Ludwig van Beethoven (5.) Goethe a Heiligenstadtský závet

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Piata časť seriálu o živote hudobného génia predstaví vzťah medzi Goethem a Beethovenom, ktorý sa listom lúčil s pozemským svetom. Medzi poslednými ľuďmi, ktorí ho navštívili v jeho byte, bol aj známy Prešporák.

Vzájomný vzťah Beethovena a Goetheho mal zvláštnu dimenziu. Goethe sa choval rezervovane, až odmietavo. Beethoven, naopak, pociťoval rešpekt, vážil si veľkého nemeckého spisovateľa a básnika, ktorého dielo poznal a čítal. Ešte pred tým, ako došlo k ich prvému vzájomnému kontaktu, bolo to v českých Tepliciach r. 1812, Beethoven skomponoval na požiadanie vedenia viedenského divadla scénickú hudbu ku Goetheho Egmontovi.

Prečítajte si tiež:
Ludwig van Beethoven (seriál)

A naozaj, hra bola vo Viedni uvedená, aj s Beethovenovou hudbou, pozostávajúcou z deviatich častí vrátane hudby so spevom a fenomenálnej predohry. Stalo sa tak 24. mája 1810. Beethoven tieto skladby zaslal na posúdenie aj Goethemu do Weimaru a ponúkol ich do tamojšieho naštudovania hry. Goethe, napriek skladateľovej prosbe o spisovateľov názor nereagoval a hru vo Weimare uviedli bez Beethovenovej hudby.

Ludwig van Beethoven a Johann Wolfgang von Goethe, zdroj: beethoven.de

Skladateľ a spisovateľ napokon v Tepliciach predsa len nadviazali osobný kontakt, sprostredkovaný spoločnou známou a Goetheho veľkou priateľkou, spisovateľkou Bettinou Brentanovou. Goethe neskrýval uznanlivý názor na Beethovenovu hudbu a jeho umelecký talent (zmienil sa o ňom už v skoršom období, v liste Brentanovej z r. 1810), ale ich vzájomný osobný kontakt v kúpeľoch vyvolal u spisovateľa nie najlichotivejšiu reakciu na skladateľa ako na človeka a ostal chladný.

Vo svojich listoch, adresovaných z Teplíc manželke (19. júl 1812) a z Karlových Varov F. K. Zelterovi (2. september 1812), prejavil síce ľútosť nad osudom sluchovo hendikepovaného Beethovena, ale zároveň poukázal na výhrady, ktoré mal voči nemu, ako k „…nezvládnutej osobnosti…“ (Ludwig van Beethoven. Dopisy, myšlenky, vzpomínky. Olomouc, 1996, naklad. Votobia, s.71. ISBN 80-7198-025-0).

I keď Goethe prejavil afinitu k Beethovenovmu umeleckému talentu, nevedel ho doceniť tak, ako Beethoven docenil jeho talent. Pri tom práve predohra Egmont je výrazným príkladom, ako dokázal prekročiť hudobné normy klasicizmu, keď cítil že ho zväzujú. Vydal sa v ňom cestou zbližovania dvoch žánrov – hudobného a literárneho, ako o to usilovali už aj predstavitelia florentskej cameraty („favola in musica“ na konci 16. a začiatku 17. storočia). Prejudikoval aj zrod novej formy epochy romantizmu – Lisztovej symfonickej básne.

Ludwig van Beethoven pri klavíri, zdroj: lvbeethoven.de

Pri letmej prechádzke a stretnutiu s Beethovenovými dobrodincami pripomínam aj Mozartovho žiaka, knieža Karla Lichnowského (1758 – 1814), priaznivca a podporovateľa viacerých viedenských skladateľov. Hneď po príchode mladého, začínajúceho skladateľa do Viedne sa ho priateľsky ujal a ponúkol mu ubytovanie u seba. Mladík Beethoven ponuku s radosťou prijal a u kniežaťa býval celé prvé dva roky (1794 – 1796).

Heiligenstadtský závet

V súvislosti s Beethovenom sa často skloňuje tzv. „heiligenstadtský závet“. Do mesta Heiligenstadt pri Viedni sa uchýlil na krátky čas r. 1802. Prežíval obdobie plné zúfalstva, ktoré sa ho chytalo nad pokračujúcou sluchovou nedoslýchavosťou. Otoskleróza, patriaca k ťažkým ušným chorobám ešte aj dnes, sa u Beethovena začala prejavovať už v r. 1796.

Dom v Heiligenstadte pri Viedni, v ktorom Beethoven napísal Heiligenstadtský závet, zdroj: wikipedia

Prvý raz sa o nej zveruje, dôverne, len priateľovi z detstva, lekárovi z Bonnu Gerhardovi Wegelerovi (1801), s prosbou, aby túto správu uchoval v tajnosti. O rok sa nedoslýchavosť jedného ucha presunula už aj do druhého. Prejavovalo sa to rôznymi nepríjemnými sluchovými halucináciami, vedúcimi napokon, po r. 1816, postupne k úplnej hluchote.

Sužujúce útrapy ho podnietili napísať akoby rozlúčkový list, „závet“, v ktorom sa lúči so životom a svojimi ideálmi. Adresátmi boli bratia Karl a Johann Nicolaus.

Tu je kratučká ukážka z pomerne rozsiahleho, tragicky ladeného rukopisu: …,,Ale aké poníženie, keď niekto stál vedľa mňa a počul z diaľky flautu a ja som nepočul nič, alebo keď niekto počul spievať pastiera, a ja som zase nepočul nič; takéto udalosti ma privádzali do zúfalstva a málo chýbalo, a bol by som sám skončil svoj život. Len umenie ma zdržovalo…“, „…zdalo sa mi nemožné aby som opustil svet skôr, ako vytvorím všetko, k čomu som sa cítil povolaný.“ (Šeda, J.: Symfonie Ludwiga van Beethovena. Editio Supraphon, Praha 1980, s. 25 – 26).

Beethovenov Heiligenstadtský závet, rukopis, zdroj: wikipedia

Počas tohto, pre neho osobnostne kritického pobytu na vidieku, mu pochmúrne myšlienky pomáhalo vypudiť jeho umenie. Tu sa pustil do komponovania Druhej symfónie D dur, op. 36. Všetky útrapy ukryl späť do svojho vnútra, hudba symfónie ide iným smerom, sála z nej vzopretie sa osudu, je prejavom vzmáhajúcej sa duševnej sily. Symfóniu venoval svojmu, už v druhej časti seriálu spomínanému dobrodincovi, kniežaťu Lichnowskému, od ktorého od leta r. 1800 dostával ročnú rentu 600 dukátov. Knieža ho obdarovalo i starými, vzácnymi talianskymi sláčikovými nástrojmi do kvarteta. O týchto nástrojoch sa skladateľ zmieňuje, ale už v inom testamente, písanom na konci života.

K propagátorom Beethovenovej tvorby patril, a bol mu naklonený ako k veľkému umelcovi, aj rodák z Prešporku (dnešnej Bratislavy), preslávený klavirista európskeho významu a skladateľ Johann Nepomuk Hummel. Poznali sa a vzájomne sa kolegiálne tolerovali.

Hummel, ako jeden z mála ľudí, navštívil umierajúceho Beethovena v jeho byte. V „Knihe hovorov“ z posledného skladateľovho obdobia však nájdeme medzi jeho poznámkami aj také, ktoré sú voči Hummelovi nekorektné. Odborníci tento štýl Beethovenových zápiskov však zmierňujú, odôvodňujú ho skladateľovou cholerickou povahou, a najmä v tom období chorobami a bolesťami zmietaného a vyčerpaného človeka.

Johann Nepomuk Hummel (1778 – 1837), zdroj: wikipedia

Celoživotne verného nezištného priateľa s mimoriadne silným a srdečným vzťahom našiel Beethoven bezpochyby u Carla Czerného (1791 – 1857). Klavírny virtuóz, skladateľ, jeden z najvýznamnejších pedagógov klavírnej hry až dodnes, veľký filantrop, to všetko neoddeliteľne patrí k menu tohto výnimočného človeka s českými koreňmi, trvale žijúceho vo Viedni. Patril k najmilším Beethovenovým žiakom. Spod jeho pedagogických rúk vyšlo do sveta umenia niekoľkých vynikajúcich klaviristov, medzi nimi i nedostižný klavírny virtuóz obdobia romantizmu a skladateľ Ferenc Liszt.

Czerny využíval každú vhodnú príležitosť, aby do programu svojich koncertov zaradil a hral skladby svojho milovaného skladateľa a učiteľa. Vyhovel Beethovenovej žiadosti a vyučoval hru na klavíri jeho málo snaživého synovca Karla, ktorému, ako sa vyjadril Czerny, navyše chýbal aj talent, čo si Beethoven, nekritický voči chlapcovi, nechcel pripustiť. Czerny sa sťažoval aj na mladíkov nezáujem a upozorňoval na jeho povrchný prístup k zadaným úlohám.

Kruh dôverných priateľov, ako sa to aj dá posúdiť z Beethovenovej korešpondencie, bol pomerne úzky. Vo Viedni sa on, Nemec, cítil vždy cudzincom a svojich najdôvernejších priateľov zanechal v Nemecku. Nemal tu takmer žiadne kontakty s umelcami. Príslušníci šľachty ho potrebovali ako skladateľa, no nie ako priateľa.

V záverečnej časti seriálu si prečítate o rodinných putách, ľúbostných vzťahoch či posledných rokoch Beethovenovho života.

Autor: Dita Marenčinová

Archív Ludwig van Beethoven

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Dita Marenčinová

muzikologička, pedagogička, hudobná kritička a publicistka

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku