Ludwig van Beethoven (1). Z Nemecka do Viedne

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Séria článkov o hudobnom géniovi má pripomenúť Beethovena – víťaza nad sebou, skladateľa elitného rangu, ktorý svojou hudbou neustále vysiela ľuďom celého sveta večne platné, nadčasové posolstvá. Seriál, v ktorom predstavíme Beethovena nielen ako skladateľa ale aj ako človeka, je príspevkom Opera Slovakia k celoročne plánovaným aktivitám, koncertom a iným kultúrnym akciám rôznych organizácií, venovaným na poctu výnimočnej osobnosti, od narodenia ktorej v decembri tohto roku uplynie 250 rokov. Prvý článok prináša informáciu o Beethovenovej rodine a odchode z Nemecka do Viedne.

„Umenie spája všetkých ľudí“ (Citácia pochádza z listu Beethovena, adresovaného 15. marca 1823 skladateľovi L. Cherubinimu.)

Ludwig van Beethoven (16. 12. 1770 Bonn – 26. 3. 1827 Viedeň)

Hlbokú brázdu v dejinách umenia vedia vyorať vždy len tí, ktorí sa dokážu zmocniť a ovládnuť matériu, ktorá im bola daná do vienka, aby z nej vykresali životodarnú silu a aby do nej vdýchli zázračnosť tvorivého ľudského ducha. Beethovenov mohutný hudobný balík, ktorý nám zanechal, bol a zostal darom pre všetky nasledujúce generácie, kedykoľvek a kdekoľvek aktuálny a použiteľný. Nájdeme v ňom aj odkazy dnešku. Medzi mnohé patrí rýdzosť umeleckej zodpovednosti a myšlienkovej sily obrátenej k ľudskému vnútru. Zvádzal neustály zápas o podstatu svojho umenia, o hrdinstvo ducha, víťaziaceho nad malichernosťou človeka.

Pravdepodobná podobizeň Ludwiga van Beethovena z roku cca 1783, zdroj: kinderzeitmaschine.de/© RobertG / CC BY-SA 3.0

Beethovena, jeho umelecký prínos, ale aj jeho súkromný život nemožno vtesnať do jedného článku. Je ťažké zladiť nepokojný, často roztrpčený, ba až hnevlivý vzťah hudobného génia s okolím, pochopiť jeho konanie a dať ho do súvzťažnosti s heroickým odkazom jeho symfónií, jednej opery, sláčikových kvartet, sonát, Slávnostnej omše a ďalších veľkolepých diel. Stojí pred nami človek, ktorý už po roku 1810 nadobudol istotu postupného ohluchnutia, človek, ktorý krachoval v láske, ktorý si nedokázal získať žiadnu skutočnú lásku, človek, pohŕdajúci postavením služobníka mocných, hoci si uvedomoval, že je odkázaný na ich finančnú podporu, svojím spôsobom pyšný, ale nie v zmysle pýchy prázdnej, ale vedomej jedinečnosti vlastnej tvorby.

Ťažká choroba žalúdka znepríjemňujúca jeho život, ba aj obdobie okolo r. 1815, keď trpel silnou podvýživou, zohrávala negatívnu úlohu v jeho správaní sa k okoliu, priateľom, či k služobníctvu. Beethoven zostal celoživotne sám, uzavretý do seba, i keď túžil po družnosti, rodine, ktorú nemohol a možno ani nebol schopný vytvoriť. Svojou tvorbou, privádzajúcou do úžasu hudobných odborníkov, ale aj milovníkov hudby, napriek vlastným útrapám vysielal neustále signály k ľuďom s túžbou po náprave a zlepšení sveta, vrcholiace Deviatou symfóniou s Ódou na radosť. Jeho cesta za ovládnutím hudobnej matérie ho viedla preč, preč z puta pravidiel prísneho klasicizmu.

Celoživotnou túžbou bola sebarealizácia v role slobodného, nezávislého umelca. Bola to cesta nevyšliapaná, neznáma, tŕnistá, plná prekážok a sebaodriekania: „Per aspera ad astra“.

Človek – hrdina

Označenie Beethovena ako hrdinu sa vznáša nad jeho celoživotným dielom napriek tomu, že jeho hudobný rukopis počas celého aktívneho skladateľského života je rôznorodý, púta do seba viac dimenzií – lyrizmus, pastorálnosť, šťastnú pohodu či zápasy o vnútornú premenu človeka, ale i hlbokú ľudskú filozofiu a meditáciu…

Klavírna sonáta cis mol, op. 27, č. 2, „Mondschein“, VI. symfónia F dur, op. 68 „Pastorálna“, IV. symfónia B dur, op. 60, VII. symfónia A dur, op. 92, posledných päť hudobne monumentálnych, a predsa intímne ladených kvartet, o ktorých sa Richard Wagner s úctou vyjadril, že „…Beethoven nám preukázal veľkú česť, keď nám dovolil nahliadnuť do svojho vnútra…“. A to platí rovnako i o všetkých ostatných dielach

Rodný dom Ludwiga van Beethovena v Bonne, zdroj: wikipedia

Choroba, (bolo ich neúrekom), osamotenosť, strata kontaktov s väčším okruhom ľudí zapríčinili ešte väčšiu skladateľovu utiahnutosť do seba. Stratu bezprostrednej komunikácie, či dialógov s ľuďmi nahradil tónmi, ich intimitou. Umožnilo mu to odhaliť svoje vnútro každému, uvedomoval si, že neverbálnosť tónov ho zachráni pred zneužitím jeho tajomstva.

Beethovena, ešte len 17-ročného, celoživotne zasiahla krutá rana, smrť jeho matky, ku ktorej ako jedinej z rodičov pociťoval v neusporiadaných rodinných vzťahoch mimoriadnu náklonnosť a lásku, matkou opätovanú. Mladík trpel už v mladom veku zdravotnými problémami. Domnieval sa, že zdedil od matky suchotiny, na ktoré zomrela. V mladom veku sa nepripravený náhle stáva hlavou rodiny a na jeho plecia padá starostlivosť o dvoch mladších bratov. Musel totiž požiadať bonnského kurfirsta, aby otca, speváka v chrámovom zbore, ktorý sa na úkor rodiny nadmieru venoval alkoholu, preložil do výslužby. Tak prevzal starostlivosť o rodinu.

Charakter a pocitový svet dospievajúceho chlapca sa formuje už v tomto období a už vtedy sa rodí hrdina – muž činu, dávno pred tým, ako sa vyprofiloval jeho, v hudbe dovtedy neznámy heroický štýl.

Beethovenoví rodičia Johann van Beethoven, Maria Magdalena van Beethoven

Ak si necháme predložiť anamnézu najbližšej Beethovenovej rodiny, zarazí nás chorobnosť a nízky vek ich úmrtia. Otec, alkoholik, zomrel ako 52-ročný, matka ako 35-ročná na tuberkulózu. Jeden brat a sestra zomreli po narodení, ďalší brat, medzi súrodencami prvý nositeľ mena Ludwig, zomrel vo veku dvoch rokov. Po narodení skladateľa, ktorý dostal rovnaké meno Ludwig, prišli na svet ešte dvaja bratia – Karl zomrel ako 41-ročný (jeho synovi Karlovi bol po bratovej smrti tútorom) a najmladší brat Nicolaus (Mikuláš) Johann žil najdlhšie – 72 rokov.

Vnímavý na politiku

Beethoven sa intenzívne zaoberal politikou. Ešte počas bonnského pobytu (1770 – 1792) sa nadchýnal osvietenstvom, zaujali ho myšlienky J. J. Rousseaua, inklinoval k filozofii I. Kanta, G. Herdera. Hlboko ho zasiahli výzvy Francúzskej revolúcie z r. 1789 – liberté, égalité, fraternité. Po celý život si uchoval a riadil sa princípom umelcovej, ale aj ľudskej slobody a slobody názoru. Pravidelne čítal dobové noviny a sledoval politické dianie. Jeho postoje neušli pozornosti viedenskej polície a obávaného predstaviteľa konzervatívneho mocenského prúdu v Rakúsku, Klemensa von Metternicha. Ten ho hneď po príchode do Viedne nechal sledovať, a tak to ostalo až do jeho smrti. Ešte aj smútočný príhovor spisovateľa Grillparzera pri skladateľovom hrobe musel byť najprv predložený cenzorovi.

Beethovenove demokratické zmýšľanie a jeho pozornosť, obrátená na súčasné politické dianie v Európe, usmernil celkom určite nie jeho otec, ale učiteľ, skladateľ a dvorný organista, vzdelaný v práve, Johann Gottlob Neefe, v chlapcovej výchove suplujúci zlyhávajúceho otca.

Ludwig van Beethoven pri klavíri, zdroj: lvbeethoven.de

K nevyhnutným zdrojom príjmu mladíka Beethovena patrilo okrem hry v bonnskom orchestri a funkcie dvorného organistu, z ktorej mu až neskôr začal plynúť plat, aj vyučovanie hry na klavíri v meštiackych alebo šľachtických rodinách, ktorému sa celoživotne bránil, no nedostatok peňazí bol neľútostný. Takto sa ako učiteľ klavírnej hry dostal na odporúčanie Franza Gerharda Wegelera, vtedy študenta medicíny (1782), s ktorým si udržal celoživotné a hlboké priateľstvo, k šľachtickej rodine Breuningovcov do Kerperu, toho mestečka v Porýní, odkiaľ pochádzala jeho mama. Vyučoval tu súrodencov Eleonóru, svoju prvú lásku a Lorenza (1784 – 1792).

Preč z Nemecka

Takmer 22-ročný Beethoven sa 10. novembra 1792 vybral po druhý raz do Viedne a zostal tam už natrvalo. Nikdy nevycestoval do vzdialenejších krajín – nie preto, že by nepociťoval túžbu a nemal cestovateľské ambície, naopak – tie existovali. Lákalo ho Taliansko, Londýn a iné krajiny. Vedel veľmi dobre o cestách W. A. Mozarta, ktorého vo Viedni navštívil už skôr (r. 1787) kedy sa pravdepodobne zaujímal aj o možnosť poštudovať si u neho, to sa však nerealizovalo. Mal vedomosti aj o Haydnových cestách do Londýna. Beethovena celoživotne limitoval a obmedzoval nedostatok peňazí. Ak ich mal náhodou viac, šetrne si ich odkladal. Keď sa však neskoršie súčasťou jeho života stala nedoslýchavosť a hluchota, cestovateľské sny napokon dostali absolútnu červenú.

Príchod do Viedne

Cisárske rakúske mesto ponúkalo odlišný životný štýl, aký Beethoven opustil v Nemecku. Bolo to v tom čase predsa len už veľkomesto, podstatne odlišné od toho, čo doteraz poznal. Navyše Viedeň, politicky rozháraná smrťou Leopolda II., ešte pritvrdila a upevnila skostnatený politický režim. Na trón nastúpivší František I. si nedokázal uvedomiť, že už nefungujúce staré politické a monarchistické praktiky treba vymeniť a umožniť nové prieniky do chodu štátnej politiky.

Jedno z mnohých Beethovenových bydlísk vo Viedni (leto 1817), Heiligenstadt, Pfarrplatz 2, zdroj: wikipedia

Viedeň bola drahé mesto, kde človek, ktorý chcel slušne vyžiť, potreboval ročne okolo 775 zlatých (rakúskych guldenov, či florenov). Takmer 22-ročný Beethoven po príchode do Viedne (10. novembra 1792) veľmi skoro zistil, že výdavky 300 zlatých, s akými pôvodne počítal, sú na živobytie nedostačujúce. Žiadalo sa mimoriadne uskromnenie. To, že vedel už i v tomto mladom veku s peniazmi hospodáriť svedčí výdavkový zošitok, ktorý si hneď po príchode založil a poctivo viedol. Na prvom mieste v jeho výdavkoch samozrejme svietil klavír. Bolo zvykom, že Viedenčania si ho vtedy radšej prenajímali, než by ho mali kúpiť.

V meste bolo nespočetné množstvo firiem, prenajímajúcich tento nástroj. Obchod s vypožičanými nástrojmi prekvital, keďže vo Viedni koncom 18. storočia fungovalo okolo 6.000 amatérskych klaviristov. Profesionálnym vyučovaním hry na klavíri sa živilo okolo 300 učiteľov, čo bolo možno viac ako lekárov či advokátov. Beethoven si začal hľadať kvalitný nástroj (pre skladateľa a klaviristu jeho formátu sa nehodili všetky), za prenajatie ktorého platil samozrejme viac.

Po príchode sa musel zaregistrovať a požiadať o povolenie k pobytu. Ocitol sa v meste, ktoré si potrpelo na dobre oblečených ľudí. Uvedomil si to aj on, keď zistil, že sú to dôležité veci v očiach verejnosti. I keď nikdy nedosiahol eleganciu Mozarta či Haydna, predsa si spočiatku na oblečení dal veľmi záležať a dával si obleky šiť. Narastajúca hluchota však zasiahla do jeho predsavzatia o slušivé oblečenie a postupne svoj zovňajšok začal zanedbávať. Kým Haydn si ešte nasadzoval na hlavu parochňu a údajne ju nosil aj pri komponovaní, pretože tvrdil, že bez parochne mu nejdú hudobné myšlienky, Mozart už parochňu nenosil. Vlasy si pudroval, vyčesával a viazal vzadu do uzla.

Ludwig van Beethoven, zdroj: internet

Beethoven si svoje husté a nepoddajné čierne vlasy niekedy skrýval pod klobúk, resp. cylinder, doplnkovú novinku k ošateniu. Túto pokrývku hlavy však podľa dobových správ údajne nevedel správne nosiť, mal ju posunutú príliš dozadu, hlavu mierne zaklonenú, tak, ako nám ho približujú aj dobové karikatúry. Spod cylindra vykúkala rozstrapatená, väčšinou neupravená hriva neposlušných vlasov, typická najmä v neskoršom období. Po príchode do Viedne, keď ešte túžil zapadnúť do spoločnosti, začal dokonca poberať i hodiny tanca.

V druhej časti seriálu Ludwig van Beethoven pootvoríme Beethovenove priateľstvá a vzťahy.

Autor: Dita Marenčinová

Archív Ludwig van Beethoven

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Dita Marenčinová

muzikologička, pedagogička, hudobná kritička a publicistka

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku