Ľudovít Marcinger: Opera a spev tvorili veľkú súčasť mojej umeleckej dráhy

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
V decembri 2012 oslávil životné jubileum dlhoročný pedagóg VŠMU a renomovaný slovenský klavirista Prof. Ľudovít Marcinger, ktorý stál pri zrode viacerých slovenských operných hviezd. Ako sám hovorí, napriek tomu, že vyštudoval klavír u významných pedagógov, takmer celé jeho umelecké pôsobenie sa spája s vokalistami a s operou. V rozhovore pre Opera Slovakia pri príležitosti jeho jubilea sa dozviete o tomto významnom umelcovi a pedagógovi viac.

Aké boli vaše hudobné začiatky?

Narodil som sa v Malackách a v období tridsiatych až štyridsiatych rokov tam nebolo nejako silné kultúrne zázemie, ale bola tam jedna pani Ilonka, ktorá ma začala učiť hrať na klavíri. V Malackách bol aj veľký kláštor a tak som sa dostal k jednému františkánskemu kňazovi pátrovi Hyacintovi, civilným menom sa volal Leopold Haverl. Tento muž v malackých pomeroch dokázal stmeliť jeden miešaný spevácky zbor a keby len to, ale aj orchester. Františkáni boli totiž doslova ,,kultúromilovní“. Mal som vtedy desať rokov, a bolo to tesne pred skončením druhej svetovej vojny. My sme s týmto pátrom Hyacintom hrávali Mozartovo Requiem, Schuberove omše, Korunovačnú omšu a pod. K tomuto šikovnému a múdremu človeku, ktorý učil aj chémiu na gymnáziu som chodil na klavír a to bolo moje šťastie. V Malackách sme nemali len tento kláštorný orchester, ale aj orchester na Gymnáziu. Zloženie týchto orchestrov samozrejme nebolo také klasické, hrali nástroje, ktoré boli k dispozícii, od huslí až po gitaru. Boli tam ,,všetky nástroje sveta“, ale hrali sme všetko.

Po týchto mojich prvých skúsenostiach s hudbou som sa dostal ku pánovi profesorovi Alexandrovi Albrechtovi a po skončení vojny som znova cestoval do Bratislavy na Štátnu hudobnú školu, ktorá sídlila oproti Jezuitskému kostolu. Tam som chodil asi tak dva, tri roky a odrazu vtedajší riaditeľ, pre tú dobu veľmi známy pán Ladislav Hrdina (aj člen Slovenského sláčikového kvarteta), si niekoľkých z nás vytipoval a my sme šli za ním. Povedal nám, kedy budú skúšky na konzervatórium a odporučil nám, aby sme sa prihlásili. Zahlásil som to rodičom a súhlasili. Samozrejme, že som sa prihlásil a na konzervatórium ma prijali.

Kto vás viedol na konzervatóriu?

Tam ma učil vynikajúci skladateľ Ján Zimmer, ktorý bol jediným žiakom kompozície Eugena Suchoňa. Jeho tvorba bola podľa môjho názoru vynikajúca. Keďže tvorba pána Zimmera bola svojská a okrem toho hrával v kostole na organ, nevyhovoval v tom čase rôznym predstaviteľom školy a musel školu nespravodlivo opustiť. Po jeho odchode som prešiel k pani prof. Anny Kafendovej a u nej som aj v roku 1953 absolvoval. Potom som samozrejme začal študovať na VŠMU u pána Rudolfa Macudzińskeho, ktorý bol vynikajúci klavirista, ale mal smolu spolu aj s našimi dobrými spevákmi, lebo v čase vojnových rokov sa nedostali nikam. Tieto roky im ubrali dobrých desať rokov z ich kariéry.

Povedzte nám niečo o pánovi Macudzińskom

Pán Macudziński bol žiakom Viléma Kurza. Ako osemnásťročný vyhral konkurz v Bayreuthe vo Wagnerovom sídle. Konkurz bol preto, lebo hľadali najlepšieho hráča, keďže poslucháčkou toho koncertu bola dcéra Franza Liszta a Wagnerova manželka Cosima. Môj profesor na tom koncerte hral Lisztovu sonátu h mol. To je neuveriteľné, že jeden Bratislavčan hral pred tvárou Lisztovej dcéry a Wagnerovej manželky a k tomu Sonátu h mol, ktorá je jedna z vrcholných a najťažších klavírnych skladieb.

Ľudovít Marcinger, Peter Dvorský,
foto: súkr. archív Ľ.M.

Čo nasledovalo po skončení VŠMU?

Po VŠMU som dva roky postgraduálne študoval v Budapešti, čo je pre mňa nezabudnuteľné. V Budapešti ma viedol špičkový a významný pedagóg prof. Solymos Péter, ktorý bol zasa žiakom Ernő Dohnányiho a Bartóka. On keď mi rozprával, vždy som ho s údivom počúval, bol fantastický. Stala sa mi tam hneď na začiatku aj taká príhoda. Keď som prišiel do Budapešti, tak som nepoznal meno Solymos. Na prvých hodinách som sa opýtal mojich spolužiakov, či je ten pedagóg dobrý. Jedno dievča mi povedalo, že ako sa to vezme, ale že minulý týždeň vyhral súťaž Marguerite Long v Paríži, čo je jedna z troch prestížnych svetových klavírnych súťaži, a hneď som pochopil, že ide o špičkového umelca a pedagóga.

Aká bola cesta k opere a vokalistom, s ktorými ste pracovali celú svoju umeleckú dráhu?

V Bratislave som stretol režiséra Opery SND Miroslava Fischera, môjho vrstovníka, ktorý sa ma opýtal, čo robím. Bol som po škole a nemal som ešte prácu. Pán Fischer mi povedal, že v SND potrebujú korepetítora a že byť korepetítorom Národného divadla nie je zlé. Šiel som na konkurz, prijali ma a tak som sa dostal k opere. V tom čase v SND korepetovali Klára Havlíková, Juraj Kende a Ján Valach, ktorý neskôr odišiel do zahraničia a potom dirigoval v Antverpách. S operou som vtedy nemal veľmi bohaté skúsenosti a ako prvého som robil Suchoňovho Svätopluka, čo je hneď na začiatok náročné dielo a k tomu som hral z kópie rukopisu opery, čiže už len prečítanie bolo náročné. Zvládol som to a v Opere SND som sa mal veľmi dobre, lebo tu bol fantastický kolektív.

Kto vtedy spieval v SND?

Spievali tu kapacity ako Česányiová, Kišoňová, Papp, Hanák… Bohuš Hanák bol odo mňa asi o desať rokov starší, ale boli sme veľkí kamaráti a vozil ma autom aj tam, kde som nepotreboval. V tomto fantastickom kolektíve som získaval prvé skúsenosti s prácou so spevákmi a dnes môžem povedať, že deväťdesiatdeväť percent mojej umeleckej činnosti bolo v súvislosti s vokalistami. Hral som síce aj sólové koncerty, aj s filharmóniou, aj som nahrával či už doma alebo v zahraničí, ale podstatná časť patrila spolupráci so spevákmi. Či už to boli korepetície, alebo prípravy operných postáv až po koncerty.

Čo vaše pedagogické pôsobenie?

Skúsenosti so spevákmi som využil aj neskôr ako pedagóg na VŠMU. Podarilo sa mi zaviesť predmet ,,komorný spev“, ktorý som učil ja. Na tomto predmete sa učili vokálne diela, ale nie operné árie. Učila sa skrátka piesňová interpretácia písaná originálne pre spev a klavír, alebo omšové diela, jednoducho všetko vokálne, ale neoperné. V tomto období som so spevákmi začal chodiť aj po rôznych speváckych súťažiach.

Kto bol vašim prvým laureátom?

Prvým laureátom s ktorým som v Ženeve vyhral súťaž bol Peter Dvorský, s ktorým sme sa zoznámili na súťaži v Trnave, keď tam vyhral a ja som tam doprevádzal spevákov. Pani prof. Ida Černecká ma poprosila, či by som s ním nešiel do Ženevy a ja som súhlasil. V Ženeve sa nám stala jedna príhoda. Na tejto súťaži je zvykom, že v prvom kole sa interpretuje anonymne, čiže členovia komisie by nemali vedieť, kto inerpretuje, aj keď hlas sa dá lepšie identifikovať ako inštrumentalista. Bola tam taká plenta a za ňou bol súťažiaci. Jeden čelista nechtiac buchol do tej plenty a hneď musel súťaž ukončiť, pretože komisia to pochopila, že to bol znak, ktorý vyslal svojmu pedagógovi v komisii. Jednoducho za tou plentou bolo neprípustné napr. zakašľať, či šuchotať, alebo búchať. Mohol len hrať, alebo spievať. Ja som vedel, že sa toto stalo a že čelista musel súťaž opustiť. Peter Dvorský vtedy vynikajúco odspieval v tejto známej európskej sále, skončil a hneď sa chcel z veľkej radosti poďakovať a spoza plenty povedal ,,Danke schön“. V tej chvíli asi zabudol, že nemôže spoza plenty prehovoriť. Napriek tomu, keď sme sa pozerali kto postúpil, Peter Dvorský bol medzi nimi. Potom som sa dopočul od jedného člena komisie, že keď počuli hlas Petra Dvorského, nemali to svedomie ho vyradiť. Táto súťaž a celkovo to, že sme mohli vycestovať bol pre nás oboch veľký zážitok, lebo v tých časom bolo vycestovanie veľmi prísne brané.

Peter Dvorský, Ľudovít Marcinger,
foto: súkr. archív Ľ.M.

Aký bol váš najsilnejší umelecký zážitok?

Najväčším umeleckým zážitkom pre mňa bol jeden koncert s Petrom Dvorským u nás v Bratislave, napriek tomu, že som mal tú česť ho doprevádzať na prestížnych medzinárodných scénach. Na tomto koncerte v historickej budove SND (bol to piesňový recitál), hneď keď začal spievať, bol asi päť minútový potlesk. Spieval tam skutočne fantasticky a mám z neho dodnes silný umelecký zážitok. Peter Dvorský je na Slovensko veľmi hrdý a všade kde chodil propagoval a vyzdvihoval Slovensko. A preto aj jeho koncerty na Slovensku boli pre neho výnimočné. Poznal ho celý svet. Kde sme prišli, tak ho ľudia poznali, dokonca aj čašníci v reštauráciách.

Po súťažiach ste pochodili aj s viacerými našimi opernými spevákmi.

Peter Dvorský nebol jediný, s ktorým som pochodil po rôznych domácich aj medzinárodných speváckych súťažiach. Všetko to boli prestížne svetové operné súťaže, či už v spomínanej Ženeve, Mníchove, Salzburbu, Prahe, Viedni, Varšave, Moskve, Riu de Janeiru, Helsinkách a pod. Spomeniem napr. Sergeja Kopčáka, Idu Kirilovú, Petra Mikuláša, Jána Gallu, Ľubicu Rybarskú, Líviu Ághová, Pavla Remenára, Magdalénu Koženú a mnohých ďalších. Tieto mená hovoria za všetko, sú to prvotriedni speváci. Speváci sa na tieto súťaže poctivo pripravovali niekoľko týždňov. Na väčšine týchto súťaži slovenskí operní speváci vyhrávali vynikajúce miesta, no účastníkom sme museli vysvetľovať, kde sa nachádza Slovensko. Zažili sme tam veľa zážitkov. Na jednej súťaži v Moskve sa žrebovalo a každý súťažiaci si vytiahol jedno číslo. Pri jednom spevákovi som len tak z ničoho nič povedal v ruštine polohlasom sorok dva (42) a žrebujúci zrazu zahlásil sorok dva a celá čajkovského sieň pre tritisíc ľudí sa na mňa pozrela, bola to zábava. Stala sa mi aj nepríjemná situácia, že keď som doprevádzal jednu speváčku, ktorá spievala áriu z opery Adriana Lecouvreur a odrazu odpadla, ja som prestal hrať, okamžite som ju zachraňoval aj s Jánom Gallom.

Viem, že ste sa dostali aj k dirigovaniu.

Áno, ale neberiem to ako súčasť mojej umeleckej dráhy. Mal som v Rakúsku jedného známeho, ktorý usporadúval malý provinčný operný festival, lebo tam to žije nie len vo veľkých mestách, ale kvalitná hudba a opera žije aj na provinčnej úrovni. Žijú proste hudbou. On sa ma opýtal, či nepoznám nejakého dobrého dirigenta, ale nezabudol pripomenúť, že mu nemôžu ponúknuť primeraný honorár. Ja som na to odpovedal, že by som vedel o niekom a navrhol som mňa. Napriek tomu, že som neštudoval dirigovanie, ovládal som jeho základy. Dirigovanie ma vždy lákalo a na konzervatóriu sme samozrejme dirigovanie brali, len to nebol môj hlavný predmet. On súhlasil a tak som si tam aj zadirigoval. Potreboval som tam zbor a tak som zobral ľudí zo Slovenska. Aj zbor aj orchester tam bol pozbieraný a nacvičili sme operu. Zbor som zobral z pedagogickej fakulty UK v Bratislave, ale aj z rôznych iných amatérskych zborov. Tam som spoznal aj Pavla Remenára, terajšieho sólistu Opery SND, ktorého som práve cez tento projekt priviedol k opere. Vedel som, že tento hlas má perspektívu, ale aj mnoho iných zo Slovenska som prostredníctvom tejto produkcie pritiahol k opere. Na tejto akcii bola úžasná atmosféra, fantastickí ľudia. Zasa spomeniem jednu príhodu. Zavolali sme si ladiča na naladenie klavíra. Všetko dobre naladil a keď odchádzal, ja som začal hrať, ale samozrejme som to zahral naschvál falošne, akoby bol klavír rozladený. Ešte som aj buchol nahnevane po klavíri. Mali ste vidieť toho ladiča ako zastal v čase aj s jeho brašnou. (smiech). Bol ako nejaká socha a neveril vlastným ušiam. Po chvíli sa vrátil a nevedel ako je to možné. Chvíľu som ho v tom nechal, on poctivo kontroloval akordy, všetko mu sedelo, nechápal. Samozrejme, že si svoju prácu odviedol dobre, len som ho chcel trocha dostať, čo sa mi aj podarilo. Všetci sa smiali a príjemne nám to oživilo deň.

Dostali ste ponuku aj na naštudovanie postavy Tatiany z opery Eugen Onegin so slávnou talianskou sopranistkou Mirellou Freni.

Agent Petra Dvorského sa ma opýtal, či by som nechcel šesť týždňov pracovať s Mirellou Freni. Neveril som vlastným ušiam, skôr ja som sa pýtal, či ona chce so mnou. Ja som súhlasil a naštudoval som s ňou celú postavu. Jej manžel Nikolaj Gjaurov študoval v Moskve, čiže vedel ruštinu a načítali si spolu Tatianu v ruštine. Ja som s ňou túto postavu naštudoval hudobne. Ona bola s mojou prácou veľmi spokojná, venovala mi aj fotografiu s venovaním. Z vďaky ma po troch rokoch pozvala do Deutsche oper v Berlíne, kde spievala Tatianu, aby som si prišiel vypočuť, čo som ju naučil. Onegina spieval jeden Rus a ona Tatianu. Napriek tomu, že už bola v pokročilom veku, keď začala spievať, bola to fantázia.

Mirella Freni venovala fotografiu Ľ. Marcingerovi,
foto: súkr. archív Ľ.M.

Mirella Freni je v opernom svete ,,pojem a legenda“, v čom bola výnimočná?

Čo bolo zaujímavé, bol jej prístup k práci. Boli dve predstavenia Onegina s týždňovým odstupom. Ja som bol pozvaný na to druhé. Ona spievala obidve predstavenia a aj napriek tomu, že spievala pred týždňom, žiadala si korepetíciu, ansáblovú aj orchestrálnu skúšku a prešla si to ešte raz aj s režisérom. Toto ma na nej fascinovalo. Predstavenie bolo samozrejme neskutočne nádherné, bola veľmi precízna na detaily a profesionálka. Tam som pochopil jej kvality a jej profesionalizmus. Talent je jedna vec, ale podporovanie talentu a svedomitosť robila z nej profesionálku. Ona sa mohla na opätovné skúšanie vykašľať, keďže hrala to isté predstavenie pred týždňom, ale neurobila to. Rád spomínam na Mirellu Freni.

V čom spočíva príprava operného speváka na kvalitnú interpretáciu.

Vždy ten najdôležitejší je sám spevák, ktorý musí chcieť. To že to vie, má dané z hora. Spevák musí vedieť rozlíšiť, v čom je hodnota a čo je lacné. Musí rozpoznávať štýly. Spev nie je len silné spievanie, aby zvukovo prešiel cez orchester. Je to o hudobnej inteligencii. Ak by som to prirovnal, tak je to ako keď zlatník robí a vypracováva prsteň. To je piesňová tvorba. A operná tvorba je, keď Michelangelo tesá sochu kladivom. Ak sme chodili na súťaže, tak spevák musel ukázať rôzne štýly. Spievať piesne rôznych období, ako aj árie rôznych období. Musel som ich tieto štýly naučiť a rozpoznávať, ale ako som hovoril, museli to chcieť spoznávať. Každé dielo musí interpret dobre ovládať, nielen po obsahovej, ale aj po štýlovej stránke. Študent a spevák by mal byť na seba v takom dobrom ,,prísny“. Mňa mrzí, že dnes je doba, kedy sa veľmi nemyslí na kvalitu, dokonca aj hudobné školstvo je zanedbávané a nevytvárajú sa vhodné podmienky pre kvalitný rozvoj talentu žiakov. V čase môjho pôsobenia na VŠMU som všetkých mojich študentov sám doprevádzal na súťažiach, pripravil som ich, staral sa o ich rast a posun. Mali sme z toho radosť.

Ľudovít Marcinger,
foto: Ľudovít Vongrej

Vaši žiaci a kamaráti vám k osemdesiatke pripravili koncert, ktorý sa bude konať v Zrkadlovej sále Primaciálneho paláca v Bratislave. Tešíte sa na tento koncert?

Áno, veľmi sa teším na tento koncert. Pripravili mi ho bývalí žiaci a všetci tí, s ktorými som spolupracoval. O propagáciu sa stará Pavol Remenár, ktorý to všetko aj riadi, ale každý niečím prispieva. Na tomto koncerte si aj zahrám, ale bude hrať aj Róbert Pechanec a Jana Nagy–Juhász, s ktorou budem hrať niečo aj štvorručne. Obidvaja chodili ku mne na predmet vokálna korepetícia.

Ďakujem za rozhovor.

Spomínaný koncert pri príležitosti 80. narodenín Prof. Ľudovíta Marcingera sa uskutoční v piatok 18. januára 2013 o 18.00 hod. v Zrkadlovej sále Primaciálneho paláca v Bratislave. Účinkovať budú L. Ballová, M. Fabiánová, M. Henselová, Ľ. Ludha, M. Masaryková, P. Mikuláš, P. Remenár, kl. Spolupráca Ľ. Marcinger, R. Pechanec a J. Nagy–Juhász.

Vstup na koncert je voľný

Pripravil: Ľudovít Vongrej

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Ľudovít Vongrej

šéfredaktor Opera Slovakia, predseda redakčnej rady Opera Slovakia, spravodajca, publicista, odborný editor a hudobný producent, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár