Luigi Alva – tenor z námornej flotily a poštovej známky

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Jeho tenor mäkký ako zelený koberček zo žeruchy zdobil nejednu Haydnovu, Mozartovu či Rossiniho hudobnú porciu. Alva v litovskom jazyku znamená cín a krstné meno Luigi by sme hľadali skôr v tieni rímskych pínií než v zemi Inkov. Pýcha na peruánskej opernej mape Luigi Alva sa 10. apríla t.r. dožíva úctyhodných 95 rokov.

Pod italianizovaným pseudonymom Luigi Alva rozkvitol tenore di grazia Luis Ernesto Alva Talledo. Jeho elegantná dikcia, vrúcnosť a hebký vankúš mozartovskej a rossiniovskej kantilény dali do hlavy chrobáka belcanta aj stále kraľujúcemu kondorovi peruánskych lyrických tenorov Juanovi Diegovi Flórezovi. Nebyť Alvu (generačne staršieho o necelé polstoročie!), Flórezovi by v hrdle chýbala jedna z farieb dúhy.

Biely kadet

Priezvisko Alva pripomína latinské feminínum alba – biela. Stará portugalčina prevzala latinské slovo alba v podobe alva, takže správna etymológia tenorovho priezviska bude rotovať vôkol hispánskeho slnka. Ďalší latinský výraz alvus vo význame brucho, útroby, trup a úľ, je v mene operného umelca jednoducho lusus naturae – hračka prírody.

Luigi Alva spieva, akoby hladkal hodváb. Zdroj foto: pinterest.com

Spevák sa učí správne pracovať s diafragmou. Brucho má byť jeho stĺpom a nie kotlom, v ktorom sa varia falošné tóny. Alvovi však podobný intonačný pád z rebríka menom partitúra nikdy nehrozil. Vedel, čo je to vojenská disciplína. Vstúpil do peruánskeho námorníctva a tri roky bol kadetom. „Chcel som byť námorníkom,“ zaspomínal si pre americký portál Opera Wire, „ale spev stále driemal v mojom vnútri.“

Webové oázy operných nadšencov často kladú Alvovu kolísku do hlavného mesta Limy, hudobné slovníky však za jeho rodisko považujú mesto Paita. Svet – či skôr mikrokozmos matkinej náruče – ho privítal 10. apríla 1927. V tento deň sa budúci exportný Almaviva z Rossiniho Barbiera narodil do rodiny zamestnanca železníc. Cestovanie (predovšetkým do Talianska, kde olej melódie kvapká z decentne predklonených olivovníkov) na Luigiho Alvu ešte len čakalo.

Payta – odtiaľ je dobrá fajta!

Názov tenorovho rodného mesta Paita sa pôvodne písal s ypsilonom. Vďaka (v názve mesta dodnes živo diskutovanej) graféme vieme, že archaické meno tohto sídla je príbuzné kečuánskemu slovu tayta. Čo za slovko to vlastne je? Tayta bol otec, pán, správca alebo skrátka majster. Majster lyrického „tenorizmu“ (áno, menej frekventovaný taliansky výraz tenorismo by si zaslúžil obšírnejší výklad) sa narodil v meste, ktorého názov pochádza zo starobylého indiánskeho slova pre… majstra. Aj to sú Božie cesty – labyrint slov poskrúcaný ako popínavé fazuľové stonky.

Meno Payta (respektíve tayta) vraj patrilo aj stratovulkánu v Čile Cerro Azul, ktorému indiánski pohania pripisovali magickú moc. Kedy vulkán opery po prvý raz zahrmel v živote Luigiho Alvu? Keď mal šesť rokov, jeho rodičia sa presťahovali do hlavného mesta, aby mohol študoval na miestnom anglickom kolégiu. V prvých speváckych pokusoch ho povzbudzovala citlivá pedagogička Rosa Mercedes Ayarza de Morales, ktorá ho viedla najmä k zarzuele – španielskej „sestre“ operety.

Luigi Alva začínal v zarzuele, napokon sa našiel v Mozartovi a Rossinim. Zdroj foto: pinterest.com

Meno Luigiho Alvu sa ešte v pôvodnej španielskej transliterácii premiérovo objavilo na plagáte v roku 1949. Jeho štartovacou čiarou bola zarzuela od maestra Torrobu Luisa Fernanda. Dielo o desaťročia neskôr spopularizoval zarzuelový kráľ Plácido Domingo.

Na domácej pôde v druhom najväčšom peruánskom meste Arequipe sa Alva pod vedením dirigenta Antona Guadagna zhostil úlohy Beppeho v Leoncavallových Komediantoch, potom nasledoval Alfredo v Traviate. Dôverne poznal aj mikrofón v miestnom rozhlase.

Skladateľom pod kožu

Nepretieklo veľa vody dolu Amazonku a tenor zaujal na súťaži Veľký Caruso, za ktorou stál kinematografický tiger Metro-Goldwyn-Mayer držiaci ochrannú ruku nad rovnomenným hudobným filmom s Mariom Lanzom. Na ponuku do filmu bolo priskoro, ale víťazstvo v súťaži motivovalo mladého speváka hľadať šťastie sub sole italico.

Pedagogický mlynček Talianov Emilia Ghirardiniho a Giulia Confalonieriho zomlel v Luigiho hlase tieňové rezíduá nezrelej a tvrdej rudy. Výsledok? Frázovanie v štýle Tita Schipu, ktoré sa nedá mechanicky kopírovať, s touto predispozíciou sa dá len narodiť.

V roku 1954 (iba rok po Peruáncovom odchode do Talianska), kedy primadonne assolute Marii Callas padali k nohám najčervenšie operné ruže, sa perspektívny cudzinec predstavil na doskách milánskeho Teatro Nuovo s Traviatou, ktorú už poznal z domova. Úloha Alfreda nepatrila medzi jeho typické (z Verdiho naštudoval ešte Fentona vo Falstaffovi, s ním sa tenor z Paity pravidelne objavoval v americkej Metropolitnej opere, koniec-koncov to v marci 1964 bola jeho debutová spevácka vstupenka do preslávenej Zlatej podkovy). Málokedy si urobil odbočku za hranice svojho komfortného repertoáru.

Luigi Alva tvoril po boku najväčších dobových umelcov, patrila k nim aj sopranistka Anna Moffo. Zdroj foto: pinterest.com

Encyklopédie škatuľkujú Luigiho Alvu ako experta na Rossiniho partitúry. Je to pravda do tej miery, že Alva sa vrcholu renesancie neprávom zabudnutých veľkých Rossiniho opusov v úplnosti spevácky nedotkol. V mozartovskom mori plával rovnako bravúrne. Gro jeho rossiniovského prínosu spočíva v magistrálnej interpretácii Almavivu (nielen) po boku Marie Callas. Na grécku sopránovú legendu si zaspomínal takto: „O desiatej neprišli všetci načas (na skúšku, pozn. red.) a diva sa nahnevala, pretože to nebolo správne. Ona mohla prísť včas a ostatní nie? V istej chvíli počas skúšky začala spievať plným hlasom, kým ostatní len markírovali. Opäť sa rozčúlila, lebo kvôli tomu nedokázala balansovať frázy. Bola jednoducho skvelá profesionálka a veľa som sa od nej naučil.

Tenorova živá duša (po taliansky alma viva) mohla dostať viac príležitostí v barokovej opere, do ktorej by sa spevák svojím úzkym vokálnym volumenom a vystupovaním v štýle španielskych grandov ideovo hodil.

Klasicista spod Ánd

Mihol sa v Händelovom Sersovi a v Alcine (obe predstavenia sú zdokumentované na živých záznamoch) a spoľahlivo sa popasoval s nástrahami Scarlattiho neznámej Griseldy. Sólistovmu naturelu však vynikajúco vyhovoval melodik della vecchia scuola Domenico Cimarosa. S Paolinom v opernom – absit invidia verbo (s prepáčením slova) – sitkome Il matrimonio segreto Alva rozohrial auditórium scény Piccola Scala v Miláne, hoci pôvodne sa s ním počítalo v Mozartovej komédii Così fan tutte. „Veľkú“ La Scalu si získal Almavivom z Barbiera vo vokálnej synergii s Callas. Po Cimarosovi opäť rád siahol, keď sa zhostil partu Filandra v dramme giocoso Le astuzie femminili. Veľké festivaly v Glyndebourne, Aix-en-Provence či v Edinburghu priniesli repete Peuráncových talianskych úspechov. Svetovej opere bolo jasné, že bájni Inkovia jej darovali úzkoprofilového špecialistu v elegantnom tenorovom fachu.

Alvov interpretačný štýl je spomedzi známejších Talianov blízky najmä Ugovi Benellimu, ktorému sa v Rossiniho košiari darilo veľmi dobre. V prípade rodáka z Limy však treba zdôrazniť jeho (často ignorovaný) prínos v Haydnových opusoch. Ani dnes nepatria do štandardného divadelného portfólia a zostávajú exotickou pochúťkou na operných Lukulských hodoch. Alva sa zaskvel vo viacerých Haydnových italofónnych tituloch, ich hudobné lupienky (La fedeltà premiata a L’isola disabitata) sú zvečnené na vo váze zo strieborných diskov.

Kreslič vokálnych miniatúr

Luigi Alva nepatril medzi matadorov štúdiových recitálov, pre Deccu však natočil antológiu španielskych populárnych melódií a monotematický album venovaný Tostiho salónnym romancám, ktorý je výkladnou skriňou komorného, intímneho prejavu, aký sála z klasických miniatúr zo slonoviny…

V Massenetovom Wertherovi Alva obnažil psychoprofil rojka, foto: Archív Teatro Regio Torino

Juhoamerická vlasť si speváka uctila v roku 2005. Peruánska pošta vtedy vydala známku s portrétom populárneho tenora. V roku 2012 mu ministerstvo kultúry v zemi, kde sa štíty Ánd hrajú na mytologických Atlantov (po slovensky skôr corgoňov) nesúcich na pleciach mystickú ťarchu nebeskej klenby, udelilo medailu Personalidad Meritoria de la Cultura.

Okrem úzkeho okruhu zasvätencov sa Alvovo meno v opernom svete žiaľ príliš neskloňuje, veď medzinárodným scénam dal addio v roku 1989. Deväť rokov pred odchodom z javiskových dosák založil Asociación Prolírica del Perú, ktorú sám manažoval, čím prispel k stabilizácii inštitucionálnej základne opernej kultúry v Peru, kde aj Slnko básni o lete kondora…

Autor: Lucia Laudoniu

video

Vôňu zarzuely mal Luigi Alva v krvi. Spieval rafinovane a s istým druhom nedefinovateľného tepla.

Pán veľkomožný alebo pán veľkonočný (Pasqua)? So Slovenkou Editou Gruberovou sa Luigi Alva stretol v nemeckojazyčnej produkcii Donizettiho buffy Don Pasquale v kostýme zamilovaného Ernesta. Z Alvovho prejavu neskôr čerpal inšpiráciu jeden z najväčších predstaviteľov Ernesta 20. storočia Alfredo Kraus.

Haydnovský plezír Luigiho Alvu.

Tessitura Cimarosovej hudby bola pre tenoristu z Paity to pravé orechové. Keď talianska televízia odomkla pre verejnosť archívnu milánsku produkciu Cimarosovho Tajného manželstva, melomani sa po nej vrhli ako medvede za medom.

L’ultima canzone čiže Posledná pieseň Francesca Paola Tostiho

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

slovenská historička, muzikologička, publicistka a výtvarníčka rumunsko-talianskeho pôvodu

Zanechajte komentár