Ľudovít Rajter – šľachtic a nestor slovenského dirigovania

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Na medziposchodí bratislavskej Reduty, sídla Slovenskej filharmónie, upúta návštevníkov najprv busta Václava Talicha, jedného zo zakladajúcich dirigentov Slovenskej filharmónie. Bola to úctyhodná umelecká osobnosť českej hudby, ktorú r. 1949 pozvali predstavitelia slovenského umeleckého a politického života k zakladateľskej funkcii v dejinách novovznikajúcej Slovenskej filharmónie. Ďalším, každopádne nie druhoradým umeleckým spoluzakladateľom nášho profesionálneho filharmonického telesa bol dirigent, skladateľ a neskôr aj vysokoškolský pedagóg Dr. h. c. Ľudovít Rajter. Dňa 30. júla si pripomíname 115 rokov od jeho narodenia.

Ak Václav Talich predložil zriaďovateľom Slovenskej filharmónie koncepciu komorného orchestra, kvalitatívneho základu vtedajšej Slovenskej filharmónie (a v nasledujúcich rokoch 1949 – 1952 tento cieľ aj realizoval), Ľudovít Rajter bol angažovaný do Slovenskej filharmónie ako dirigent veľkého symfonického orchestra – teda komorného orchestra, doplneného členmi rozhlasového orchestra (kde pôsobil od r. 1946), ako aj viacerými českými hudobníkmi.

Toto veľké teleso Slovenskej filharmónie pripravilo aj prvý slávnostný otvárací koncert Slovenskej filharmónie. Bolo to 27. októbra 1949 v Slovenskom národnom divadle (budova Reduty slúžila SF až od 50-tych rokov 20. storočia). Na otváracom koncerte pozdravil konštituovanú Slovenskú filharmóniu vtedajší povereník kultúry Laco Novomeský.

Prečítajte si tiež:
S Antonom Viskupom o Slovenskej filharmónii

Dokumentačný materiál z otváracieho koncertu Slovenskej filharmónie v roku 1949 uložený v Archíve SF, foto: Ľudovít Vongrej
Ľudovít Rajter, Tibor Gašparek, Václav Talich v Slovenskej filharmónii, 1949, foto: twitter A.R.

Prof. dr. Ľudovít Rajter (* 30. júla 1906, Pezinok – † 6. júla 2000, Bratislava) bol v rokoch 1949 – 1952 šéfdirigentom, v r. 1961 umeleckým riaditeľom a súbežne v r. 1949 –1976 prvým dirigentom Slovenskej filharmónie. S jeho osobnosťou sa spája niekoľko generácií hráčov, ale aj návštevníkov Slovenskej filharmónie. Nášmu vynikajúcemu, dnes už 72-ročnému orchestru udával umelecký poriadok, brúsil primeraný hudobný štýl, vkus, technickú jednotu, vybrúsenosť jednotlivých hráčskych skupín a celkovú muzikantskú disciplínu. Jeho vysoká, ušľachtilá postava a celá osobnosť vyžarovali na pódiu vybrúsenú ľudskú aj umeleckú kultúru, eleganciu a jasnosť dirigentského gesta a vždy hlbokú znalosť partitúr desiatok skladateľov rôznych epoch.

Okrem dlhoročného pôsobenia v Slovenskej filharmónii – zanechal obrovskú umeleckú prácu aj v iných slovenských symfonických telesách: od r. 1946 bol dirigentom a v r. 1968 – 1976 šéfdirigentom Symfonického orchestra Československého (dnes Slovenského) rozhlasu, kde nahral množstvo skladieb. Nikdy neodmietol ani spoluprácu s mladými, novovznikajúcimi telesami, akým bola Štátna filharmónia Košice či Štátny komorný orchester v Žiline.

Ľudovít Rajter, Slovenská filharmónia v koncertnej sieni v bratislavskej Redute, 1954, foto: archív
Ľudovít Rajter, Slovenská filharmónia, 1963, foto: Kamil Vyskočil

Mal vynikajúci prístup ku hráčom, čo vyplývalo z jeho kultivovanosti, pedagogického nadania, znalostí psychológie jedincov a prieniku do ľudskej individuality. A tak mu jedinečný nástroj, akým je mnohopočetný orchester, znel pod rukami jednotne, vyžarujúc náladu, farby a špecifickosť každého majstrovského diela – od baroka po súčasnosť. Ľudovít Rajter bol dirigentom slovenskej i svetovej klasiky. Ak tá naša predstavovala najmä hudbu 20. storočia, európsky duchovný odkaz zarezonoval pod jeho rukami najmä v dielach Mozarta, Beethovena a Brahmsa. To boli jeho miláčikovia a špecifickí autori, ktorých hral – i nahrával. Bol umelcom vyváženosti a proporčnosti – v dynamike, tempe a agogike.

Prvým hudobným pedagógom mu bol jeho otec, hudobník a skladateľ, regenschori Evanjelickej cirkvi a. v. v Bratislave. Na bratislavskom evanjelickom lýceu získal klasické humanistické vzdelanie. Súčasne študoval hru na klavíri a violončele na Mestskej hudobnej škole a na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave. Na Vysokej hudobnej škole vo Viedni študoval v rokoch 1924 – 1929 kompozíciu, dirigovanie a hru na violončele. Bol spolužiakom Herberta von Karajana na viedenskej Hochschule für Musik und darstellende Kunst, no spoločenské okolnosti mu neskôr určili inú cestu, než jeho slávnemu rakúskemu kolegovi.

Absolventi a účastníci dirigentských kurzov v Salzburgu, 1931. Spolužiakom Ľudovíta Rajtera (v popredí) bol aj Herbert von Karajan (v krúžku). Foto: archív Adriana Rajtera, syna Ľ. Rajtera

V kompozícii sa ďalej vzdelával na Majstrovskej škole Vysokej hudobnej školy Ferenca Liszta v Budapešti (1930 – 1932). Od roku 1929 učil na Mestskej hudobnej škole v Bratislave. Už ako mladý absolvent viedenskej vysokej hudobnej školy sa stal asistentom slávneho Clemensa Kraussa na Majstrovských dirigentských kurzoch v Salzburgu (1929 – 1933). Do Salzburgu ho v roku 1966 ho opäť pozvali ako profesora na Medzinárodnú letnú akadémiu, kde dlhé roky viedol majstrovské dirigentské kurzy Letnej akadémie Mozarteum v Salzburgu. Ako mladý dirigent pôsobil aj v talianskom Orviete, za čo mu už v roku 1936 udelili americký čestný doktorát na New York College of Music (Dr. h. c. – Doctor honoris causa).

Ľudovít Rajter bol na rozhraní dvadsiatych a tridsiatych rokov, vďaka vynikajúcemu školeniu vo Viedni a neskôr i v Budapešti, jedným z najvzdelanejších osobností vtedajšej Bratislavy. Ovládal niekoľko klasických a európskych jazykov. V kompozícii bol žiakom F. Schmidta, J. Marxa, neskôr E. Dohnányiho, dirigovanie študoval u C. Kraussa a A. Wunderera, všetko legiend európskeho interpretačného umenia. Jeho najväčším skladateľským úspechom bol balet Majáles (1938), ale bol aj autorom desiatok početných komorných, zborových, orchestrálnych diel. Vyžaruje z nich optimizmus, ušľachtilosť a elegancia – najtypickejšie znaky umeleckého a ľudského portrétu Ľudovíta Rajtera.

Ľudovít Rajter, Slovenská filharmónia v koncertnej sieni v bratislavskej Redute, 60. roky 20. storočia, foto: archív
Claudio Abbado, Adrian Rajter, Ľudovít Rajter, Salzburg, Grosses Festspielhaus, 1997, foto: Richard Benka Rybár

V rokoch 1933 – 1945 sa stal prvým dirigentom Symfonického orchestra Maďarského rozhlasu v Budapešti. Tu súčasne v rokoch 1938 – 1945 pedagogicky pôsobil na Vysokej hudobnej škole Ferenca Liszta – najprv ako mimoriadny, od roku 1941 ako riadny profesor.

Ak dr. Ľudovít Rajter stratil po r. 1946 veľa z možností v zahraničí, jeho návrat na Slovensko bol veľkým prínosom pre mladú slovenskú hudobnú kultúru. S nadšením sa zapojil do budovania Slovenskej filharmónie i rozhlasového orchestra, ale bol i vysokoškolským pedagógom na Vysokej škole múzických umení, kde v rokoch 1949 – 1976 vychoval niekoľko generácií dirigentov. Má veľké zásluhy na premiérach diel E. Suchoňa – svojho vrstovníka a spolurodáka, s ktorým už, žiaľ, odpočíva na pezinskom cintoríne. Ale premiéroval aj diela A. Moyzesa, J. Cikkera, O. Ferenczyho a ďalších. Sám bol kompozične aktívny do vysokého veku.

Aj v skladateľskom odkaze zanechal dojem jemného, v detailoch dokonalého, nad celkom vždy vládnuceho majstra, ktorý sa prihováral cez orchester poslucháčom až do vysokého veku sviežim, radostným jazykom. V osobnom kontakte vyžaroval jemnosť chovania. Poslucháči si ho vážili pre vnútornú hĺbku, ktorú vkladal do dirigentského prejavu a koncepcie. Bol to šľachtic orchestrálneho pódia, ktorý vniesol do našej hudobnej kultúry echo veľkého hudobného sveta.

Ľudovít Rajter (1906 – 2000), zdroj: internet

So Slovenskou filharmóniou absolvoval okolo tisíc koncertov a priviedol ju k významným zahraničným vystúpeniam. Slovenskú tvorbu aj mladších skladateľov pravidelne dirigoval aj na čele zahraničných orchestrov. Často dirigoval popredné orchestre v západnej i východnej Európe. Okrem iných vyše štyridsať rokov spolupracoval s Viedenskými symfonikmi, koncom 60. rokov dvadsiateho storočia spolupracoval aj s Rozhlasovým symfonickým orchestrom v švajčiarskej Bazileji.

O význame jeho intenzívnej, 70 rokov trvajúcej dirigentskej kariére, hovorí množstvo domácich a zahraničných ocenení. Z najvýznamnejších je to napríklad titul národný umelec (1989), Cena Bartók-Pásztory (1994), Cena Jána Levoslava Bellu za celoživotné skladateľské dielo (1996), Čestný kríž I. triedy pre vedu a umenie Rakúskej republiky (1997) a najvyššie slovenské štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy (1997). V roku 1999 sa stal doživotným čestným šéfdirigentom Slovenskej filharmónie, o rok neskôr (2000) čestným členom Maďarskej akadémie umení. V roku 1991 ho vymenovali za profesora dirigovania.

Autor: Terézia Ursínyová

Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

muzikologička, hudobná kritička a publicistka, členka Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár