojnom počte?

Popravde neviem, čím to je. Možno to bola len náhoda, za ktorú som ale veľmi vďačný, pretože Janáčka milujem. On je pre mňa Van Gogh v hudbe. Na vytvorenie atmosféry či zmenu nálady nepotrebuje dve strany ako možno iní skladatelia, ale stačia mu dva – tri takty. Vedel perfektne pracovať s emóciou v hudbe. Samozrejme, že keď človek otvorí noty v prvý deň, vždy sa najskôr zhrozí (smiech), ale po pár dňoch štúdia ťa Janáčkova hudba chytí za srdce.

Leoš Janáček: Vec Makropulos, Viedenská štátna opera, 2015,
Laura Aikin (Emilia Marty), Ľudovít Ludha (Albert Gregor),
foto: Michael Pöhn

Čítajte tiež
Ľudovít Ludha: Naskočiť v tomto štádiu do produkcie vo Viedni bol adrenalínový zážitok

Za svoje dlhoročné pôsobenie na javisku si zažil rôznych režisérov s rôznymi ideami. Kedy sa podľa teba dá hovoriť o inšpiratívnej práci a kvalitnej réžií?

Práca s režisérom ma baví vtedy, keď vidím, že je pokorný a akceptuje skladateľa. Zažil som rôznych režisérov, ktorí chceli aj zvláštne veci, napríklad pri postave Lenského z Eugena Onegina, kde mi bolo neskôr vysvetlené, že to sú režisérove traumy z detstva, ktoré chce pretaviť do postavy Lenského. Lenže Čajkovského režisérove traumy naozaj nezaujímajú. Vážim si režiséra vtedy, keď vidím, že vie, čo chce a má svoj názor, ale akceptuje vzťahy postáv a hudbu. Neviem sa napríklad stotožniť s Nabuccom v období 2. sv. vojny s tankami. Väčšinou som mal ale šťastie a pracoval som s takými osobnosťami, ktoré boli naozaj pripravené.

Naše slovenské publikum patrí k tým vrúcnejším. Často sa stáva, že SND zažíva po predstaveniach „standing ovation“. Čo podľa teba rozhoduje o diváckom úspechu?

Neviem čím to je. Kedysi bolo standing ovation vyjadrením absolútneho uznania a nadšenia, dnes mám skôr pocit, že sa stalo akousi manierou. Dobrá inscenácia musí mať jednoznačne dobrý vizuál. Keď sa zdvihne opona, očakávam, že diváci v hľadisku urobia „aaah“. Samozrejme, že opera je hlavne o hudbe a o speve, ale divadlo je odvodené od slova dívať sa, nie diviť sa, takže pokiaľ na scéne nie je nič a my prídeme na javisko ešte aj v čiernom, stráca sa polovica úspechu. Pokiaľ to má byť len o speve, tak si ja osobne radšej pustím doma CD s top svetovými spevákmi. Opera musí byť zážitok komplexný. Chýba mi aj to, že napríklad Bednárik kedysi do každého predstavenia vkladal balet všade tam, kde bola pekná medzihra. Dnes sa tam miesto toho pustí dym. Myslím si, že je dobré, ak sa spájajú príťažlivé veci.

Ľudovít Ludha v postave Žreca v Suchoňovej opere Svätopluk, réžia B. Kriška 80-te roky,
fotografia zo šatne SND,
foto: súkr. archív Ľ. Ludhu

V súčasnosti interpretuješ spinto-tenorove postavy. Prešiel tvoj hlas počas kariéry nejakou zmenou?

Ako mladý som chodil na všetky konkurzy s áriami Cavaradossiho (Tosca) či Dicka Johnsona (Dievča zo zlatého západu). Až neskôr som sa dostal k operám ako Faust. Som ale veľmi hrdý na to, že aj po 50-ke stále spievam tieto roly. Samozrejme, že farba hlasu sa vekom trochu mení ale v zásade robím ten istý fach ako na začiatku.

Vedel by si si predstaviť, že by si časom prešiel k barytónovému odboru, tak ako to bolo v prípade Plácida Dominga?

Určite nie, pretože nemám barytónovú farbu (smiech). Podstatné je ale to, že ma práca speváka stále veľmi baví a dúfam, že raz zomriem na javisku (smiech).

Vráťme sa ale na začiatok. Ty si študoval na Vysokej škole múzických umení v triede profesorky Vlasty Hudecovej a už počas 2. ročníka si nastúpil do angažmánu v SND. Aká bola tvoja úplne prvá postava na doskách SND?

Na prijímacích skúškach na VŠMU ma nechceli vziať, nakoniec sa to ale podarilo, že však tenor sa vždy uprace (smiech). Moja prvá postava bol ozbrojenec v Čarovnej flaute, ktorú som spieval spolu s Jurajom Petrom ešte v slovenčine, myslím že v roku 1986.

,,Pani profesorke z lásky”, koncert pri príležitosti okrúhleho životného jubilea prof. Vlasty Hudecovej, 2017,
Ľudovít Ludha, Igor Bulla,
foto: Zdenko Hanout

Líšila sa nejako tvoja predstava o profesií speváka od skutočnej praxe?

Nemal som žiadnu predstavu, chcel som len spievať. Podstatné je, že na javisku si musíš veriť. Ak ťa rola chytí, veľmi ťa to napĺňa. Keď sa ráno zobudím a mám v ten deň predstavenie, je to pre mňa sviatočný deň. V diári mám pri každom dátume, kde mám predstavenie napísanú hviezdičku, čo je znakom toho, že sa teším.

Na koho z kolegov, dirigentov alebo režisérov si najviac spomínaš ako na toho, kto ťa ovplyvnil v umeleckom vývoji?

Mnoho ľudí a situácií ma ovplyvnilo alebo niečo naučilo. Napríklad na VŠMU ma pripravoval Dr. Gustáv Papp, ktorý ma naučil krásnu vec, ktorú dodnes stále používam – po každom predstavení si napíšem do nôt bodku s dátumom, miestom a menami kolegov. Čiže keď si teraz otvorím spomínanú Bohému, mám v notách sto guličiek s menami, dátumami a aj poznámkami, čo sa vtedy stalo na javisku. Ďalším, kto ma pozitívne ovplyvnil bol Pavol Mauréry. Bol neuveriteľný profesionál. V čase, kedy sa všetci učili roly po slovensky, on sa učil roly súbežne aj v originálnom jazyku – po taliansky.

Tvoja kariéra má bohaté medzinárodné atribúty – hosťoval si v New Yorku, Mníchove, Berlíne, Salzburgu, Paríži, Lisabone či Ríme. Nikdy si nepremýšľal, že by si zostal natrvalo v zahraničí?

Nikdy. Tu som doma, tu som sa narodil, cítim sa byť ako lokálpatriot. Polovicu života som aj tak prežil na cestách, ale natrvalo sa usadiť v cudzine som nechcel.

Ľudovít Ludha ako Zinovij
v amsterdamskej produkcii Martina Kušeja

Čítajte tiež
Šostakovičova opera Lady Macbeth v Antverpách s Ľudovítom Ludhom

Keď sa ohliadneš späť – zmenil sa nejako divadelný proces za tých 30 rokov?

Veľmi, napríklad hudobné skúšky. Keď sme pripravovali novú operu, absolvovali sme nekonečné množstvo korepetícií. Až keď som to sám vedel perfektne, prišlo množstvo ansámblových skúšok. Keď sme išli na javisko, vedeli sme to už všetci naspamäť. Dnes je trend taký, že napríklad v júli dostaneme noty, prejdú prázdniny a už 3. septembra sa začínajú aranžované skúšky. Naše voľno teda musíme využiť na učenie sa novej roly. U nás nefunguje systém práce tzv. stagione, kedy si spevák prinesie hotovú rolu, na ktorú sa pripraví sám, tak, ako to funguje častokrát v zahraničí. Gro divadelnej prace v repertoárovom divadle predstavuje skúšanie. Kedysi som chodil každý deň do divadla a skúšalo sa. Dnes, keď mám povedzme tri predstavenia za mesiac, idem trikrát do práce. Myslím si, že by sa malo skúšať viac.

Spomenieš si na nejakú netradičnú situáciu z javiska?

Spomínam si na smutnú udalosť, keď na javisku zomrel Vojtech Schrenkel. Spieval Monostata v Čarovnej flaute ešte v starej budove SND. Počas predstavenia skolaboval a musela ho odviezť sanitka. Dostal mozgovú príhodu a ešte počas predstavenia sme sa dozvedeli, že zomrel. Predstavenie sme síce dokončili, no záver bol nesmierne ťažký. Na konci sa totiž spieva „Nech žije Sarastro…“, všetci sa majú radovať a tešiť. Ženy na javisku sa však otočili dozadu a plakali.

G. Verdi: Rigoletto, Opera SND, 2017,
Ivan Ožvát (Borsa), Ľudovít Ludha (Vojvoda), Juraj Peter (Gróf Ceprano), Ľubica Vargicová (Gilda),
foto: Pavol Urbánek

Ako vnímaš svojich kolegov? Funguje divadlo ako jedna veľká rodina?

Atmosféra v spoločnosti sa vždy odzrkadľovala aj v divadle. Vzťahy sú podmienené dobou. Vidíme, ako sa ľudia všade okolo, nielen v divadle, k sebe správajú, takže sa to pochopiteľne premieta aj do vzťahov na pracovisku. Napriek tomu ľudia, ktorí sú srdeční, sú srdeční aj na pľaci. Tí, ktorí sa snažíme robiť veci poctivo sa máme radi.

Dnes sa s nostalgiou spomína napríklad na Divadelný klub, kde sa kedysi divadelníci schádzali a medziľudské vzťahy utužovali…

Ja som Divadelný klub už nezažil. Z rozprávania viem, že keď tam človek prišiel pred alebo po predstavení, vždy tam niekoho našiel – hercov, spevákov, tanečníkov… To bola tá pravá „La Boheme“. Ľudia sa medzi sebou poznali, bolo to „umelecké podhubie“. Dnes toto bohužiaľ neexistuje a napríklad s hercami sa prakticky ani nevidíme, čo je škoda.

Máš nejaké nesplnené umelecké sny?

V podstate nemám (smiech). Ja som mal v živote šťastie na roly, ktoré som chcel spievať, dokonca aj vo viacerých produkciách, takže sny mám splnené. Ale bol by som rád, keby sa zasa u nás robila niektorá Janáčkova opera. Ešte si túžim zaspievať Mascaniho operu Iris, ktorá sa u nás nikde nehrala. Tak snáď raz…

Rozprávala sa: Adriana Banásová

Ľudovít Ludha študoval spev na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Sólistické angažmán v Opere Slovenského národného divadla, kde pôsobí dodnes, prijal roku 1987. Veľmi rýchlo sa stal popredným členom ansámblu v lyrickom, respektíve spinto tenorovom odbore a zahájil aj svoju medzinárodnú kariéru. K jeho najúspešnejším operným postavám patria: Gounodov Faust, Pinkerton (Madama Butterfly), Alfredo (La traviata) či Lenskij (Eugen Onegin), ale tiež dramatickejšie roly, ako je Verdiho Don Carlos. Má tiež bohaté skúsenosti s operou 20. storočia, napríklad ako Živný v Janáčkovom Osude, Boris v Janáčkovej opere Káťa Kabanová, Áron v Schönbergovej opere Mojžiš, Áron a Zinovij v Šostakovičovej Lady Macbeth Mcenského okresu či Albert Gregor v Janáčkovej opere Vec Makropulos, s ktorou sa, okrem SND a ďalších iných produkcií, predstavil aj na javisku Viedenskej štátnej opery.

Ľudovít Ludha je stálym hosťom Národného divadla v Prahe, kde vystupuje pravidelne v postavách Alfreda (La traviata), Vojvodu (Rigoletto) a Princa (Rusalka). Jeho bohatý koncertný repertoár zahŕňa diela od Haydna po Stravinského. Má za sebou úspechy na Salzburskom festivale, v newyorskej Carnegie Hall, vo viedenskom Konzerthause aj Musikvereine, v Mníchove, Ríme, Neapole, Lisabone, Viedni, Tokyu, Neapoli, Berlíne, Taipei i Buenos Aires. Vystupoval pod taktovkou takých dirigentských osobností ako sú sir Neville Mariner, James Levine, Juraj Valčuha, Vladimír Ashkenazy, Nikolaus Harnoncourt Charles Dutoit, James Judd, Mariss Jansons, Daniele Gatti.

Z jeho zahraničných vystúpení treba spomenúť hosťovanie v Amsterdame, kde účinkoval v opere Nos (Šostakovič), v Čajkovského Jolante, v parížskej Opéra Bastille, Teatro Real Madrid. V Teatro San Carlo Neapol sa predstavil ako Zinovij v Lady Macbeth Mcenského okresu i v opere Leoša Janáčka Káťa Kabanova. Hosťoval na festivale v Macerate v opere Riccarda Zandonaia Francesca da Rimini s Danielou Dessi. Z operných domov, kde hosťoval spomenieme Teatro Massimo di Palermo, Bellas artes Mexico, Teatro Colon Buenos Aires, Opera Sydney, Viedenská štátna opera.

Na scéne Opery SND ho diváci môžu vidieť a počuť v postavách Rodolfa (Bohéma), Ismaila (Nabucco), Vojvodu (Rigoletto), Macduffa (Macbeth), Jeníka (Predaná nevesta), Alfreda (La traviata) a iných.

zdroj CV: SND (aktualizované)

video

 

Operné gala v Kežmarku 2019
Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Adriana Banásová

spravodajkyňa a publicistka

Zanechajte komentár