Záverečná časť seriálu o Beethovenovi, pri príležitosti 250. výročia od jeho narodenia, sa venuje rodinným vzťahom či citovému životu. V posledných rokoch života ho spolu s rôznymi chorobami postihla aj strata sluchu, no napriek tomu naďalej tvoril. Rôzne životné okolnosti mu nedovolili vybudovať si rodinné zázemie, po ktorom tak túžil.
Z intímneho Beethovenovho života sa zachovalo máličko správ a aj to málo, čo ostalo k dispozícii, je v kusom, torzovitom tvare. Už Ludwig – chlapča – nedostal príležitosť budovať si, preciťovať a vytvárať citové väzby. V rodnom dome v Bonne býval v podkroví, v izbe, kde okrem železnej postele a starého čembala nebolo nič. V rodine so siedmimi deťmi ostali nažive len traja chlapci – najstarší on, Ludwig, potom Kaspar Anton Karl (1774 – 1815) a Nikolaus (Mikuláš) Johann (1776 – 1848).
Prečítajte si tiež:
Ludwig van Beethoven (seriál)
Chlapec sa citovo upieral na matku, Máriu Magdalénu, ktorá mu jediná prejavovala lásku. Ona bola tá, čo chlapca často chránila pred otcovou brutalitou a nedostatkom empatie voči mimoriadne nadanému synovi. Jej strata doľahla na Beethovenov citový život plnou váhou. So stratou milovanej matky sa vyrovnával mimoriadne dlho. Neusporiadaný rodinný život, otcova hrubosť a alkoholizmus ovplyvnili chlapcovo videnie a vnímanie sveta i ľudí rozhodujúcim spôsobom.
Vyrastal z neho človek uzavretý, nedôverčivý a pre okolie málo príjemný. Prchkosť, náhla zmena nálady, urážlivosť, nekonvenčné spôsoby a správanie, akým sa prejavoval, sa vymykali bežnej, zaužívanej spoločenskej predstave. Stali sa však súčasťou jeho povahy. Na financie bol opatrný, žiarlivo ich strážil a keď mohol, peniaze odkladal. Pritom však bol vždy ochotný pomáhať a ak bolo treba, tak aj finančne.
Už ako 17-ročný mladík pociťoval zodpovednosť za svoju rodinu. Po smrti milovanej matky prevzal na svoje plecia starostlivosť o dvoch mladších súrodencov a stal sa takto, namiesto nezodpovedného otca, hlavou rodiny. Rodine vypomáhal i po odchode do Viedne. Len mesiac nato, v decembri r. 1792, otec Johann zomrel. Obaja mladší bratia – Karl a Nikolaus sa následne vybrali za ním, a tiež sa tam presťahovali.
Prečítajte si tiež:
• Ludwig van Beethoven (1). Z Nemecka do Viedne
• Ludwig van Beethoven (2). Priateľstvá a vzťahy
Nikolaus (Mikuláš) si po vyštudovaní otvoril v Linzi lekáreň. Z bratov bol finančne zabezpečený najlepšie práve on. Zbohatol hlavne na dodávkach liekov vo vojne s Napoleonom r. 1809. S týmto bratom, ktorý neprejavoval záujem o rodinný styk, Beethoven hlbší vzťah neudržiaval, no kontakty s ním neprerušil. Bratské puto lepšie fungovalo s druhým bratom – Karlom, ktorý ostal žiť vo Viedni. Od jeho príchodu sa mu snažil čo najviac pomáhať, aj finančne. Karl sa snažil aj komponovať, no v tejto oblasti nevyoral žiadnu trvalejšiu brázdu. Brat Ludwig mu dohadzoval žiakov, ktorých vyučoval hudbu. Napokon si našiel trvalé úradnícke miesto na ministerstve financií.
Vzťahy bratov značne ochladli, keď sa Karl oženil s Johannou Reissovou. Beethoven túto ženu nemal rád, údajne pre jej nedobrú povesť, preto ju nepokladal za vhodnú manželku pre brata. Keď Karl, podobne ako matka, ochorel na tuberkulózu, začal si robiť starosti o výchovu svojho jediného syna Karla. Preto písomne, a stvrdil to podpisom, poveril a vymenoval brata Ludwiga, aby po jeho smrti popri manželke aj on prevzal tútorstvo, teda aj starostlivosť o syna.
Tútorstvo, akokoľvek vytúžené, prinieslo Beethovenovi v reálnom živote po bratovej smrti samé neblahé následky. Hoci sa z neho spočiatku radoval, ocitol sa na ceste nekonečných, nechutných a pre neho aj bolestivých súdnych sporov s chlapcovou matkou. On sa cítil byť otcom dieťaťa, ktoré mu malo napĺňať jeho život a vynahradiť absenciu vlastného syna. „Ty si muž, otec, ja tiež, ale bez ženy“, píše priateľovi Wegelerovi (29. 9. 1816).
Celú svoju lásku, akej bol schopný, sústredil na chlapca. Až fanaticky preciťoval zodpovednosť za jeho výchovu. Neuvedomoval si jednu zásadnú a dôležitú vec, ktorá neodmysliteľne patrí k zodpovednej výchove. Bol by musel zmeniť celý svoj doterajší život. Jeho deň by musel vyzerať ináč. Nemohol by komponovať kedykoľvek si zmyslí, musel by zaviesť systém do stravovania a rozdelenia dňa na zmysluplné celky. Zodpovednú výchovu dieťaťa by nebol uniesol. K prekážkam navyše patrili hluchota, choroby a tiež, že žil sám, bez manželky. Darmo si prial, aby bol pre synovca všetkým, ako bol synovec pre neho.
Z rozporov a neblahej situácie medzi matkou a strýkom najviac ťažil Karl. Strýka využíval, ba zneužíval, keď bol u neho, ohovoril matku, keď bol u matky, tak brojil proti strýkovi. Dokonca na súde vypovedal proti nemu. Možno si len predstaviť, ako sa pri tom Beethoven cítil. Napokon súd rozhodol v prospech skladateľa a synovca matke súd odňal (2. 2. 1816). Beethoven zásadovo trval na vzdelaní chlapca. Zapísal ho do internátnej školy s tradíciou od r. 1798. Majiteľom a riaditeľom bol Cajetan Giannatasio del Rio.
Karl navštevoval túto školu v rokoch 1816 – 1818. Na jej pôde sa vynorila Beethovenova obdivovateľka, staršia dcéra Cajetana – Fanny (Františka) del Rio (bola učiteľkou – vychovávateľkou). O Beethovenovi si viedla informácie ešte pred ich zoznámením: v jej denníku sú záznamy o ňom datované už v r. 1812. K osobnému stretnutiu so skladateľom prišlo o 4 roky neskôr, teda pri vstupe malého Karla do otcovej školy (1816).
Prečítajte si tiež:
• Ludwig van Beethoven (3.) Srdečné kontakty so šľachtickou rodinou Brunsvikovcov
• Ludwig van Beethoven (4.) Anton Schindler a arcivojvoda Rudolf II.
Zápisky v tomto denníku, sa týkajú nielen chlapca, jeho štúdia a chovania, ale odhaľujú aj osobné, viac ako len priateľské city, ktoré pociťovala voči skladateľovi. Opisovala dosť podrobne i Beethovenov vzhľad, poznámkami vystihovala a komentovala jeho nálady, porovnávala ho so synovcom. Karla vykreslila ako na prvý pohľad sympatického a milého chlapca s modrými očami a svetlými vlasmi, ale s rozkolísaným charakterom. Aj po odchode Karla zo školy vzťahy s touto rodinou pretrvávali, i keď už nie v rovnakej intenzite. Od Beethovena dostala ešte v roku svojho vydaja Fannina sestra Mária Anna svadobný dar (1819) v podobe skladby s názvom „Svadobná pieseň“.
Beethoven naďalej nepoľavoval v podpore štúdia svojho synovca. Platil mu nielen gymnaziálne štúdium, ale podporoval aj jeho vzdelanie univerzitné. Výsledkom však boli vždy nové a nové sklamania a rozčarovania nad synovcovým nevďačným chovaním. Nesmierne zúfalstvo sa ho chytalo, keď musel prežívať rôzne nepríjemnosti, napríklad vyplácať zaňho rôzne dlžoby, ako aj vzájomné nepekné spory, keď bránil synovcovi zvoliť si vojenskú dráhu, na ktorej neoblomne trval a podobne.
Najväčšiu ranu mu Karl, ktorého Beethoven vnímal ako vlastného syna, zasadil, keď sa pokúsil o samovraždu guľkou (1826). Zjavne pre „rodičovskú“ zaujatosť bol voči synovcovmu rozkolísanému charakteru slepý, zatváral oči nielen nad jeho nedostatočným hudobným nadaním, ale aj nad nezodpovednosťou a povrchnosťou. To, že z chlapca nemôže byť hudobník vzal na vedomie až po tom, čo sa k tomu negatívne vyjadril Carl Czerny. Napriek všetkým nepríjemnostiam, a ťažkostiam, ktoré so synovcom zažíval, napriek evidentnému nezáujmu Karla o vlastného strýka, ho napokon Beethoven predsa len ustanovil dedičom svojho majetku.
Beethoven si nedokázal vybudovať rodinné zázemie, po ktorom tak túžil, nie však pre nedostatok citu, ale pre rôzne okolnosti svojho žitia, počnúc životom v rozháranej rodine a končiac chorobami, ktoré ho prenasledovali, niektoré s celoživotným priebehom ako bola gastritída, či chronické respiračné ťažkosti, vracajúce sa najmä v zime. Od veku 40-tich rokov trpel bolesťami hlavy, kĺbov, vo veku 51 rokov prekonal žltačku (trvala 6 týždňov), pár rokov pred smrťou trpel bolesťami očí.
Najťažšiu, celoživotnú traumu zažíval už od r. 1802, keď si uvedomil, že stráca sluch. (Prvé príznaky mal už v r. 1796). Ako hudobník sa za svoju hluchotu hanbil. Stala sa i príčinou jeho postupnej sociálnej izolácie. Vrchol trampôt prišiel po r. 1819, keď postupujúca hluchota, prejavujúca sa spočiatku nepríjemným, trýznivým ušným šumom, vyústila do hluchoty absolútnej. Už text Heiligenstadtského závetu z r. 1802 (písali sme o ňom TU…), keď pochopil ortieľ svojej neliečiteľnej ušnej choroby (otoskleróza), odhaľuje rozorvané vnútro človeka trpiaceho, poníženého, zúfalého, ale napokon odhodlaného postaviť sa naprotiveň krutému osudu.
V spoločnosti sa maximálne premáhal, a keď nerozumel tichšie vedený rozhovor, nepožiadal o hlasnejšiu reč (bolo to ešte v časoch začínajúcej ušnej choroby). Nechcel, aby sa vedelo, že nepočuje. Nie hneď, ale postupne začal používať ušné nátrubky, ktoré sa vzhľadom na ťažkú diagnózu čoskoro ukázali ako nepoužiteľné. Preto aj zaviedol svoju „Knihu hovorov“, ktorá je cenným zdrojom preniknutia k umelcovi.
Prečítajte si tiež:
Ludwig van Beethoven (5.) Goethe a Heiligenstadtský závet
Nemožno si ani predstaviť, a už vôbec nie zažiť útrapy, ktorými Beethoven musel prechádzať vo svojom živote. Možno len obdivovať silu a veľké odhodlanie človeka, ktorý si svoje patričné miesto v živote poznačenom nemilosrdným osudom, za každých okolností čestne vybojoval. Jeho život bol bojom za seba a za svoje umenie. Bol si vedomý, že nevlastní ideálnu povahu, vedel, že sa rýchlo vznieti, že je hnevlivý. Vedel to, a v jeho zápiskoch čítame aj toto: „Znášaj, odovzdaj sa, prijímaj! … Tak získame aj pri najväčšej biede a učiníme sa dobrými, aby nám Boh odpustil naše viny…“ (Rukopis Fischoffa, 1816. In: Rolland,R.: Beethoven II. Knihovna klasiků. Státní hudební vydavatelsví, Praha 1966, s. 51).
Pri nesmierne náročnom a ťažkom osude je teda otázne, či by bol Beethoven schopný nadviazať dlhodobý vzťah so ženou a aj ho realizovať. Vzťahy, o ktorých sa vie, boli krátkodobé, prípadne obmedzené na písomný kontakt. Bol schopný sa zamilovať, čo sa vie z jeho listov alebo strohých poznámok na túto tému, a je známa aj jeho niekoľkonásobná zamilovanosť do žien. Túžil po láske, v niekoľkých prípadoch bola aj opätovaná, no neudržal si ju.
Možnože sa aj obával trvácnejšieho vzťahu. Ktovie, azda by silná žena po jeho boku zmiernila následky jeho neusporiadaného osobného života, ale je možné aj to, že by sa spojenie jeho života so ženou veľmi skoro ocitlo v troskách.
Prikladám krátky prehľad kontaktov so ženami, zväčša pôvodu šľachtického, no bez nároku na úplnosť: Jozefina a Therese Brunsvik, Bettina Brentano (spisovateľka, dôverníčka Goetheho), Giulietta Guicciardi, Therese Malfatti, Antonia Adamberger, Amália Sebald (speváčka), Anna Maria Erdődy, Dorothea Ertmann, Alméria Esterházy… Každú z týchto dám skladateľ obdaril intimitou svojich komorných diel.
Komunikácia hudbou
Beethoven nikdy nepatril k excelentným rečníkom. Uvedomoval si to, a práve preto hovoril, že jeho vyjadrovacím a komunikačným prostriedkom sú tóny spojené do hudby. Tá hovorí o človeku, rozpráva o živote, o morálnej zodpovednosti, o nádeji, o nutnosti ľudskej slobody, o láske, o ľudskej súdržnosti, o prírode, dobrodení človeka… To všetko a ešte viac tvorí obsah jeho kompletného skladateľského odkazu. V záverečnej fáze svojej tvorby, ale nielen vtedy, pomocou dokonalej kompozičnej techniky dospel k nedostižnej, nanajvýš inšpiratívnej tematickej práci, harmónii, polyfónii. Svoje skladby zaodel do nového rúcha, snúbi sa v nich poetický obsah s hlbokou životnou filozofiou, spoločne smerujú k nadčasovej meditácii.
Deviata symfónia nemala byť bodkou za celoživotnou tvorbou. Mal plány… desiatu symfóniu, Rekviem, komorné diela… Ostali nerealizované, prekazila ich záverečná opona, ktorá sa zatiahla nad jeho strastiplnou púťou životom. No na proscéniu ostala pre nás každému vždy dostupná skladateľova genialita, obdivuhodné hudobné myslenie, princíp hudobnej logiky, nadčasové umenie a odkazy pre nás a nasledujúce generácie.
Okrem oficiálneho počtu očíslovaných diel, teda 125, v jeho pozostalosti ostalo ešte ďalších 300 neočíslovaných skladieb. Symfónie, opera, balety, klavírne, husľové a violončelové sonáty, sonáty pre dychové nástroje, komorné skladby, kantáty, oratóriá, omše, klavírne variačné cykly, klavírne koncerty, husľový koncert, orchestrálne predohry, orchestrálne tance, piesne, árie, duetá, tercetá, kánony, zbory, to je obrovská plejáda neobyčajne tvorivej invencie nielen rozsahom, ale najmä umeleckou hĺbkou.
Vykročil za hranice hudobných foriem, ktoré si osvojil od Haydna a Mozarta (ale aj Bacha) a vložil do nich, do ich vnútra, vedome hudbu s osobitým poetickým výrazom. Dal nový zmysel pulzácii tempa, do rytmu vniesol expresivitu, pomlčky majú rečnícky zmysel. Hudobné myšlienky niekedy nechcel prerušiť a preto ich nechal vplynúť z časti do časti, bez prerušenia s označením „attaca“, čo bolo nové: tak je to v Symfóniách č. 5. a 6, v Trojkoncerte pre husle, violončelo, klavír a orchester a v ďalších dielach.
Revolučnou novinkou bolo tematické (a tým aj myšlienkové) premostenie jednotlivých častí medzi sebou – ako to urobil v poslednej časti Deviatej symfónie. Harmóniou, rytmom, tempom, výrazom, inštrumentáciou i novým ponímaním poslania hudby vykročil za dobovú normu, za formu a do vnímania hudby vniesol nový rozmer estetiky. V jeho skladbách dovtedy vžitá minutáž vzrástla, zmohutnela.
Bol prvý, kto dokázal vstrebať do formy symfónie, dovtedy výlučne inštrumentálnej hudobnej formy, ľudský hlas – spev. Zlúčil dve formy do jednej – symfóniu s kantátou, ako to urobil v Deviatej symfónii, a naznačil ďalšiu možnú cestu dovtedy výlučne inštrumentálnej forme, zrodenej v klasicizme, smerom do náručia symfónie vokálnej.
V Beethovenovom kompozičnom odkaze sú ukryté nespočetné výzvy, svojou nadčasovosťou ostávajú vždy aktuálne a pre ľudstvo platné: človek je povinný neustále viesť zápas o samého seba, mať ideály, bojovať o ne a nikdy sa nevzdávať. Beethoven vždy veril v silu umenia, umenia takého, v ktorom dochádza k rozhovoru rozumu so srdcom, a preto dokáže urobiť svet lepším.
Autor: Dita Marenčinová
Archív Ludwig van Beethoven
video
